Komplexná charakteristika autora
Slovenský spisovateľ Milan Zelinka vstúpil do literatúry koncom 60. rokov 20. storočia. Prózy publikoval v literárnych časopisoch. Knižne debutoval zbierkou krátkych próz Dych, ktorou nadviazal na experimentálne podnety slovenskej prózy 60. rokov, predovšetkým na Kuželovo úsilie zaznamenávať drobné stroskotania spojené so snahou plodne vstúpiť do života. Sympatická bola najmä jeho odvaha neskrývať, ako je jeho dychtivosť po harmonických ľudských vzťahoch deformovaná realitou súčasnosti až do groteskných polôh. Zároveň sa už v prózach debutu prejavil ako výborný štylista, ktorý vie posunúť príbeh do polohy grotesky, lyrizovanej komickosti, ba až do absurdity. Realistické impulzy debutu rozvinul v poviedkovej knihe Smädné srdce, v ktorej – na rozdiel od debutu – prejavil sklon prekrývať krutosť prítomnosti krásnymi spomienkami, tematicky zakotvenými v prostredí dnešnej dediny a malého mesta. Modelovo využitý realizmus sa stal na dlhé obdobie charakteristickou vlastnosťou Zelinkových próz, situovaných predovšetkým do východoslovenského regiónu. Hlavné postavy sú individualizované, ale zároveň navzájom podobné. Pohybujú sa v konvenčnom svete zákazov a obmedzení, v ktorom narážajú na hradbu nepochopenia uniformity a zaužívaných spoločenských schém. Spája ich úcta k poctivej manuálnej práci, napriek nesmiernemu úsiliu neschopnosť komunikovať s konzumne orientovaným okolím, prepiatosť a až sentimentálna precitlivenosť vo vzťahoch k ženám. Aj časté využitie povolania telefónneho technika možno chápať ako metaforu komunikačného problému súčasníka. Do radu takýchto prác patrí novela Belasé ráno, kniha poviedok vychádzajúca z vlastnej empírie Slamienky z Makova a kniha šiestich próz Mechanici, v ktorej sa tematicky vrátil do dôverne známeho prostredia mechanikov telefónnych ústrední. Určitým námetových odbočením je novela Kvety ako drobný sneh o príbehu čudáka-ľudomila, ktorý sa podujme na neľahkú úlohu utešiteľa a rozdávača pokoja v nemocnici na onkologickom oddelení. Napriek zopakovaniu niektorých motívov, ale aj humanizujúcich myšlienok ide o Zelinkovu intelektuálnejšiu prózu. Nasledujúca kniha Povesť o strýkovi Kenderešovi je motivicky prepojeným súborom próz o svojráznej postave bývalého dedinského učiteľa a vzdelanca, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťou života dedinského kolektívu a jeho kronikárom. Kniha je súborom nielen mystifikačných, ale aj humorne ladených realistických obrázkov zo života Makovčanov. Tematicky prítomný v kraji pod Vihorlatom zostal aj v románe Z Havranieho dvora. V novele Krajina sa vrátil k svojim prozaickým začiatkom – ide o recesnú alegóriu s politickým pozadím, o príbeh mladého muža, ktorý sa vzbúri proti diktátu zneužívania moci v mene základnej životnej spravodlivosti a pravdy. Nateraz poslednou prozaickou knihou sú Príbehy z Karpát, vydané po takmer trinásťročnej pauze. Zelinkove najnovšie poviedky sú akousi sumarizáciou celoživotnej témy a výrazových špecifík autora, ktorý upútal najmä rozprávačským štýlom blízkym tradičnej realistickej dedinskej próze s jej autentickou atmosférou. Príbehy obyčajných ľudí, situované do rozličných časových období vrátane súčasnosti, sprítomňujú čosi, čo zo slovenskej prózy už dávno vymizlo: obyčajné ľudské správanie, bežnú ľudskú závisť i súcit, zdanlivé grobianstvo, začarovanú absurdnosť i spontánny humor, ktorý vyžaruje zo všetkého a zovšadiaľ. Zelinka ním prezentuje svoju sociálnu i morálnu skúsenosť, ale najmä svoje čisté videnie zauzleností ľudských vzťahov. Milan Zelinka vstúpil do slovenskej literatúry koncom 60. rokov minulého storočia z pozície opravára – mechanika pobočkových telefónnych ústrední. Knižne debutoval v roku 1972 zbierkou poviedok Dych. Za prózu Teta Anula získal v roku 2008 prestížnu literárnu cenu Anasoft litera. Milan Zelinka sa narodil 22. marca 1942 v Igrame. Maturoval v roku 1959 na gymnáziu v Trnave a v rokoch 1959 – 1961 študoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Štúdium však nedokončil a po absolvovaní základnej vojenskej služby v roku 1963 sa zamestnal ako technik Štátnych telefónnych ústrední v Montážnom podniku spojov v Bratislave.
Ako opravár – mechanik pobočkových telefónnych ústrední pôsobil so skupinou montérov na montážach v Žiline, Ružomberku a v Humennom, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. V polovici 60. rokov minulého storočia sa usadil v obci Papín, neskôr v meste Humenné.
Súbežne s prácou montéra, a krátkodobo tiež pracovníka Štátnej inšpekcie telekomunikácií, sa venoval aj literárnej tvorbe. Poviedky publikoval vo viacerých literárnych časopisoch. Knižne debutoval zbierkou krátkych próz Dych (1972). Už v debute sa prejavil ako výborný štylista a jeho textom nechýbal humor hraničiaci s groteskou až absurdnosťou. Zmysel pre opis skutočnej reality dediny a malomesta preukázal v nasledujúcej poviedkovej knihe Smädné srdce (1974) či v novele Belasé ráno (1978).
Príbehy obyčajných ľudí pochádzajúcich prevažne z východosloven¬ského regiónu tvoria základnú os Zelinkovej tvorby z 80. rokov minulého storočia, ktoré reprezentujú prózy ako Slamienky z Makova (1980), Kvety ako drobný sneh (1982), Mechanici (1983), Povesť o strýkovi Kenderešovi (1985) a Z Havranieho dvora (1988).
Po politicko-spoločenských zmenách odštartovaných v novembri 1989 sa Milan Zelinka na niekoľko rokov publikačne odmlčal. Do literatúry sa vrátil novelou Krajina z roku 1993. Nasledovala ešte dlhšia prestávka, po ktorej sa prezentoval knihou z roku 2005 Príbehy z Karpát.
O dva roky neskôr vydal jednu zo svojich najúspešnejších próz pod názvom Teta Anula, za ktorú dostal cenu Anasoft litera aj Prémiu Literárneho fondu.
Spoločenských zmien uplynulých desaťročí sa dotkol v knihe Rudenko (2011), ktorej dej situoval do svojho rodného kraja. O rok neskôr vydal spomienkovú humorne ladenú prózu Pristaš.
Životu a tvorbe umeleckej výšivkárky Márii Hollósyovej (1858 1945) venoval knihu Frajlenka Hollóška (2013). Medzi Zelinkove esejistické diela patrí kniha Na okraj kultúry, na okraj života (2019). V roku 2021 vydal ďalšiu zbierku poviedok Neblahé skutočnosti.
Dnes prinášame tri príspevky z jeho bohatej tvorby, ktoré sú autentické, keďže doteraz neboli ešte nikde uverejnené.
Často rozmýšľam
Často rozmýšľam o tom, ako by bolo na svete dobre, keby sa ľudia mali radi. Keby nikto nikomu nerobil nijaké prekážky, ale každý by každému vychádzal v ústrety.
Keby nikto v nijakom úrade nemusel čakať na vybavenie svojej veci celé mesiace, ale keby hneď, ako podá svoju žiadosť príslušnému úradníkovi, príslušný úradník by sa milo usmial a radostne by povedal:
„Áno, áno, o všetkom vieme. Všetko je už dávno vybavené, len mi to tuto na tomto mieste ešte vlastnou rukou podpíšte…“
Deti v školách by sa učili na samé jednotky. Keby žiak prišiel domov a predložil by otcovi na podpis žiacku knižku, otec by sa do nej smutno zahľadel a potom by unudene povedal:
„Už zase samé jednotky? Poviem ti, Fero, ty si nejaký čudný chlapec. Nemohol by si priniesť aspoň raz nejakú dvojku?“
A syn, vedomý si svojej veľkej viny, by mu so slzami v očiach odvetil:
„Keď to je také ťažké, otec. Ja neviem… Keď… Keď na dvojku musí mať človek protekciu. A tú ja nemám. Preto mám len samé jednotky…“
„Že by som pre teba niečo urobil?“ povedal by otec. „Že by som vašej učiteľke v noci rozbil okno?“
„No vidíš, to je nápad!“ živo by povedal syn. „Rozbi jej okno, alebo hneď radšej dve, potom mi možno raz dá aj nejakú tú dvojku….“
Tak by sa mohlo stať, že by sa na súde stretli dvaja susedia. Dedo jedného z nich kedysi za prvej republiky celé desaťročia vytrvalo odorával dedovi druhého suseda roľu, čím mu spôsobil veľké škody na úrode.
Jeho vnuk, veľmi svedomitý človek, len čo by to cestou tretích osôb v obci zistil, okamžite by sa dal do rátania. Len čo by za pomoci vysokej matematiky zistil výšku škody, neváhal by ani sekundu. Okamžite by napísal sám na seba udanie a hneď by ho odniesol na políciu. Policajti by dobré štyri hodiny vnuka presviedčali, že celá vec je už premlčaná a že je teda úplne márne písať na seba udania, ale ten človek by trval na svojom.
„Nie!“ povedal by rozhodne. „Nie! Dedo môjho suseda bol očividne veľmi poškodený a ja ako vnuk môjho deda, páchateľa tej škody, to chcem rozhodne napraviť. Žiadam, aby tento môj kufor s peniazmi bol riadne zaprotokolovaný a tých 200 tisíc eur, čo v ňom je, aby bolo tiež protokolárne odovzdaných vnukovi poškodeného…“
Proti takémuto konaniu by aj polícia bola bezmocná. Muži zákona by sa dlho radili, no nakoniec by povedali:
„No dobre, dobre, keď inak nedáte, urobíme vám po vôli. Čo máme robiť, keď máte taký veľký zmysel pre spravodlivosť? Ale berte na vedomie, že to robíme len kvôli vám. Aby sme vám urobili radosť. Ale upozorňujeme vás, aby ste sa druhý raz v minulosti vašej rodiny nehrabali – mohlo by sa vám to nevyplatiť…“
Aj v obchode y to vyzeralo podobne. Keby si tam niekto zašiel na nákup, nabral by si do vozíka tovaru za stopäťdesiat eur a potom by ho pri pokladnici chcel zaplatiť, pokladníčka by zalomila rukami.
„Čože?“ zvolala by. „Vy chcete za tento tovar zaplatiť? A odkiaľ ste spadli, s prepáčením, z mesiaca? Či neviete, že vďaka nesmiernej pracovitosti a vďaka vysokej morálke obyvateľstva, dnes už žijeme v dobe, keď sa v obchodoch za tovar neplatí? Jáj, človeče dobrý, veď vy ste zaspali dobu! Kam by sme prišli, keby sa v obchodoch za všetko platilo?!“
Keby sa všetci ľudia na zemi mali radi, keby nikto nikomu nerobil nijaké prekážky, bolo by tak dobre, že peklo by vôbec neexistovalo a určite by bol raj už tu, na zemi…
Pomoc Mezonázii
Môj vzácny priateľ z nórskeho Oslo mi nedávno oznámil smutnú novinu: vraj sa v Mezonázii veľmi premnožili myši a to do takej miery, že má s nimi veľké problémy celá krajina.
Napadlo mi, či by nebolo dobré, keby Európa vypravila z francúzskeho prístavu Le Havre do Mezonázie loď s tridsiatimi tisíckami mačiek na palube a tak tomuto nešťastnému štátu účinne pomohla.
Otázkou je, či by to namiesto mačiek nemohli byť kocúry…
Vraj ani veľmi nie, tvrdia skúsení ľudia, vraj kocúry sú leniví a chytať myši sa im nechce. Dokonca aj keď mačka uloví myš, musí si na ňu dávať veľký pozor, lebo ak sa na sekundu zamyslí, kocúr jej myš určite vezme a zožerie ju. Také majú vraj kocúry spôsoby.
Rozmýšľal som, že keby každá európska krajina vypravila do Mezonázie loď s tridsiatimi tisíckami mačiek, to by v tom musel byť čert, aby také množstvo mačiek Mezonázii nepomohlo.
Lenže beda! Moje plány sa ukázali ako nereálne. Raz ráno som tento problém nastolil na autobusovej zastávke tam prítomným cestujúcim a istý poľovník vyhlásil, že ani toľko mačiek by Mezonázii nepomohlo v jej probléme s premnožením myší, keďže každá mačka zožerie len jednu alebo dve myši denne a to je žalostne málo.
Tak som tam zostal v závoze a teraz rozmýšľam, čo je toto za svet, keď okrem extrémnych horúčav a z nich spôsobených požiarov, keď horia v Kalifornii či na Sibíri desaťtisíce hektárov vysokokvalitného lesa a zase inde nivočia ľudské životy a majetok strašné záplavy, pričom nad ľudstvom neustále visí hrozba tretej vlny pandémie spôsobenej coronavírusom covid-19, má Mezonázia naviac ešte aj problémy s myšami, ktoré vo veľkom množstve nivočia úrodu a niet v prírode prirodzeného nepriateľa, ktorý by si s nimi poradil…
Básnik
Kedysi na montážach som mal jedného spolupracovníka, ktorý počas práce neustále premýšľal, ako by si vymyslel čím originálnejšie verše. Tie boli výlučne rýmované.
Raz prišiel za mnou s tým, že tiež zložil báseň a je veľmi zvedavý, čo na ňu poviem. Povedal som mu, aby mi tú báseň predniesol. Jožko Baterka (tak sme ho prezývali), chvíľu očami blúdil po trolejách, napájajúcich jednotlivé rady panelov 60 voltovým jednosmerným napätím, a potom spustil:
„Žena je jako sóda.
Keď vyprchá, je jako voda…“ Verše boli viac ako primitívne, no zďaleka nie nepravdivé. Hneď som mu to tak aj povedal a on popiskujúc odišiel do pivnice – odmeriavať a rezať hliníkovú pásovinu na napojenie výkonných usmerňovačov na staničné olovené akumulátorové batérie s kyselinou soľnou ako elektrolytom. Ani nie o dva dni sa predo mnou vytasil s novým výtvorom: „Berte Mičicu. Vyvedzte ho na ulicu!“
Písalo na kuse kartónoveho papiera.
„Kto je to ten Mičica a prečo ho máme vyviesť na ulicu?“ opýtal som sa v obave, že ak to urobíme, dôjde k donebavolajúcej diskriminácii. „Čo zlé Mičica vykonal, že s ním máme takto zachádzať?“
Jožko Baterka povedal, že Mičica je muž, čo sa v spoločnosti nevie správať a ak ho vyvedieme popod pazuchy za súhlasného mrmlania ľudí na ulicu, nedôjde k nijakému porušeniu ľudských práv.
Z právnej stránky veci bola výrazne bezproblémová báseň, ktorou ma obdaril hneď na druhý deň: „Tejto vdovici
neste liter slivovice!“ Usúdil som (a hneď som mu to aj otvorene povedal), že ide zrejme o podporu vdovy v núdzi. Slivovica sa jej iste zíde ako pohostenie pre chlapov, ktorí jej v lete budú pripravovať palivové drevo na zimné vykurovanie. Je všeobecne známe, že u takýchto chlapov je kvalitná, poriadne tuhá slivovica veľmi vítaným nápojom a ak ju majú v dostatočnom množstve, pýtajú menej peňazí za robotu.
On sám (teda Jožko Baretka) považoval za umelecky najhodnotnejšie toto mimoriadne záhadné štvorveršie: „Keď je niečo sladké,
oznámte to matke!
Keď je niečo kyslé,
len pri rieke Visle…“
Týmto výrokom som sa hodlal veľmi seriózne som sa hodlal veľmi seriózne zaoberať, lebo mi pripadal ako dokonalý rébus, ktorý som chcel stoj-čo stoj vyslúžiť a mal som na to aj všetky predpoklady, veď mapu Poľska aj s priebehom toku Visly dosť dobre poznám a je mi aj mentálne blízka, ale už som to nestihol, lebo môj spolupracovník prišiel hneď s dvomi nanajvýš čudnými výtvormi. Prvý znel:
„Hele, mele, se,
helemese, lesese.“
Druhý: „Hop, top, top,
hop, top, top,
hop, top, top, á pob!“
Potom do našich osudov zasiahla náhoda. Živo si pamätám, ako táto posledná riekanka hneď na druhý deň rozľútila osemročného syna nášho vedúceho. Bol práve štvrtok a on doniesol otcovi obed v hliníkovom obedári.
„Nie!“ vykríkol zjavne pobúrený. „Také veci hovoria len pijani, čo pijú pivo!“
Týmto výkrikom môjho spolupracovníka Jožka nadobro vyliečil z jeho mánie, lebo dlho potom som z jeho úst nepočul nič podobné.
Až keď našu partiu rozdelili na dve samostatné pracovné skupiny a my sme s obavami odprevádzali naše štyri dovtedy vždy pôvabné letovačky , zazdalo sa nám, že kolegyňa Marčuška je akási čudne zmenená v tvári, Jožko Baterka sa neovládol a povedal: – Je, prečo by sme si to nepriznali? Samozrejme, že už nie je tou, akou bola pred rokom, ale čo robiť? „To vieš, žena je ako sóda, keď vyprchá, je ako voda…“
***
Ženy v našich životoch odkvitali ako tulipány, nečudo, veď porodili a vychovali toľko detí ako je na nebi hviezd. Milovali sme ich a z čírej lásky sme sa k nim báli priblížiť, aby sme sa niečím nedotkli ich ženstva. Viaceré si nás preto vážili, ale niektoré nami pohŕdali pre náš strach z možnosti činov, ktoré by nás s Jožkom nijako nectili, ale v očiach tých žien radili medzi ozajstných mužov, čiže bytostí, čo vedia ženy nielen milovať, ale im aj vyťať jednu poza uši, aby vedeli, koľko je trikrát tri a aký vysoký jačmeň sa urodí na našich poliach…
Milan Zelinka
