Spisovateľ, publicista, recenzista, teraz súčasne dôchodca, dlhoročný slovenský humorista, známy autor krátkych humoristických útvarov, uznávaný i v celosvetovom meradle, autor mnohých humoristických kníh, pravidelný prispievateľ do bývalého a porevolučného Roháča a teraz do Humorikonu Milan Kenda…
Milan Kenda v rokoch 1952 až 1955 študoval na strednej škole v Ružomberku, v rokoch 1955 až 1960 biológiu a zoológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1960 až 1962 pôsobil ako asistent na Lekárskej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, v rokoch 1962 až 1965 bol redaktorom vo Vydavateľstve Osveta. Ďalej, v rokoch 1965 až 1968 pôsobil ako redaktor denníka Smena, v rokoch 1968 až 1977 ako redaktor dvojtýždenníka Príroda a spoločnosť a v rokoch 1977 a 1984 pracoval ako novinár v slobodnom povolaní. Potom nasledovali roky 1984 a 1987, keď sa zamestnal ako redaktor v Podniku zahraničného obchodu INCHEBA a v rokoch 1987 až 1989 bol vedúcim redaktorom denníka Ľud. V rokoch 1989 až 1991 bol šéfredaktorom mesačníka Ekopanoráma, v roku 1991 pracoval vo vydavateľstve Zdravie v rokoch 1992 až 1993 vo vydavateľstve Príroda. V rokoch 1993 až 1997 pôsobil ako novinár a publicista opäť v slobodnom povolaní v Bratislave. Od roku 1997 je na dôchodku. Zo začiatku písal poéziu, neskôr sa preorientoval na krátku satirickú prózu až napokon vynikol v tvorbe aforizmov, epigramov a fejtónov. Je autorom aforistických zbierok Myšlienky učesané na ježka (1963), Kúsok rebra z Jánošíka (1997), Epidrámy a Epidraky (2009) a Výlet do Satirónie (2009). Jeho aforizmy sa objavili v domácich i zahraničných antológiách aforizmov, Len nech sme zdraví (1982), Veselý aforistikon, Rozmarný svět citátů a aforismů, Rój žartów (všetky 1992), Domová pokladnica (1993), Moudří stále mezi námi (1996). Ako popularizátor vedy, osobitne biológie, medicíny a ekológie, v oblasti populárno – náučnej literatúry popri časopiseckých príspevkoch napísal knihu Žiarenie – hrozba i nádej (s J. Tolgyessym, 1976), Neviditeľný svet vírusov (s V. Mayerom, 1978), pre dovolenkárov príručku, Tiene slnečných dní (1983). Bol a stále je plodným publicistom v slovenských, českých a poľských novinách a časopisoch, kde doteraz uverejnil množstvo príspevkov rozličného tematického zamerania. Detskému čitateľovi adresoval zbierku veršov Klamná fauna zooklauna alebo Päťka z prírodopisu (1999). Teraz, na sklonku svojho života napísal a vydal knihy s názvami Epidrámy a epidraky (2009), Usmievavý jeleň (2015), Krtko ryje vrtko (2004), Výlet do Satirónie (2009), Rok nakúka spod klobúka, Meluzína Jozefína (2016), Neviditeľný svet vírusov (1978), Žiarenie – hrozba i nádej (1976). Ostatná jeho kniha AFOROAFÉRY je vo svete takpovediac unikát. Obsahuje viac ako 3000 selektívnych aforizmov (!) Milan Kenda, je okrem humoristu a publicistu aj spisovateľom a recenzentom. Možno povedať, je snáď najlepším slovenským aforistom a to nielen od čias vzniku samostatného Slovenska. Jeho myšlienky v podobe aforizmov sa objavujú, prípadne objavovali už takmer v každom printovom médiu a prenikli aj do zahraničia, čím sa najmä svojou klasikou zaradil medzi svetových autorov tohto žánru. Vydal už viacero kníh a je aj recenzentom. Už z tohto výpočtu možno usudzovať, že hoci nie je prozápadný umelec, patrí medzi našich najúspešnejších humoristov v tomto druhu humoru a satiry. Na jeseň 1956 debutoval v satiricko – humoristickom časopise Roháč, nie však s aforizmami, ale s veršovanými satirickými útvarmi typu alegórie a bájky. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia vypukla v Československu, najmä medzi mladými literátmi, aforistická hyperaktivita, pričom – z časti pod vplyvom hier z pražského divadielka malých foriem s názvom SEMAFOR – dominovali v týchto mini útvaroch najmä slovné hračky. Časom aforistický boom prerástol do filozofujúcich, nadčasových a do cudzích jazykov ľahšie preložiteľných aforizmov, nezriedka maskovaných inotajom na obranu pred komunistickou cenzúrou. Je paradoxom, že pre aforizmy boli totalitné časy periódou publikačného rozmachu na stránkach vtedajších periodík, kým dnešné, tzv. demokratické časy sú periódou publikačného útlmu. Hlavný motív tohto negatívneho javu vystihol svojím aforizmom geniálny slovenský satirik, majster Berco Trnavec (1934 – 2016), keď povedal: „Demokracia je slobodne si myslieť, no nepovedať čo“. Pravda, existujú aj iné, hoci menej principiálne motívy tohto útlmu. Myšlienky Milana Kendu v podobe aforizmov prenikli aj do zahraničia, čím sa najmä svojou klasikou zaradil medzi svetových autorov tohto žánru. SENTENCIE • Reč, ktorej každý rozumie je chváloreč. • V núdzi nepoznáte priateľa. Spoznáte ďalších nepriateľov, ktorí dlho váhali! • Namiesto uhlia vás obstojne zahreje láska, keď spálite všetky svoje naivné ľúbostné listy! • Za mladi je svet pre nás gombička. Neskôr zaseknutý zips. • Nijaká snehová kalamita nedokáže zasypať cestičku do krčmy. • Medzi automechanikmi je najobľúbenejšie pravidlo otrčenej ruky. POSLEDNÍ MOHYKÁNI 54 Spomienky Milana Kendu na nezabudnuteľný Roháč „Často čítam alebo počúvam úvahy a spomienky na adresu satiricko – humoristického časopisu Roháč, ktorý u nás vychádzal po dlhé roky počas extrémne deformovaného socializmu moskovského typu. Napriek vtedajšej tvrdej cenzúre prinášal tento časopis nezriedka aj vysoko sofistikovanú kritiku podstatných chýb a deformácií režimu, napriek tvrdej cenzúre. No vedel milo prekvapiť čitateľa zábleskami ozdravného, ušľachtilého humoru a jasnozrivej, zmysluplnej, do podstaty problémov zacielenej satiry. Mal nesporne vysokú literárnu i výtvarnú úroveň a spolupodieľal sa na formovaní i prezentovaní nejednej už nežijúcej, ale aj podnes pôsobiacej satiricko – humoristickej literárnej osobnosti. Entomológovi zameranému na chrobáky nesmie v zbierke chýbať roháč, tento elegantný, relatívne veľký, priam impozantný panciernik. Preto si zájde do dubového lesa a hľadá a hľadá, až kým nenájde tohto chrobačieho goliáša…Nejednému slovenskému satirikovi veľmi chýba periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, no nepomôže mu výprava do novinových stánkov, lebo puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – ho zmietol z javiska našich kultúrnych dejín. A súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase preklínanej totality. Podľa západného vzoru sú dnes v novinách ako zábavný segment k dispozícii len obrovské krížovky a donekonečna omieľané anekdoty. Ide tu o smiešnu predstavu o tvorbe smiešneho! Spomínané dnešné spomienky na Roháč sú napospol ľútostivé, nikdy nebývajú znevažujúce. Nejde o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu. Ale napriek oprávnenému volaniu po návrate fenoménu s názvom Roháč sú tieto reinkarnačné výzvy prijímané s nedôverou, ba až s upodozrievaním, že ide o presadzovanie receptu na zbohatnutie a extrémne prestížne vyniknutie. Nuž, na Slovensku je to tak! Zdravý inštinkt je na vymretie, preto takmer každý dôveruje hochštaplerovi (pozri bohatú históriu škandálov, napríklad v športe), ale skoro nik nedôveruje človeku s dobrou vôľou a tvorivými zámermi, ktorý chce niečo rozumné, zmysluplné založiť. Povestný „šiesty zmysel“ pre konštruktívne projekty sa u nás nerozvinul, hoci nezmysly majú hocikde zelenú! Aj preto ako keby doteraz boli všetky pokusy o reinkarnáciu Roháča vopred odsúdené na neúspech. Na vine tejto nemožnosti, nemohúcnosti je aj blúdivý kruh. Reinkarnát Roháča by chcel čo najskôr vidieť svojich sponzorov, ale sponzori by chceli okamžite vidieť úspešný časopis. Jeden sa nemôže dočkať druhého! Netrpezlivosť je zákerná prekážka. Preto prvé čísla takéhoto odvážneho novorodenca by museli vzniknúť pravdepodobne za peniaze nebohatého zakladateľa, iniciátora, za peniaze zvyčajne „odcudzené“ vlastnej rodine. Veď tí bohatí iniciátori idú do onakvejších kšeftov, napríklad do bulváru! Takže je tu oprávnené riziko: Ak takýto kvalitný časopis včas nezíska sponzorov, beznádejne zahynie. Je vzkriesenie takéhoto časopisu reálne? Dozaista by bolo veľmi prospešné, ale je to vôbec možné? Proslovensky orientovaný, čitateľom našich novín dôverne známy karikaturista a satirik Andrej Mišanek vtipne a výstižne tvrdí, že na Slovensku pri nekonečnej politickej polarizácii občanov by sme potrebovali Roháče dva – jeden pre svetoobčanov, druhý pre národovcov. Táto rozštiepenosť je ďalšou vážnou prekážkou pre resuscitáciu, znovuoživenie Roháča. A videl som aj pokus o uvedenie striktne apolitického humoristického časopisu na obežnú dráhu. Akože inak – stroskotal. Čitateľ zrejme nechce čítať opačný politický názor, než má on sám, no neznáša ani absenciu politického názoru! A čo je azda najhoršie? Nový časopis s intelektuálnymi parametrami dávneho Roháča by predovšetkým ocenila postupne vymierajúca garnitúra dôchodcov, ktorým by takýto inovovaný produkt pripomínal „staré zlaté časy“, ak nie priam mladosť. Nevedno, ako by zareagovala stredná generácia. Ale čo by znamenal pre dnešnú mladú generáciu? Oslovil by týchto konzumentov súčasného paškvilného „humoru“ (satiru radšej ani nespomínam), ktorý spočíva v chronickom preobliekaní sa chlapov do ženských šiat s hompáľajúcimi sa vypchávkami pod blúzkou a v nepretržitom vzájomnom kopaní sa do zadku? Budú títo recipienti schopní rozpoznať a oceniť plnohodnotný humor a majstrovskú satiru? Nepremeškalo sa už priveľa? Neodtrhli sme sa už nenávratne od týchto naozajstných hodnôt?“
Spomienky Milana Kendu na nezabudnuteľný Roháč
„Často čítam alebo počúvam úvahy a spomienky na adresu satiricko – humoristického časopisu Roháč, ktorý u nás vychádzal po dlhé roky počas extrémne deformovaného socializmu moskovského typu. Napriek vtedajšej tvrdej cenzúre prinášal tento časopis nezriedka aj vysoko sofistikovanú kritiku podstatných chýb a deformácií režimu, napriek tvrdej cenzúre. No vedel milo prekvapiť čitateľa zábleskami ozdravného, ušľachtilého humoru a jasnozrivej, zmysluplnej, do podstaty problémov zacielenej satiry. Mal nesporne vysokú literárnu i výtvarnú úroveň a spolupodieľal sa na formovaní i prezentovaní nejednej už nežijúcej, ale aj podnes pôsobiacej satiricko – humoristickej literárnej osobnosti. Entomológovi zameranému na chrobáky nesmie v zbierke chýbať roháč, tento elegantný, relatívne veľký, priam impozantný panciernik. Preto si zájde do dubového lesa a hľadá a hľadá, až kým nenájde tohto chrobačieho goliáša…Nejednému slovenskému satirikovi veľmi chýba periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, no nepomôže mu výprava do novinových stánkov, lebo puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – ho zmietol z javiska našich kultúrnych dejín. A súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase preklínanej totality. Podľa západného vzoru sú dnes v novinách ako zábavný segment k dispozícii len obrovské krížovky a donekonečna omieľané anekdoty. Ide tu o smiešnu predstavu o tvorbe smiešneho! Spomínané dnešné spomienky na Roháč sú napospol ľútostivé, nikdy nebývajú znevažujúce. Nejde o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu. Ale napriek oprávnenému volaniu po
návrate fenoménu s názvom Roháč sú tieto reinkarnačné výzvy prijímané s nedôverou, ba až s upodozrievaním, že ide o presadzovanie receptu na zbohatnutie a extrémne prestížne vyniknutie. Nuž, na Slovensku je to tak!
Zdravý inštinkt je na vymretie, preto takmer každý dôveruje hochštaplerovi (pozri bohatú históriu škandálov, napríklad v športe), ale skoro nik nedôveruje človeku s dobrou vôľou a tvorivými zámermi, ktorý chce niečo rozumné, zmysluplné založiť. Povestný „šiesty zmysel“ pre konštruktívne projekty sa u nás nerozvinul, hoci nezmysly majú hocikde zelenú! Aj preto ako keby doteraz boli všetky pokusy o reinkarnáciu Roháča vopred odsúdené na neúspech. Na vine tejto nemožnosti, nemohúcnosti je aj blúdivý kruh.
Reinkarnát Roháča by chcel čo najskôr vidieť svojich sponzorov, ale sponzori by chceli okamžite vidieť úspešný časopis. Jeden sa nemôže dočkať druhého! Netrpezlivosť je zákerná prekážka. Preto prvé čísla takéhoto odvážneho novorodenca by museli vzniknúť pravdepodobne za peniaze nebohatého zakladateľa, iniciátora, za peniaze zvyčajne „odcudzené“ vlastnej rodine. Veď tí bohatí iniciátori idú do onakvejších kšeftov, napríklad do bulváru! Takže je tu oprávnené riziko: Ak takýto kvalitný časopis včas nezíska sponzorov, beznádejne zahynie. Je vzkriesenie takéhoto časopisu reálne? Dozaista by bolo veľmi prospešné, ale je to vôbec možné? Proslovensky orientovaný, čitateľom našich novín dôverne známy karikaturista a satirik Andrej Mišanek vtipne a výstižne tvrdí, že na Slovensku pri nekonečnej politickej polarizácii občanov by sme potrebovali Roháče dva – jeden pre svetoobčanov, druhý pre národovcov. Táto rozštiepenosť je ďalšou vážnou prekážkou pre resuscitáciu, znovuoživenie Roháča. A videl som aj pokus o uvedenie striktne apolitického humoristického časopisu na obežnú dráhu. Akože inak – stroskotal. Čitateľ zrejme nechce čítať opačný politický názor, než má on sám, no neznáša ani absenciu politického názoru! A čo je azda najhoršie? Nový časopis s intelektuálnymi parametrami dávneho Roháča by predovšetkým ocenila postupne vymierajúca garnitúra dôchodcov, ktorým by takýto inovovaný produkt pripomínal „staré zlaté časy“, ak nie priam mladosť. Nevedno, ako by zareagovala stredná generácia. Ale čo by znamenal pre dnešnú mladú generáciu? Oslovil by týchto konzumentov súčasného paškvilného „humoru“ (satiru radšej ani nespomínam), ktorý spočíva v chronickom preobliekaní sa chlapov do ženských šiat s hompáľajúcimi sa vypchávkami pod blúzkou a v nepretržitom vzájomnom kopaní sa do zadku? Budú títo recipienti schopní rozpoznať a oceniť plnohodnotný humor a majstrovskú satiru? Nepremeškalo sa už priveľa? Neodtrhli sme sa už nenávratne od týchto naozajstných hodnôt?“
Pripravil: Milan Kupecký
