Ľubo Radena pochádza z Čičmian, žije a tvorí v Žiline. S kreslením začal ako študent Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave. Po jej skončení pracoval ako projektant a architekt v rôznych zamestnaniach a kreslenie humorných obrázkov bolo pre neho koníčkom a zábavou. Veľmi sa zostavovateľom Roháča páčilia je tomu stále, aj teraz.
Do humoristického časopisu Roháč začal nosiť svoje kresby už v roku 1963. Táto výtvarná práca ho značne formovala a postupne začali jeho kresby nadobúdať typický vajcovitý tvar. Z kolegov Roháča si ešte dnes Ľubo rád za spomína na Milana Vavru, Viktora Kubala, Fedora Vicu, Andreja Mišaneka, Boženu Plocháňovú, Jaroslava Popa, Jozefa Babušeka, Ondreja Zimku a ďalších. Niektorí z nich výrazne ovplyvnila jeho tvorbu. V súčasnosti prispieva najmä do časopisu Bumerang, ktorý raz mesačne vydáva neúnavný humorista Fedor Vico, ako prílohu denníka Šport.
– Tvorba kresleného humoru bola v niektorých obdobiach celkom náročná činnosť – hovorí autor. – Nikdy človek nevedel, za čo môže prísť zákaz činnosti. Každý vtip musel byť najskôr schválený cenzúrou, aby zodpovedal vtedajším politickým názorom. Kritické bolo najme obdobie okolo roku 1968, keď najskôr prichádzalo k uvoľneniu režimu, ale vzápätí došlo k tvrdej normalizácii, a tak sa stalo, že tvorba niektorých umelcov nebola uverejňovaná v novinách a časopisoch aj viac rokov. Niekedy tá cenzúra bola trápna, až úsmevná. V sedemdesiatych rokoch pripravoval s ďalšími kolegami výstavu kresleného humoru v Žiline. Priniesol tam takmer dvesto obrázkov, ale najskôr ich musel posúdiť odborník na ideológiu, ktorý z nich hneď vylúčil tie, ktoré zobrazovali anjelov a čertov – vraj aby tým neboli zaťažované deti. K tomu sa museli ešte vylúčiť obrázky, kde bola červená farba, lebo to by mohlo byť chápane ako narážka na červenú armádu…Napokon z nich zostalo iba približne šesťdesiat.
Aké rady má Ľubo Radena pre mladých výtvarníkov? – Samozrejme, každý si môže kresliť pre radosť, pre vyplnenie voľného času a podobne. No tak ako v športe aj v kreslení karikatúr platí, že dobrý a častý tréning robí postupne z človeka majstra. Kresby treba dať najlepšie posúdiť odborníkom, výtvarníkom a svojmu najbližšiemu okoliu a potom sa nebáť ísť s nimi smelo na verejnosť a pokúsiť sa publikovať ich.
