Dnes aktuálne slovenský spisovateľ Ján Maršálek

Ján MARŠÁLEK je členom Spolku slovenských spisovateľov. Narodil sa v roku 1965 v Trenčíne. Za svoju prvú básnickú zbierku Finta v žite (v roku 1993, v spolupráci s Petrom Chorvátom) získal prémiu v súťaži debutov Cena Ivana Kraska. Je autorom ďalších básnických zbierok i kníh ako Cesta z kruhu, Medzi nami, Privolávanie rána, Priečny rez, Kristus prichádza, Cesta k bráne…Kniha čítanie na každý deň obsahuje 366 krátkych zamyslení. Medzitým publikuje literárnokritické články, aforizmy, poviedky, recenzie, drobné prozaické útvary, poznámky a priebežne poéziu v literárnych časopisoch. Prispieva najmä do Literárneho týždenníka a spolupracuje so satirickým Humorikonom. Kniha Spoločnosť bez svetla, z ktorej prinášame úryvok, patrí medzi ostatné jeho diela.

Kultúra a tradícia

Kultúra predstavuje súhrn všetkých hodnôt, vytvorených na uspokojenie duchovných potrieb človeka. Je za ňou dlhý generačný rad, dejinný vývin, proces odovzdávania a prijímania, spolupráce a nadväzovania. Integrálnou súčasťou kultúry je teda tradícia. Prostredníctvom tradície sa niečo posúva ďalej, vďaka tradícii sa uchovávajú kultúrne hodnoty – uchováva sa to, čo si ľudia vážia, čo im je drahé. Tento proces je neuskutočniteľný bez výchovy a uznania istej autority. Základom je tu rodina, rodinné prostredie naplnené láskou a úctou, poriadkom a rešpektom, ale aj pocitom prijatia a bezpečia.
V kontinuite života a tradície každá nová generácia prijíma a ďalej zveľaďuje duchovný majetok predchádzajúcich generácií. Je to generačná úloha, priam povinnosť – prijaté treba zveľadiť a odovzdať ďalej. Ladislav Hanus v súvise s tým hovorí o „posvätnom záväzku“ dedičstvo prevziať, naň nadviazať, rešpektovať overené zásady a normy: „Kultúra je – z tohto pohľadu – dedičstvom tradície. A zase tradícia je kultúra v jej dejinnom vývine a raste“ (Ladislav Hanus: Človek a kultúra).
Tradícia je nevyhnutná, lebo každé živé spoločenstvo potrebuje korene a živnú pôdu, takpovediac životodarný humus, z ktorého rastie. Každé spoločenstvo, pokiaľ netratilo sebazáchovný inštinkt, dbá na odkaz predkov, cení si tradíciu, čerpá z nej silu a povedomie.
Je príznačné, že takzvané osvietenstvo tradíciu radikálne zavrhovalo. Videlo v nej prekážku budovania nového sveta a formovania nového človeka, oslobodeného od všetkých predsudkov. Akoby bolo možné všetko staré len tak odhodiť. Toľké sebavedomie hraničí s pýchou a hlúposťou. Dôsledkom je spoločenská kríza a kríza identity. Človek, nenachádzajúci dostatočnú oporu v spoločenských štruktúrach, normách a zvykoch, často ani v rodine, sa stáva osamoteným a dezorientovaným.
Tradícia nemá len funkciu záchovnú, je aj prostriedkom zdravého pokroku, je kultúrotvorná, dáva ľudskému jedincovi i spoločenstvu možnosť rásť. Vidíme teda symbiózu kultúry a tradície. Násilné pretrhnutie tohto spojenia je koncom jedného i druhého.
Ladislav Hanus upozorňuje na to, že v našich časoch sme svedkami vášnivej polemiky medzi dvoma protikladnými svetonáhľadmi, medzi kresťanstvom a ateizmom. Dôležitým bodom tohto sporu je otázka kultúry: „Obom stranám ide o dôkaz legitímneho vlastnenia kultúry“ (Ladislav Hanus: Človek a kultúra). Ateizmus upiera Cirkvi akýkoľvek nárok na kultúru, chce si kultúru privlastniť, oddeliť ju od „reakčného konzervativizmu“ a spraviť z nej de facto náhradku náboženstva. Lenže kultúra – ak má byť miestom, kde sa ľudská bytosť cíti dobre – nevyhnutne musí ostať v spojení s kultom.
Náboženstvo pripomína človeku dočasnosť všetkého pozemského, varuje ho pred výlučným spoliehaním sa na záruky a hodnoty tohto sveta, a tým vytvára bytostnú rovnováhu – aj vo vzťahu k pokroku a tradícii. Ak by totiž pokrok nebol korigovaný a usmerňovaný, viedol by ľudstvo do nezvládnuteľného zmätku, v ktorom niet rovnováhy ani usporiadanosti.

* * *
Veľké kultúrne hodnoty – krása, vznešenosť, mravnosť – vznikajú v spojení s pozitívnou vôľou milovať a spájať, vytvárať jednotu. Aj umenie, každý tvorivý čin, potrebuje nejakú oporu, potrebuje pevný bod, bod stretnutia a zjednotenia. Nestačí popierať, ale ani zhromažďovať, vystavovať, kalkulovať – to je všetko málo. Kultúra, ktorá stojí na negativizme, vzdore alebo opovrhovaní hodnotami minulosti, je vždy malá, nízka, hanebná.
Kultúrny človek má svoju vieru – vieru spoločenstva, ku ktorému patrí, má vlasť, predkov a úctu k nim. Vie, na čom stojí. Pracuje rozvážne a cieľavedome, zároveň s pokorou, dobrovoľne sa podriaďuje nemenným zákonom života a smrti. Je slobodný, plniac Božiu vôľu, pretože sloboda je niečo vnútorné: „Každý má toľko slobody, koľko si jej dokáže vziať svojím tvorivým činom. Niet slobodných a otrockých dôb, sú len doby veľké a malé: veľké dokážu posvätiť nutnosť a vykúpiť život, malé premrhávajú možnosti života a rozbíjajú umelecké formy. V medziach najužších a najtesnejších konvencií veľké doby dokážu vytvoriť bohaté a hutné diela, no malé doby si nedokážu poradiť ani s najširšou slobodou: všetko, čo dokážu, je, že sa v nej udusia“ (František Xaver Šalda: O umení, kultúre a spoločnosti).
Veľké doby spájajú práva s povinnosťami a slobodu so zodpovednosťou. V takomto svetle byť veľkým znamená dobrovoľne slúžiť dobrej veci, s vedomím, že etické hodnoty sa musia opakovane prežívať a prebojúvať. Veľkí ľudia to vždy tak chápali. V živote nejde o blahobyt, pohodlie a napĺňanie chvíľkových túžob; záleží na inom – život je zápas o večnosť a spásu duše.
Kultúra starých veľkých epoch mala oporu v náboženstve. Náboženstvo dávalo kritériá každej ľudskej činnosti, bolo rámcom a normou, ktorej sa podriaďovali všetky kultúrne aktivity. Náboženstvo zjednocovalo, dávalo cieľ každému jednotlivcovi aj celému spoločenstvu. Život bol takto posväcovaný nadosobnými a nadčasovými hodnotami.
Živnou pôdou heroizmu a veľkých tvorivých činov nie je voľnosť či svojvôľa, ale hodnotový poriadok a túžba po jednote. Priveľká voľnosť, absencia hraníc vedie ku kríze a rozkladu. Šalda vyjadruje názor, že „dnešná kultúrna a umelecká bieda sa začína renesanciou, ktorá sa sústredila na snahu získať voľnosť a dovtedajšiu nádhernú jednotu roztrieštila v drvinu jednotlivostí“. Ak si namýšľame, že odtrhnutím kultúry od tradície dosiahneme pokrok, tak sa veľmi mýlime. Mali by sme sa pozrieť pravde do očí: „Boli dávno minulé veky, ktoré nenapredovali v hmotnom, hospodárskom, politickom a ideovom smere, a predsa svojou kultúrou stáli vysoko nad nami. Ich život niesli hodnoty, ktoré sme my stratili. Nemali azda rozvinuté vedecké metódy, ale namiesto nich mali intuitívne poznanie, náhradu vôbec nie nižšiu, skôr naopak. Mali istoty a klady, ktoré nám unikli; boli spútané veľkými konvenciami a vierami a práve preto sa mohli skoncentrovať do štýlu a zanechať diela zákonitej krásy, o akých sa nám ani nesnívalo. Génius sa k nim prihováral a ony mu dokázali načúvať. Na všetky inšpirácie života dokázali odpovedať činmi. Sú veľkými útvarmi a celkami, my sme vedľa nich len drvina a prach“ (František Xaver Šalda: O umení, kultúre a spoločnosti).

(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla)
Nájdete na www.priestornet.com

Z autorskej dielne

AFORIZMY

Politici by aj počúvali hlas ľudu, lenže po voľbách majú iné starosti a pred voľbami je neskoro.
::
Štandardný politik presadzuje štandardnú politiku. Aby dobre živila celú jeho rodinu.
::
Televízny program ešte nikdy nebol taký bohatý a vyvážený: relácie o varení sa striedajú s reláciami o chudnutí.
::
Politické strany: čím smiešnejší názov, tým smutnejší program.
::
Kedysi sme mali prorokov, dnes máme analytikov.
::
Stal sa štandardným politikom. Potykal si s ostatnými.
::
Liberálna dialektika: Dvakrát obrátená lož sa stáva pravdou.
::
Liberál: chce byť veľmi moderný, a je len dnešný.
::
Hovoria o ňom, že je originálny – pri napodobňovaní robí chyby.
::
Čo je nestálejšie ako ženský vrtoch? Právny názor.
::
Pokrok nezastavíš! Dnes deti vychovávajú rodičov.
::
Migračná kríza môže aj prospieť – výrobcom ostnatého drôtu.
::
Názory sú dnes lacné, môže si ich dovoliť každý.
::
Móda? Najdrahšia cesta k uniformite.
::
V ústrety svetlým zajtrajškom! Na požičanom stacionárnom bicykli.
::
V záujme politickej korektnosti: králi a šašovia si vymenili miesta.
::
Pokrokár ide vždy dopredu – po kruhovej dráhe.
::
Dnes už ani zlaté teľa nie je kryté zlatom.
::
Nová viera: Na počiatku bol smartfón…
::
Reklamný klam: Požičajte si – zbohatnete!
::
Človek má dve ruky. Jednu potrebuje na prežitie, druhú na nosenie mobilu.
::
Čo na tom, že idú dozadu? Hlavne, že to nazývajú pokrokom.
::
Všetko je financované zo zdrojov Európskej únie, okrem Únie samotnej.
::
Reformy zmenili krajšie zajtrajšky na krajšie včerajšky.
::
Ako uspokojiť všetkých ambicióznych? Zvýšením počtu poslancov parlamentu na milión.
::
Dlh premenovaný na deficit vraj menej bolí.
::
Mnoho si nahonobil, až mu to zavadzia.
::
Rozleptáva nás kyselina dlhová.
::
Inovované príslovie: Modrejší ustúpi.
::
Pravým pokrokom je návrat zo zlej cesty.
::
Skúsenosť z úradu: Vošiel ako človek, vyšiel ako stránka.
::
Najviac nás ovplyvňujú tí, o ktorých nechceme ani počuť.
::
Symboly pokroku: telefón – smartfón – modlafón.
::
Opitý túžbou po moci – nepamätá si svoje včerajšie názory.
::
Z otca konzervatívca a matky liberálky vyrástol obracač kabáta.
::
Trvalý deficit – raj na zemi?
::
Mediálny obraz: pekne zarámovaný klam.
::
Nielen knihy, aj knihomoli majú svoje osudy.
::
Eurozóna: Spolok priateľov deficitu.
::
Veriaci verí niečomu, neveriaci hocičomu.
::
Kto kráča s dobou, nikdy ju nepredbehne.
::
Princíp popkultúry: lacná zábava za každú cenu.
::
Pre niektorých je aj vlastný názor otázkou ceny.
::
Značkovo oblečený holej pravde neverí.
::
Život je kniha, ktorú zároveň píšeme aj čítame.
::
V núdzi poznáš priateľa, v dostatku suseda.
::
Buďme múdri – spravme z marca opäť mesiac knihy!
::
Pokročili sme – namiesto domácich bôžikov máme televízory, mobily aj počítače.
::
Človek si ako jediný tvor na Zemi uvedomuje rozdiel medzi nebytím a bytím, preto vie plakať aj smiať sa.
::
Stále nás chce niekto poúčať, ale kto nás bude vychovávať?!
::
Perspektívny politik – o čo menej dáva, o to viac chce brať.
::
Život je niekedy hlavolam, inokedy srdcolam.
::
Je lepšie utopiť sa v mori než v mláke.
::
Človek bez kníh je ako dom bez okien.
::
Euroval – pre niekoho val, pre iného válov.
::
Vrcholom demokratúry je verejná voľba tajných spolupracovníkov.
::
Politika bola dlho panským huncútstvom, zdá sa, že teraz je aj huncútstvom špekulantov.
::
Televízne stanice sa čoraz viac menia na televízne kanály.
::
Donedávna bývali porady, schôdze, školenia, semináre, sympóziá… a teraz len vorkšopy.
::
Vraj diplomat: dokáže dlho rečniť a nič pritom nepovedať.
::
Táraj tára, kým ho vlastné reči nezahltia.
::
Dialektika: Najlepší útok je útek a najlepší útek je útok.
::
Vrátiť sa môže iba ten, kto odišiel.
::
Leto je naša ďalšia mladosť.
::
Nazýva sa hodnotovo orientovaným politikom – ctí si hodnotu peňazí.
::
Nepriamo úmerná demokracia: čím menej hlasov, tým viac nárokov.
::
Kto nevidí starých Slovákov? – malí Slováci.
::
Niekto si dokáže zarobiť aj špinením do vlastného hniezda.
::
Zvykajme si na dúhové pochody – za totalitu tolerancie!
::
Keby maďarská karta nebola reálna, nikto by ju nemohol vyťahovať.
::
Neumýva sa – a všetci sa mu zdajú špinaví.
::
Na oblečenie si nepotrpí, kabát obmieňa len pri zmene režimu.
::
Minulosť: doba kamenná, doba bronzová… Súčasnosť: doba smetisková.
::
Občania, pripútajte sa! Vchádzame do volebného obdobia.
::
Je to mudrlant, na všetko má názor, ale nie svoj.
::
Na morálku peniaze netreba.
::
Peniaze naplnia peňaženku, ale hlavu nie.
::
Šašov pribúda – a kráľov je stále menej.
::
Povedz mi, koho volíš, a ja ti poviem, kto si.
::
Polopravda je lož s dlhými nohami.
::
Podvodník – má čistý golier, ale špinavé ruky.
::
Niekedy mám dojem, že politické strany sú len odnože schránkových firiem.

Ján Maršálek

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments