Jeden z ďalších nestorov slovenského humoru…
Narodil sa v Čičmanoch. Po ukončení štúdia na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave pracoval ako projektant – architekt najmä v oblasti urbanizmu a územného plánovania, až kým nezakotvil v zaslúženom, či nezaslúženom (myslíme na výšku) dôchodku. Od roku 1966 žije v Žiline. S kreslením začal viac – menej úspešne už ako študent, keď obrázky publikoval v rôznych vtedajších novinách a časopisoch. Najviac však inklinoval ku kreslenému humoru. Neskôr sa presvedčil na vlastnej koži, ako ťažko je autorsky presadiť sa v profesionálnom, vtedy v jedinom celoslovenskom satiricko-humoristickom časopise Roháč, ktorý bol v tom čase týždenníkom. S týmto periodikom spolupracoval od roku 1964 až do jeho nešťastných viacnásobných koncov a sem – tam, hoci je v tomto smere pesimistom, čo sa týka ďalšieho osudu časopisov, zašle sporadicky do redakcie nejaký ten príspevok (obrázok), aj teraz. Proste, zostal verným „roháčovcom“. Kreslenému humoru sa venuje ako koníčku vo voľnom čase nielen ako autor (hoci dnes pomenej, pretože chýba motivácia, vrátane fi nančného ocenenia), ale aj ako zberateľ kníh, s týmto zameraním. Určitý časť na jeho tvorbu ovplyvnilo vážne ochorenie. Naopak , vo vzťahu k novinám mu zostala chorobná závislosť nielen ako humoristického tvorcu, ale aj nadmerné denné kupovanie novín a časopisov (proste Ľubo je vzdelaný a sčítaný človek – pozn. red.), čo je čoraz viac neudržateľné aj, či najmä nielen pre intelektuálov. A tak si v praxi overuje trhový mechanizmus – za noviny kúpené v cene tisíc korún dostane v zberných surovinách sumu v prepočte vystačujúcu na kúpu jedného litra benzínu. Ľubomír Radena sa počas svojej bohatej tvorivej činnosti zúčastnil ako autor na viacerých tuzemských i zahraničných výstavách. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1967 v Žiline a ostatnú, spoločnú s kamarátom, tiež žilinským karikaturistom Vladom Javorským, v pôsobisku slovenskej zbojníckej legendy, v Terchovej. Ľubo Radena dnes už ani sám nevie presne povedať, prečo začal kresliť anjelov a čertov, postavičky, ktoré sú veľmi obľúbené u čitateľov a aj vďaka ktorým si mnohí čitatelia čítajú Humorikon. Možno to prirovnať k futbalovému prostrediu, keď napríklad kedysi, nie tak dávno sa fanúšikovia chodili pozerať „iba“ na hru a góly Adamca, Jokla, či Petráša. Možno Ľubo svoje postavičky stvárnil takýmito „figúrkami“ preto, lebo nevedel vystihnúť dôvernejšie isté osoby a situácie obyčajnou „civilnou “ figúrkou, ak sa to tak dá presnejšie vyjadriť. Je to však jeho rukopis, myšlienka a to sa ráta… Ako povedal, aj keď neveril, že po prevrate bude už len dobre, predsa len takú „nadúrodu“ marazmu, zla, buriny v medziľudských vzťahoch, podvodníkov s anjelskými tvárami a s vedomím beztrestnosti nepredpokladal. Pritom si zároveň myslí, že humor a satira sú na túto poprevratovú spoločenskú burinu slabým pesticídom. Hoci o modelky a modely pre kreslený humor však dnes nie je núdza. Náš slovenský humorista, spolupracovník, priateľ a prispievateľ do Humorikonu Ľubo Radena vyslovil raz túto myšlienku: “Veľmi si vážim všetkých autorov, vydavateľov a fanúšikov kresleného humoru a držím im (teda v preklade – aj všetkým nám) palce!“
Aforizmy z nechránenej aforistickej dielne
Milan Kupecký
