Dnes aktuálne slovenský humorista Milan Kupecký

Predvianočná ponuka…

Vo všeobecnosti sa vraví sa, že kniha, nielen najlepší priateľ človeka ale i vhodný darček pod vianočný stromček…Avšak žijeme v čase, keď ľudia akosi menej čítajú,  respektíve neinvestujú peniaze na kúpu najlepšieho priateľa – knihu. No i napriek tomu cestou Humorikonu prinášame  knihy, ktoré uzreli sveta v rámci nášho humoristického vydavateľstva. Čiže ak sa rozhodnete vybrať si z našej ponuky, peniaze použijeme na chod Humorikonu. Ponúkané knihy ktoré, až na knihy s názvom Poslední mohykáni a knihu ktorá vyšla práve teraz teraz (pošleme ju ako dar pod stromček tým, ktorí si ju preplatili a pomohli nám tak finančným darom k jej vydaniu) s titulkou Majstri krátkych literárnych útvarov nekúpite v kníhkupectvách Ikaru, ale objednať si ich môžete výlučne na mailovej adrese: humorista@milankupecky.eu. Ostatné knihy, ktoré nájdete na tejto stránke si môžete zakúpiť v každom slovenskom kníhkupectve.

Úvodná stránka /Aleksandar Čotrić/Časopis Šipak/ humor/ Humorikon/ Milan Kupecki / nová kniha / nové knihy / satira / Šipak / sipak.rs /
GRANÁTOVÉ JABLKO 

NOVÁ KNIHA MILANA KUPECKU (V SLOVENČINE, RECENZENT ALEKSANDAR ČOTRIĆ): MAJSTRI KRATKYCH LITERARNYCH HUMORISTICKÝCH ÚTVAROV. Kniha, ktorú inzerovali a propagovali aj v bratskom SRBSKU…

Prinášame do čitateľskej pozornosti knihu krátkych humoristických a satirických textov od slovenských majstrov týchto krátkych literárnych útvarov. Dominantným žánrom je tu aforizmus, útvar, ktorý je v slovníkoch definovaný ako krátky výrok, ucelená myšlienka, vyjadrená zhustenou, presnou formou. Táto základná definícia však nevystihuje aforistickú jedovatosť, aforistický výsmešný šarm a švih, bravúrnu iróniu. Podľa mňa je aforizmus diablov útvar. Pokúša, neoslavuje, je často cynický a neuznáva dogmy. Nerecituje sa na oslavách. Je ako biliard. Tu sa hrá so slovom v najpodivuhodnejšej herni – v mozgu. Niektoré slová trafia a vyrazia asociáciu. Aforizmus je asociácia plus logická štylizácia. Vrcholnú inšpiráciu poskytuje život, ale ešte aj slovný register. Dobrý aforizmus býva spojený s rozvahou autora a opojením čitateľa. Alebo aspoň s prekvapením čitateľa. Niekedy aj s pobavením čitateľa. Dobré aforizmy by sa mali sádzať veľkými typmi: ako titulky pre myslenie. Žiaľ, táto „opovážlivosť“ sa ešte nestala zvykom a zrejme sa ním ešte dlho nestane. Aforisti hýria samostatnými myšlienkami a pritom v oslavných textoch, antológiách pre zahraničie, ba aj v niektorých lexikónoch si na aforistov nik ani nespomenie. Čudný zlozvyk, lebo pri takomto posudzovaní, a vlastne odsudzovaní, sa pokladá za okrajovú neoprávnene – myšlienka! Treba však priznať, že tento zlozvyk je miestny, lebo v západnej Európe kladú aforizmus na roveň eseji, čo je teda od zaznávania poriadne ďaleko. So zreteľom na takéto tuzemské neprajné pomery buďme vďační zostavovateľovi tejto nevšednej publikácie. Je skvelou prezentačnou príležitosť v podobe špecifickej antológie, aká sa realizuje len s obrovskými ťažkosťami a pri povestnej „anjelskej trpezlivosti“. Existuje názor, že aforizmus by mal byť smiešny. To je však len akýsi predsudok, čosi ako mýtus. Aj vážny aforizmus má právo na život. Aforistická myšlienka nemusí byť vždy humoristická. Vtip skôr vyžaduje určité aranžmá a vhodnú atmosféru, aforizmus zasa ucelenú, zovretú myšlienku. Aforizmus je predovšetkým stretnutie s objavnou myšlienkou. Možno sa sám nedá dôkladne definovať pomocou stručného aforizmu. Aforisti patria medzi praktických entomológov, ktorí nasadzujú ľuďom do hlavy chrobáka pochybností. Nijaké hodnotné aforizmy sa nečítajú ľahko a nemožno ich čítať „na dúšok“. To nie sú územčisto rehotavé anekdoty. Aforizmy treba čítať po dávkach, najlepšie po malých dávkach, a vypisovať si tie, ktoré nám môžu život uľahčiť navodením lepšej nálady, spríjemniť a pretepliť príjemnou satisfakciou. Na stránkach tejto knihy sa stretnete aj s útvarom zvaným epigram, s tesným blížencom aforizmu. Zjednodušene by sme ho mohli nazvať zveršovaným aforizmom. Epigram i aforizmus sú rovnocenné útvary, oba s dominanciou myšlienky. Dobrý epigram definujeme ako dobre prebásnený dobrý aforizmus, lebo dobrá myšlienka sa zvyčajne vynorí v mozgu v prozaickej podobe a básnický kostým dostáva dodatočne. Vo výslednom epigramatickom vyznení môže autor dosiahnuť dvojaký efekt, vlastne efekt – alebo defekt. Prebásnením aforistického motívu sa východisková myšlienka môže zveľadiť, ozvláštniť, sloganovo zvýrazniť, recitačne zdramatizovať, poeticky zlahodniť, zvukomalebne vyniknúť, skrátka – formálne zdokonaliť, pozdvihnúť. Ale aj naopak: oslabiť vtesnaním do básnického korzetu, pri ktorom sa zaplatí istá daň v podobe povinnosti rytmizovať a rýmovať výsledný produkt, čo neraz znamená podriadiť výber celého slovného aparátu (vrátane slabičných dĺžok) diktátu rýmov a rytmu. Myšlienku tak autori niekedy dokonca urobia menej brilantnou a brizantnou. Prípadne ju vtesnaním do veršov len akosi „úsporne“ naznačia, ale stačí o pre dokonalé pochopenie všetkými čitateľmi? Najmä mladými, o ktorých sa traduje, že nevedia čítať s porozumením. Pochopiteľne, autori epigramov publikujú iba epigramy s efektom, epigramy vydarené, iba s tými sa zoznámi čitateľská verejnosť. Približujú sa k jadru satirickej výpovede cez akúsi nadstavbu v podobe pekne znejúcich veršov v rozličných variáciách. Táto kniha prináša ukážkové plody systematickej tvorby agilnej skupiny aforistov a epigramatikov. Autorský kolektív Humorikonu z hľadiska vyznenia tvorby jeho členov i smerovania jeho publikačných tribún predstavuje proslovensky orientovaných autorov so silným sociálnym cítením, napospol protiklad tzv. slniečkarov z bratislavskej kaviarne. Ide teda o ľudí z protiľahlej politickej barikády vo vzťahu k mainstreamu. Nazývame ich statočnou hŕstkou vlastencov a vytrvalcov, rezignujúcich na honoráre a hradný honor v podobe metálov. Zvláštnosťou v osudoch súčasných aforistov je skutočnosť, že nemajú svojich mladých nasledovníkov. Prečo? To je zatiaľ komplexne nezodpovedaná otázka. Ale náznaky príčin tohto smutného faktu predsa len existujú. Tvorba aforizmov je proces náročný na myslenie. A pritom sa vraví, že myslenie bolí. Ale čo môžeme čakať od súčasnej omladiny, ktorá nechápe zmysel prečítaného textu, má pri čítaní problémy s porozumením? Navyše tvorba aforizmov nie je zdrojnicou ani honorárov, ani honoru! Z tohto hľadiska je kniha Majstri krátkych literárnych útvarov– akási reprezentatívna rozlúčka s aforistickou tvorbou – unikátna jednak ako svedectvo o tom, v čom sme tu žili, akí sme boli i akí boli naši mocipáni, a jednak ako odkaz pre budúce generácie. Odkaz predovšetkým o tom, či sme pochopili trendy, úskalia a hrozby hodné nášho varovania aspoň do najbližšej budúcnosti. Aspoň tak, lebo futurológia je najomylnejšia, najnepredvídateľnejšia a najkompromitujúcejšia vedná disciplína. Všetci autori demonštrujú v tejto knihe to najlepšie zo svojej tvorby.

Viac o ďalšej knihe v ponuke: Aforizmy – Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave Krátko z recenzie: Známy agilný slovenský aforista, živiaci sa dlhoročným redaktorčením a publicistikou zo svojho sídla v Nových Zámkoch – Milan Kupecký, pripravil pre čitateľskú verejnosť knižný prierez zo svojej celoživotnej aforistickej tvorby pod stručným názvom „Aforizmy“ s podtitulom „Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave.“ Je to rozsiahly knižný projekt autora, ako celoživotný prierez tvorby,  aký zvyčajne býva. Kniha Čo vŕta Milanovi Kupeckému v hlave, je vyše päťdesiatročnou zbierkou už publikovaných myšlienok, čiže možno povedať osvedčených aforizmov. Kniha vyšla aj v maďarčine. Aforizmy sú rozčlenené do 25 tematických sekvencií, počnúc úvodnými „vrtohlavmi“ a končiac záverečným súborom. Kniha vyšla vďaka podpore priateľov a úspešných podnikateľov. Poslúži ako prezentácia nielen pre autora a všetkých humoristov, ale i čitateľom na spríjemnenie všedných dní, predovšetkým počas relaxu. Poslúži nielen špecifickému okruhu recipientov, ale i všetkým milovníkom dobrého aforizmu. A ešte jedno nezvyčajné špecifikum: Autor si týmto dielom uctil pamiatku svojho zosnulého syna Milana, ktorý zomrel veľmi mladý a mal podobne ako on, jeho otec, veľký zmysel pre humor…“

 Prinášame z knihy zopár myšlienok 

Žiť plným životom sa nedá s prázdnymi vreckami.
Lepšie ak vás kopne múza, ako keď vás vykopnú z práce.
Morálnemu víťazovi sa neujde miesto na stupienku víťazov.
Zranenia futbalistov nie sú najboľavejším miestom v našom futbale.
Špáradlá nepomôžu ak máte niekoho plné zuby.
Pochvala dnes neplatí medzi valuty.
Niekdajšiu deľbu práce vystriedala deľba peňazí.
Žiaľ, niektorí ľudia si svoju neschopnosť zamieňajú za osud.
Ako Homo sapiens sme najdokonalejším tvorom na Zemi. Vieme zo seba robiť opicu, somára, ba i vola.
Ubúda tých, čo si za naše devalvované euro dajú aj koleno vŕtať.
Kedysi kosák a kladivo, dnes širák a žobrácka palica.
Súdiac podľa prania špinavých peňazí, sme veľmi čistotný národ.
Nezaprel v sebe šachistu. Keď ho ponúkli fľašou slivovice, ukázal že má dobrý ťah.
Pozmenené porekadlo. Ktorý politik šteká, nehryzie!
Cenové relácie sú často zaujímavejšie, ako rozhlasové.
Charakteristika našej sociálnej politiky: Veľké oká na sociálnej sieti malé na povrchu polievky.
Odvtedy, čo sme sa otvorili Európe, mám prázdnu chladničku.
Všade vo svete kraľuje futbal, u nás bieda.
Kedysi sme okrádali štát. Dnes jeden druhého.
Euro: Bože, ako hlboko som kleslo!
Stále sme vo vojnovom stave. Kedysi sme bojovali za socializmus, dnes o prežitie.
Máme oveľa viac tunelárov, ako tunelov.
Vedel pochlebovať, hoci často nemal ani na chleba.
Vieme čo bude o 30 rokov, no nevieme čo bude zajtra.
Pre niektorých podnikateľov je oveľa ľahšie viesť motorové vozidlo, ako firmu.
Niektorí ľudia aj bez horolezeckého kurzu dokáže liezť na nervy.

Kniha Ako sme „válčili“ za socializmu
Autor Milan Kupecký, ilustrácie František Mráz

V prvej časti novej knihy Milana Kupeckého nájdeme svojrázne koncipovaný životopis. Je to vlastne jeho ironické, miestami až sarkastické curriculum vitae. Dopustil sa odvážneho činu, opovážil sa ironizovať samého seba, teda akoby zosmiešňovať vlastnú osobnosť, robiť z nej akúsi osobu z redakčného inventára. Je to až hazardný čin, veď na takéto dobrovoľné zosmiešňovanie číhajú celé čriedy zosmiešňovačov, ktorí potrebujú živé terče, aby v rámci ich porovnávacej analýzy ešte viac, ponad tie ironizované terče, vynikli oni sami a ich kumpáni.
Lenže, pravdu povediac, náš Milan si to dnes už môže dovoliť naozaj bez rizika. Vyrástol nám, je už dávnejšie pán Niekto. Je popredným členom slovenskej aforistickej obce, v štáte, ktorý je naozajstnou aforistickou veľmocou. Podaktoré z jeho aforizmov už zľudoveli (uprednostňujem výraz „zľudovateli“), šíria sa medzi občanmi ako populárne slogany a v LITERÁRIU, v populárnej rubrike Literárneho týždenníka (podnes vychádzajúceho len ako dvojtýždenník, čo je výdobytok „demokracie“), ich nachádzame pravidelne, navyše aj v rámčeku AFORIZMUS DVOJTÝŽDŇA! Takže posmeškárov smiech už prechádza, ak týchto podceňovačov už dávno neprešiel, a Milan si môže strieľať sám zo seba koľko chce, kedy chce a kde chce. Nuž a to sa mu zachcelo aj na stránkach tejto jeho najnovšej knihy, ktorej recenziu práve čítate.
Základná škola je preň výdatné žriedlo spomienkovej „študáckej“ irónie. Sám sa nazýva večným študentom, ibaže nemáme vždy skalnú istotu v tom, čo je ironizovaný fakt a čo je dômyselne zapracovaný vtipný školácky, poškolácky či školnícky aforizmus. Milan tvrdí, že sa o ňom podnes rozprávajú medzi učiteľmi i spolužiakmi bohatierske legendy. Ako o Markovi Twainovi, a to je veru vďačná akvizícia! Ja, recenzent knihy Milan Kenda priznávam, že niektoré háklivé poznámky by som ja v takejto ironickej memoárovej knihe istotne vynechal, lenže ja som samoľúby egocentrik, Ale Milan Kupecký, tento do značnej miery londonovský samouk, vie byť voči sebe neľútostne kritický. Ako záškoláctvo a školskú absenciu uvádza strednej a vysokej školy, elegantnejšie povedané – gymnázia a nejakej honosnej fakulty, v spisovateľských kruhoch najmä filozofickej. Ďalej objasňuje, ako sa pri hľadaní zamestnania (nie práce!) presunul z ľahkej atletiky na ľahkú múzu, v dôsledku čoho sa odvážne prihlásil na konkurz redaktora s cieľom zapĺňať rubriku Čierna kronika.
Netají, že okrem školy života neabsolvoval žiadnu inú školu. Ja, jeho kolega Milan Kenda na revanš musím priznať, že v tejto škole života bol mimoriadne úspešným žiakom, čo presvedčivo vidno vo všetkých jeho doterajších knihách. Keď robil vysunutého redaktora (hovorilo sa im „vyšinutí“), vedenie redakcie od neho očakávalo výkony hodné politruka – teda zázraky na počkanie a nemožné do troch dní. Zdá sa, že mnohé absurdné príhody stačilo podľa jeho výstrižkov z vtedajších novín ironicky prerozprávať, opatriť ironickým mikrokomentárom. Podal by tak svedectvo o lokálnom úderníctve v absurdných obrazoch.
Ako charakteristický postoj autora tejto zaujímavej a hodnotnej knihy k nášmu politickému prechodu z blata do kaluže v novembri 1989 a jeho názorov na kataklizmy banánovo-čučoriedkovej republiky s operetnými matovičovskými prvkami hodno spomenúť vstupnú pasáž do druhej etapy knihy, do prológu s názvom Život je zmena: „V čase tzv. Nežnej som aj ja vyšiel do ulíc. Nie však voliť zmenu, ale zo zvedavosti, pretože ešte dnes mi rezonujú v ušiach slová môjho otca, ktorý povedal: Chlapče, politika je pánske huncútstvo. Napokon i bez môjho názoru a želania, – veď jedna lastovička leto nerobí, – prišlo k zmene. Žiaľ, k horšiemu. Pamätám si, veľa ľudí vtedy vyšlo do ulíc, no mnohí z nich na nej aj zostali, dnes ako bezdomovci a žobráci. A keďže nemám kalašnikov, som iba obyčajný publicista na dôchodku, navyše humorista, tak som siahol po zbrani zvanej satira, čo má síce krátky dostrel i životnosť, lebo mieri príliš nahor, predsa som sa rozhodol „bojovaťʽ tak, že som sa zamýšľal nad neduhmi ľudstva, niekedy aj v spoločnosti priateľov pri pive, ako sa devastuje príroda a životné prostredie, ako človek vynakladá najviac prostriedkov a um na vzájomné zabíjanie sa, a tak som siahol na svoje strelivo, ktoré som vtesnal do krátkych literárnych útvarov, respektíve do humoresiek a aforizmov.“
V druhej časti tejto knihy sa zoznámi čitateľ s ironizujúcou sekvenciou, v ktorej autor postupne paroduje rozličné mýty, dogmy, frázy a utopické vízie postupne sa rozkladajúceho deformovaného socializmu kremeľského typu. Autora treba pochváliť, že tu – na rozdiel od záľahy dokonca vysokoškolsky „vzdelaných“ analytikov a prorokov – nemiestne nešermuje pojmom „komunizmus“ a nenavodzuje tak falošnú predstavu, že sme tu žili v komunizme (ako bežne hlásajú rozhlasoví hlásatelia). Veď komunizmus ako spoločensko-ekonomické zriadenie je len fiktívna, nerealizovateľná predstava o beztriednej spoločnosti, v ktorej si každý lebedí a šmakuje nie podľa svojich zásluh, ale rovno podľa svojich potrieb. Presnejšie: chúťok, ktoré by deklaroval ako potreby!
Ale vráťme sa k jednotlivým humoreskám a paródiám tzv. výdobytkov socialistického realizmu, ale aj „výdobytkov“ socialistickej reality. Milan začína Krátkou analógiou vodiča, kde ironizuje dopravné maniere, dopravnú terminológiu i dopravné predpisy. V paródii s postupmi bájky, s názvom Hore je hore, prostredníctvom dialógu včielky a mravca, ironizuje socialistickú životnú morálku, vrátane pracovnej. V texte Pilulkové filé (dovolenka v roku tritisíc) sa vysmieva z odľudštenej technológie budúcnosti krajších zajtrajškov, ku ktorej sa už v dnešnom zotročení a opantaní digitalizáciou tak nechutne a nezodpovedne približujeme. Na socialistické rodinkárstvo, ktoré nám bez ujmy, bázne a hany prerástlo do kapitalistického rodinkárstva, si posvietil svojím satirickým reflektorom v texte s názvom Jozefka. V nasledujúcom texte fejtónového charakteru Na úrade, nás zasväcuje do únavných byrokratických požiadaviek na prinesenie a predvedenie rôznych nepodstatných až nezmyselných potvrdení v bachratej aktovke div nie z hrošej kože. Toto byrokratické besnenie, prenesené z bývalého deformovaného socializmu do súčasného baskervillského kapitalizmu, priam kypí pri dnešnom vstupovaní do zamestnaneckého pomeru.
V satirickej žalobe s názvom Skoromonológ si autor posťažuje, ako na človeka bleskovo zabúdajú tí povestne „dobrí priatelia“, keď sa onen človek ocitne na dôchodku a vzdá sa všetkých funkcií. V ďalšom texte s názvom Nepríjemné hryzenie satirik medituje o hryzení svedomia a čo s tým podniknúť, keď to hryzenie nahlodáva človeku jeho pokoj i zdravie. Klopať na dvere tunajších ordinácií s tabuľkami v obrovskom písme zobrazenej direktívy NEKLOPAŤ? Vzápätí prechádzame k satire s názvom Nechápavý o kontakte istého obchodného partnera s vedúcim oddelenia akciovej spoločnosti Párky-Dárky, s.r.o. Je to príbeh takrečeno z každodenného života o zázračnom, rozprávkovom prútiku v podobe správne nabitej, tučnej obálky. A v pointe sprvu nechápavý, no po doručení obálky vzorne ústretový vedúci vysloví jasnú, zmysluplnú sentenciu: „Pane, ak chcete, aby sa auto dalo do pohybu, musí dostať benzín.“ Nuž teda tak.
A potom sa ocitneme Pri telefóne, texte založenom na manželských vzťahoch a submisívnych manželoch. Hneď v ďalšom mikropríbehu s názvom Na prednáške, v rečníckom monológu o škodlivosti exhalátov, smogu a iných negatívnych civilizačných faktorov sa stretneme s bežným paradoxom prednáškových podujatí: po informáciách o zhubnosti a škodlivosti fajčenia na ľudský organizmus nasleduje ohlásenie fajčiarskej prestávky. Krátky text Papierik je vytvorený na báze svokrovskej anekdoty a nasledujúca spomienková analýza Ako šťastne som si vydýchol pranieruje a rozpitváva bizarné i absurdné situácie v živote novinárov, vyvolané idiotským lustračným zákonom. Tu som sa okrem iného dozvedel, že každý Milan je tak trochu strelený, čo môže človeku v určitých situáciách poslúžiť ako slušné alibi. Do ironického memoárového prúdu patrí spomienka s názvom Úsmevne po snehovej kalamite o stereotypnom každodennom nasadnutí do rozbehnutého vlaku. Celý tento pelotón vtipných humoreskových a fejtónových textov uzatvára deväťčlenný výber z Milanových aforizmov, spomedzi ktorých spomeniem tento vari najaktuálnejší: „Vznikajú nové politické strany. Opäť si budeme môcť viac sľúbiť.“ A naozajstnou bodkou za celou knihou je minimedailón najdôležitejších údajov o autorovi.
Rád priznávam, že pri čítaní týchto Milanových ironických textov sa mi často vybavovali rôzne úryvky z prečítaných článkov a poznámok (vrátane anekdot) o živote amerického spisovateľa a žurnalistu Marka Twaina (1835 – 1910), uznávaného tvorcu humoristickej a satirickej prózy, majstra brilantnej irónie. To spoločné, čo má náš autor so spomínaným svetovým velikánom, je práca v redakciách novín i záľuba v ironických postrehoch, bonmotoch a slovohrách. Svojou najnovšou knižkou nám Milan Kupecký dožičil príjemné a zábavné čítanie, vrátane čitateľskej satisfakcie zo spravodlivého satirického výsmechu odsúdeniahodných socialistických dogiem i kapitalistických obludností.

Z ohlasov:

Prečítala som si knihu a nadobudla presvedčenie, že existujú majstrovské diela, ktoré nás skutočne dokážu dojať. Napríklad Mozartovo Rekviem. Mňa fascinujú aj diela velikánov ekonómov. Ale musím sa vám priznať, že odvtedy, čo som objavila knihu  Ako sme „válčili“ za socializmu na internete, som si s úľavou vydýchla, že je tu človek s iným, hlbokým pohľadom do nášho života, pohľadom, ktorý sa opiera o iné vyjadrovacie prostriedky, ako my obyčajní ľudia, či ľudia, ktorých koníčkom je veda. Ale tiež som zistila aj to, že aby sme si mohli vychutnávať krásu, ktorú ponúka autor v humornom slove. Pritom treba, aby sme sa pustili najskôr touto cestou učenia a obsiahnuť potrebné  znalosti a poznatky. Ale odmenou nám je potom číra krása humorného slova, jeho bohatosť farieb a odtieňov slova. Ba, musím to povedať aj tak, že mne sa po prečítaní knihy otvoril pred očami nový pohľad na svet, ktorý som doteraz vnímala iba cez môj jednosmerný ekonomický kanál. Alebo povedané aj inak, poodhalila sm úžasné, akési utajené pravdy života. Zažila som teda akési vzrušenie a svet som začala aj inak chápať, životadarnejšie. Napokon som tie vaše,  teda autorove úvahy, či aforizmy začala posielať aj mojim priateľom. Potešilo ich to. A to je, pán Kupecký, peniaz, ktorý Vám nemôže dať redakcia, či nejaká inštitúcia, ba ho ani na ulici nenájdete. Váš stánok humoru nie je na trhovisku na Miletičovej v Bratislave, je vo vašej hlave, vo vašej bystrosti poňať svet inak a tak ho opísať, v plnej jeho humoristickej kráse. A presne o tom ste sa o tom rozhovorili, či vlastne rozpísali v príspevku. Nuž čo, trocha humoru nezaškodí, navyše blíži sa Silvester. Už viem nielen to, že Zem je guľatá a točí sa dokola ako nej známy bláznivý vĺčik. Z reality sveta mi teda spadol ďalší závoj.

Jana Podhorná

Milan, pozdravujem Vás a prajem aby vám zdravie slúžilo a humor nech vás sprevádza, aby z vás mali radosť priatelia i všetci čitatelia!

Pavol Koncoš

Milý Milane,
díky za zajímavú knihu a všechny hezké filozofické úvahy i humorné nadhledy, které mi posíláš. Přeji Ti a celé rodině hezké a klidné vánoční svátky a do nového roku všem zdraví a štěstí a Tobě spoustu skvělých nápadů. Měj se moc dobře a doufám, že se zase potkáme ve Františkových lázních. Se srdečným pozdravem,

Mirek Vostrý

Milanko ahoj, knižka je naozaj úžasná!
Opísať tento svet humorne je naozaj ťažké, smiech hraničí so slzami…
Klobúk dolu. Si jednotka!
Pozdravujem a prajem krásne a požehnané Vianočné sviatky!

S úsmevom Zuzana Tomašiková

Pán Milan,
aj dnes som dostal Slovenské Slovo, kde o Vás píšu. Som rád, že sme sa internetovo spoznali a verím, že aj v roku 2022 budete taký aktívny a že si prečítam vaše aforizmy a potešia ma, lebo sekajú, ako sa hovorí, do živého. Vyjadrujú životadarnú pravdu.

Fero Mach

Milan, ďakujem za knihu. Prvý dojem z knihy výborný. Postupne budem čítať.
A vraj: Pozmenené porekadlo : Strana strane oko nevykole!
Tak, tak. Zase si trafil klinec po hlavičke. A tých klincov tam bude určite viac.
Želám ti pekný večer, príjemné prežitie vianočných sviatkov, a ešte raz ďakujem.

Šaňo Takáč

Milanko, možno si pre niektorých šašo čo hovorí pravdu, pre mňa si aristokrat ducha! Prajem Ti ešte veľa autorsky plodných rokov a skoré uzdravenie. Tvoja kniha má veľmi potešila. Prajem Ti veselé Vianoce, krásne a požehnane, pokojne a láskyplné v kruhu rodiny. A ako kedysi hovoril môj kamarát Miro Noga: Všetko nové v dobrom roku!

S pozdravom Dodo Marko s dcérami a ich rodinami…

Pán Milan,
pán Oldo Hlaváček bude mať narodeniny a ja som tie vaše aforizmy, ktoré ste mi poslali cca pred 10 dňami vytlačil a dal do pekného obalu a darujem mu ich s tým, aby ich priamo na oslave, respektíve krste mojej knihy čítal. Aforizmy ku káve od Milana Kupeckého:
Rekvalifikoval som sa. Chcem byť kováčom svojho šťastia.
Niekdajšiu deľbu práce vystriedala deľba peňazí.
Tam, kde ruka ruku umýva, vznikajú najväčšie špinavosti.

S pozdravom prof. jhusár

Milý pán Kupecký,
ďakujem za prílohu, teda za knihu i preposlanie mailov i za spomienku, ktorej obsah je priam stupídne vylepšený všelijakými animáciami.
Ale je to málo čo sa dáva na propagovanie kultúry, pokoja a dôstojnosti. Čo už… aj takí sme, alebo ako vravia kamaráti Vyhodňare: …i tak še da!

Ing. Julius Forsthoffer PhD

Pán Milan,
neviete si prestaviť, ako sme sa zasmiali pri čítaní knihy, a to úprimne. Ďakujeme!

Stano Remeselník karikaturista, výtvarník, grafik,
animátor a ilustrátor
A. Hlinku 14,
962 12 Detva
mobil: +421 905 389 325
mail: stenlly55@gmail.com
www.stenllyremeselnik.sk

Zdravím Ťa, Milan! No, konečne! Oveľa slabší aforisti, nebudem menovať, vydávajú jednu knižku za druhou. A Ty, jeden z nestorov slovenského aforizmu, až po sedemdesiatke. Ale aj tak gratulujem, teším sa s Tebou a ďakujem Ti, že si ma zaradil do slovenskej aforistickej špičky (neviem, či si to zaslúžim). Dobre poznám Tvoju tvorbu, v ktorej je veľa skutočných aforistických briliantov. Záverom Ti želám pevné zdravie, životný optimizmus máš a ešte veľa skvelých myšlienok a dovolím si Ťa poprosiť, keby si mi mohol poslať jeden výtlačok, samozrejme aj s venovaním, na moju adresu: Ľudovít Majer, Námestie Ľudovíta Štúra 11, 974 05 Banská Bystrica-Radvaň. Zároveň mi pošli, prosím, aj číslo Tvojho bankového účtu, aby som Ti mohol za knižku aj zaplatiť. Dúfam, že mi veríš a nebudeš posielať knižku na dobierku, čim obaja ušetríme. Lúčim sa s Tebou s pozdravom: Svetu smiech!

Ľudo Majer

Nazdar Milan,
ja sa teraz zdržiavam väčšinou v Poprade, ale dnes som sa zastavil v Detve. Čakalo ma tu milé prekvapenie, tá tvoja knižka aj s venovaním. Veľmi si ma potešil a preto ti z celého srdca ďakujem za tento tvoj darček. Mám z toho o to väčšiu radosť, že ako človek zaoberajúci sa tiež humorom a zároveň aj ako zberateľ humoristickej literatúry, som ešte vo svojej zbierke od teba nemal žiadnu knihu. Potešili ma nielen tvoje trefné aforizmy ale aj široká paleta karikaturistov, ktorí tvoju zbierku ilustrovali. Možno že sa mi raz naskytne príležitosť tiež prispieť mojim kresleným humorom do tvojej nejakej budúcej publikácie, samozrejme pre kamaráta grátis. Prajem ti okrem zdravia, veľa tvorivých nápadov, nech ťa po celý rok múza kope a hlavne nech ťa nikdy neopustí humor a dobrá nálada.
S pozdravom!

Vlado Pavlík

Milý Jarko Husár,
ďakujem Ti za seba i za Kupeckého. Verím, že to autora aspoň troška poteší a povzbudí, veď zažíva mnoho vĺn neporozumenia a takmer nulovej podpory.
To je ta hyperbola oproti bezcenným (akože) hereckým celebritám a ich výkonom, ktoré sa pretrásajú každodenne a iba otupujú myseľ.

Srdečne pozdravuje Julo Forsthoffer

Vidíš, Ty Milanisko Furt a Ipt, ti hovorím, že to je dar, ktorý si dostal do vienka a určitý druh poznania, na ktorý mi smrteľníci nemáme. A ani mnohí, čo krvopotne „vypocá“ nejaký afro-rizmus v LT sú oproti Tebe Milanko o poschodie nižšie. Šak Ta mosá blokuvat.
Prajem v novej vesmírnej dekáde – 2022 hlavne zdravíčko a ostatné pánbožko v Tvojej hlave už ZARÍDYL“ a namíchal to pravé. Bodaj by mna takto osvícil na chvílu jako Teba na furt. Šecko dobré a aj vác ako šecko. Bude to donedávna. Tvoj priateľ a obdivovateľ

Jožo Lang

Pán Milan, dnešný svet si zaslúži pripomenúť, že každú poctivú prácu si treba ceniť. Ja a vy, my sme to urobili. Robíte to humorom, že strhujete závoj reality a tak ju vidíme inak, uvedomíme si jej problémy, ktoré, žiaľ, často náš život kvária. S pozdravom,

jhusár

Milanko, je to smutné, že žijeme časy násilností, krádeží, podvodov, podrazov, neprajnosti, klamstva, závisti a nenávisti, aké tu v rokoch minulých, až do tzv. Nežnej (prevratu), neboli. Je to obraz celkového stavu spoločnosti, počnúc vládou, parlamentom a vôbec politikmi a vládnucimi oligarchami, z ktorých mnohí boli kedysi komunisti na vedúcich miestach.
Keď sa pozeráme na našich poslancov, napríklad pri diskusiách v médiách, tak je to zúfalý pohľad na množstvo nevzdelaných hlupákov. Tým slušnejším a vzdelaným ľuďom sa do takejto spoločnosti zrejme nechce a niet sa potom čo čudovať, že realita je takáto.
Pritom sme vraj relatívne úspešnou krajinou, a bezpečnou, hoci máme veľa bezdomovcov, žobrákov, nemáme energetické a ani iné zdroje…Asi preto nemá veľa najmä mladých ľudí chuť žiť v tomto marazme, vo vlastnej domovine, a hľadajú šťastie inde. A ak aj je nejaký záujem o Slovensko z druhej strany, využívajú nás najmä ako lacnú pracovnú silu.
Mnohí si ani len neuvedomujeme, že pomaly strácame svoj kresťanský charakter, stávame sa krajinou odpadu nielen železného, ale i potravinového, a dochádza k oslabovaniu Slovenska na všetkých úsekoch hospodárskeho i spoločenského života, vrátane kultúry, ktorá tvorí identitu každého národa.

Priateľ Dano Klačko

Pán Kupecký, ďakujem. Je dobré, že ľudia (niektorí) nie sú ľahostajní a reagujú…
Včera som bol prvýkrát v práci…Ide to.
(Robím aj na recenzii Vašej knižky.) S pozdravom !

Ján Maršálek

Milý pán Kupecký,
za prílohu knihy ďakujem, ale po zhliadnutí toho videa som oľutoval to, že dnes nie je aj piatok trinásteho. To by do seba náramne zapadlo. Novela o politických stranách je bezzubá, lebo neprikazuje a nekontroluje presnú evidenciu členov. To by bolo – konečne – potrebne, aby sme vedeli „kto-je kto“ alebo do ktorého košiara kto patrí a tak dali možnosť aj v budúcnosti existovať rôznym „zoznamom“ (veď aj ten Cibulkov je iba o zneužívaní). Druhá možnosť je, aby konečne politické strany zoznamy zrušili, lenže bez „velenia“ niet vládnutia a bez vládnutia niet ani moci, ani bezprácnych peňazí (rozum na to netreba) a partokracia má vytrvalo hlboké korene. Srdečne pozdravujem!

Julo Forsthoffer

Milan, ďakujem! Pochvalné slová občas hrejú viac než oheň pahreby. Pochvala od barda o to viac…Veru, veru, je o čom písať! Práve v časoch nie najlepších sa žiada humor a nadhľad.

Vlado Javorský

Skvelé! Milan, Tvoja aktivita ma povzbudzuje! Vieš ako to v živote chodí, bez humoru sme mŕtvi…súhlasím s tebou a držím palce. A už to máš. Vieš prečo sa stretávame s problémami? Má to logik. Pýtaš sa, napríklad prečo? A to je dnes problém aj vďaka!

Priateľ Paľo Mikula

Milan, knihu ti rád zilustrujem. Dakedy v januári, momentálne dorábam iné veci…Prajem Ti krásnu zimu, máme ju aj my u nás vo Fiľakove…dúfam v úspešnejší rok 2019, hoci politická situácia nielen u nás je dosť desivá. Drž sa…

Fero Mráz

Kniha je  súper. Postupne som ju prešiel celú.
Skúsim niečo poslať ak nestihnem uzávierku, tak použiješ niekedy v budúcnosti.
Pekné nedeľné popoludnie!

Šaňo Takáč

Múdre slová v aforizmoch…
Správne píšeš, že o korupcii sa hovorí preto, aby sa na ňu nezabudlo, aby chudák občan nezabudol, že na úrade, u doktora, na škole – všade tam, kde občan niečo potrebuje – treba dať úplatok.
Mám smutné skúsenosti tohto druhu. Keby som zdravo uvažoval, mohol som si ušetriť kopu nervov, sklamania a bolesti. Z ľudí (teda z nás všetkých – poznámka editora) sa stali kurvy, ktoré hľadia len na peniaze, peníze, peňeži, deňgi, ako často hovorieval Janko Slota v blahej pamäti…). Spravodlivosť, dobrota a ľudskosť zomrela – keď sa stane, že výnimočne niekto odmietne obálku, tak sa na neho dívajú prekvapene ako na ufóna. Až tam sme sa dopracovali.

Fero Balogh

 KNIHA POSLEDNÍ MOHYKÁNI – (BÝVALÍ  „ROHÁČOVCI“)

KNIHA POSLEDNÍ MOHYKÁNI
je vlastne defilé autorov neopakovateľného časopisu Roháč. Potešilo nás zaradenie recenzie knihy Poslední mohykáni od nášho spoluautora Milana Kendu v najnovšom Literárnom týždenníku. V novinách spisovateľov, slovenských kultúrnych dejateľov, v ktorých sa môžete stretnúť v každom čísle v rubrike  Literárium aj s príspevkami autorov, zostavovateľov Humorikonu. 

Recenzia knihy Poslední mohykáni
Znie to ako absurdný príbeh: Pod egidou Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska vychádzal, prosperoval a so záujmom autorov i čitateľov sa permanentne stretával kultivovaný humoristicko-satirický týždenník ROHÁČ. Z dnešného hľadiska jeho najsilnejšou stránkou bola finančná situácia, dotačné zabezpečenie, nezávislosť od príjmov z inzercie, ktorá sa v Roháči nepestovala. Z dnešného hľadiska jeho najproblematickejšou stránkou bola cenzúra, ktorú jeho donori pravidelne požadovali a uplatňovali. Ale cenzormi vycepovaní mnohoroční redakční gladiátori vedeli kadečo vybojovať a do Roháča prepašovať, predovšetkým pomocou metódy, ktorú novinovedec docent PhDr. Boris Droppa nazýval „malým žltým psíčkom“. Do celkovej zostavy vydávaného periodika sa zakomponoval cudzorodo a násilne, „ako päsť na oko“ pôsobiaci prvok, ktorý, pochopiteľne, okamžite upútal pozornosť cenzorov. Tí sa na „malom žltom psíčkovi“ vybúrili, okázale a demonštratívne ho odstránili, pričom sa zvyčajne ostatnému, menej dráždivému a zdanlivo neškodnému textu už náležite nevenovali. Takto sa podarilo prepašovať všeličo poriadne kritické, no, pravdaže, aj táto rafináda mala svoje limity a nezakryla dajaké „kontrarevolučné“ opovážlivosti. Hojne sa využívala metóda inotajov, kritickým cieľom dobre poslúžil žáner bájky, dnes takmer zabudnutý. Roháč v celkovom pôsobení vytváral obraz relatívne odvážneho a nesporne literárne i výtvarne kultivovaného časopisu. Využívaním inotajov a premyslenej anticenzorskej taktiky dokázal predostrieť vtedajším čitateľom pozoruhodnú povzbudivú kritiku vtedajšieho režimu.
Obrovskou výhodou Roháča bola aj skutočnosť, že humor a satira tu mali centralizovanú tribúnu s častou, každotýždennou periodicitou, nerozriedenú, ako je to dnes, medzi všakovaké súkromné voloviny bez ofiny. Z hľadiska občianskej slobody myslenia vtedajšia totalitne „monolitná“ spoločnosť bola paradoxne výhodou zasa z hľadiska „monolitného“ čitateľa a odberateľa: Napospol všetci sme hrali navonok uvedomelých, nekontrarevolučných občanov a napospol všetci sme čakali, čo politicky pikantné nám nové čísla Roháča prinesú, alebo aspoň naznačia. Takáto centralizovaná humorno-satirická tribúna v dnešnej polarizovanej až atomizovanej spoločnosti nie je možná. Každý chce takýto časopis so zrkadlovým odrazom jeho vlastných politických názorov a istý pokus o síce literárne kultivovaný, ale ako dôrazne apolitický časopis sa nevydaril. Napokon, na čo by vlastne zameriaval svoju satiru, len na blondínky a svokry ako nepolitické terče? Čitatelia neznášajú časopis s opačným politickým názorom ako majú sami, no ani časopis bez politického názoru im nekonvenuje.
Navyše dnes v čase ekonomickej závislosti periodík od peňazí inzerentov je takýto časopis vo fatálnej situácii: Keďže kritické postoje a ironická relativizácia reality sú jeho pracovné metódy, ako potom možno brať vážne v takomto časopise reklamné hyperboly vo zverejnených inzerátoch? Pre inzerentov je takýto časopis pochybným, zradným terénom, ak nie priamo tabu. Z týchto, ale aj iných dôvodov sa nevydarili viaceré pokusy o resuscitáciu Roháča v neúnavných aktivitách nášho popredného aforistu, publicistu a organizátora hu-sa aktivít Milana Kupeckého, terajšieho vydavateľa a šéfredaktora internetového denníka HUMORIKON. Naďalej však nepúšťa zo zreteľa osudy časopisu Roháč, tento raz cez prizmu jeho autorov, „roháčovcov“. V Roháči totiž začínali a svoje učňovské i tovarišské roky prežívali viacerí do tzv. demokracie prežívajúci a zasahujúci autori, žiaľ, postupne odchádzajúci do nenávratna. A tí odídenci, čo zablúdia do neba, zistia – podľa dôvtipnej diagnózy geniálneho MARKA TWAINA – že tam vôbec niet humoru!
Keďže títo aforisti, epigramatici, fejtonisti a karikaturisti nemajú mladých nasledovníkov, treba uchovať na nich pamiatku v nejakej knižnej podobe, ako na neopakovateľný kolektív autorov v literárnej histórii Slovenska. A práve takýto, redaktorov Roháča nezahŕňajúci, užitočný almanach vo finančne komplikovanej situácii pripravil spolu s autormi humorista Milan Kupecký.
S ktorými roháčovskými autormi a ukážkami z ich tvorby nás v tomto almanachu zoznámil jeho tvorca? Uvediem ich všetkých v takom poradí, ako idú v knihe, a s takými charakteristikami, akými ich opatril zostavovateľ tejto publikácie: Majster Viktor Kubal; Otec komiksu a tvorca Jožinka Jozef Babušek; Spomienka na humoristov považského štvorlístka – Vojtecha Haringa, Vladimíra Pavlíka, Miroslava Ďuržu a Františka Bojničana; Slovenský spisovateľ, humorista, publicista a recenzent Milan Kenda; Slovenský spisovateľ, publicista a recenzent Ján Maršálek; Popredný slovenský karikaturista Ľubomír Kotrha; Slovenský spisovateľ, humorista a poet Ján Grešák; Slovenský humorista Ľudovít Majer; Slovenský karikaturista, autor komiksov František Mráz; Slovenský humorista, aforista Štefan Švec; Spisovateľ, scenárista, ilustrátor, humorista, karikaturista Vladimír Javorský; Humorista Jaroslav Liptay; Slovenský karikaturista, ilustrátor, pedagóg, šéfredaktor a zostavovateľ mesačníka pre deti Fľak, Bruno Horecký; Slovenský spisovateľ Pavol Janík; Humorista, kmeňový prispievateľ do Roháča, Nového Roháča i Extra Roháča Pavol Švancár; Spisovateľ, básnik a epigramatik Milan Hodál; Humorista a publicista Milan Kupecký; Roháč ako takmer zabudnuté nevlastné dieťa – Viktor Kubal mladší; Humorista, remeselník inklinujúci ku kresleniu karikatúr, portrétov, komiksov a k fotografovaniu Stanislav „Stenly“ Remeselník; Epigramatistka, poetka, humoristka Eva Jarábková Chabadová; Humorista, Matuzalem slovenskej karikatúry, kresliaci i píšuci „obojživelník“ Andrej Mišanek; Humorista, karikaturista, aforista, publicista Peter Gossányi; Humorista a básnik Milan Lechan; Slovenský humorista Alexander Scholz; Karikaturista a zberateľ kníh s humornou tematikou Ľubomír Radena; Karikaturista Ladislav Talčík; Karikaturista Peter Zifčák; Epigramatik Jozef Búran; Všestranný humorista a poet Ján Heinrich.
Tento knižný pamätník Milana Kupeckého je nielen pietny počin, ale aj unikátny sprievodca po neopakovateľných hodnotách a pôvodne početnom kolektíve „roháčovcov“, ktorý v diktatúre biologických zákonov ustavične slabne a slabne, bez mladých nasledovníkov. Možno aj preto, že na písanie postmoderných básní stačí blúzniť, kým pri písaní aforizmov a epigramov je nevyhnutné myslieť. Kniha-pamätnica vznikala vďaka obetavosti zostavovateľa a jeho celoživotného záujmu o propagáciu a aktivity vo sfére humoru a satiry. Vznikala vo finančne nepriaznivej situácii, bez nárokov na honoráre. Buďme radi a vďační zostavovateľovi, že také čosi vzniklo a natrvalo sa zapíše do slovenskej literárnej histórie.

Dôležitá informácia

Kniha nie je tentoraz predávaná cestou predajní IKARU, pretože je o ňu veľký záujem najmä zo strany niektorých knižníc a tiež od autorov, ktorí ju v rámci jej obsahu prezentujú a venujú známym ako prezent. Podobne je to aj s terajšou knihou Majstri krátkych literárnych útvarov. Ten, kto má záujem o spomínané dva tituly kníh, nech pošle žiadosť na mail: humorista@milankupecky.eu. Kniha nie je biznis, no jej cena je stanovená na 22 eur + 2 eura balné, čím sa myslí súčasne aj na podporu Humorikonu.

Športová kniha humoru SPOZA ČIARY

Ako dlhoročný zaslúžilý futbalista večne zohrievajúci lavičku náhradníkov, som mal vždy veľa času premýšľať, a tak som dumal nad slabými výkonmi spoluhráčov, nesprávnymi verdiktmi rozhodcov, zlou taktikou trénerov, neslušným správaním fanúšikov atď. až som prišiel na množstvo vtipných a humorných myšlienok (hoci do smiechu mi vtedy nebolo)- aforizmov, vtipov a pod., ktoré Vám, vážení čitatelia predkladám. Dovoľujem si vás však upozorniť, že všetky príspevky musíte brať športovo…

Niečo o autorovi knihy: Publicista a predovšetkým humorista Milan Kupecký objavil v sebe humor až po skončení základnej vojenskej služby. Nezainteresovane, keď začul v rozhlasovej zábavnej relácii otázku Čo je to cirkus? Na ktorú bolo treba vymyslieť vtipnú odpoveď. A keďže bol aktívnym futbalistom v rodných Šuranoch pohotovo zareagoval:.. “Keď idú hrať šurianski futbalisti von, tak to je ale cirkus!“ Alebo v čase, keď zorali šurianske futbalové ihrisko ako podklad na vysadenie trávy, takto to okomentoval: „Konečne sa splnil šurianskym fanúšikom sen. Zorali ihrisko…“ A potom to už išlo ako po masle. Popri humore bol najskôr aktívnym dopisovateľom do zábavných relácií a okrem uvedených súťaží posielal do redakcií aj drobné literárne útvary – myšlienky, zvané aforizmy, ale i poviedky a humoresky a to na rôznu tematiku, vrátane športovej, nielen do printových, ale i elektronických médií. Vďaka tejto dopisovateľskej aktivite pracoval niekoľko rokov v rôznych redakciách. Najskôr ako športový redaktor v novozámockých okresných novinách, potom ako dlhoročný vysunutý redaktor krajského denníka Hlas ľudu a neskôr v Roľníckych novinách. Po tzv. „Nežnej“ mu ponúkli prácu v Novom Roháči, kde bol krátky čas aj šéfredaktorom. A keďže časopis, respektíve tento titul skrachoval, ako známy humorista, verný „roháčovec“, pokúsil sa ho zachrániť, hoci márne, vo vydavateľstve Komárňanské tlačiarne. Po jeho opätovnom zániku sa ako fanatik, pokúsil opäť o nemožné, – vydávať časopis pod názvom Extra Roháč na vlastné náklady, spolu s niekoľkými poprednými slovenskými píšucimi i kresliacimi humoristami, tiež fanatikmi. Avšak opäť márne.

Namiesto príhovoru:

Som športovec telom i dušou. Viac však dušou, pretože mi všeobecne hovoria – si ako drevo! Okrem toho som človek lenivý od prírody, neraz chodím ako bez duše, ktorú i tak nevidieť, iba ak by bola futbalová. A hoci som bol vždy veľkým fanúšikom športu, na základnej škole som bol od telocviku oslobodený.
I napriek neuznávaniu mojich kvalít a nepriazni osudu si občas rád zašportujem. Slovom humoristu povedané, obľubujem športy ako sú – vzpieranie pohárikom, odskok z práce na pivo, skok vedúcemu (manželke, svokre, – podľa potreby) do reči, hádzanie o zem šekom, na ktorom je nízky honorár, šplhanie i podliezanie u nadriadených, pravidelný výstup s manželkou, beh za pred nosom ubiehajúcou električkou. Okrem toho športkujem a unavujem šťastie, ktoré nie a nie si na mňa sadnúť…
Počas mojej krátkej futbalovej kariéry, keď som aktívne športoval, ma prenasledovali ctiteľky, lanári, alebo ináč povedané šíbri a zranenia. A tak som sa stal autorom známeho výroku – športom k trvalej invalidite! Ako dlhoročný zaslúžilý futbalista večne zohrievajúci lavičku náhradníkov, som mal vždy veľa času premýšľať, a tak som dumal nad slabými výkonmi spoluhráčov, nesprávnymi verdiktmi rozhodcov, zlou taktikou trénerov, neslušným chovaním fanúšikov atď. až som prišiel na množstvo vtipných a humorných myšlienok (hoci do smiechu mi vtedy nebolo)- aforizmov, fejtónov, vtipov a pod., ktoré Vám, vážení čitatelia predkladám. Dovoľujem si vás však upozorniť, že všetky príspevky musíte brať športovo. Pri ich čítaní nenadávajte, nechovajte sa ako na športovom podujatí, napríklad na futbale, pretože vždy je treba zachovať rozvahu a krotiť svoje emócie. Budem však rád, ak pri čítaní mojich myšlienok prídete k poznaniu, že som trafil do čierneho.

Humoristická kniha s výstižným názvom Tak si tu žijeme

 V akom svete žijeme?

Na túto otázku sa nám snažia slovenské humoristi – aforista a slovenskí karikaturisti. Milan Kupecký už desaťročia priam eruptívne tvorí a vynáša na svetlo svoje drobné humoristicko-satirické výpovede, reflexie, postrehy zo života, čiže aforizmy. Potvrdzuje to i jeho kniha Tak si tu žijeme.
Nie je ľahké vymyslieť dobrý aforizmus. Počet slov treba obmedziť na minimum a obsah čo najviac zhutniť. Mohlo by sa zdať, že zrýchlená súčasnosť aforizmu praje, ale nie je to celkom tak – pohľad do satirického zrkadla sa mnohým zjavne nepáči…
Stojí za povšimnutie, že autor knihy sa nevyhýba sociálno-spoločenským ani vyslovene politickým témam, naopak, sú v jeho aforistickej tvorbe pomerne časté (popri témach športových, ekologických či takzvane komunálnych). A veru je o čom písať!
Práve v časoch nie najlepších sa žiada humor a nadhľad. Skúsený aforista si to uvedomuje a preto hovorí: „Kto sa smeje naposledy, smeje sa spravidla sám nad sebou.“ Alebo: „Doteraz som žil z ideálov. Žiaľ, už to ďalej nejde!“
Knižka Tak si tu žijeme obsahuje viac než tri stovky aforizmov. Je bohato ilustrovaná obrázkami popredných slovenských karikaturistov (je ich tu zastúpených presne štrnásť). Listujúc v nej sa môžeme zasmiať i zamyslieť nad tým, ako a v akom svete žijeme. Popri jeho aktuálnych satirických myšlienkach do nej kresbami prispeli Vladimír Pavlík, Ľubomír Kotrha, Bruno Horecký, František Mráz, Andrej Mišanek, Vladimír Javorský, Miroslav Ďurža, František Bojničan, Vojtech Haring, Ľubomír Radena, Ľubomír Juhás, Pavol Švancár, Peter Žifčák, Ladislav Belica, Andrej Sekela a P. M. Kubiš.

Zopár myšlienok z knihy:

 Lepšie, ak vás kopne múza, ako keď vás vykopnú z práce.
Morálnemu víťazovi sa neujde miesto na stupienku víťazov.
Niekdajšiu deľbu práce vystriedala deľba peňazí.
Žiaľ, niektorí ľudia si svoju neschopnosť zamieňajú za osud.
Kedysi kosák a kladivo, dnes širák a žobrácka palica.
Súdiac podľa prania špinavých peňazí sme veľmi čistotný národ.
Pozmenené porekadlo: Politik, ktorý šteká, nehryzie!
Kedysi sme okrádali štát. Dnes jeden druhého.
Euro: Bože, ako hlboko som kleslo!
Stále sme vo vojnovom stave. Kedysi sme bojovali za socializmus, dnes o prežitie.
Máme oveľa viac tunelárov ako tunelov.
Ako homo sapiens sme najdokonalejším tvorom na Zemi. Vieme zo seba robiť opicu, somára, ba i vola.

Ponuka humoristickej knihy autorskej dvojice Milan Kupecký – Vladimír Pavlík

Zbierka aforizmov a kreslených vtipov má podtitul Životné prostredie očami humoristov. Kombinácia písaného a kresleného humoru, okoreneného satirou, je vhodným spôsobom prezentácie takejto tvorby.
Aforizmy Milana Kupeckého, zaradené do tohto výberu, majú nielen ekologický, ale i sociálno-politický rozmer, napríklad: „Reči sa hovoria a chlieb sa hádže do kontajnerov!“ Alebo: „Ak to takto pôjde ďalej, príroda nás nebude lákať, ale ľakať.“ A do tretice: „Toľko nám chýbali za bývalého režimu banány, až sme sa stali banánovou republikou.“
Obrázky Vladimíra Pavlíka majú svoj pôvab i svojráz. Sú bez slov a vyznačujú sa nevtieravým humorom s nádychom jemnej satiry. Ani im nechýba širší spoločenský rozmer – poukazujú na rozmáhajúcu sa ziskuchtivosť a nekultúrnosť, na mentalitu konzumu, ktorá veľmi neblaho vplýva aj na naše životné prostredie. Je medzinárodne akceptovaná, pretože obrázky sú zrozumiteľné a každému uožňujú ich prečítanie, pretože sú – bez slov. Túto zaujímavú knihu s aktuálnou tematikou si môžete zakúpiť v kníhkupectvách IKAR.

Vybrali sme z knihy zopár ekologických aforizmov

 Hviezdoslav dnes: Ó, pozdravujem vás, vyrúbané lesy, hory! Z tej duše pozdravujem vás…
Som za priateľské ovzdušie. Nie je v ňom smog.
Láska vraj hory prenáša! Aspoň ich nestihneme vyrúbať.
Obdivujem cestárov a hrobárov. Robia denne dieru do sveta.
Ryba smrdí od hlavy. V našich riekach celá.
Ak to takto pôjde ďalej, životné prostredie zaženieme do krajnosti.
Nevravte iba do vzduchu. Ovzdušie je i tak dosť znečistené.
Smog robí divy. Veď už aj zeleň má inú podobu.
Prírodná rezervácia je skvelý nápad. Niečo také sa môže onedlho zísť aj pre ľudí.
Vetranie dnes je vlastne výmenou zápachu v miestnosti za smog z ulice.
Žijeme v zaujímavom čase. Vzduch možno vidieť.
Za vyrúbané lesy by sa mali vyrubovať pokuty.
Kedysi nad našimi hlavami lietali vtáčky, dnes popolček.
Horúce chvíle možno dnes už zažiť aj v zimných mesiacoch.
Dnes vzduch nielenže dýchame, ale aj vykašliavame.
Ľudia sa snažia asi preto brať konzervy do prírody, lebo sa jej nevedia nasýtiť.
To boli časy, keď smutné boli iba vŕby!
Nebol poľnohospodár, no i napriek tomu dokázal všetko zorať.
Zlá organizácia práce: „Do hory ma poslali, sekeru mi nedali!“

Milan Kupecký