Slovenský spisovateľ Milan Zelinka vstúpil do literatúry koncom 60. rokov 20. storočia. Prózy publikoval v literárnych časopisoch. Knižne debutoval zbierkou krátkych próz Dych, ktorou nadviazal na experimentálne podnety slovenskej prózy 60. rokov, predovšetkým na Kuželovo úsilie zaznamenávať drobné stroskotania spojené so snahou plodne vstúpiť do života. Sympatická bola najmä jeho odvaha neskrývať, ako je jeho dychtivosť po harmonických ľudských vzťahoch deformovaná realitou súčasnosti až do groteskných polôh. Zároveň sa už v prózach debutu prejavil ako výborný štylista, ktorý vie posunúť príbeh do polohy grotesky, lyrizovanej komickosti, ba až do absurdity. Realistické impulzy debutu rozvinul v poviedkovej knihe Smädné srdce, v ktorej – na rozdiel od debutu – prejavil sklon prekrývať krutosť prítomnosti krásnymi spomienkami, tematicky zakotvenými v prostredí dnešnej dediny a malého mesta. Modelovo využitý realizmus sa stal na dlhé obdobie charakteristickou vlastnosťou Zelinkových próz, situovaných predovšetkým do východoslovenského regiónu. Hlavné postavy sú individualizované, ale zároveň navzájom podobné. Pohybujú sa v konvenčnom svete zákazov a obmedzení, v ktorom narážajú na hradbu nepochopenia uniformity a zaužívaných spoločenských schém. Spája ich úcta k poctivej manuálnej práci, napriek nesmiernemu úsiliu neschopnosť komunikovať s konzumne orientovaným okolím, prepiatosť a až sentimentálna precitlivenosť vo vzťahoch k ženám. Aj časté využitie povolania telefónneho technika možno chápať ako metaforu komunikačného problému súčasníka. Do radu takýchto prác patrí novela Belasé ráno, kniha poviedok vychádzajúca z vlastnej empírie Slamienky z Makova a kniha šiestich próz Mechanici, v ktorej sa tematicky vrátil do dôverne známeho prostredia mechanikov telefónnych ústrední. Určitým námetových odbočením je novela Kvety ako drobný sneh o príbehu čudáka-ľudomila, ktorý sa podujme na neľahkú úlohu utešiteľa a rozdávača pokoja v nemocnici na onkologickom oddelení. Napriek zopakovaniu niektorých motívov, ale aj humanizujúcich myšlienok ide o Zelinkovu intelektuálnejšiu prózu. Nasledujúca kniha Povesť o strýkovi Kenderešovi je motivicky prepojeným súborom próz o svojráznej postave bývalého dedinského učiteľa a vzdelanca, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťou života dedinského kolektívu a jeho kronikárom. Kniha je súborom nielen mystifikačných, ale aj humorne ladených realistických obrázkov zo života Makovčanov. Tematicky prítomný v kraji pod Vihorlatom zostal aj v románe Z Havranieho dvora. V novele Krajina sa vrátil k svojim prozaickým začiatkom – ide o recesnú alegóriu s politickým pozadím, o príbeh mladého muža, ktorý sa vzbúri proti diktátu zneužívania moci v mene základnej životnej spravodlivosti a pravdy. Nateraz poslednou prozaickou knihou sú Príbehy z Karpát, vydané po takmer trinásťročnej pauze. Zelinkove najnovšie poviedky sú akousi sumarizáciou celoživotnej témy a výrazových špecifík autora, ktorý upútal najmä rozprávačským štýlom blízkym tradičnej realistickej dedinskej próze s jej autentickou atmosférou. Príbehy obyčajných ľudí, situované do rozličných časových období vrátane súčasnosti, sprítomňujú čosi, čo zo slovenskej prózy už dávno vymizlo: obyčajné ľudské správanie, bežnú ľudskú závisť i súcit, zdanlivé grobianstvo, začarovanú absurdnosť i spontánny humor, ktorý vyžaruje zo všetkého a zovšadiaľ. Zelinka ním prezentuje svoju sociálnu i morálnu skúsenosť, ale najmä svoje čisté videnie zauzleností ľudských vzťahov. Milan Zelinka vstúpil do slovenskej literatúry koncom 60. rokov minulého storočia z pozície opravára – mechanika pobočkových telefónnych ústrední. Knižne debutoval v roku 1972 zbierkou poviedok Dych. Za prózu Teta Anula získal v roku 2008 prestížnu literárnu cenu Anasoft litera. Milan Zelinka sa narodil 22. marca 1942 v Igrame. Maturoval v roku 1959 na gymnáziu v Trnave a v rokoch 1959 – 1961 študoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Štúdium však nedokončil a po absolvovaní základnej vojenskej služby v roku 1963 sa zamestnal ako technik Štátnych telefónnych ústrední v Montážnom podniku spojov v Bratislave.
Ako opravár – mechanik pobočkových telefónnych ústrední pôsobil so skupinou montérov na montážach v Žiline, Ružomberku a v Humennom, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. V polovici 60. rokov minulého storočia sa usadil v obci Papín, neskôr v meste Humenné.
Súbežne s prácou montéra, a krátkodobo tiež pracovníka Štátnej inšpekcie telekomunikácií, sa venoval aj literárnej tvorbe. Poviedky publikoval vo viacerých literárnych časopisoch. Knižne debutoval zbierkou krátkych próz Dych (1972). Už v debute sa prejavil ako výborný štylista a jeho textom nechýbal humor hraničiaci s groteskou až absurdnosťou. Zmysel pre opis skutočnej reality dediny a malomesta preukázal v nasledujúcej poviedkovej knihe Smädné srdce (1974) či v novele Belasé ráno (1978).
Príbehy obyčajných ľudí pochádzajúcich prevažne z východoslovenského regiónu tvoria základnú os Zelinkovej tvorby z 80. rokov minulého storočia, ktoré reprezentujú prózy ako Slamienky z Makova (1980), Kvety ako drobný sneh (1982), Mechanici (1983), Povesť o strýkovi Kenderešovi (1985) a Z Havranieho dvora (1988).
Po politicko-spoločenských zmenách odštartovaných v novembri 1989 sa Milan Zelinka na niekoľko rokov publikačne odmlčal. Do literatúry sa vrátil novelou Krajina z roku 1993. Nasledovala ešte dlhšia prestávka, po ktorej sa prezentoval knihou z roku 2005 Príbehy z Karpát.
O dva roky neskôr vydal jednu zo svojich najúspešnejších próz pod názvom Teta Anula, za ktorú dostal cenu Anasoft litera aj Prémiu Literárneho fondu.
Spoločenských zmien uplynulých desaťročí sa dotkol v knihe Rudenko (2011), ktorej dej situoval do svojho rodného kraja. O rok neskôr vydal spomienkovú humorne ladenú prózu Pristaš.
Životu a tvorbe umeleckej výšivkárky Márii Hollósyovej (1858 1945) venoval knihu Frajlenka Hollóška (2013). Medzi Zelinkove esejistické diela patrí kniha Na okraj kultúry, na okraj života (2019). V roku 2021 vydal ďalšiu zbierku poviedok Neblahé skutočnosti.
HUMORESKY
Náš človek
Väčšmi ako reálna politika, dotýkajúca sa každodenného života občanov, trápi nášho človeka otázka či už starí Rimania poznali údeniny alebo nie? Či poznali údeniny starí Gréci, Egypťania, Mezopotámci, prípadne Izraeliti. Kto vlastne, aký národ začal ako prvý v dejinách údiť mäso zvierat a tak ho konzervovať? Boli to severské národy, mohli to byť severské národy, ak je pravdou, že v týchto zemepisných šírkach je väčšinou mesiacov v roku zima a mäso tam nie je treba údiť? Nebolo by logickejšie, keby ako prví začali údiť mäso zvierat južné národy a to vzhľadom k veľkému teplu na územiach, kde žijú, keďže je tam hrozba, že sa mäso pokazí, oveľa reálnejšia ako na severe?
Homér v Íliade a Odssei údeniny nespomína. Značí to teda, že starí Gréci údenie mäsa vôbec nepoznali?
Nezačali ako prví údiť mäso Germáni?
A čo štipľavá paprika? Nemá jej konzumácia náhodou vplyv na povahu človeka? Nie sú niektoré národy priveľmi temperamentné práve preto, že jedia priveľa štipľavej papriky? Nie sú práve preto prchké, vznetlivé a výbušné?
Od častej konzumácie veľmi štipľavých jedál môže človeka svrbieť celé tlo a práve z tohto svrbenia môže byť ten človek nervózny.
Svojho času som pracoval v istom podniku, kde sa o jednej žene hovorilo, že je preto taká nervózna, lebo sa toho dňa ešte s nikým nepovadila. Len čo sa však povadila s niektorou z kolegýň, hneď bola kľudná ako baránok.
Je baránok kľudný preto, že vie, že ho ľudia skôr či neskôr aj tak zjedia, alebo je kľudný práve preto, že o tom nemá ani tušenia?
Ak teda staré národy nepoznali údeniny, prečo potom básnik Ján Ajan o Odysseovi napísal:
„Aj uznania aj skvelé pocty odmietol, taktiež údené a domov nevítaných hostí šiel biť jak bolo súdené“?
Nevedno. Nevie to žiak a nevie to ani jeho učiteľ, keďže je viac ako pravdepodobné, že údené mäso zvierat a výrobky z neho sa v dejinách sveta vôbec nespomínajú a teda zrejme ani neexistovali. Nespomínajú sa ani v knihe kníh v Biblii a to je už povedať…
Pokus
Istá mnou dlhé roky milovaná bytosť, kvôli ktorej som v svojom živote urobil mnoho kompromisov, čím som jej dal jasne najavo, že než by som jej mal slovami vyznať lásku, radšej ju odnesiem na chrbte z Humenného do Prešova, keď si v Literárnom týždenníku prečítala moju prózu Divoké nápady, zvolala:
„Z tých tvojich nápadov sa človeku chce ísť na… veľkú potrebu! To je strašné! Ako ťa môže čosi také vôbec napadnúť? Ja, keby som bola ministrom vnútra, tebe by som aj myslieť zakázala. Ty si, barátom, veľmi nebezpečný človek!“
Mal som veľkú chuť vysvetliť jej, že pre píšuceho človeka nemá cenu prichádzať s nápadmi, s ktorými už dávno pred ním prišli iní spisovatelia a spisovateľky, ale v rámci inovácie treba prísť s niečím novým, objavným, s akýmsi novým pohľadom na svet, s niečím, s čím doteraz, ako je svet svetom, ešte nikto neprišiel.
Lenže, bolo by to úplne zbytočné vzhľadom k veľkej konzervatívnosti onej bytosti. Preto som sa rozhodol, že si jej názor overím radšej v praxi a pobral som sa do istej lekárne, v ktorej pacientov obsluhujú a ak treba, aj odborné rady im dávajú dve mladé, nadmieru pôvabné laborantky, devy s trvale milým úsmevom na sviežich tvárach a dve magistry, ženy v strednom veku, znalé nielen farmácie, ale aj života.
Horel som zvedavosťou ako prijmú moju horeuvedenú prózu, keď si ju prečítajú a ako na ne zapôsobí.
Vyčkal som chvíľu, keď v lekárni nikoho nebolo a s respirátorom na tvári som odhodlane vstúpil dnu. Keď som si pod príslušným prístrojom poriadne vydenzifikoval ruky, vytiahol som z tašky spomínané noviny, nalistoval som príslušnú stranu a potom som poprosil mladšiu z laborantiek, či by nebola taká dobrá a neprečítala si moju prózu.
„A prečo si mám prečítať vašu prózu?“ opýtala sa. „Čo je v nej?“
„Čo je v nej? Nuž, nič zvláštne. Len by som si chcel overiť názor istej… istej osoby…“
Laborantka pokrútila hlavou, hľadela raz na mňa, raz na moju prózu, ale čítať ju nechcela. Bolo vidno, že moje konanie sa jej nevidí. Možno preto, že by to bolo pod jej dôstojnosť.
Našťastie, práve vtedy sa otvorili dvere a vstúpil pacient s kartičkou zdravotnej poisťovne v ruke. Akonáhle ho laborantka uvidela, tvár sa jej vyjasnila. Ihneď mi bez slova vrátila noviny a už sa – celá v svojom živle – venovala len pacientovi.
Pochopil som, že nielen v tejto lekárni, ale aj v nijakej inej vôbec nepochodím so svojim pokusom. Preto som sa najbližším autobusom odobral do svojich obľúbených Tinkoviec.
Vedel som, že tam žije veľa starých ľudí, najmä mužov, čo vzhľadom k svojim chorobám užívajú veľké množstvo liekov a preto problémy so stolicou sú u nich veľmi pravdepodobné. Takmer každý z nich má zápchu a dostať u nich to, čo je v črevách von, je pre nich veľký problém.
Ako mi raz rozprávala manželka jedného takého dedka, jej muž sa pri tom veľmi trápi. Márne mu varí tuhý harmančekový čaj, márne mu kupuje tyčinky bohato posypané sezamovým semienkom. Nič nepomáha. Dokonca ani prírodné pivo nedokáže výraznejšie pohnúť jeho črevami, takže chudák jej muž sa z onej miestnôstky vracia do kuchyne spotený ako myš, s tvárou strhanou od vysilenia.
Hlboko pohnutý jeho smutným údelom, opýtal som sa jej, či by bol ochotný prečítať si moju prózu a ona mi povedala, že prečo by nie. Za jednu fľašku s desaťstupňovým slovenským pivom to vraj iste urobí.
Keď som jej mužovi ešte toho dopoludnia podal fľašku s pivom zároveň s novinami, chvíľu sa ošíval. Mrmlal čosi v tom zmysle, že prečo si robím také starosti, že on by si moju prózu prečítal aj bez tohto piva a hneď sa pohrúžil do čítania.
Podľa dohody s jeho ženou, som sa ešte skôr, ako dedko prózu dočítal, pobral domov. Mal som sa k nim vrátiť až o tri hodiny, čo som aj poctivo dodržal.
Babka ma už čakala, na tvári smútok.
„Tak, ako?“ opýtal som sa. „Bol dedko na wécé?“
„Bol,“ odvetila.
„A čo? Je všetko už v poriadku?“
„Nie, nie je. Sedel tam hodinu a nič.“
„Takže moja próza nezabrala…“
„Nezabrala, veru nezabrala, hoci si ju môj muž prečítal dva razy… Nezabrala ani tak…“
Poďakoval som sa im za všetko a odišiel som do nášho víkendového domu s trpkým vedomým, že moja esej ak laxatívum sa v nijakom prípade neuplatní a vidina ľahko zarobených peňazí je nenávratne preč…
Dobrý deň!
„V ostatnom čase som veľmi nešťastný,“ povedal mi nedávno istý môj známy. „Neviem, čo mám robiť. Som už na konci síl. Ak to potrvá ešte týždeň, asi sa nervovo zrútim.“
„O čo ide?“ opýtal som sa ho, pevne rozhodnutý pomôcť mu.
„Ide o rovnováhu. Vlastne… Ide o vzťah. Totiž, aby som povedal pravdu, ide mi vlastne o pozdrav,“ odvetil a keď som ho rázne vyzval, aby bol konkrétny, zrazu sa celkom pekne rozhovoril:
„Ja, vážený pane, som obeťou slušnej výchovy. Mne už v perinke vštepovali do pamäti, aby som nikdy, za žiadnych okolností neprešiel popri nikom ako teliatko, ale zdravil všetkých bez rozdielu na to, či je ráno, večer alebo hlboká noc. Priznám sa, tento zvyk sa mi tak zapáčil, že som sa už ako osemročný chlapec motal od rána do večera po ulici a to len preto, aby som mohol pozdraviť čím viacej ľudí . Zdravil som ich vysokým zvučným hlasom s takou chuťou, že v priebehu dňa sa pri mne zastavilo vždy najmenej sedem – osem žien a všetky vraveli: „Ach, tento chlapec! Len si dobre všimnite, ako pekne všetkých zdraví!“
Neskôr, keď som zbadal nejakého váženého človeka, predsedu národného výboru, alebo riaditeľa školy, ako sa ponáhľajú na vlak, bočnými uličkami som im aj päťkrát nabehol a to všetko len preto, aby som ich mohol znova stretnúť a znova pozdraviť.
Pozdravovanie ľudí sa mi stalo drogou. Potreboval som ich zdraviť, no ešte väčšmi som potreboval počuť, ako mi na môj pozdrav odpovedajú.
Ak mi odpovedali milo a zretedeľne, mal som veľkú radosť. Ak si pozdrav zamrmlali len tak popod nos, trpel som ako pes, ktorému priškripli chvost.
Moja nepokojná duša sa búrila proti takémuto lajdáctvu. Vtedy som mlčky trpel, nikomu som sa nezveroval.
Najhoršie bolo, ak mi niekto neodpovedal na môj pozdrav vôbec. Čo je? – pýtal som sa v duchu. Čo sa stalo? Má ten človek azda niečo proti mne? Nechystá sa mi za niečo pomstiť? Prečo sa na mňa hnevá, čo som mu urobil?
Tak, či tak, v zdravení som neprestal. Napríklad, aj keď som stretol v pustom poli nejakého cudzieho človeka ako kradne družstevnú kukuricu, poťažmo píli borovicu v cudzom háji, aj toho som pekne nahlas pozdravil: „Pánboh pomáhaj!“, hoci mi spravidla ani jeden na môj pozdrav neodpovedal. Ani ten, čo kradol družstevnú kukuricu, ani ten, čo pílil borovicu v cudzom háji.
Prečo? – pýtal som sa zdrvený. čo som mu urobil? Vari som mu nedal dostatočne najavo, že si ho hlboko vážim, hoci ho vôbec nepoznám?
Ženy boli slušnejšie ako muži. Tie mi len zriedka pozdrav neopätovali. Neraz sa na mňa aj prívetivo usmiali. Iný by si mohol možno aj pomyslieť, že s ním chcú nadviazať intímny styk, ale ja nie. Vedel som, že ide iba o prejav dobrej vôle, nič viac.
Tak plynuli dni, mesiace, roky. Oženil som sa, narodili sa nám deti. Za manželku som si vzal ženu blízku môjmu srdcu, tiež rada zdravila ľudí.
Teraz presne tak, ako kedysi nás naši rodičia učili zdraviť iných (aj cudzích) ľudí, tak my s manželkou sme učili zdraviť ľudí naše deti. Nechceli sme, aby chodili po svete ako múmie. Pevne sme verili, že ak sa naučia milo zdraviť, od ich dobroty sa roztopí aj najľadovejšie srdce. Ten ich pozdrav im bude otvárať všetky dvere na svete.
Vážený pane! Vážený pane, vtedy som ešte nevedel, že na svete môžu byť aj ľudia sverepí, na ktorých neplatí dobrá vôľa, ale naopak. Ak ich pekne pozdravíš, just neodpovedia, len aby ukázali, že majú prevahu.
Táto morová rana stretla nedávno aj mňa. šiel som na bicykli okolo jedného domu a vidím: na podstení tam sedí zo päť chlapov na stoličkách. Hľadia do júlového slnka.
„Dobrý deň!“ zdravím ich širokým úsmevom na tvári, ale oni nič. Akoby ma ani nebolo.
Otočil som bicykel, reku, asi ma nepočuli, vrátil som sa o sto metrov naspäť. A znova šliapem popri nich na bicykli a znova na nich radostne volám: „Dobrý deň!“ – ale oni zase nič, akoby mali v ušiach vosk.
Vtedy do mňa vošla obrovská zlosť. Zoskočil som z bicykla, priložil som si k ústam ruky a volám z celej sily ako na nejakých pasienkoch:
„Ho-ho-ho-ho-hóóó! Varúúuj dušu na doline-é-é. Dobrý deň vám prajem prajem, vážení!“
Až vtedy sa jednému uráčilo vstať zo stoličky. Podišiel bližšie k ceste a vraví:
„Čo vy tu na nás voláte ako na svine? Veď my vás vôbec nepoznáme.“
A ja mu vravím:
„Aj keď ma vôbec nepoznáte, ak vás raz človek slušne pozdraví, máte mu slušne odpovedať!“
„A prečo by sme vám mali odpovedať? Čo vy od nás vlastne chcete?“
„Nič od vás nechcem, len aby ste boli ako civilizovaní ľudia!“
„A čo? Azda my nie sme civilizovaní?“
„Asi nie, keď sa takto správate.“
„Povedzte to ešte raz!“
„Vravím, že nie, že nie ste civilizovaní ľudia!“
Skočil ku mne.
Hodil som bicykel do jarku, schmatol som ho pod krk a začal som ho škrtiť. Keď ostatní videli, že je v tvári bordový, že chrčí a že mu oči nadobro lezú z jamiek, vyskočili a začali kričať:
„Rata, ľudia, pomóóóc! Blížia chudobe! Pre jedno neodpovedanie na pozdrav ju idú zabiť!“
Odsotil som chlapa nabok, skočil som na bicykel a mocným ťahom som sa vzdialil z mesta.
Políciu asi nevolali, lebo zatiaľ som nijaké predvolanie neobdržal. Ibaže… Teraz ma ignoruje celá dedina. Viete, že mi vôbec nikto neodpovedá na pozdrav? Trvá to už mesiac a ja neviem, čo mám robiť…“
„Nič,“ povedal som mu bez rozmýšľania. „Nezdravte ich. Keď vám oni neodpovedajú na pozdrav, značí to, že si neprajú, aby ste ich zdravili. Nezdravte ich a vec bude vybavená.“
Tvár sa mu pretiahla od údivu.
„Ale… Ako to? Prečo? To mám žiť len tak – bez pozdravu?“
„Bez pozdravu, pravdaže. Bude to ako v športe. Bude to jedna – jedna a po polčase sa už uvidí,“ povedal som a potľapkal som ho po pleci…
Milan Zelinka
