Dnes aktuálne slovenský humorista a publicista Milan Kupecký

Spisovateľ Pavol Dinka je autor literatúry faktu, publicista, novinár, politológ a prekladateľ. Narodil sa 29. novembra 1942 v Skalici. Pracoval ako redaktor denníka Hlas ľudu,　kde sa venoval kultúre, umeniu a　regionálnym dejinám západného Slovenska. Neskôr sa stal jeho šéfredaktorom. Bol vedúcim úradu Ministerstva kultúry SR (1994 – 1998), pracoval vo firme Slovakopress Bratislava, odkiaľ odišiel do dôchodku. V rokoch 2009 – 2015 ho Národná rada Slovenskej republiky zvolila za člena Rady pre vysielanie a　retransmisiu. V　súčasnosti pôsobí ako publicista v slobodnom povolaní, keď krátko predtým bol šéfredaktorom Literárneho týždenníka. Je podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov a　členom jeho predstavenstva. Počas svojej žurnalistickej praxe napísal desiatky článkov o svojom rodnom meste, jeho histórii, kultúrnych pamiatkach, miestnej a　regionálnej kultúre a　dôležitých spoločenských udalostiach Skalice i celého záhorského regiónu. V knižnej tvorbe sa zameriava na otázky histórie, filozofie, politológie a　problematiku médií. Z angličtiny preložil knihy medzinárodne uznávaných politológov Noama Chomského, Michaela Alberta či Davida Schweickarta. Vlastní nespočetné množstvo významných ocenení…V týchto dňoch sa dožíva okrúhleho životného jubilea.

Pavol Dinka (*29. novembra 1942), rodák zo Skalice, spisovateľ literatúry faktu, publicista, člen Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov sa v týchto dňoch dožíva významného jubilea – 80. narodenín. Doteraz vydal osemnásť kníh: SNP a západné Slovensko (1989), Ľadové medvede v ľudskej koži (2003), Hra na demokraciu: voliči v pokušení (2005), František Buchta – Skalica a Záhorie: osobnosti – história – pamiatky (spoluautorstve, 2008), Voda a chlad: Prevencia, liečba, rehabilitácia (v spoluautorstve, 2008) Slovenské masmédiá: metódy manipulácie (2008), Zápasy o slovenčinu – pravda a lži (2009), Žurnalisti – lovci vo svorke (2010), Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? (2012), Mediálne pasce verzus mozog v nádrži (2013), Rovnianske srdce vpísané do skla (2017), Láska k moci a moc lásky (2017), Necenzurované eseje a úvahy (2018), Stretnutia s krutým partnerom (2019), Civilizácia na rázcestí (2021).
Nesmieme zabudnúť ani na knihy o Skalici a Záhorí, rodnom regióne pod Bielymi Karpatmi, ktorý sa stal pre Pavla Dinku doslova inšpirujúcou živou vodou. Autorsky sa podpísal pod knihy František Buchta – Skalica a Záhorie (v spoluautorstve, 2008), Skalica a Skaličania v literatúre (2012), Skalické búdy – príbehy o vinohradníkoch a víne (2015) – kniha sa stretla u čitateľov s veľkým ohlasom. Nie náhodou získala viacero domácich literárnych ocenení, dokonca Medzinárodná organizácia pre vinič a víno v Paríži (OIV) ju v roku 2016 poctila čestným uznaním. Na ňu nadviazala rovnako úspešná kniha s názvom Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka (2021), ktorá rozpráva popri skalických vinohradníkoch i o vinohradníkoch v Mokrom Háji, Popudinských Močidľanoch, Prietržke, Radošovciach a Vrádišti.
Autor sa nevenuje iba písanému slovu: do Záhoráckeho rádia nahovoril vyše stovky relácií o našom regióne, vydal cédečko s názvom Dr. Janko Blaho: Vyznanie Záhoriu piesňou i slovom (2008), ktorým vzdáva hold slávnemu Skaličanovi, prvému slovenskému opernému spevákovi. Pravidelne prispieva do Záhoráckeho rádia i do mesačníka Skalický obzor, kde zoznamuje čitateľov s historickým pôvodom skalických ulíc.
Pavol Dinka preložil aj viaceré knihy z angličtiny. Spomenieme aspoň niektoré: Michael Albert: Život bez kapitalizmu: naša nádej ( 2009), David Schweickart: Po kapitalizme – ekonomická demokracia, Noam Chomsky: Mocenské systémy: rozhovory o globálnych demokratických povstaniach a o nových výzvach americkému impériu (2013).
Pavol Dinka je trojnásobným nositeľom Medzinárodnej ceny Egona Erwina Kischa (2016, 2019 a 2021) za najlepšie dielo v oblasti literatúry faktu, Ceny Vojtecha Zamarovského za mimoriadny prínos do literatúry faktu (2017), Prémií Literárneho fondu (2010 a 2022) a viacnásobným nositeľom Ceny Spolku slovenských spisovateľov; popritom získal viacero ocenení v celoslovenskej súťaži Slovenská kronika. Od roku 2013 je nositeľom Ceny primátora mesta Skalice a od roku 2014 Medaily predsedu Trnavského samosprávneho kraja.

Vzhľadom na dobrú spoluprácu Humorikonu s Literárnym týždenníkom sme si s ich súhlasom dovolili prevziať toto interview:

Rozhovor s jubilujúcom publicistom a spisovateľom Pavlom Dinkom

Tvorba presvietená vnútornou katarziou

MAREK ADAMEC: Pán Dinka, odmlada sa venujete písaniu, najprv ako žurnalista, redaktor, šéfredaktor niekdajšieho krajského denníka Hlas ľudu, aktívny prispievateľ do humoristického časopisu Roháč, autor humoristických relácií do Slovenského rozhlasu, neskôr ako riaditeľ firmy Mabex, ktorá vydávala denníky Večerník, Hlas ľudu a Smer, naostatok ako šéfredaktor a redaktor Literárneho týždenníka. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť, čo na margo vašej osoby napísal niekdajší kolega z Literárneho týždenníka, spisovateľ Dušan Mikolaj v Slovenských pohľadoch (č. 3/2019): „Spolupráca s Pavlom Dinkom, ma tešila i povznášala (…) Svoje texty písal s vedomím, že dvojtýždňová periodicita časopisu si žiada materiály s nadčasovým postojom. (…) Potvrdzoval tým svoje osobité postavenie v slovenskej žurnalistike a oprávnenosť oceňovania spisovateľského autorstva kníh v žánri literatúra faktu.“ Čo vás priviedlo k tomu, že ste vlastne od detstva brnkli na túto tvorivú strunu?

PAVOL DINKA: Bolo to čítanie a zase čítanie. Čítať som sa naučil ešte predtým, než som začal chodiť do školy. Doma v komore som našiel zažltnutý šlabikár po dvoch starších bratoch, písmenká v ňom ma vábili, cibril som si ruku, až som začal písať a, prirodzene, i čítať. Tešil som sa, že mi to ide, že sa dozvedám niečo nové. Dokonca som natrafil aj na učebnicu ruštiny, do prvej triedy som nastupoval tak, že som ovládal ruskú abecedu. A od toho všetkého nebolo ďaleko ku kratučkým príbehom…
Dokonca v desiatich rokoch (rok 1952) som napísal Rozprávku o letcovi a skúšobnom pilotovi (mám ju doteraz uschovanú v školskom zošite vo formáte A5), do tiráže som uviedol: „Vydalo Nakladateľstvo letecké časopisy v Skalici.“ Bolo to symbolické vyjadrenie bolesti malého chlapca, veľkej bolesti, ktorú v tom čase intenzívne prežíval. V stručnosti prezradím obsah príbehu: Pavol sa hral na lúke, letelo nad ňou lietadlo, zrazu z neho vypadol akýsi list so slovami: „Pavol, odovzdaj tento list otcovi. Otec, letím do sveta. Nemaj o mňa strach!“ Lietadlu po dvoch dňoch vypovedal motor, letec zosadol na čistinke s osamoteným domom. Ľudia mu dali najesť a naliali mu benzín do nádrží. Letec na druhý deň ráno vyštartoval a ocitol sa nad morom. Lenže benzín znovu nevydržal, pilot vyskočil z lietadla, pokúsil sa plávať, ale morské víry ho pohltili.
Bola to moja podvedomá rekcia na smutnú udalosť, ktorá postihla našu rodinu. Od detstva si vylizujem soľ z onej rany, časom sa zakaždým otvorí, páli a bolí: mal som sedem (v roku 1949), s mamkou stojíme pred zamrežovanou miestnosťou v Justičnom paláci, za ňou môj brat František, starší o sedemnásť rokov, mlčí, iba rukou naznačuje, že odvisne. Ešte som tomu dobre nerozumel, nerozumel som tomu ani vtedy, keď k nám prišli dvaja chlapíci v kožených kabátoch, osopili sa na mamu, vraj kde máte syna?! Otvorila dvierka od kuchynského sporáka, tam je, odvetila, vezmite si ho! Prekutrali celý dom, všetko porozhadzovali, napokon, navretí od zlosti, buchli dverami a odišli.
Malo to i iné následky: na dva roky zatvorili najstaršieho brata (po rokoch ho rehabilitovali) otca súdili, no nič naňho nenašli, a mne zakázali skalickí komunistickí pohlavári študovať na strednej i vysokej škole – paradoxne, so zadosťučinením som neskôr prijal informáciu, že po roku 1968 práve ich vylúčili zo strany.
Brat neodvisol, naparili mu doživotie za údajnú špionáž, neskôr po odvolaní znížili trest na pätnásť rokov (neskôr sa mu podarilo utiecť z väzenia, usadil sa v USA, stal sa univerzitným profesorom, v Česko-Slovensku ho rehabilitovali v roku 1987). Mamka noc čo noc plakala, neraz som počul jej pridusený vzlykot, niekedy sa to nedalo vydržať, vliezol som k nej do postele, hladkal ju po rukách a prosíkal, mami, neplač, mami… Dnes už viem, že to nebolo umŕtvenie bolesti, ale len jej chvíľkový odklad, posunutie do času, keď opäť zaspím. Začal som sa báť, že zomrie od smútku, usiloval som sa jej robiť radosť jednotkami na vysvedčení. Keď predčasne zomrela rovno v kostole na mozgovú porážku, dva dni som sa nemohol pozviechať z postele, ležal som ako bezduchý vecheť, neschopný pohnúť rukami a nohami, tobôž vyrieknuť dajakú vetu, až napokon otec na mňa zrúkol: Čo, vari nepôjdeš ani na pohreb?!
Po pohrebe som sa vytratil, nešiel som na kar, nebol som schopný počúvať cinkanie príborov, štrnganie pohárikmi či ošúchané kondolenčné frázy. Sadol som si za písací stroj a začal som prekladať novelu Daphne du Maurier Vtáci, sedem dní v jednom kuse. A zrazu sa ťažoba duše prenášala do textu, vracal sa do mňa život, mama to tak chcela…

MAREK ADAMEC: Pán Dinka, s akými pocitmi sa pripravujete na písanie nejakého textu, povedzme literárnej eseje či črty?

PAVOL DINKA: Keď niečo píšem, chcem, aby čitateľ cítil, že všetko, čo píšem, píšem s vnútorným zanietením a zaujatím. V takých chvíľach sa rozprávam s vlastným svedomím, staviam sa do opozície k sebe samému, ale i jednotlivým udalostiam, ktorých som svedkom, resp. ich sprostredkovane spoznávam. Áno, je to trýzeň a zároveň vášeň, odriekanie a zároveň emocionálne bohatstvo, tvrdá rehoľa a zároveň vznášanie na krídlach fantázie, a práve v takých okamihoch prichádza nebadane, nečujne a bez ohlásenia šťastie. Je vo vás, vo vašom vnútri, ani o tom neviete, len je vám fajn, príjemne, akoby ste boli v nirváne. Tak nejako vyzerá raj… A keď sa unavíte, vydáte sa hľadať krásno, ktoré vytvorili iní: pustíš si Vivaldiho Štyri ročné obdobia, navštíviš galériu, prežívaš pocity, na ktoré slová nestačia… ide o kultúrne plody ducha.

(Spisovateľ ako žalobca samého seba)
MAREK ADAMEC: Ako je to s osobnou angažovanosť spisovateľa v  dnešných neľahkých časoch, nezdá sa vám, že až priveľmi mlčia?

PAVOL DINKA: Osobná angažovanosť spisovateľa v dnešných časoch by mala patriť k jeho každodennej spoločenskej výbave! Pravda, nie v podobenstve Lavoisierových zrkadiel, niekedy prezývaných ako „horiace“ (ide o slnečné lúče sústredené do jedného ohniska), ako to uvádza Umberto Eco v svojom románe Foucaultovo kyvadlo: „… či už duté alebo vypuklé, zakaždým ťa zrkadlá sklamú, zosmiešnia: keď odstúpiš, nájdeš sa, potom sa trochu pohneš, a hneď sa stratíš. Toto katoptrické teátrum je tu na to, aby ťa obralo o akúkoľvek identitu, aby si si nebol istý, kde sa vlastne nachádzaš. Akoby ti vravelo: ty nie si Kyvadlo, nie si ani na mieste Kyvadla. (…) A zrazu uvidíš seba samého dolu hlavou.“
Áno, i taká tvorba dobiedza na naše zmysly a nesmieme sa báť ju za takú aj označiť. Musíme si totiž uvedomiť jednu vec: Literatúra odzrkadľujúca našu súčasnosť síce nepochybne vplýva na myslenie ľudí, na ich postoje, hodnotovú orientáciu, ale nie je v jej silách formovať človeka takpovediac in medias res, bezprostredne, aktuálne, povedzme aj akútne, lebo niekedy rezonuje, nie vlastnou vinou, akoby s odstupom času, ako hlavný orientačný a záchytný bod pre historikov a politológov na správne triedenie a zaraďovanie faktov do súvislostí – najmä však vtedy, keď filozofia a ostatné spoločenské vedy nevedia, kam z konopí. A preto, vychádzajúc z dnešných zložitých spoločenských a medziľudských vzťahov, narastajúceho odcudzenia, prevratných zmien usilujúcich sa svojím chvatom dobehnúť nebodaj rýchlosť svetla, z hrozieb post­humánnej budúcnosti a kyborgov, nastáva čas, keď sa spisovateľ musí stať každodenným racionálnym, zdôrazňujem, racionálnym (samo kritické myslenie nestačí) kritikom udalostí vôkol seba a vo svete a zároveň žalobcom samého seba, bez akýchkoľvek skrytých a zastieraných hmotárskych postojov a materiálnej vypočítavosti. Už aj z tých dôvodov, že recipient chce krátke a rýchle informácie a navyše si žiada ich rýchle vysvetlenie. A nielen od novinárov a ich profesionálnej povrchnosti, ale aj od tých, ktorých pokladá – do väčšej či menšej miery – za svedomie národa. Pravda, ak to ešte vôbec platí a ak aj oni nepodľahli vábeniu krivých zrkadiel.

MAREK ADAMEC: Ako sa pozeráte na úroveň súčasnej pôvodnej slovenskej literatúry a vôbec svetovej literárnej tvorby?

PAVOL DINKA: Bezduchá a krátkodychá výkonnosť sa, okrem svetlých výnimiek, vteľuje aj do literárnej tvorby v podobe vyprázdnenej postmoderny tehotnej banalizáciou, bulvarizáciou a vulgárnosťou. Sémantická prázdnota, efektné žonglovanie so slovami a slovíčkami sa stali základným stavebným prvkom diskurzu babylonskej veže, kde síce všetci niečo hovoria v presvedčení o význame a veľkosti svojho diela, no v skutočnosti nič zásadné nepovedia.
V onom sútoku zmien i premien ideálu sveta by sa malo rodiť tajuplné pozemské i nadpozemské básnické slovo, veľkolepé, pevné sťa skala. Ide najmä o vzťah spisovateľského svedomia a neutýraného, no najmä neošarpaného svedomia slov. Už neraz som sa zamýšľal pri čítaní básní a románov nad tým, či treba na vytvorenie formálne i obsahovo excelentného, morálne cnostného literárneho diela rovnako silnú cnostnú autorskú osobnosť. Možno tieto atribúty od seba oddeliť alebo ich dokonca postaviť do kontrapunktu? Zložitá otázka, čo poviete? Netrúfam si na ňu jednoznačne odpovedať, no aj tvorca je iba človek podliehajúci lákadlám pekla z Boccacciovho Dekameronu. A tak zvádza so sebou boj! Na prospech seba či svojho výtvoru? Alebo oboch? Prototypy kladných či záporných hrdinov môže identifikovať na sebe samom, na vlastných osudoch, na sociálnej interakcii a na hĺbavom pozorovaní života, jeho nuáns, farebnosti a rozličností.

(Narábanie so slovom je ako hodinárska práca)
MAREK ADAMEC: Narábanie so slovom, s onou nehmotnou matériou, je vysoko intelektuálna práca, pri ktorej treba vážiť každú hlásku či slabiku na lekárenských váhach, aby sa ani jedna myšlienka nepresolila. Ako sa na túto činnosť pozeráte?

PAVOL DINKA: Narábanie so slovom je ako hodinárska práca, vyžaduje citlivosť a precíznosť, vypestovaný zmysel pre chápanie reality, najmä vtedy, keď slovo ožíva a svojím obsahom a posolstvom sa spredmetňuje do bytia duchovnej a hmotnej podstaty – potom už žije samostatne, autonómne, odčlení sa od autora a smeruje k recipientovi, ktorý ho prijme po svojom, podľa svojho vzorca myslenia. Tým môže spredmetnenie nadobudnúť úplne inú podobu. Mýli sa autor, alebo…?
Prinajmenšom to autora zarazí a prinúti ho položiť si otázku: Ako je to možné? Maznal som sa s každou slabikou, hláskou… žeby mi pravda uletela kamsi bokom? Lenže, a to si treba uvedomiť, jej hľadanie nie je také jednoduché, aj pravda pevná ako kameň môže puknúť, pomedzi škáry vyklíčia nové pravdy alebo dovtedy nepoznané lži. Vtedy sa pýtam sám seba: Dodržal si žiaduci odstup od danej témy? Neignoroval si možnú dvojznačnosť slov? Odhadol si správne, kde sa ukrýva dobro a kde zlo, resp. vina či nevina, ktoré nie vždy závisia iba od právneho kánonu a právnej normy. Autor by mal pri pátraní po objektívnosti, vecnosti a fakticite posunúť myseľ i vypovedané či napísané slovo takpovediac mimo svojho tela, odpútať sa od svojho ja, postaviť sa na vlastné plecia a dávať veciam a dejom jednoznačné a nespochybniteľné pojmy.

MAREK ADAMEC: Pán Dinka, dá sa to?

PAVOL DINKA: Do určitej miery, pán Adamec. Subjektívnej hraničnosti sa človek nikdy nezbaví, ale musí sa snažiť čo najväčšmi ju eliminovať – vzdelávaním, čítaním, ponorom do štúdia, prehrabávaním vo faktoch ako v zabudnutej taštičke so stratenými kľúčmi, ono sa ten správny napokon podarí vydolovať. Žiada si to predovšetkým čítať, čítať a znova čítať, hľadať podnety, myšlienky, predobrazy a témy. Spisovateľ je v dialógu s čitateľom v istej nevýhode, tvorca textu dáva možnosť nahliadnuť do svojho vnútra, do jeho najskrytejších záhybov, obnažuje svoje city, pocity a zmýšľanie, vyzlieka svoju dušu a naznačuje čitateľovi, s čím môže a má rátať, načrtáva mantinely očisty. Navyše na seba prezrádza, aspoň v mojom prípade, že písanie je preňho droga, ktorá príjemne zvádza, zalieča sa, premieňa sa na slasť, vábnu a sladkú, faustovsky upísanú Mefistotelovi. Zakaždým keď píšem esej, myslím i na tento aspekt, vkladám do písania všetko, čo je vo mne, neraz s bojazlivou dušičkou, či a ako to čitateľ prijme. Po prečítaní hotového textu ma zavše pochytí panika, že som odbočil od pôvodného zámeru, obsah sa mi zdá akýsi iný, akoby cudzí. Váham, či nemám rukopis strčiť do šuplíka… Taká je jednoducho tvorba, tvorivý nepokoj, vnútorná katarzia.

(Transcendencia imaginárneho sveta)
MAREK ADAMEC: Ak dobre chápem, pán Dinka, vaše predchádzajúce slová, literárny tvorca sa musí ustavične usilovať o očistu svojho vnútra, svojej duše. Akým spôsobom to robí?

PAVOL DINKA: V procese očisty pomáha inšpirácia – slovo básnika či románopisca, transcendencia do imaginárneho sveta, pravdivejšieho ako sama realita, na ktorý sú prikrátke všetky exaktné prírodné vedy i menej exaktné spoločenskovedné disciplíny. Pre mňa sú takou inšpiráciou Dostojevského Bratia Karamazovovci, kapitola, v ktorej Veľký inkvizítor (pokladám to za najunikátnejšiu pasáž vo svetovej literatúre) nabáda uväzneného Krista, určeného na kacírske upálenie, aby si kúpil poslušnosť ľudí za darovanú skyvu chleba, aby vykonal zázrak a tak si získal dôveru davu a napokon – aby sa definitívne chopil moci nad všetkým a všetkými v záujme zachovania svojej večnej slávy. Kristus mlčí, neodpovedá, pristúpi k inkvizítorovi a ticho ho pobozká na deväťdesiatročné pery. Starec sa strasie, prejde k väzenským dverám, otvorí ich a Kristovi povie: „Choď a viacej sa nevráť… vôbec sa nevracaj… nikdy, nikdy!“
Fikcia v ozajstnej literatúre je totiž až zničujúco úprimná, presvedčivá, neznesiteľne dôveryhodná – každé klamstvo by sa totiž autorovi škaredo vypomstilo, už aj preto, že literárne dielo má azda najväčšiu schopnosť reprodukcie, reprodukuje sa čítaním, čitateľ môže knihu ustavične nosiť pri sebe (na rozdiel od výtvarných artefaktov či umenia performance, filmu, divadla atď., ku ktorým sa dostáva iba sporadicky), môže si oživovať dej, konanie postáv, vracať sa k jednotlivým detailom a pasážam. Práve v tom je sila literárneho slova.

(O sudcovi a katovi)
MAREK ADAMEC: Z vašej tvorby cítiť vôňu vinohradov, atmosféru pivníc, lákavú chuť Skalického rubína a Skalického trdelníka, melodickosť a rytmus skalickej mestskej reči – vlastne všetko, čo zdobí neobyčajnou svojskosťou vaše rodisko. Už vyše päťdesiat rokov žijete v Bratislave, čo pre vás znamenajú pravidelné návraty na Záhorie a do Skalice?

PAVOL DINKA: Lakonická odpoveď by znela – takmer všetko. Hoci po krutých skúsenostiach z detstva a mladosti to môže znieť čudne. Už to prebolelo, ale zabudnúť sa nedá: otca po skončení súdneho procesu vyhodili z roboty, nikde ho nechceli zamestnať, po tejto tortúre dostal za sebou tri infarkty a ako 50-ročný skončil na invalidnom dôchodku. Starší brat, právnik, sa takisto tri roky ponevieral s prosíkom po úradoch, kým sa ako-tak uchytil. A ja? Už som spomínal, že mi skalickí pohlavári zakázali študovať. Na strednú školu (Jedenásťročná stredná škola, dnešné gymnázium) sa v meste roku 1957 robil nábor, no mne dali stopku, na štúdium ma prijali po viacerých odvolačkách až niekedy uprostred školského roka. Zmaturoval som s výborným prospechom, podal som si prihlášku na Právnickú fakultu UK v Bratislave. Riaditeľ školy si ma zavolal a oznámil mi, Paľo, hrozne ma to mrzí, ale mestský výbor komunistickej strany nám zakázal, aby sme ti poslali prihlášku na vysokú školu, vraj by si mohol vynášať nespravodlivé rozsudky nad našimi súdruhmi. Ďalšia rana! Vďaka bratovej protekcii som sa našťastie dostal na nadstavbové štúdium na stavebnú priemyslovku (nebolo to nič pre mňa) do Bratislavy. Opäť maturita a opäť riaditeľ: „S takým kádrovým posudkom, aký sme na vás dostali z rodného mesta, by ste sa nedostali ani do bane, nieto na vysokú školu.“ (Keď sa teraz nad tým zamýšľam, môj vtedajší osud mi pripomína Dürrenmattov román Kat a jeho sudca, v ktorom si sudca najíma na likvidáciu odsúdeného kata.)
A potom? Takmer tri roky som ostal na dlažbe, nechcene som visel rodičom na krku, zamestnávatelia predo mnou zo strachu zabuchovali dvere, až roku 1965 ma prichýlili skalické Stavohmoty. Medzitým som si len tak sám pre seba študoval filozofiu, literatúru, históriu a angličtinu a zároveň som prispieval do rozličných novín a časopisov. Slobodný výdych Pražskej jari v roku 1968 mi umožnil vycestovať za bratom do Spojených štátov a zapísať sa na univerzite na polročné štúdium angličtiny. Hneď po návrate som dostal ponuku z denníka Hlas ľudu (z USA som im totiž posielal reportáže) nastúpiť do redakcie, pravda, pod podmienkou, že vstúpim do komunistickej strany. Prišiel som za mamkou (komunistov nenávidela), čo ona na to, vstúp tam chlapče, lebo ťa budú celý život dusiť, raz sa z toho zblázniš – a navyše budeš robiť to, po čom toľko túžiš.
V júli 1968 som sa stal kandidátom strany a v novembri aj pracovníkom redakcie. V ústrety mi vyšiel šéf Stavohmôt, robotnícky káder, ale človek férový, otvorený, čestný, ochotný každému pomôcť (v tom čase zamestnal aj Antona Srholca prepusteného z väzenia) – od tej chvíle som nedelil ľudí na komunistov a nekomunistov, lež na dobrých a zlých.
V redakcii som sa dobre uchytil – keď mi preverovacia komisia v roku 1970 vyčítala, že som do strany vstúpil za dubčekovskej éry, šéfredaktor (už vymenený) sa ma zastal so slovami, nechajte ho na pokoji, je z neho veľmi dobrý reportér, bárs by sme mali takých Dinkov viac. Pokiaľ išlo o štúdium na vysokej škole, nedobré skúsenosti z minulosti vytvorili vo mne akúsi vnútornú brzdu, odpor… naďalej som sa vzdelával sám. Až po niekoľkých rokoch ma v redakcii prinútili, aby som šiel študovať politológiu a urobil si doktorát zo sociálnopolitických vied.
V rokoch 1989 – 1990 som prešiel viacerými voľbami na funkciu šéfredaktora Hlasu ľudu, zakaždým ma zvolili jednomyseľne. Denníku som ostal verný i na poste riaditeľa firmy Mabex (s výnimkou štyroch rokov, keď som sa stal šéfom kabinetu ministra kultúry Ivana Hudeca). Po zániku denníka ma osud zavial do oblasti práce s nehnuteľnosťami, vykonával som funkciu predsedu predstavenstva firmy Slovakopress, a. s. Naostatok som sa opätovne vrátil k literatúre faktu a publicistike, k Literárnemu týždenníku, ktoré boli a sú mojou celoživotnou láskou.

Vlasť je mať…
MAREK ADAMEC: Pán Dinka, trocha sme odbočili, chápem však, že človek sa pri príležitosti životného jubilea potrebujete vyrozprávať z bolestí a smútkov. Je to prirodzené…

PAVOL DINKA: Prepáčte, pán Adamec, za tento exkurz, ale srdce si to želalo. Nezatrpkol som, naopak, Skalica a Skaličania zostali pre mňa, ako ste to v úvode pekne povedali, prameňom živej vody. Nenávisť je kontraproduktívna vlastnosť, kariéru si na nej stavajú najmä politici. Pýtali ste, čo pre mňa znamenajú návraty do Skalice a na Záhorie. Lakonicky som odpovedal, že takmer všetko. A je to nepochybne tak. Hviezdoslav v Krvavých sonetoch hovorí: „Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá / každému decku, prázdna vrtochov; / len ktorí štedrú pravicu jej vodia / sebecky, tí ju robia macochou.“ Všimnite si synergiu, sémantickú príbuznosť a harmóniu slov vlasť a mať: od slova vlasť je odvodené sloveso vlastniť, resp. byť niekým či niečím vlastnený – áno, imaginárne vo svojom vnútri vlastním kus neba na Skalicou, kúštik skalického námestia, ale i šum líp v Potočnej ulici, kde stál náš rodný dom (na mieste dnešnej pošty), vlastním šelest viničného lístia, jemný hvizd vetra plaziaceho sa z južnej strany nad vinohradmi, zurkot Zlatníckeho, Starohorského a Stračinského potoka či neopakovateľnú vôňu rozkvitnutého vinohradu. A ony zase vlastnia mňa, patrím im, lebo na ne často myslím. A predovšetkým uchovávam hlboko vo svojom srdci.
Slovko mať (v zmysle matka) mi pre zmenu hovorí, že ich ozaj mám, že držia nad mojím duchovným svetom ochrannú ruku ako matka, ktorá nedá dopustiť na svoje deti a neraz im odpustí i hriechy. Slovenčina si tu neobyčajne silno a podmanivo zahrala so slovami.
Vlasť však nie je iba región, lokalita, územie – nesie v sebe onú súvzťažnosť s rodinnou, manželkou, deťmi a vnúčencami, s priateľmi, všetkými tými, ktorí nás majú radi a ktorých máme radi my, nech žijú kdekoľvek, hoc i na konci sveta. A nielen s nimi: kdesi v hlbinách duše sa vynárajú naši predkovia, ktorí po stáročia zveľaďovali našu domovinu. Áno, aj tých máme, aj tých vlastníme, tak ako nás budú vlastniť, aspoň dúfajme, naši potomkovia.

Návraty domov
MAREK ADAMEC: Prezraďte, pán Dinka, prvotné impulzy, ktoré viedli vašu myseľ a vašu ruku pri písaní kníh o Skalici a Záhorí. Možno sa budú naši čitatelia vašimi myšlienkami inšpirovať…

PAVOL DINKA: Musím sa priznať, že to nevytrysklo zo mňa úplne samo od seba. Pokiaľ išlo o knihu František Buchta – Skalica a Záhorie, podnietil ma k tomu pohreb môjho profesora Františka Buchtu (v Skalici je po ňom pomenovaná ulica), svojím spôsobom skalického polyhistora, ktorý ma naučil na hodinách slovenčiny literárnemu mysleniu. Keď som začal pracovať v redakcii Hlas ľudu, pravidelne každý mesiac chodieval za mnou do redakcie v Bratislave, vždy priniesol víno, trdelníky a nejaké príspevky. Debatovali sme spolu o všeličom možnom, o Skalici, o literatúre, o dejinách. Keďže žil sám, neskôr, už na dôchodku, sa presťahoval k známym do Hurbanova. Po istom čase sa odmlčal…
Až v lete 1984 som dostal do redakcie smútočné oznámenie: JUDr. František Buchta zomrel 16. júna 1984 v Hurbanove. Pohreb bude vtedy a vtedy… Na pohrebe sa zišlo iba niekoľko ľudí. Veľmi, preveľmi ma mrzelo, že na poslednej rozlúčke som sa zúčastnil zo Skalice iba ja (do Skalice to neoznámili). Nad jeho hrobom som si dal sľub, že pamiatku naňho sprístupním budúcim generáciám zozbieraním, zostavením a vydaním všetkých jeho publikovaných prác. Sľub som dodržal až v roku 2008 s tým, že dielo som doplnil o svoje autorské texty. Bolo to neskoro, ale predsa. Toľko k tomu…
S kamarátom, so skalickým spisovateľom Jozefom Špačkom, sme často diskutovali, kto, čo a kedy napísal o Skalici a Skaličanoch. Prehrabúvali sme sa v histórii, v minulých storočiach, pátrali sme po archívoch a zistili sme, že naše mesto dalo našej vlasti aj Európe mnohé významné osobnosti zo všetkých oblastí kultúrneho a spoločenského života. Narodili sa tu a pôsobili poprední literáti, hudobníci, historici, lekári, pedagógovia, ktorí vtláčali pečať pokrokovým myšlienkam. A týka sa to i súčasných generácií. Zistenia bolo treba dať na papier, napokon som sa podujal dať všetko dohromady a tak vznikla kniha Skalica a Skaličania v literatúre.
Nuž… a ku knihám Skalické búdy a Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka ma inšpirovali naši vinohradníci zo Skalice i z okolitých „rubínovských“ obcí a takisto výrobcovia trdelníkov. Veď o čom by sa malo písať, keď nie o fenoménoch, ktoré sú nositeľmi certifikátov Európskej únie, resp. zápisu do Reprezentatívneho zoznamu do nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska (v tomto prípade mám na mysli Skalický trdelník)?!

MAREK ADAMEC: Pán Dinka, ďakujem vám za zaujímavý a podnetný rozhovor. Do ďalších rokov vám želám pevné zdravie a veľa tvorivých síl pri spracúvaní nových literárnych námetov.

Citát jubilanta: „Keď niečo píšem, chcem, aby čitateľ cítil, že všetko, čo píšem, píšem s vnútorným zanietením a zaujatím. V takých chvíľach sa rozprávam s vlastným svedomím, staviam sa do opozície k sebe samému, ale i jednotlivým udalostiam, ktorých som svedkom, resp. ich sprostredkovane spoznávam. Áno, je to trýzeň a zároveň vášeň, odriekanie a zároveň emocionálne bohatstvo, tvrdá rehoľa a zároveň vznášanie na krídlach fantázie, a práve v takých okamihoch prichádza nebadane, nečujne a bez ohlásenia šťastie. Je vo vás, vo vašom vnútri, ani o tom neviete, len je vám fajn, príjemne, akoby ste boli v nirváne. Tak nejako vyzerá raj…!“

Fejtónovým perom

Škriatok

Onoho neskorého nešťastného večera sa ku mne domov z ničoho nič, úplne znenazdajky a potichučky, vkradol čudesný škriatok, piadimužík – bol to, ako som vzápätí zistil, banský škriatok, niekde nazývaný aj baniarik, od hlavy až po päty zafúľaný čerňou, bytosť malinkého vzrastu s tvárou bradatého starca, odetá, ako sa po našom vraví, do permoníckeho obleku, v rukách čakan a lampášik, za ktorým svietil oblúčik bielych zubov. Premŕval som sa lenivo na gauči, pretieral si oči, či to nie je nejaká vidina spôsobená náročným pracovným dňom. Ale nie, bol ozajstný, skutočný, ešte voňal vlhkou zeminou, uholným prachom a bridlicou, chytil ma za rukáv a jemne mnou potriasol:
„Počúvajte, vy veliteľ úzkeho pásika zemegule na fliačku strednej Európy, čo to stvárate s našou planétou?“ oslovil ma piskľavou fistulou. „Hazardujete s plynom i ropou, nič vám už nestačí. Čo by ste ešte chceli?!“ V bodkách jeho vysvietených okáľov sa rozblčali iskry úprimného hnevu, až som sa zľakol.
„Ľudia predsa potrebujú vyrábať, kúriť a svietiť,“ odvetil som prekvapujúco pokojným hlasom. „Musíte nás chápať, porozumieť nám…“
„Porozumieť?“ prerušil ma ostrým tónom, ktorý nebodaj zobudil všetkých susedov naokolo. „A vy azda rozumiete chuderke Zemi?! Dovolila vám po sebe kráčať, lámete jej všetky kosti, naložili ste na jej chrbát mestá a dediny, vŕtate do jej hlbín a najnovšie ju rozbíjate frakovaním – a ona to pokorne trpí a pritom sa trápi nad vaším osudom. Nehanbíte sa?!“
Slová sa z neho sypali ako snehové vločky z oblohy, vlastne nie, tie sa pohybujú vláčne, pomaly s istom gracióznosťou, jeho reč skôr pripomínala výstrely z guľometu. Pokúsil som sa piadimužíkov štekot zmierniť, zabrzdiť príval ťažko identifikovateľných slabík.
„Počkajte… počkajte, ako ste to mysleli s tým frako… že dávame Zemi na frak… frakujeme, či čo…,“ zahriakol som trúfalého hosťa, ktorý si zrejme myslel, že podrástol do výšky dajakého obra.
„Pravý politik…“ dal sa piadimužík chichúňať, bruško mu naskakovalo sťa neposlušná loptička, „tvári sa ako jeleň, ktorý nevie, či, kedy a kde stratil parohy. Typické… keď sa to hodí, nič neviem, nič nevidím, nič nepočujem.“ Na chvíľu zmĺkol, zrejme naberal dych, aby mohol pokračovať v guľometnej paľbe. „Vraj neúnavný bojovník za zelenú klímu, pane bože, kam sme sa to len dopracovali?! Odkiaľsi zo zámoria sa chystá dovážať bridlicový plyn… frakovaný plyn… pre ekológov už dlhé roky niečo ako červené súkno. Čo ste rozum potratili?!“
„Vari je na tom niečo zlé?“ spýtal som sa s patričnou dôraznosťou. „Plyn ako plyn…“
„Viete vôbec, čo je frakovanie?“ vystrelil na mňa ďalšiu otázku.
„No…“
„Vidím, že sa v tom vyznáte ako hus v pive, pardon, aby som neurážal hus,“ povedal škriatok namosúrene, očividne mu moje vajatanie liezlo na nervy. „Frak vám, vzhľadom na vaše postavenie, nepochybne viac hovorí ako frakovanie. Nuž, naša milá vládna či vladárska jasnosť, ono to predovšetkým znamená nešetrné rýpanie sa v našej matičke Zemi. A nie je to nijaká detská hra na piesočku,“ zrazu prešiel do zmierlivejšej tóniny, „ale strašná hlbina… niekoľkokilometrová hlbina.“
„Nie je to nič nové,“ zašemotil som aj s nádychom žoviálnosti, „takmer všetky nerastné suroviny sa dobývajú pod zemou. Tak to chodí na celom svete.“
„Lenže v tomto prípade, milý priateľko, Zem nesmierne trpí a stone.“ Piadimužík sa bez vyzvania posadil do kresla, cítil som, ako sa bridlicový prach z jeho oblečenia usádza na koženom poťahu. „Predstavte si, že by niekto pod obrovským tlakom vháňal do vás, do všetkých útrob, zmes piesku, vody a chemikálií, aby vytvoril pukliny a škáry, póry, rozličné fraktúry, ktorými bude migrovať tekutina s uvoľneným plynom. A to všetko, prosím pekne, sa nazýva frakovanie… bezuzdné štiepenie hornín. Majstri v tom sú najmä Američania…“
„Zbytočne strašíte, milý pán… škriatok,“ oponoval som, „berte do úvahy, že bez plynu a ropy by bolo ľudstvo stratené. Vám je hej, v podzemí je teplučko, nič vás netrápi. Ale my inú šancu nemáme.“
„ Plynu má Zem dosť aj bez frakovania,“ poúčal ma s veľkou vehemenciou piadimužík, „len chcieť, len sa treba chytiť zdravého rozumu a nepodliehať ziskuchtivým predajcom. Sám som sa o tom presvedčil pri svojich potulkách v podzemí. Zaujímavé, že ešte nedávno ste, áno, vy osobne, behali po všelijakých klimatických konferenciách a sústavne ste vykrikovali o nulovej tolerancii k znečisťovaniu životného prostredia. A dnes? Mlčíte ako voš pod chrastou!“
„Časy sa menia, vážený… ani neviem, čo ste zač,“ odvrkol som podráždene. „Vo vašom piadimužíckom svete si to zrejme ani neuvedomujete…“
„A nie je to náhodou naopak?“ zasipel chrapľavo škriatok. „Nie je to tak, že vám zrazu prestali prekážať všetky tie frakovacie svinstvá? Už vám neprekáža kontaminovaná pitná voda, znečistenie pôdy chemikáliami, vyššie riziko globálneho otepľovania, výskytu rakovinovej hrozby či skleníkových plynov, odumieranie stromov v okolí vrtov, škodlivosť účinkov na dýchacie a tráviace cesty človeka atakďalej atakďalej. A to len preto… ale vy to sám najlepšie viete…“
„S vami nie je nijaká reč,“ mávol som rezignovane rukou, „stále si meliete to isté…“
„Myslíte?!“ nedal sa piadimužík. „Nebyť tohto čakana,“ ukázal na svoju nerozlučnú pomôcku, „tak tu dnes nesedím, len vďaka nemu som sa z posledných síl vyštveral z hĺbok frakovacieho vrtu. Odniesli si to moje pľúca a priedušky… ozaj, nenašiel by sa u vás hlt piva? Poriadne som vysmädol…“
Otvoril som skrinku a podal mu nechladenú fľašu s pivom.
„A ešte niečo,“ pokračoval s očividnou škodoradosťou, „najnovšie vedecké výskumy hovoria o tom, že frakovanie môže byť i príčinou zemetrasení. Takže si rýchlo zadovážte seizmograf.“
Nahlas som sa zasmial nad jeho nezmyselným fantazírovaním…
Teraz by som mohol fejtón zakončiť otrepanou pointou, že som práve precitol zo spánku, že sa mi všetko snívalo, ale nejde to, nemôžem – v nasledujúcom momente som totiž zistil, že som oko vôbec nezažmúril: steny spálne sa nebadane rozkyvkali, v príborníku na niekoľko sekúnd zaštrngali poháre. Piadimužík sa vytratil tak, ako sa objavil. Na stolíku ostala prázdna fľaša od piva a na koženom kresle nemo hliveli kúštičky bridlice a hŕstka vlhkého piesku.

Spracoval a zostavil: Milan Kupecký