Dnes aktuálne slovenský spisovateľ, humorista a recenzista Milan Kenda

ORIENTÁLNA HUMORESKA

Tiger tigrov

Šach sa nervózne hniezdil na mäkkej poduške a roztržito načúval songom, ktoré spievali na jeho počesť uchádzači o systemizované miesto dvorného básnika v jeho panovníckom sídle. Bol z tohto konkurzu, na ktorý ho nakriatol jeho dvorný radca Ali Baba, načisto otrávený a pevne sa rozhodol, že po vypočutí posledného kandidáta dá Ali Babu naraziť na kôl. Zlá nálada ho neopustila ani po tanečnom vystúpení hurisky Safíry.
Safíra využila prestávku po vystúpení piateho kandidáta, aby očarila panovníka rafinovaným číslom, priam lahôdkou: vtancovala pred zachmúreného šacha úplne nahá a potom sa ladnými, no dráždivými pohybmi obliekala do jemnej, čipkovanej francúzskej bielizne. Safíra bola v týchto končinách exotický skvost. Šach ju kúpil v malom potulnom cirkuse, kde pod týmto tuctovým orientálnym menom pridržiavala cylinder a iné inštrumenty akémusi iluzionistovi. Ale ani práca s treťotriednym iluzionistom ju nezbavila ilúzií o skvelej harémovej kariére v budúcnosti, až ich cirkus prenikne do orientálneho sveta rozprávkových intríg tisícov nocí.
Vraj sa v skutočnosti volala Melánia Šumichrastová, ale toto čudné meno na šachovom dvore nevedel nik vysloviť a samotná Safíra, ktorá prestúpila na jedinú pravú vieru, čo býva vždy viera domáca, naň aj tak nikdy nereagovala. No ani táto plnoštíhla kráska, obdarená nevšedným sex-appealom, ktorú chcel istý nemenovaný guvernér od šacha vymeniť za vydarený armádny ľahký guľomet, nedokázala dnes rozptýliť namosúreného vladára.
Šach sa oddával vidinám ostro nabrúseného kola, na ktorom sa bude sivá brada Ali Babu, jeho dvorného radcu, vynímať ako striebristá špica na vianočných stromčekoch neveriacich kresťanov, týchto pohanských ďaurov. Poetov počúval len tak na pol ucha. Básnici sa sedem dní pripravovali na tento konkurz. Vypožičali si od dvorného intendanta šachove odevy, zbrane, odznaky moci i trofeje, vraj ako symbolické výrazové prostriedky na dokreslenie atmosféry. Šakali, pomyslel si šach, dosť že si pre svoju maškarádu nechceli požičať aj hurisky z jeho háremu! A výsledok? Nič nové pod slnkom! Spievajú ódy na skutky, ktoré práve tak dobre mohli pripísať jeho predchodcom alebo jeho nasledovníkom. V ich jarmočných hitoch nebolo ani stopy po Jeho Jedinečnosti, po Jeho Originalite, po Jeho Neopakovateľnosti… Šach ani len v jedinom verši nezachytil aspoň náznak myšlienky typu „Bolo už veľa šachov, ale Ty si jediný Šach-Mat“.
Keď po Safírinom vystúpení podrobil ich songy predbežnému literárnemu rozboru, vrhli sa všetci literáti k jeho nohám s prosbou o milosť a skuhrali, že panovnícke činy sa síce opakujú, ale ich poetika je vraj naskrze nová. Tárali čosi o voľnom verši a neošúchaných metaforách… Nech idú do bambusového hája aj s metaforami! – pomyslel si šach.
Panovník bol vrcholne otrávený a jeho dvorný radca Ali Baba bol už jednou nohou v mohamedánskom raji. Po narazení na kôl ho podľa Koránu čakajú v raji dve záhrady tmavozelené s ovocím, palmami a jablkami granátovými a on tam bude spočívať spolu s inými blaženými na poduškách zelených a kobercoch prekrásnych. Okolo nich sa budú krútiť devy rozkošné a prekrásne, s veľkými čiernymi očami, ktorých sa predtým nedotkla ruka človeka ani džina žiadneho.
Pred ostro nabrúseným kolom a rajskými slasťami ho zachránil až posledný trubadúr. Tento kandidát nesmrteľnosti mal na dokreslenie atmosféry cez plece prehodenú jednu z trofejí šacha, tigriu kožu. Jeho song bol chudobný na metafory, zato však tigria koža bola skvelá. Spieval o hrdinskom loveckom čine svojho panovníka, ktorý istou rukou skolil Tigra tigrov. Šach spozornel. Na tomto songu čosi bolo, pretože „Tiger tigrov“, to tu ešte nebolo!
Je to zasa iba metafora, alebo je spevák naozaj presvedčený o premožení výnimočného tigra? Je naozaj presvedčený o šachovom nadľudskom výkone? Šach kývol na básnika a ten sa k nemu priplazil z pódia.
„Spieval si o Tigrovi tigrov. Čo si tým chcel povedať?“
„Ó, Najväčší, ó, Neopakovateľný, zvíťazil si naozaj nad Tigrom tigrov. Ráč sklopiť svoje oči sem, na túto kožušinu. Uvidíš nespochybniteľnú kožušinu tigrieho vládcu. Zatiaľ čo všetky tigre ulovené pred Tebou majú čierne pásy na žltom podklade, tento tu, hľa, má žlté pásy na čiernom podklade. Je to tiger, ktorý žiari medzi tigrami tak, ako žiariš Ty, zlaté slnko ríše, nad nami, biednymi dromedármi a oslami. Ó, Neprekonateľný, ráčil si prebodnúť šacha tigrov.“
Šach vybúlil oči na kožušinu. Skutočne, v matnom, vyblednutom čiernom poli svietili zlatožlté pásy. Systemizované miesto dvorného básnika bolo konečne obsadené. Tým si šach utužil povesť kultúrneho panovníka a naznačil sluhom, aby k nemu opäť vpustili hurisky.
Nový dvorný básnik vycúval v hlbokej poklone zo šachovej kaviarne. V duchu blahorečil Allahovi za nápad, ktorý mu vnukol, blahorečil aj ostrému slnku, ktoré týždeň bielilo kožušinu, aj akostnému čínskemu tušu, ktorým zvýraznil žlté tigrie pásy.

Vízie bez provízie

 Pre mňa osobne je Fico Titan a Matovič Titanik.
 Trnavský kaukliar čímsi pripomína Hitlera: Tiež je nebezpečný psychopat, na pohľad komická figúra a dokáže ohlupovať masy.
 Psychopat sa vracia do nenapraviteľného ústavu: trnavský kaukliar do parlamentu.
 Trnavský kaukliar je už poslanec, ktorého väčšina občanov posiela do horúcich pekiel.
 Náš skvelý parlament bútľavý je strom – skryje klauna, čo unikol psychiatrom.
 Hlboko veriaci skvelý infektológ profesor Krčméry zomrel na dnešné časy v pomerne nízkom veku. Pán Boh sa ho nevedel dočkať, tak ho skolil nečakane a predčasne.
 Je to solventný muž, funguje ako skvele platený provokatér strhujúceho aplauzu.
 Máme skvelých politikov! Vedia na Západ predať holuba v hrsti za cenu vrabca na streche.
 Navždy a lacno predávať sliepočky znášajúce zlaté vajíčka môžu iba slepačie mozgy.
 Skákaním do vody možno urobiť kariéru v športe, skákaním do reči v televízii.
 Z modernej politológie: Zadky sa najľahšie lížu na kolenách.
 Boli by ste schopní položiť základný kameň? Odolali by ste nutkaniu kameň do nejakej celebrity hodiť?
 Kadekto stojí pred vážnym rozhodnutím, ale v dnešnej inflácii už nemá ani len mincu, ktorou by si hodil.
 Len čo sa opica naučí hovoriť, stane sa hovorkyňou.
 Náš kapitalizmus je krutý a arogantný režim, ktorý sa ustavične prežehnáva.
 Hádžu z tribún do huby vypečené holuby. Vraví divák z ulice: Klamú! Sú to kačice!

Morality a iné hity

Fenomén spomalenia klope na dvere, lebo sme už veľmi unavení a znechutení diktatúrou hektického zrýchľovania.
Súčasní filozofi začínajú písať o nedôstojnom zhone, no nielen písať, ale aj presvedčivo pred ním varovať.
Človek-bežec nadobúda fazónu človeka-štvanca.
Vírus Covidu nás predsa len raz opustí, ale vírus šialene rýchleho žitia bude zrejme šarapatiť navždy a bude dozaista prudko infekčný.
Starnutie je postupná výmena pôvodných orgánov za protézy.
Stačilo, aby akadémia zakázala predaj knihy „Lenin a 21. storočie“ – a hneď tu máme účinnú metódu boja s bibliofóbiou: Našinci lovia v pamäti rozmiestnenie predajní kníh, prenikajú do nich, a keď sa dostanú k zakázanej knihe, kupujú ju bez zaváhania, mocne ju zvierajú, prípadne ukrývajú pred režimovými, inkvizičnými lovcami čarodejníc, ba dokonca ju aj čítajú!
Výdobytky nežnokrutej revolúcie: Na zomieranie strácame finančnú hotovosť, na nemocničnú liečbu strácame odvahu a poradovník.
Naši politici ustavične prebiehajú od mantinelu k mantinelu a pritom sa ešte aj predbiehajú.
Už od útleho detstva treba začať deťom zbierať namiesto mŕtvych chrobákov živých sponzorov.
Bez dogiem nemožno byť prelátom!
Aby nás demokrati mohli žmýkať, tvrdia, že sme nasiakli boľševizmom.
Je oveľa praktickejšie vylúčiť z orchestra niekoľko neprispôsobivých nástrojov, ktoré hrajú čisto.
Sú dva typy autorov, ktorí sa nás usilujú presvedčiť o víťazstve pravdy: autori rozprávok a komuniké.
Väčšina mestských hodín nie je otrocky závislá od času.

Spomalenie ako nevyhnutný proces – recenzia 

Problematika času, diktatúra času v živote človeka, rozpor medzi ideálmi a realitou, paradoxy času ma zaujímajú už celé desaťročia. Svedčia o tom aj niektoré moje dávne aforizmy: Nedostatok času sa zvyčajne prejaví ako nedostatok taktu. / Čas letí ako projektil, ktorý raz každého zasiahne. / Nemám čas! – je často odpoveď tých, čo nemajú chuť. / Čas obdarúva ľudí striebrom, ktoré si každý môže vziať do hrobu. / Mám poetické želanie: Keby si tak všetky hodiny sveta podali ručičky a zastavili čas aspoň na nejaký čas.
Morbídne, hektické preteky vo využití letiaceho času, ktoré už v minulom storočí americkí hipíci posmešne nazvali „krysími pretekmi“, sú terčom kritickej analýzy i znepokojenia od mnohých osobností – vrátane našej autorky, pani profesorky Etely Farkašovej. Prichádza pred slovenskú čitateľskú obec s esejou o čase, v ktorom žijeme, a o tom, ako ho žijeme. Prináša aktuálnu, zdôvodnenú a dôkladne rozanalyzovanú, psychosociologicky ozdravnú obhajobu ticha a najmä pomalosti. Oprávnenú chválu pomalosti.
Žijeme v priestore, no rovnako aj v čase, preto je náš osobný postoj k fenoménu zvanému čas veľmi dôležitý. Je ľahostajný, či až zraňujúco úzkostlivý? Vo využívaní času na prácu /priznajme, že vlastne na kariéru/ však začíname byť vychýlení jedným smerom, k jednému extrému – k vorkoholizmu. O tomto chorobnom, vo vyspelých štátoch veľmi rozšírenom extréme pani profesorka vo svojej knihe prináša obdivuhodne pestrý kaleidoskop názorov svetových súčasných i historických filozofov a sociológov. Ukazuje a dokazuje, že téma zrýchľovania je bytostná téma. Jej knižné dielo je vlastne filozofické vademekum o problematike stíšenia a spomalenia, ale napísané pútavým, popularizačným, prístupným spôsobom, umožňujúcim verejnú akceptáciu, priaznivý a vnímavý čitateľský ohlas.
Sme nepolepšiteľní /vrátane autora tejto recenzie/, zväčša chceme urobiť toľko, ako keby deň mal 240 hodín, no často urobíme iba toľko, ako keby mal 24 minút. Čas v spojení s únavou, nedostatkom koncentrácie, niekedy aj s lenivosťou si s nami diabolsky zahráva. Ale vzdorovité, hektické zrýchľovanie je v skutočnosti nepochybne brzdiaci fenomén, lebo nahráva povrchnosti a nesústredenosti. V hektickom toku súčasného života narastá v nás vekom túžba po stíšení a spomalení, po akomsi klasickom obraze žitia.

ŽIAĽ, DOMINANTNOU HODNOTOU JE RÝCHLOSŤ

Vynára sa, priam producíruje sa kardinálna chyba: Dominantnou hodnotou je rýchlosť. A opätovne ma teší, že sám som v aforizmoch už dávnejšie postrehol absurditu tyranie rýchlosti, absurditu ošiaľu rýchlosťou. Omladina to berie ako samozrejmosť: Množí sa množina mládeže, ktorá uprednostňuje rýchle občerstvenie, rýchle autá, rýchly internet, rýchlu kariéru a rýchly sex.
Kto dnes nie je rýchly, nie je cool! – s trpkosťou poznamenáva spisovateľka Grete Wehmeyerová a naša pani profesorka na strane 100 dodáva: Naháňame okamih, ale nevieme ho prežiť s radosťou, vychutnať do dna, v každom teraz chceme byť už ďalej, náhliť sa k ďalšiemu teraz, život redukujeme na sériu mnohých terajškovostí, ibaže akákoľvek veľká množina terajškovostí sa nevyrovná, ba ani nepribližuje hodnote celku životného času.
Super rýchlej spoločnosti /ako postrehli mnohí myslitelia/ celkom zákonite hrozí skaza. Autorka varujúcej knihy nás nabáda, aby sme sa bránili zotročeniu rýchlosťou. Prináša obrovské množstvo argumentov, prečo je takáto podriadenosť démonu rýchlosti nezdravá, neplodná a nebezpečná. Veľa napovie aj konfuciovské tvrdenie: Len v pomalosti sa prebúdzajú zmysly.
Diagnóza posadnutosti rýchlosťou je v knihe na strane 117 a znie takto: V super rýchlej či v nonstop spoločnosti zmena zasiahla nielen procesy produkcie, ale aj šírenia, osvojenia a praktickej aplikácie poznatkov: Cieľom je minimalizovať čas, všetky procesy sa majú uskutočňovať čo najrýchlejšie a byť maximálne ziskotvorné. Fatálnym „prínosom“ super rýchlej spoločnosti je ohrozenie základného výskumu. Prečo ohrozenie? Lebo základný výskum neprináša okamžitý výsledok, ani hmatateľný, vyčísliteľný prínos.
Etela Farkašová identifikuje démonov dneška a tyranov tvorivej práce. Je to táto trojica: chvat, hektika, nervozita. Diktatúra rýchlosti vedie k redukcii kritického myslenia a dôsledkom tejto redukcie je istá infantilizácia populácie. Autorka to vysvetľuje na strane 124: Nenápadne dochádza k premene dospelého človeka na vcelku naivné dieťa, dobrovoľne imitujúce predkladané vzory, poslušne napĺňajúce rafinovane naformulované direktívy, ktoré sa k nemu dostávajú prostredníctvom medializovaných príbehov či reklám.
Lákavou a láskavou témou profesorky Farkašovej je chvála pomalosti. Pripomína, že čoraz nástojčivejšie vstupuje na scénu našich životov fenomén spomalenia, lebo sme už veľmi unavení a znechutení diktatúrou hektického zrýchľovania. Zdôrazňuje, že spomalenie nie je hanba, ale psychoterapia.

ČLOVEK-BEŽEC A ČLOVEK-ŠTVANEC

Viacerí filozofi začínajú písať o nedôstojnom zhone, no nielen písať, ale aj presvedčivo pred ním varovať. Majú pred čím, lebo bič akcelerácie nás vybičúva k nekonečnému úsiliu všetkých predbiehať a nedať sa predbehnúť. Zrodila sa aktuálna varovná diagnóza: Človek-bežec a človek-štvanec. Medzi ľuďmi narastá znechutenie rýchlosťou. Rýchlosť je oprávnená a dôležitá len v určitých profesiách a v určitých situáciách, rozhodne nie v hektických kariérnych pretekoch.
Rodí sa hromadné volanie významných filozofov a spisovateľov po spomalení nášho hektického žitia. Je evidentné, že materiálny blahobyt neprináša časový blahobyt. Oddychový čas, ktorý síce nie je prínosom pre ekonomiku, je veľkým prínosom pre jedinca. Bystré postrehy múdrych velikánov môžu narúšať tzv. „davové múdrosti“, lebo k módnym omylom patrí hľadať nepravé východiská v hlučnom dave. Možno už blízka budúcnosť ukáže, či je nesplniteľnou úlohou, zbožným želaním očistiť svet od hluku a oslobodiť ho od hektického bežectva.
Švédsky esejista Per Wästberg výstižne napísal: Sme ako pasažieri na stroji času, ktorému chýbajú brzdy. Super rýchla spoločnosť nám nepriniesla šťastnejší život. Princíp nonstop výkonnosti je pre človeka zničujúci, hoci ignorovanie oddychového času sa môže dariť nejaký čas. Spomalenie je proces nesmierne ťažký, ale aj nesmierne nevyhnutný. Začína sa presadzovať pomalá filozofia a začínajú vznikať spolky na spomalenie času so svojráznou metodikou. Možno to na niekoho bude pôsobiť akosi „uleteno“, no netreba zabúdať, že ázijské filozofie majú na čas a rýchlosť celkom iný pohľad ako európske. Navyše od filozofie stíšenia a spomaľovania sa odvíjajú rôzne ozdravné tendencie. Rodí sa napríklad úsilie navrátiť deťom detstvo, uprednostňovať vzájomné intelektuálne obohacovanie, spoluprácu, potlačiť súťaživosť, vzdelávať primeranou rýchlosťou, uplatňovať Komenského princíp a odkaz o učení hrou.

GROTESKNÉ FORMY PRETEKÁRSTVA

Samotné úsilie o maximálnu efektívnosť v práci zatieňuje súkromný život, čo vedie k partnerským konfliktom a zvýšenej rozvodovosti. Ale pretekárske aktivity majú aj svoje groteskné formy, medzi ktoré patrí aj rýchloturistika, najmä jej japonská odnož. Pochodujúci Japonci ustavične cvakajú fotoaparátmi resp. pracujú s mobilmi a až doma pri prezeraní fotografií zisťujú, čo to vlastne videli. Zástup Japoncov pripomína čosi ako cvakajúcu stonožku.
V závere hodno pripomenúť, že pani profesorka nepodlieha nadšeneckej naivite. Na strane 181 znova sformulovala výstrahu: Isteže, opätovne si treba uvedomiť, že také spomalenie si môžu dovoliť ľudia so zaistenou existenciou, nenútení životnými okolnosťami premieňať čas na peniaze.
Žijeme v brutálnych podmienkach superrýchlej spoločnosti, v nezdravej atmosfére kariérnych pretekov, v zničujúcich nárokoch súčasného baskervillského kapitalizmu, v chorobnej diagnóze, ktorú si bežne ani neuvedomujeme. Seriózny pokus o precitnutie z tohto sebaklamu prináša čitateľom autorka tejto zdôvodnenej pochvaly spomalenia, Etela Farkašová, za čo jej treba rozhodne všestranne, na rôznych fórach poďakovať. Poďakovať za odvahu šíriť takúto akože „kontraproduktívnu propagandu“, za vernosť pravde. Z rovnakých dôvodov treba poďakovať aj odvážnemu a perspektívne rozhľadenému vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov.

Epigramáž

ORIGINÁLNY AUTOR
Bezhraničný egocentrik
idoly skolí.
Chodí poza všetky známe
autorské školy.

LENIVÝ AKO SPISOVATEĽ
Čo si autor nevymyslí,
verte, páni, panie,
preto, aby nedalo sa
myslieť na písanie.

VYMÝŠĽANIE NADOVŠETKO
Keď sa nám to už len občas
v hlave rozsvieti,
to je pravá chvíľa začať
písať pamäti.

VÝVRTKOVÁ BALADA
Podaktoré talenty
štvú sa ako chrty.
Doping múzy – pálenky
ukope ich k smrti.

NAKLONENÝ EPIGRAM
Ani disciplína zázrak nevyčarí,
nech už je hocako prísna.
Ani fejtonistu nikto nevychová
vnútením šikmého písma.

Predstih
Sme krajina holí,
a nie metropolí.
K takým veľkomestám
dlhá ešte cesta.
Majú však už stoky:
naše riečne toky.

Povedala múdra vdova
Nebol boháč primár Sova,
ba ani len Casanova.
Ako vraví múdra vdova:
Lepší by bol primáš Sova!

Čo dokáže demižón
Nik ťa nechce zviditeľniť?
Usiluj sa spočuteľniť.
Daj ty šancu svojmu hlasu,
s demižónom do rozhlasu!

Opätovné peklo na Zemi
Svetová galiba?
Moslimský Taliban.

BALADA O LEPORELE
Dieťa darmi obsypali,
dary majú výšku.
Len lakomec z príbuzenstva
dal mu iba knižku.
Tá vec zradná
nie je vkladná!

Milan Kenda

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments