Dnes aktuálne spisovateľ Štefan Cifra

Spomienka ako otvorený list k jubileu nášho slovenského humoristu

Milan Lechan (* 16. 3. 1943 Michalovce), aforista, satirik, humorista, básnik, prozaik, spisovateľ pre deti, vydavateľský redaktor, do základnej školy a na gymnázium chodil v Humennom, kde aj maturoval (1960). Študoval odbor slovenčina a ruština na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (1960 – 1965). Pracoval ako redaktor Vydavateľstva Osveta v Martine (1967 – 1995), neskôr v Knižnom centre (od 1996) v Žiline. Žije a tvorí v Martine.
Jeho literárny prejav vychádza z krátkych humoristicko-satirických foriem, často realizovaných na základe slovných hračiek a logických paradoxov. Jeho publikácie sú zväčša mozaikami krátkych próz, popretkávanými aforizmami, veršovanými textami, paródiami atď. Debutoval zbierkou aforizmov Je to láska? (1970), ktorá bola samostatným zväzkom širšie koncipovaného zborníka Stretnutie IV. Ďalšia kniha Smiem prosiť? (1978) je mozaikou krátkych próz, veršovaných textov, aforizmov, sentencií a alúzií. Autor básnických zbierok Žena, ulica, dlaň, kosť (1982), Mesto, srdce, vysvedčenie, dievča (2003). Ďalšie zbierky: Milan Lechan a iné básne (1994), Láskovanie s /h/láskou (1998) a Vírusy smiechu (2002). Vyber z tvorby vydal pod názvom Slovo robí múza (2005).
Pre deti napísal knihu žiackych vtipných výrokov a aforizmov, básničiek a rečňovaniek Učebnica na prestávku (1988) a Žiacka knižka Milana Lechana (2001).
Spolupracuje prakticky so všetkými humoristicko- satirickými časopismi, redakciou zábavy v Slovenskom rozhlase, je autor mnohých humoristických pásiem a pravidelných rubrík.
Zostavil a autorsky prispel do humoristických kníh Satirohumorikon (1989), Pop diár (1990), Pelé-melé-chan (1991).
Je členom Spolku slovenských spisovateľov (SSS) a stálym prispievateľom Literárneho týždenníka. K nedávnemu okrúhlemu jubileu mu v mene vedenia SSS a redakcie zo srdca blahoželáme a žičíme, aby mu to ešte dlho písalo – aspoň tak veselo ako doteraz – na potešenie našich čitateľov i redakcie.

Spracoval Štefan Cifra

(Zdroje: Milan Lechan, in: www.litcentrum.sk; Dnes
aktuálne nestor slovenského humoru, spisovateľ Milan
Lechan, in: humorikon.sk)

K životnému jubileu o Milanovi Lechanovi Peter Mišák

V redakcii pôvodnej umeleckej literatúry, ktorú Vydavateľstvo Osveta v Martine zdedilo po zaniknutom, presnejšie zlikvidovanom a doslova rozmetanom, pritom dosť prosperujúcom Stredoslovenskom vydavateľstve v Banskej Bystrici, vládol duch tvorivosti a relatívnej slobody. Jedni si ju mohli dovoliť ako osvedčení straníci, iní preto, lebo nemali čo stratiť.
Rodili sa knižky veršov, rozprávok, novely i romány; regionálne i nadregionálne dosahy – rozumej čitateľské úspechy – prijímala štátostrana s nevôľou, autori a redaktori s istým nemalým zadosťučinením. Pripravovala sa knižka básní, neveľká a nezvyčajná. Lechan bol totiž známy ako humorista a najmä povrchnejším konzumentom jeho tvorby nikdy ani na um nezišlo, že majú do činenia s básnikom. Pred desiatimi rokmi som mu pred svedkami vykričal, že je básnik. Musím povedať, že nemihol nielen okom, ale ani brvou. Veď v poézii bol trochu viac než doma a bezpočet paródií, kalambúrov, lechanizmov, poprekrúcadiel a niekedy jednoducho epigramov málokto mohol prehliadnuť.
Len niektorí boli „nad vecou“, možno pre vrodenú nežičlivosť, možno len tak… V redakcii sa dumalo nad každým veršom, veď autocenzúra bývala vari štipľavejším bičom než bývalý tlačový dozor. Zavolali ma – ako „tiežbásnika“ – vraj čo si myslím. Koho vtedy zaujímalo, čo si myslí autor jedinej básnickej zbierky, ktorá bola z ideologických dôvodov takmer šesť rokov odležaná, no v tom čase už utešene mokrá od knihárskeho lepidla (a neskutočne voňavá autorovi samému)! Jednako však zavolali. Išlo o jednoduchú metaforu, ale „akúsi čudnú“, vyjadril sa istý súdruh. Posledný verš ľúbostnej básne znel: „(…) / než zmamkovatie ostrie tvojich veží“.
Zo šiestich odslúžených som už štyri roky tvrdo zarezával v redakcii zdravotníckych učebníc. Identifikovať „čudnú“ metaforu nebol problém. „Zmamkovatieť“ bol obľúbený termín ženských lekárov. Pomenúvali ním jav, keď sa žena po porodení dieťaťa akoby zaokrúhlila. Stala matkou, mamou, mamkou. K tej okrúhlosti si primyslime ešte mäkkosť,
hebkosť, ktorú dieťa spolu s matkinou nehou vníma. Ostrie veží, výšok, nedostupností sa zrazu zmení na dostupnosť a príjemnosť. Možno je prismelé tvrdiť, že som zachránil jednu Lechanovu metaforu pred dobre mysleným súdružským vyškrtnutím. S odstupom času sa mi to však tak vidí. Z knižky Žena, ulica, dlaň, kosť sa stala legenda. Čítali ju mladí, starí, chorí, zdraví, postojačky v autobuse, posediačky v rýchliku, poležiačky a všakovako inak, hoci aj krížom krážom.
Napriek tomu mnohí dodnes dvíhajú obočie, keď hovorím, že je to okrem iného aj knižka pozoruhodnej ľúbostnej lyriky. Takých knižiek je v Lechanovej tvorbe viac. V tejto to však trčí spomedzi stránok až hmatateľne. Aj po vyše štyridsiatich rokoch, lebo toľko a pár mesiacov k tomu ubehlo od jej vydania. Ubehlo aj nám, Milan. Dovoľ mi, aby
som Ti venoval túto spomienku ako OTVORENÝ LIST pri príležitosti Tvojich nedávnych osemdesiatin.
Živijó, nagyon jó, odnáždy, s prázdnikom, ogóň!

 Železná nedeľa

Konečne ti zapálilo.
No tak sa pohni.
A netvár sa tak veľmi milo,
i keď máš za mňa ruku v ohni.
Mesiac civie ako obarený,
v duši je klzko a sneží.
Je čas sa obzrieť i za cenu soli,
než zmamkovatie
ostrie tvojich veží.
(Milan Lechan: Žena, ulica dlaň, kosť; 1982)

Štefan Cifra (Literárny týždenník)

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

1 Comment
Newest
Oldest Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments
Jozef Szolcsan
Jozef Szolcsan
9 months ago

Lechan je Lechan. Ten si zaslúži pozornosť. Dlhá roky čítam jeho humoristické výtvory. Poznám ho aj ako herca bez príležitostí. K u gratulantom sa pripájam! Jozef