Dnes aktuálne slovenský humorista, podpredseda RR Humorikon Vladimír Javorský

Karikatúry a písané slovo vrátane priehrštie myšlienok z pera jedného z najlepších slovenských aforistov Vladimíra Javorského:

Na pranier

LITERATÚRA AKO POLITICKÁ ZBRAŇ…?

Nože sa ponorme do informácií starovekých zvitkov a pergamenov. Informácie, ktoré mali vzbudzovať rešpekt i úctu. I strach, lebo iba v strachu môžeme predkladať tézy na ovládanie človečenstva. Nie, nejdem sa zaoberať liturgickými a teda špecifickými textami, ktoré nikdy neboli oficiálne spochybnené a odložené na poličky s hoaxami. K histórii treba mať úctu, nech je akákoľvek. Čo ak starobylé texty iba ukrývali nádej v spravodlivosť? Večné snaženie o pochopenie vnímania a ničoty, či povestné skúmanie večného zatratenia? Je to diskusia na dlhé trate. Skúmam obsah svetskej literatúry. Uvedomujem si v plnej šírke chápania súvislostí, že šlo o literatúru s pokusom poukázať na pravdu v polohách žartovných, mystických. Rodili sa pamflety, žartovné básne, dokonca i v hudobných vyjadreniach. Literatúra skrývala v sebe náznaky vzdoru a odporu. Proti komu? Nuž, je to jasné! Vojny ako dejiny ľudstva hovoria za všetko. Slovo ako zbraň slabých a bezradných dostalo iné dimenzie. Silu viery, odhodlania a naplnenia túžob po inakšom svete. Literatúra sa tak nepriamo stala nositeľom svetla. A to všetko vynálezom Guttenbergovho tlačiarenského stroja. Balady, neskôr hororové rozprávky určené výhradne dospelým. Využívali ľudskú slabosť pre tajomnú radosť zo strachu. I deti sa rady boja…Keď vedia, že je to strach pre ich pobavenie. Ako inak? A tento strach sa dostáva do literatúry ako nástroj ovládania. A či neboli ako prvé spísané zákony? Chamurapiho zákony a neskôr biblické texty..? O čom sú? O poslušnosti k vrchnosti a o štýle ideálnej existencii v spoločnosti. Nezabiješ, nepokradneš… A si od strachu celý bledý, lebo za neuposlúchnutie sú tresty. I hrdelné, doteraz tak obľúbené.
Mohli by sme ísť ešte ďalej, lebo v literatúre sa okrem téz vedúcich k poslušnosti objavujú prvky revolty. Satira je mocná zbraň, platí sa krvou. Villonove Testamenty sú toho dôkazom. Odbojnosť, hoci i v letákovej podobe, je tiež literatúra. Vzniká literatúra faktu, ktorej sa dôveruje, lebo operuje overenými pravdami. Cirkevná a svetská literatúra celé storočia bojovali o svoje miesto pod slnkom. Dogmy kontra nové poznatky o tom ako vlastne svet funguje. Za zverejňované pravdy sa popravovalo. Čo v rámci vývoja ľudstva zvíťazilo? Dogmy, či snaha o pravdu z dielne empirických a filozofických poznatkov? Žiaľ, oboje funguje vedľa seba doteraz. Svet dogiem, hoaxov a v tom prúde ojedinelé lodičky odsúdené na splynutie v neznámych vodách. Písané slovo má o to väčšiu váhu, o čo menšia šanca je slovo prenášať ústnym podaním. Stretávajú sa ľudia ako voľakedy, aby si vymenili názory, hodnotili stav sveta, ponadávali si, aby si uľavili? Už tomu tak nie je. Vo virtuálnom svete je tak ohromný šum všechutí, až sa pravda stráca v bizarnostiach názorov, omylov a bombastických fantazmagórií. Toto je voda na mlyn mocných. Ich tézy a dogmy sú zákonmi, a ich nasledovanie cesta k poslušnosti. Akákoľvek lož je dobrá, len aby bola moc ešte mocnejšia, spoločensky výraznejšia. V tomto prúde ovládania mysle davov sa súčasná próza javí ako malý bezbranný braček. Vzniká veľké množstvo únikovej literatúry odtrhnutej od reality. Koľko kníh prežije svoj čas a ocitne sa v budúcnosti? Netuším to asi nevie nik. Súčasnej prozaickej literatúre chýba silný filozofický náboj…o čom je doba a aké má vízie. V tom šume hoaxov sa mi budúcnosť a jeho formulácia stráca.

Na margo dňa…

Neprislúcha mi, neprináleží mi kritizovať a hodnotiť dávno zabehnuté kánony v spoločnosti. Nemám právo venovať im čo i len minútu pochybností, ale nedá mi to. I za trest hriechu, za ktorý budem potrestaný na hrdle. Začnem „spovedným tajomstvom…“ Nie je už čas prekvalifikovať jeho zmysel a poslanie? Pri čítaní diela filozofa J. P. Sartra som narazil na vetu…“Medzi mnou a bohom mi zavadzia cirkev…“ Pri štúdiu cirkevných dejín, a to nielen kresťanskej filozofie, som sa s autorom výroku stotožnil. Viera v božstvá nie je bigotne viazaná na cirkevné dogmy. Pochopil som význam i cieľ svätej spovede ako ventil duše. Ako odľahčenie si od hriechu a prijatie pokánia. Kajúcnikom sa opäť otvára svetský priestor. Možno sa i ľahšie dýcha…Držím sa vlastnej dogmy, lepšie nezhrešiť ako sa potom kajať. Nie vždy to vyšlo, ale…Hriech s následným cieľom vykúpenia sa nesmie stať pravidlom dostať chybné pohnútky a omyly do praxe. Svätá spoveď je koncert pre pár cudzích uší. A ani o jedny navyše…Tu sa chcem pozastaviť na jave, ktorý mi nie je po chuti. Ak sa spovedník dozvie, že spovedajúci zabil troch ľudí odporným spôsobom a mlčí, lebo je to svätá spoveď a tajomstvo, stáva sa spolupáchateľom. O mlčaní o zločinoch by sa mohli napísať tisíce kníh…Zločin bez trestu. O čom by písal Dostojevskij?! Nemienim vstupovať do svedomia združeniu „Pacem in terris,“vedia o svojich zradách svoje. O zradách pre tajnú službu…Teda aké spovedné tajomstvo? V koho prospech? Ak v prospech spoločnosti vyjdú najavo negatívne skutočnosti, súhlasím…Preto vznikol trest, aby sa stal odstrašujúcim príkladom. Týka sa to všeobecne každého životného kroku človeka.
Tieto riadky by asi nevznikli, keby sa v spoločnosti neobjavil nový fenomén. Zrada Hyppokratovej prísahy pod politickým tlakom a za finančnú odmenu. Aj by som si odpľul, keby som tieto riadky písal na stanici. Tá už toho videla…! Dôverný vzťah lekára k pacientovi. Snaha urobiť všetko pre záchranu jeho zdravia a života. Platí to ešte? Povinnosť mlčať? Nechcem nikomu vstupovať do svedomia, nie som oprávnený kritiky, ale ak lekár podpíše úmrtný list s poznámkou Covid-19 a nie je to pravda, ak vo vidine peňažného zisku zradí, je mi nanič. Koľko je takých falošných úmrtných správ? Nevedno, toto je spovedné tajomstvo, ktoré stráži sám boh politiky. Miliardové zisky a zase len zisky…miliardové klamstvá na účet volaného. Sme v klietke obklopený šakalmi nepravdy. Pre mamon a nemúdre ciele. Hovorí sa o genocíde, aj by som tomu uveril. V dejinách máme dostatok svetlých príkladov ako zatočiť s bezbožným ľudským plemenom. Hovorí sa, že pravda raz vyjde na povrch. Aká pravda? A budeme mať vôbec záujem nejakú pravdu poznať? Koho je to pravda? Pravda moci peňazí, či pravda malomocných čo vládnu svetu? Nech je ako je, máme tu dogmy práva mlčať. Ono sa už vie o čom…

FÓR – JE – ISTÝ…

Pár slov na margo knižky Petra Chalupu v spoluautorstve Tomáša Janovica

Nebudem polemizovať o názve knižky, ktorá čitateľovi približuje aforistickú tvorbu slovenských autorov. Čo istí fór…? Aforizmus je román do električky, má svoj príbeh, zameranie i cieľ. Nosí v sebe múdrosť i ostrý šľah humoristicko-satirického biča. Nie som teoretik, ale z praxe autora sa priznávam, že som sa veľa učil od skutočných majstrov vtipného pera. Od staroveku, až po súčasnosť. Zdalo by sa, že autori aforizmov sú leniví písať romány, ale opak je pravdou. Vnímajú čitateľov, ktorí sú leniví čítať romány. Napísať antológiu autorov je vždy tanec na nepreskúmanom ľade. Na veľmi tenkom ľade! Súhlasím s Milanom Kupeckým, vydavateľom interného Humorikonu, že v antológii chýbajú mená tých v súčasnosti najvýznamnejších autorov aforizmov. Tak trochu nostalgicky spomínam na tých, čo sa vzdialili v čase, na tých čo tu už nie sú. Medzi autormi uvedenými v antológii sú síce kvalitní autori iných žánrov, ale mnohí uvedení medzi výkvet aforistov nepatria. Hlavne nie programovým princípom celoživotnej práce. Ide o žáner medzi čitateľmi veľmi vítaný a čítaný. Preto neuviesť do siene „slávy poľnej trávy“ autorov ako Berco Trnavec, či ešte stále publikujúcich autorov sa mi zdá prinajmenšom zvláštne. Nechcem menovať, lebo je to cesta ako sa vyhnúť krivde na duši úžasných tvorcov. Aký mali autori záujem neuviesť mená autorov, čo sú denne na obraze tvorby? Netuším a je mi ľúto, že práve rukopis šitý akoby rýchlou a neskúsenou rukou nespĺňa základnú funkciu antológie. Možno v druhom vydaní, ak nejaké autori časom zostavia.

Za hrsť drobných

+ Beh cez prekážky nemá logiku. Akoby ich v živote nebolo dosť…?!
+ Zamilovať sa do krásnej ženy nie je umenie. Umenie je žiť s ňou tak, aby jej krása nezovšednela.
+ Ak máte za nepriateľa ženu, prosby o milosť sú neakceptované!
+ Športovci nedokážu prehrávať. Hotelové izby vedia svoje…!
+ Bijete sa do pŕs? Vedzte, že iba dunením nikoho neodstrašíte!
+ Občas treba povedať pravdu, aby si iní nemysleli, že sústavne klameme.
+ Holuby lietajú iba do takej výšky, aby nestratili šancu nás označkovať.
+ Ak v tvojej prítomnosti šepkajú, počúvaj srdcom.
+ Učenie je síce mučenie, ale zabúdanie je bezbolestné.
+ Všetci sa tešíme do raja. Až sa tam konečne všetci ocitneme, nebude to peklo?!
+ Do odchádzajúcich lások by sa kopať nemalo. Možno iba omylom vstúpili do nesprávneho srdca.
+ V hre o tróny ide aj o hru, kto zostane i naďalej šašom.
+ Trojdňový vysušený chlieb ešte nie je mŕtvy. Možno ho využiť ako kameň.
+ Deti sa môže tešiť na tri míľniky budúcnosti. Na Vianoce, na veno a dedičstvo…
+ Neverím, že vám je pesa vďačný za kosť od šunky! Možno sa ešte nenaučil kritizovať!
+ Registrované partnerstvo má svoju logiku. Môžete partnera opustiť bez následkov vášnivej lásky.
+ Ak je na svete veľa zbojníkov niekto musí zostať chudobný.
+ Lož sa k nám prikráda potichu, zato pravda s obrovským hrmotom!
+ Čas je najlepší lekár, ktorý pýta najcennejší úplatok. Trpezlivosť…
+ Nevesty po svadbe odhadzujú svadobné kytice v nádeji, že budú i ďalšie kytice.
+ Lož má síce krátke nohy, ale k pozorným ušiam dočiahnu.
+ Dejiny nám neodpustia, že sme ich odignorovali. Pošlú na nás budúcnosť.

Humoreska

CHATA V HMLE

Bolo neskoré predpoludnie, skoršie ani byť nemohlo. Obecný poliš Pifko II. sa práve prebral z mrákot večerného „ pijáckeho bašavelu.“ Videl ešte dvojmo, keď si štvormo všimol dve ako žiletky naostrené babuľky. Zrelšieho veku, i akosi príjemne obéznejšieho zovňajšku. Na prvý pohľad úradníčky vo výkone exekúcie, teda výzoru prísneho a energického. Vyzvedali sa na cestu k Bajzovej chate. Poliš Pifko II. v nich okamžite videl triedneho nepriateľa. V slabosti ducha vykvákali, že sú kontrolórky z hygieny. Teda s právom pokutovať! Našinci sa nezdajú, ale dokážu byť jedna ruka, jedna noha a jeden žalúdok. Pifko II. im ukázal zdĺhavú obchádzku, a sám nikým nepozorovaný hupol na motorku. A poďho zvestovať Bajzovi Jóbovu zvesť! Príde kontrola zhora, teda zdola! Z obce a budú lietať mastné pokuty. Vždy lietajú, ak sa o kontrolách neboráci majitelia reštaurácii nedozvedia včas. Bajza práve zabíjal muchy, lebo o tomto čase iných štamgastov nemal. Kuchárka Gerda robila revíziu včerajšieho gulášu. Ešte bol jedlý, neskysol…Bola spokojná. Dnes si chcela vziať voľno a prefarbiť si vlasy. Na ohňovo. Túžila sa Bajzovi páčiť. I keby tak aj urobila, sotva by si toho všimol. On mal oči len a len pre jej do nebies sa týčiace predsavzatia. Z motorky sa dymilo, nečudo, chata bola na kopci. Poliš Pifko II. ledva lapal vo vzduchu, hoci po celý čas jazdy do kopca sedel na zadku. Bajza pochopil, že sa blíži tsunami pokút. Stačilo by na okamih strčiť nos do kadibudky. Hrôza pomyslieť…! Bajza za záchranu kasy ulial zvestovateľovi zlej správy kalíštek. Bol motorizovaný, vlastne by mu mal naliať kofolu. Keby po víkende nejaká zostala. A potom ulial do druhej nohy a z chaty ho vyprevadil. Nemusia ich spolu vidieť tie dve lietavice z hygieny. Bajza bol smutnejší než týždeň pred výplatou. Vyspovedal sa Gerde, ktorú na svete nič nedokázalo prekvapiť, či dokonca vyviesť z miery. Dve hlavy, viac rozumu. Tu pomôže už iba zázrak! Niečo radikálne nadpozemské…Niečo, čo obe vykonávateľky hygienickej očisty nadobro odrovná. Gerda sa tresla dlaňou po čele. Spása. „ Kde je ten medvedí kožuch…? “ Bajza pochopil až vtedy, keď ho šľachetná Gerda do starého medvedieho kožucha naťahovala ako decko do dupačiek. Vzdychal, ochkal, kýchal, ale ako povedala Gerda, „…účel svätí prostriedky.“ Zaviedla Bajzu poniže chaty a ukázala miesto, kde sa má schovať. Ostatné už bola vôľa božia. Nebolo mu treba vysvetľovať, čo je jeho svätou povinnosťou. Dobre vedel, že obe dámy musí na smrť vystrašiť. Tak uvedomelo, že do hôr jakživ nepáchnu…A tak i bolo. Len čo sa obe do trestania rozžeravené úradníčky objavili na čistinke pred chatou, Bajza vyliezol a mrmľal tak hrôzostrašne, až v žilách tuhla krv. Aj alkohol by od hrôzy zamrzol! Dámy odkopli topánky zvané „štekle“ a len tak, naboso, naberajúc druhý dych, trielili do dediny. Spásu videli vo všetkom, čo malo steny. Odrazu im bolo jedno, či sa schovajú pod lavice v kostole, alebo pod stoly v miestnej krčme. Tam aj tam ulievajú, ale v kostole zriedkavejšie. Na omšovom sa vždy šetrilo. Bajza bol spokojný. Pre dnešok mal voľno a dal ho aj Gerde, ktorá sa predsa len rozhodla zafarbiť si vlasy. Na ohňovo. Možno Bajzu očarí nebude sa jej večne pozerať iba na tie jej nezbedné predsavzatia…V dedine sa od radosti rehotali až do rána. Pokým bolo za čo oslavovať víťazstvo ducha nad hmotou…

Myšlienky z knihy autora, ktorá čo nevidieť uzrie svetlo sveta…

+ Hádžete chlieb po nepriateľoch? Nečudo, že ich pribúda…!
+ Deti sú rafinované! Plačom bližšie k plnému prsníku!
+ Aby človek pochopil bohov, musí poznať príčinu ich hnevu.
+ Aj peklo má svoje detašované pracovisko. Stačí sa občas obzrieť vôkol…
+ Viete, že najžiadanejším kráľovským darom je omilostenie?
+ Fitnesscentrum? Brutálne ignorovanie pohybu na čerstvom vzduchu.
+ Každý z nás kráča po ceste hľadania. Ibaže nie každá cesta je lemovaná úspechmi.
+ Chamtivosť je mizerný materiál na stavbu mostov nad priepasťami.
+ Obezita je prejav lásky, ktorý nemožno utajiť.
+ Zrúcaninami kráčala história. Preto sa stali zrúcaninami!
+ Nebyť dedičstiev, možno by sa súrodenci aj mávali k láske.
+ Aj neveru na druhom konci sveta ťažko utajiť! Venerológovia o tom vedia svoje!
+ Koľko otázok musíme ešte položiť, aby sme pochopili, že sa namáhame zbytočne?!
+ Túžime mať krídla. K pádom už naša myseľ nedosiahne.
+ Ak vyplazujeme jazyk, v podstate nemlčíme.
+ Najväčšiu plochu v mozgu zaberá pamäťové centrum. Na hriechy.
+ Osamelá myška túži byť kocúrom z prozaického dôvodu. Túži sa pohrať s myškou…
+ Ak si doma zabudnete dáždnik, zmoknete. Ak zubnú protézu, zbytočne netárate!
+ Inkvizícia na každej kus bosorky nájde!
+ Mal vo všetkom prsty. Preto tá nastavená dlaň!
+ Ak nezazrieš cieľ, začni premýšľať prečo…
+ Staré hriechy sú ako bumerang. Vracajú sa.
+ Viete, že zarytým mlčaním môžete manželke prekaziť hádku?
+ Viete, že medzi podlahou a chlebom najčastejšie zavadzia maslo?
+ Špina za nechtami môže mať dve príčiny. Z práce, alebo z ničnerobenia.
+ S ľudstvom to ešte nie je také zlé. Pri divadelnom predstavení nazerala do mobilov iba polovica divákov.
+ Nebu porúčať nemožno, ale k modlitbám je naklonené.
+ Poézia je hlas srdca, ktoré nepozná, čo sú to vykričané hlasivky.
+ Ak sa schováte do vlastného vnútra, nikto vás neobjaví.
+ Je podozrivé všetko to, o čom sa hovorí, že je nad slnko jasnejšie.
+ Ak si slušne vychovaný, nie je ti súdené zlomiť si prst v nosnej dierke.
+ Mlčiaca väčšina akoby v podstate ani nejestvovala.
+ Ak podávate psovi ruku, najskôr sa presvedčte, či ju použijete naozaj iba na podávanie.
+ Svadobná torta sa krája obojručne. Pravdepodobne preto, aby zostali nejaké sily aj na svadobnú noc.
+ Mladé víno podporuje činnosť mozgu. Najmä lokalitu hriešnych myšlienok.
+ Ak vaša svokra nájde vo vašom počítači objednávku na guľovnicu, nebude mať z vás dobrý pocit.
+ Mnohé účty si ponechávame na zaplatenie na starobu v nádeji, že sa na ne zabudne.
+ Zjedzme hrozno a stratí šancu, že ho rozdupú na víno.
+ Ak nás milenka opúšťa kopancom, je na nás niečo neodpustiteľné.
+ Nemučte sa láskou! Mučte ňou iných!
+ Viete, že pred krematóriom sa vedú pahrebné reči?
+ Ak natrafíte na dobráka, možno ste prvý človek, ktorého v živote stretol.
+ Od roboty aj kone kapú! Je to fakt, koní je už žalostne málo.
+ Nie je dôležité, koľko pohárikov v bare vypijeme. Dôležité je, kto ich zaplatí!
+ Nepremýšľajte nahlas! Uvidia do vás…!
+ Tlačenka je geniálny vynález. Jej útroby znesú všetko!

 

 

0 0 vote
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments