Dnes aktuálne slovenský novinár Štefan Nižňanský

Fejtón

Keď novinárčina voňala…

Kdeže sú tie časy!? Pominuli sa ako éra dinosaurov či časy pravých rytierov…Novinárčina bola kedysi váženým remeslom, spoločensky prestížnym povolaním, ba až poslaním. Mladí sa túžili ponášať na redakčných bardov s perom a zápisníkom v ruke, či na neohrozených reportérov za písacím strojom, pred mikrofónom a postupne už aj pred kamerami. Chceli prinášať aktuálne informácie, objavovať nové témy a hľadať pravdu. Z takých ambícii ostal dnes už len zvírený prach, mainstreamový popol a smrad nevyvetraných agentúr s podozrivým a nečestným zameraním. Dnešné liberálne „šťuky“ internetového a virtuálneho žurnalizmu si chodia po „výslužky“ do mimovládnych organizácii, ako kedysi do kuchyne počerní hudci po svadbe. V tých dávnych príjemných časoch s vôňou zrelého ovocia sa výslužka dávala až po pretancovanej noci s iskrivou skvelou zábavou.

Treťosektorové politické „neziskovky“ dnes rozdávajú mediálnym žoldnierom balíčky vopred: s témou, dátami, argumentačnou výbavou, menami honorovaných prezentátorov, koordinovanou pointou a samozrejme – aj so štedrou finančnou zálohou. Aby bola motivácia! Podľa toho sa s príslušnou energiou a kampaňovito chopia určenej (nariadenej) témy aby ju v chvate – ako prví – zavesili na webové portály, postrihali do vysielania rozhlasov i televízii, náhlia sa s ňou do printových médií… Jednofarebnosť, účelovosť, tendenčnosť ani agresivita už zase neprekážajú. „Je potrebné povedať, že niektoré z nich rezignovali na svoju úlohu – informovať a strážiť demokraciu. Zahalili sa klamlivým plášťom žurnalistiky len a len na to, aby slúžili vyšším záujmom neomarxistických elít, resp. progresivistickým skupinám. Nehľadia na následky, hľadia len na cieľ. Nehľadia na zlo, hladia na pokyny. Takto, zbavené morálky, etiky, svojho poslania, slúžia. Svojou službou však likvidujú zvyšky demokracie a robia si z nej pláštik pre niekoho ciele, ktoré realizujú. Vyrábajú prezidentov a vlády. Masívnou podporou vopred určenému politikovi, alebo strane, manipulujú verejnou mienkou. Toto je príklad dvoch posledných prezidentských volieb na Slovensku. Ostrakizujú nepohodlných. Nepohodlní nedostávajú priestor, uprednostňujú ľavicové resp. progresivistické názory, zneviditeľňujú nepohodlnú konkurenciu, filtrujú názory, udalosti, realitu. Vytvárajú imaginárny svet nimi chcenej, nie skutočnej reality“.

Takto sa s povzdychom pozerá na mediálnu scénu jeden z našich najväčších znalcov Eduard Chmelár. Príkladov spreneverenia sa poslaniu aj podlosti pri výkone novinárskeho poslania je nespočet. Módnou témou je korupcia. Slovenskí novinári o nej píšu o to radšej, čím viac sa ich týka. Veď je potrebné odviezť pozornosť, nie?! Pozornému pozorovateľovi isto neuniklo, ako vlažne písali v marci 2021 o tom, že Špecializovaný trestný súd vzal v marci 2021 do väzby riaditeľa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského. Podľa medializovaných informácií je podozrivý z korupcie, keď mal prijať úplatok vo výške 20 000 EUR od podnikateľa Zoroslava Kollára (tých skutkov je však po čase už omnoho viac). Pozoruhodná až zarážajúca bola vtedajšia „vlažná“ reakcia najbojovnejších a vševedkovských médií. Tejto kauze sa venovali a venujú len okrajovo. Nikto nerozoberá možných komplicov Pčolinského, neanalyzuje možné následky fungovania jeho súkromnej „siete”. Pritom je známe, akou rozsiahlou novinárskou armádou s neobmedzenou palebnou silou disponovali jeho verní. Napríklad v televízii Markíza Martina Töröková, ďalej „okľukou“ cez bývalého SIS-kára, právnika Františka Poláka redaktorka Zuzana Ferenčáková. V televízii JOJ Samuel Migaľ, ktorého na strednej škole vo Vranove nad Topľou učila matka obvineného Marcela Pčolinská.

Ďalším odberateľom informácií od Pčolinského bol i Dárius Haraksin. Pritom priateľským vzťahom k Pčolinskému sa netajil ani bývalý riaditeľ spravodajstva tejto súkromnej televízie Roland Kubina. Nikoho asi neprekvapí, že hlavnou spolupracovníčkou Vladimíra Pčolinského v redakcii Denníka N je „najmajetnejšia novinárka v Strednej Európe” Monika Tódová. Spoločné s Pčolinským mali nielen luxusný život vysoko nad priznané príjmy, no hlavne spoluprácu pri vynášaní a zverejňovaní informácií zo živých policajných spisov. V ničom nezaostával redakčný kolega Miroslav Kern, ktorý ešte v čase písania pre Denník SME, spolu s redaktorkou Martinou Ruttkayovou z Hospodárskych novín vystavali kauzu „tunelovania Vojenského spravodajstva.“ Inak v SME boli úslužnými asistentmi Roman Cuprík, Adam Valček a následne i Zuzana Kovačič Hanzelová. V redakcii webovej stránky Aktualíty.sk je „podchytený“ sympatizant KDH Ladislav Bariak, ktorý sprostredkovával Pčolinskému prehľad aj o dianí v iných redakciách. A takto by sme mohli v dlhom zozname listovať aj ďalej cez Plus 7 k RTVS a dostali by sme sa do slovenského parlamentu až ku Gáborovi Grendelovi. Práve on zabezpečoval policajné informácie vytipovaných novinárov ako Zuzana Petková, Marián Lechan, Marek Vagovič, Martin Linhart či Branislav Dobšinský. Napríklad pre takého Vagoviča žiadal Grendel od Pčolinského viacero nelegálnych lustrácií. Previazanosť ako v mafiánskej sieti a smrad ako v zabudnutej žumpe.

Ján Baránek na margo súčasnej brachiálnej vakcinačnej propagandy niektorých médií a jej nositeľov, ktorých (okrem tých platených) nazval „užitočnými idiotmi“ píše: „Túto „špinavú“ robotu ochotne na svoje bedrá zobrali niektoré celoplošné média, ktoré, za mne nie celkom jasných okolností, sú za to finančne dotované štátom vo forme platenia si reklamy na očkovanie. Že to robia priam excelentne, to môžete vidieť denno denne. Pričom, zaujímavé je to, čo nevidíte, nie to, čo vidíte. Problém je, samozrejme, v tom, že vy ani neviete, čo nevidíte, resp., vy ani neviete, že niečo nevidíte. Takto vám vytvoria paralelný svet, nie nepodobný svetu tieňov Sokrata a Glaukóna. Usilovne pracujú na tom, aby ste si ich propagandu, lebo nič iné to nie je, racionalizovali a posúvali ju do podvedomia, kam vaše vedomie nedosiahne. Proti svojim oponentom používajú osvedčené zbrane – ostrakizáciu, zosmiešňovanie, útoky ad hominem, svedectvá pseudoodborníkov, resp. „režimových“ odborníkov, až psychiatrizáciu.“

Kedysi dávno ešte novinárčina voňala dymom z neodmysliteľných cigaretiek Egona Erwina Kischa, čerstvými šuchotavými listami z rotačky s reportážami Júlia Fučíka, Gavrila Grizlova, Romana Kaliského, Laca Novomeského či Vladimíra „Baťka“ Mináča. Ešte aj vtedy, keď sa éterom niesli hlasy Etula Štúra, Ernesta Weidlera, Michala Tvarožka, Gaba Zelenaya, Márie Zavarskej i Karola Poláka. Vtedy ešte slovo bolo slovom a na tlačových besedách voňala káva pod narúžovanými perami usmievavých a upravených dám s ľahkým perom. Izabela Pažítková, Tatiana Sedláková, Gabriela Rothmayerová, Ľubica Hargašová, Alena Heribanová a zopár ďalších nepoznali slovo „hoax“. Nemuseli. Uleteli roky, preletela éra a opäť tu máme so slobodou názorovú totalitu. V mainstreame. Oficiálne pod pláštikom demokracie 21.storočia. Zase je tu jeden jediný správny názor. Ono je jedno, či to robia nacisti, extrémisti, komunisti alebo premotivovaní progresívci či globalisti. Stále je to rovnaké a rovnako nebezpečné! A hlúposť s bezočivosťou a bezohľadnosťou kvitne i v alternatívnych médiách. Len toť – po úmrtí Milana Lasicu – sa odrazu objavili stránky zo spisov ŠtB archivované v Ústave pamäti národa. Pravé a či falošné? Prečo sa objavili až po jeho smrti? Kto tu zlyhal? Sloboda slova, redaktor preraziaci dno lebo chcel na seba upozorniť za každú cenu. Alebo úrad, ktorý už neraz potvrdil, že sa k histórii stavia vypočítavo aj selektívne? Možno preto, aby nikomu v súčasných médiách nenapadlo vycestovať do africkej Kene a pátrať po stopách istého obchodníka so zbraňami s menom podobným nášmu exprezidentovi Kiskovi… Možno by sa po investigatívnej cestičke prišuchtal po stopách zo spáleniska jednej africkej policajnej stanice až k počítaču zavraždeného slovenského novinára … Ktovie?

Vietor duje z tretieho sektora. Nechcem ani nebudem paušalizovať, lebo istá jeho časť robí to, čo robiť má. Všetka česť! No u nás viac ako inde vo svete je neprehliadnuteľnou skutočnosťou, že do politiky a do verejného života sa čoraz masívnejším spôsobom pletú do politiky mimovládky. Hodnotia volených zástupcov, vnucujú svoje predstavy a videnie sveta. Argumentujú údajným dobrom, láskou k inakosti, šírením pravdy, ľudskými právami. Zásadným problémom ale je, že obdobne – ako majitelia sociálnych sietí a médií – nikto ich nevolil. No im nikto a nič nebráni vnucovať názory voleným predstaviteľom. Prakticky aj právne takto obchádzajú demokratické mechanizmy a nanucujú svoje (často menšinové názory) verejnosti. Na tento neprípustný a neakceptovateľný postup manipulovania s verejným životom by mali a musia poukazovať štandardné média. Škoda, že ich je u nás menej ako šafranu!

Štefan Nižňanský

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments