Autor príspevku Emil Višňovský pochádza z obce Sobrance. Po maturite na gymnáziu v Michalovciach študoval filozofiu a históriu. V rokoch 1980–83 pracoval ako asistent na Vysokej škole ekonomickej, následne v ďalších rokoch ako odborný asistent na katedre filozofie a dejín filozofie, neskôr bol vedeckým pracovníkom Kabinetu výskumu tvorivosti SAV a výskumu sociálnej a biologickej komunikácie SAV v Bratislave, kde pôsobí ako samostatný vedecký pracovník. V roku 1996 bol zvolený za predsedu Slovenského filozofického združenia.
Vo svojej pedagogickej a výskumnej činnosti sa sústreďuje pôvodne na otázky sociálnej filozofie s dôrazom na problematiku ľudskej činnosti, práce a konania. V rámci interdisciplinárneho výskumu sa pokúšal filozoficky reformulovať marxistickú teóriu práce najmä z hľadiska možností zohľadnenia a využívania tvorivého potenciálu ľudského indivídua. Svoj pohľad na problematiku sociálnej filozofie zhrnul v rámcovej štúdii, ktorá doteraz slúži ako základný učebný text na vysokých školách. Ďalej, v záujme o problém tvorivého potenciálu človeka realizoval v rámci interdisciplinárneho výskumu filozofické momenty teórie tvorivosti (vzťah individuálneho a sociálneho, racionálneho a emocionálneho, vedeckého a umeleckého atď.). Jedným z jeho vedeckých výsledkov je aj dokončenie dizertácie práce Koncept ľudského konania, v ktorej spracoval problém konania prevažne z pohľadu súčasnej analytickej filozofie. Postupne sa filozofické záujmy rozširovali o ďalšie témy (racionalita, filozofia mysle) a jeho prechod k interdisciplinárnemu výskumu komunikácie. V súčasnosti je vedúcim výskumného grantového tímu – Problém mentálneho: filozoficko-psychologické skúmania. Organickou súčasťou jeho odbornej činnosti sú preklady z anglo-americkej filozofie ( J. S. Mill, D. Davidson, J. Dewey, R. Rorty, A. Toffler a i.). Emil Višňovský absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov vo Veľkej Británii, Nórsku, Írsku, Holandsku a Nemecku. Okrem bibliografie vydal viacero Zborníkov, je autorom mnohých časopiseckých príspevkov a prekladov.
Fenomén Milan Lasica
Milana Lasicu nemusel mať v obľube každý. Zvlášť jeho glosovanie politiky nemuselo byť po srsti ľuďom z prostredia ľavice, pre ktorú nachádzal iba iróniu, satiru či paródiu. To všetko bola voda na mlyn pravici, pre ktorú sa stal nedotknuteľným guru. Milan Lasica bol však predovšetkým umeleckou osobnosťou. Virtuóz jazyka a slovného humoru, hoci bravúrne zvládal aj iné žánre, najmä herectvo, dramaturgiu, réžiu. Umožňoval mu to jeho mimoriadny intelekt, briskný a brilantne pohotový, ktorý vekom ešte dozrieval. Humor bol jeho životnou filozofiou, čo sa na dosť moróznom Slovensku nikdy nenosilo. A už vôbec nie seba-irónia ako sebakritika našich neduhov a malosti. Napriek tomu, že Lasicov humor bol skôr „pichľavý“ než „láskavý“ – a tiež by sme mu mohli vyčítať, že jeho etalónom bol Západ ako bezchybný a dokonalý vzor – jeho intelekt často mieril do jadra našich absurdít a trápností v živote, spoločnosti i politike. Milan Lasica bol verejný – umelecký, nie akademický – intelektuál, ktorým sa stal do značnej miery paradoxne aj vďaka stupiditám minulého režimu. K popularite ho vyniesli už „zlaté 60-te“ a iba najdogmatickejší normalizátori po roku 1970 si mohli myslieť, že ho všakovakými zákazmi umlčia. Skôr naopak, urobili z neho verejného intelektuála s vplyvom, ktorý sa mohol i musel šíriť neformálnymi „kanálmi“ všade tam, kde oficiálna propaganda nemala šancu. V konflikte politikov s umelcami začali tí prví ťahať za kratší koniec, až napokon prehrali. Potvrdilo sa, že tam, kde politický intelekt nestačí na ten umelecký, nepomôže mu žiadna hrubosť. Hlavná garnitúra minulého režimu namiesto toho, aby pestovala svoju intelektuálnu úroveň, uchyľovala sa k zákazom a primitívnym manipuláciám z hlúpeho strachu pred takými, ako bol aj Milan Lasica. Súčasná vládna garnitúra je intelektuálne ešte oveľa biednejšia, otázka je len, kde sú „noví Lasicovia“, ktorí by jej nastavili nemilosrdné satirické zrkadlo. Dá sa teda pochopiť, prečo taký intelekt, ako mal Lasica, nemal pre ľavicové hodnoty veľké pochopenie (aj vďaka svojej osobnej histórii). Samozrejme, že „prestrelil“, keď ich považoval za synonymum primitivizmu, hrubosti, nevzdelanosti, nekultúrnosti. Pod jeho víziu sveta sa však nepodpísali tí, čo sa spolu s ním smiali na jeho skečoch, gagoch, historkách a humoreskách, ale tí, čo v nich videli čokoľvek „protištátne“ a proti-ľudové. Lasica a jeho humor tu bol so súčasnými generáciami niekoľko desaťročí, až mohol vzniknúť dojem – podobne ako u Čechov v prípade Karla Gotta –, že ako osoba tu bude navždy. Teraz, keď tu zrazu nie je, je príležitosť uvedomiť si, aký kultúrny fenomén to bol. Na úplne zhodnotenie jeho pôsobenia si bude treba počkať a isto by stálo za to vydať jeho súborné dielo (minimálne to literárne) nielen na tento účel. Milana Lasicu nemusel mať v obľube každý. Sotva by sa však mal nájsť niekto, kto by ho neuznával. Jeho odstup a pohľad „z boku“ nebol síce nevinný, ale zasluhuje si pozornosť ako intelektuálne dedičstvo, bez ktorého nemožno dobre pochopiť dobu, v ktorej sme žili a časy v ktorých žijeme.
Emil Višňovský
(Publikované na základe spolupráce so slovenským ľavicovým portálom noveslovo.sk a humorikonom.sk)
