Fejtón
HUMOR JE VÁŽNA VEC…
Humor funguje na pare, ktorú vyrába spoločnosť. Je to „smiechostroj,“ bez ktorého sa žiaden svetový piknik nezaobíde. Humor v podstate nevzniká, on je tu od prvopočiatku ľudského úškrnu. A verubože, dôvodov na úškrny je viac než dosť. Veď skoro všetko je smiech. Každá ľudská aktivita v sebe nesie náboj výsmechov. Zle poorieš, zle zasadíš…Ale o inom chcem hovoriť. Na sociálnych sieťach sa dosť často objaví povzdych, že čitateľom chýba „roháčovský humor…“ Chýba starý dobrý Roháč…! Vedzte, že i nám ešte žijúcim autorom. Sme ako to víno, dozrievame s humorom v múdrosť, inak to ani nejde. Rozdávať smiech a dobrú náladu nie je jednoduché. Preto sú v reštauráciách jedálne lístky! Aby sa vyhovelo každému…A tak je to aj s humorom. Má mnoho tvárí, veľa vábivých figúr a „všehochuť“ obsahov. Rovnako zložitá je aj cesta od počiatku vzniku humoru k prijímateľovi. Ak sa práve nezrazia u zubára a žartom neprehodia ikonickú vetu, že čím menej zubov, tým viac peňazí má v kešeni zubár…Cesta humoru ku konzumentom nie je lacný špás, priatelia! Stojí peniaze…Načo to vlastne hovorím, vieme to všetci! A sme pri merite problému. Na Slovensku máme vážne veľmi silnú základňu kvalitných a uznávaných tvorcov. Či už na poli literárnom, či výtvarnom. Uznávaných vo svete, ovešaných vavrínmi z medzinárodných súťaží a výstav a chudobných ako kostolné myši. Za humor sa platí mizerne…ba ešte horšie. Iba tak symbolicky, aby si autor mohol kúpiť výkres a zopár pasteliek. Napriek tomu tí, čo snahu o humorné videnie sveta považujú za svoje životné poslanie, tvoria a nevzdávajú sa. Ide zväčša o autorov, ktorí pochopili, aký dostali do vienka boží dar. Kladiem si otázku, čo bude potom, až títo „ mohykáni humoru“ odídu zo scény sveta. Viem, zostane po nich tvorba, neskutočne bohatá a veľavravná. Ibaže mladej generácii sa do tvorby humoru akosi nechce. Jednak nemajú kde vyrásť a odrádza ich aj mizerné odmeňovanie za neskutočne poctivú drinu. Tvorba humoru je totiž rehoľa, ale účty treba platiť…a platiť…a tak sa ide tam, kde cinkajú bubáčiky. Snaha o oživenie Roháča bola. Som toho svedkom. Nadšenci vždy narazili na „múr nárekov.“ Nieto silného vydavateľa, možno chýba dobrá vôľa riskovať. Veď o riskovaní je každé podnikanie. Získať grant je v podstate nemožné. Sú aj vážnejšie témy, než je nejaký humor…Vážne sú? Nie je humor práve tá najťažšia téma, lebo má širšie spektrum inšpirácie ako má svetlo vo vesmíre. Humor lieči, ale iba ak sa dostane včas k pacientovi. Vtedy má účinok smiechu a ten ako vieme ozdravuje dušu. Generácia „ mohykánov“ je bojom s veternými mlynmi už znechutená. Nehovorím, že unavená, ale je čas, aby sa štafeta dostala do rúk mladej generácii. Nech sa popasujú, ak sa chcú smiať! A smiech rozdávať plnými priehrštiami… Začiatkom septembra sme sa stretli v Palárikove, ostrieľaní humoristi, aby sme sa zabavili a zasmiali. Gejzír vtipov, humoru a dobrej nálady. Tak to funguje ak sa stretnú humoristi. Iba matne si viem predstaviť ako to funguje, ak sa stretnú na zraze patológovia. Ktovie, možno sa rehocú ako diví…Veď hovorím, humor je v každom okamihu bytia. Len ho dostať na povrch ako zlatú rybku mysle…
Za hrsť drobných…
+ Pavučina v okne je dôkaz, žeby si nás niekto rád adoptoval.
+ Viete, že princíp neformálneho obliekania sa začal uplatňovať už v raji?
+ Ak nás k múdrosti nedokope čas, potom už len vlastné omyly.
+ Nemôžeme mať pamäť ako slon. Slon ju má o chobot dlhšiu…
+ Básnik sa nerodí po pohladení, ale po fackách.
+ Ak by ste v minulosti vzhliadli torzo Titanicu, vedzte, že sa nevynáral.
+ Hriechom možno uveriť, že sú páchané v najlepšej viere úprimnosti.
+ Na svete je veľa bohov, ktoré naše modlitby úspešne ignorujú.
+ Neplytvajte slovami! Nezostane vám na myšlienky…!
+ Užitoční pre nás nie sú tí, čo sedia na trónoch, ale čo nám sedia pri nohách.
+ Omladzujúce prostriedky sú dôkaz, ako možno celkom smiešne zostarnúť.
+ Nepodceňujme hlupákov! História preukázala, že sú veční!
+ Všetko na svete je o matematike. Iba láska o počtoch.
+ Ak nedovidíme na koniec, najvyšší čas pochybovať o začiatku.
+ Kto vychováva karty, ktoré neklamú…?
+ Je úplne jedno v akom storočí sa narodíme. V každom sa spomínajú staré zlaté časy.
+ Duša človeka existuje. Dôkazom sú jej tajomstvá.
+ Ilúzie majú vrodenú inteligenciu. Vedia, kedy odísť zo scény.
+ Ak nevieme niekomu prísť na meno, ešte je tu vždy bohatý register sprostých nadávok.
+ K páchaniu hriechov treba dvoch. A tretieho, kto sa na tom v spovednici zabáva.
+ Nie každý sa môže stať generálom. Niekto musí za vlasť aj padnúť!
+ Hriech je to, čo páchame a nie to, o čom snívame.
+ Ak sme nezablúdili na mori, ešte je tu šanca zablúdiť na brehu.
+ Ak zakopneme raz, druhý raz, nie sme to my, čo sme boli vyvolení spasiť svet.
+ Čas nutne potrebujeme. Čím viac, tým ho máme menej…
+ Výhovorky si vyžadujú veľkú slovnú zásobu. V tom je ich kúzlo.
+ Vyliezť na vysoký rebrík si vyžaduje odvahu. Najmä ak stojí pod oknom vydatej milenky.
+ Nevyplytvajme všetku energiu na lásku! Budeme ju ešte potrebovať pri jej opúšťaní.
+ Sú kvety, čo rozkvitnú až po západe slnka. O to viac voňajú.
+ Trpezlivosť sa odporúča, ak si chceme počkať na lepšie časy.
+ Pozvali ma na zabíjačku. Ja tomu svetu neverím. Pozvali aj prasa?
+ Pri ceste do neba nepremýšľajte, koho cestou stretnete, ale či vás tam budú vôbec poznať!
+ Neverím, že ľudia sú zlí! Mnohí sú ešte horší…!
+ Skutočné dary mudrcov neobohacujú ruky, ale duše.
+ Viera v zázrak musí byť silná. Adekvátna počtu našich neprajníkov.
+ Čertík na svete dosiahne svoje. Preto vznikla aplikácia…slzy!
+ Demokracia je slovo, bez ktorého s žiadna výhovorka nezaobíde.
+ Spoločnosť vám úspech neodpustí. Najmä ak ste ho nadobudli v lepšej spoločnosti.
+ Nič netrvá večne, Aj závisť iba do puknutia…
+ Môj spovedník ma miluje. Vždy ho dokážem inšpirovať novými hriechmi.
+ Vraj človek dostal do vienka slobodnú vôľu. Tiež by nemusel veriť každej lži!
+ Doma nie sme prorokmi. Doma sa všetci tvária múdro.
+ Pravda si nezaslúži, aby sme jej nadávali. Skúsme sa tak často nepozerať do zrkadla.
+ Karty neklamú. Aký by mali z toho prospech…?
+ Od mileniek odchádzame v nádeji, že na nás nezabudnú skôr, ako za sebou zatvoríme dvere.
+ V hlučnom dave sa správame tak, akoby práve my sme boli tí najsilnejší.
+ K napájadlu pristupujeme v nádeji, že nás nerozdupú.
+ Ruženec v rukách je istota, že tie ruky nezavadia o prácu, ktorú by mohli pokaziť.
+ Mlčanie nie je spôsobené nezrelosťou hlasiviek, ale zrelosťou mysle.
Príbeh o nočnom „tajchu…“
Mladosť to sú noše plné snov, túžob, prvých lások a zrád, výmyslov a pišpuntálií. Skrátka, kto sa nevybláznil v mladosti, potom mu už veľa času na nezbednosti nezostávalo. Iba ak na trápne mladícke nerozvážnosti na staré kolená…Môj príbeh je poklonou letu, mladosti a a hravej drzosti.
Ako poslucháči divadelne fakulty, ľudia plní vášní, emócii a nadbytočnej energie, zúčastnili sme sa v lete vodáckeho výcviku. Priamo v lone hôr štiavnického kraja, priamo pri jednom z „tajchov“. Vytopených štôlní a zásobární vody pre bývalú banskú činnosť. Inak, kto sa nekúpal v “ tajchu“, nevie čo sú to omrzliny končatín. Uprostred leta! Voda studená ako nos Deda Mráza…Ale už odbočujem. Výcvik prebiehal v súlade s predpismi. Kto prepadol cez kanoe do vody, toho ako imigranta na mori vylovili, šupli späť do lodičky a vysadili na breh. S nárokom na deku a čaj s rumom. Chlapci mali povolené viac rumu. Takto v zábavke, kto z koho, kto sa viackrát vykydne z lodičky a vypije najviac čajov s rumom, pokračoval výcvik až do absolútnej dokonalosti. Ako vypadnúť z lode, ako doveslovať k hriešnikovi a ako mu naliať kýbeľ čaju. Lebo ak niekto uprostred horúceho leta drkoce zubami, vlastnými, potom to s letom nie je v poriadku. S kolegom z ročníka sme si všimli, že večer čo večer uprostred sedenia pri táboráku, sa asi sedem slečien, zväčša z katedry herectva, slušne vypoklonkuje a zmizne v stanoch. Mali sme vtedy oči ako svište, lebo predsa len mladosť je o zvodnej kráse. A s hlavami zabalenými do uterákov, sa potajomky „plížili“ ku kríkom „tajchu.“ Došlo nám ba svitlo v gebuliach v celej nádhere fantázie! Dievčatá sa tam bez asistencie chlapcov budú kúpať nahé! Za svitu luny…Už na druhý deň sme mali zosnovaný pekelný plán. O minútku, dve ako sa dievčatá vybrali do stanov po uteráky, šumne sme s kolegom zdvihli kostry a opásaní uterákmi sme zabehli k “ tajchu.“ Vyzliekli sme sa do naha a na hlavách si vyrobili turbany z uterákov. Šlo nám to ako v lete na saniach, ale zvládli sme i tento ženský akt ochrany účesov. A potichu sme vkĺzli pod hladinu. Zaplávali sme pod ovisnuté konáre starej vŕby a čakali…V tom momente sme ešte zubami nedrkotali hladina bola príjemne vyhriata, ale tam dolu…Bože, práve v istých partiách tela, tam nižšie, zo slušnosti nebudem opisovať v ktorých, bola voda ľadová ako uši pinguina! Dievky prišli načas ako podľa cestovného partesu. Sebavedomo, mysliac si, že bez svedkov sa vyzliekli do naha a jedna po druhej vkĺzali do vôd „tajchu.“ Mesiačik nám prisvietil, kamarát , a tak sme mali úplne zadarmo kino pre bohov. Veď hovorím, mladosť je o láske a rozkošiach…A tie proporcie a tie ladné pohyby…Ibaže taký nápad nezostáva bez trestu. Kolega vyplával spoza konárov vŕby, ja som ho úspešne nasledoval. A vplávali sme do medzi nič netušiace dievčence. Ani sme nepípli, hoci sme mali naše galantné ústrojenstvo od zimy tuším niekde pod žlčníkom. Vôbec nás nezaregistrovali! Plávali sme s turbanmi na hlavách pomedzi ne a tešili sa z toho, že sme erotike tak blízko. Nič netrvá večne, žiadna rozkoš. Ktorási zbadala, že jedna zo slečien má pod nosom fúzy…A nastal vresk, akoby sme ich mali čím znásilniť. Naozaj sme nemali čím, až nám to bolo trápne…Za pišťania, nadávok a iných bohumilých častovačiek vybehli na breh a my sme mohli pod lunou vidieť čo, sme jakživ vidieť nemali. Ibaže baby sú potvory, verte skúsenému! Hravo našli naše gate i tričká pohodené vo vysokej tráve. Obliekli sa, ani sa moc neponáhľali, lebo vedeli, aké utrpenie nám tým spôsobia. Naše handričky položili k okraju vody, posadali si okolo nich ako nejaké bohyne pomsty. Hanba sem, hanba tam, raz sme z vody von vyliezť museli. Zahanbene sme si rukami zakrývali niečo, naše bývalé mužnosti, ktoré pre totálne zimisko ani len vidieť nebolo! V hanbe sme si natiahli gate, tričká prehodili cez plecia a za výdatného chichotu spolužiačok sa odplazili do stanu. Ani sme si nezažali sviečku, nechceli sme sa dívať jeden druhému do utrápených očí. Na druhý deň sme kýchali ako alergici. Nádcha veľká ako katedrála v Remeši…! Spolužiačky boli vrúcne dojaté, kládli si za vinu, že nás potrápili pod ľadovou hladinou dlhšie ako sa patrilo. Okamžite sa začali o nás vzorne starať… Kľačali nám pri nafukovačkách, nalievali čajík s rumom po lyžičkách do vyprahnutých úst. Hladkali a utešovali…I „liečiky“ pozháňali, len aby sme boli fit. Na druhý deň sme sa už opäť jašili, ale iba tak nasucho…Voda ubližuje. Aj Michelangelo o tom vedel svoje, lebo si pri maľovaní Sixtínskej kaplnky si rok nevyzul čižmy. Voda škodí…Pri odchode som sa nesmelo opýtal vedúceho kurzu, či sa môžem aj o rok prihlásiť na vodácky kurz. Nevyjadril sa jasne, lebo moja povesť bola príšerne pošramotená. Nijak ma to psychicky nepoložilo, veď sa rysoval kurz lyžiarsky. A i tam sa dá všeličo…o tom až potom! Aj zajtra je deň príbehov, priatelia…!
Vlado JAVORSKÝ
