Úvodná stránka / Časopis Šipak / humor / Ivo Mijo Andrić / Jovo Nikolić / recenzia / recenzie kníh / satira / Šipak / sipak.rs /Ivo Mijo Andrić – KLIMOGLAVCI, DETI A OTCOVIA
IVO MIJO ANDRIĆ – KLIMOGLAVCI, DETI A OTCOVIA
Meno Jovo Nikolić znamená vo svete aforizmov oveľa viac, ako len množstvo kníh, ktoré vydal. Tento bosniansky, srbský a európsky spisovateľ krátkych aforistických, humorných a satirických myšlienok poslal doteraz do sveta v BaH sedem brilantných autorských kníh a jednu antológiu aforizmov. Poslednou v tej krištáľovej sérii je zbierka aforizmov Redari nereda, ktorá vyšla vo vydavateľstve ASoglas Izdavaštvo, zo Zvornika, koncom minulého roka.
Ak uvážime, že prvá Nikolićova zbierka aforizmov Imitácia logiky uzrela svetlo sveta v dnes už vzdialenom roku 1986, potom pomocou matematickej logiky možno ľahko usúdiť, že z jeho premyslenej literárnej dielne vyšiel každých päť rokov jeden literárny titul. Pre niekoho je to málo, no pre zbehlejších v aforistickej tvorivosti úplne postačujúce a vhodné pre prácu veľkého majstra, spisovateľa múdrych, vtipných myšlienok a vyjadrení. Približne rovnaký publikačný priemer má veľký srbský, európsky a svetový aforizmus Aleksandar Baljak. Veľkí spisovatelia zvyčajne nenapíšu ani nevydajú veľa kníh, ale to, čo vytvoria, zapíšu a pošlú do sveta, zostáva navždy zaznamenané v pamätiach čitateľov, národných knižniciach a na stránkach literárnych letopisov.
Satirický aforista alebo aforistický satirik, ako to niektorí radi nazývajú, Jovo Nikolić, sa čoskoro rozhodol zamerať svoju spisovateľskú kariéru na krátku formu literárneho vyjadrenia. Ako jeden z najstarších a najvýstižnejších druhov literárneho prejavu si zvolil aforizmus, uvedomujúc si, že práve tu môže, primerane svojim vedomostiam a povahe, čitateľskému svetu dať a prispieť najviac. A nemýlil sa, pretože iné formy stvorenia by ho zaviedli na dlhšie a širšie cesty a rozlohy, po ktorých je oveľa ťažšie sa orientovať a ešte ťažšie ich dokázať. Viem to z vlastnej skúsenosti, keď som svoje literárne dobrodružstvo začal poéziou, pokračoval prózou a drámou a potom som sa vrátil na cestu stručného myslenia, po ktorej som sa rýchlejšie a sebavedomejšie posúval už desaťročia.
Nikolićov aforizmus vyviera zo všetkých objavených a predtým známych zdrojov prírodnej a sociálnej reality. Z horských politických studní; nížinné hospodárske nerastné hlbinné vrty; horúce kúpele a zdravotné pramene; z kráterov pozemských a bojovných ľudských sopiek; od slnečných lúčov, ktoré spaľujú polia, a vetra, ktorý rozdúchava plamene. Metaforicky povedané – prichádza odkiaľkoľvek, kde človek žije a kde jeho kroky zanechávajú stopy. Najprv nohy a potom stopy stroja letiaceho vesmírom, ktorý závidí krištáľovým hviezdam na oblohe. Všade je muž opojený túžbou byť o krok pred všetkým ostatným. A doba, v ktorej žije, tvorí a pracuje.
Od starovekých Grékov, Rimanov a Galov až po impériá modernej doby a vládcov, ktorí dnes vládnu planéte, bola múdra myšlienka zdrojom sily. Z nej inteligenti čerpali svojho ducha, iní zase získali prevahu zbraňami a ničili to, čo už bolo stvorené. Ale nedokázali zvrhnúť myšlienku, ktorá nás vedie k spravodlivosti a slobode. Písali o ňom grécki filozofi, zdedili ho všetci mudrci sveta a dnes je na spoločenskej scéne. Prežilo prírodné hrôzy, vyšlo ešte silnejšie z vojnového utrpenia a kráča vzpriamene po ceste víťazstva. Premožiteľ ducha nad pominuteľným telom.
O tom všetkom Jovo Nikolić uvažuje a píše z pohľadu dneška. Myslí široko a hlboko a píše stručne a jasne. Bezdomovec, ako by sa dalo povedať vo vojenskom výraze. Bez šklbania a s úmyslom pripomenúť nám, že život je ten najväčší poklad, ktorý máme a že sa oň musíme všetci starať. Každý svojím spôsobom, statočne a čestne. Aforista dobre vie, že medzi nami… Sú občania, ktorí túto pohodu nepociťujú. Ide o najzraniteľnejšie kategórie obyvateľstva. Vždy boli najpočetnejší a majú právo byť nespokojní s prázdnymi politickými rečami o tomto blahobyte. Aforista nám pripomína, že vie aj to, že niektorí… na to zomreli, aby ich nástupcovia mali dôvod zomrieť.
Vojny v južných slovanských oblastiach sú za nami, v iných sú prítomné dnes a v tretích, možno ešte väčších, budú vojny zajtra. Pretože, žiaľ, ľudská rasa sa nepoučila z minulosti a pokračuje tam, kde predchádzajúce generácie skončili. Iba vtedy, keď prinášame obete, tieto obete prevyšujú očakávania! Hovorí to aforista so zjavnou rezignáciou na všetko, čo sa deje u nás a vo svete. Vojaci to, samozrejme, vidia inak zo svojej vlastnej otrepanej perspektívy a tieto ponuky im slúžia ako alibi pre zlo, ktoré páchajú. Hranica medzi dobrom a zlom je taká tenká, že sa ľahko prelomí tam, kde zlo víťazí nad dobrom. Aby sme prežili… Uzavreli sme partnerstvá s veľmocami… A v tomto partnerstve sú … Naše ciele – ich munícia. Aforista teda po predchádzajúcej neúspešnej politike neangažovanosti opisuje novú politiku zosúlaďovania malých pod jarmo veľkých. To je známe už dávno a ako dlho vydržia takéto spojenectvá medzi mocnými a bezmocnými, nevie ani Všemohúci. Je nám to vlastne jedno, pretože my… máme hlavy vztýčené. Veríme v Božiu pomoc.
Poriadková polícia robí svoju prácu vo vojne aj v mieri. Ich úlohy, samozrejme, nie sú rovnocenné a ani ich nemôžu hrať s rovnakým úspechom. Ale viem dať do poriadku, čo je v poriadku a čo nie. Na ulici nie je veľký rad. Vidno to však pred pultmi vládnych inštitúcií a pred trhoviskami, kde sa tovar predáva za znížené ceny. Toto je naša realita materiálnej a sociálnej hojnosti, ktorú nám naservírovala vláda, aby sme ju s chuťou hltali. Toto všetko a ešte oveľa viac aforista zhrnul do jednej jednoduchej rozšírenej vety: Všetko, čo sme videli a počuli, je nevídané a neslýchané. A doplnil ho známym obrazom situácie medzi širokými ľudovými masami: Všetko sa zmenilo, okrem ľudí, ktorí zmenu hľadajú.
Čas sa posúva dopredu iba v kalendári a hodinách, ktoré merajú čas. Všetko ostatné na spoločenskej a politickej scéne buď stojí, alebo pokulháva. Samozrejme okrem tých, ktorí tvrdo pracujú a budujú. A takých sa, našťastie, stále nájde.
Dobrý aforista a satirik sa pozná podľa schopnosti rozlišovať medzi podstatným a nepodstatným a podľa schopnosti opísať niekoľkými slovami to, čo každému padne do oka, ale pred čím zvyčajne hluchneme a prižmúrime oči. Mnohí sa boja toho mála, čo majú, pretože aj zlé veci sa môžu zhoršiť. Iní zase preto, že ich nezaujímajú cudzie trápenia a starosti. Keď sa pozrieme bližšie, radšej sa nepozerať, povie v ich mene aforista. A vysvetliť to presvedčivými slovami: Tí, ktorí merajú naše opatrenia, nemajú žiadne opatrenia.
Kvôli nim… -Stále viac a viac ideme nižšie a nižšie. A s nimi… V žiadnom prípade! Neexistuje žiadny spôsob! Poviedku o nich završuje aforista vetou príčiny a následku: Najlepšie sa držia tí, čo nás nechcú pustiť.
Sociálny neporiadok, ktorý nás sprevádza od konca 80-tych rokov, keď spolu s pádom socializmu začali aforizmy v našom regióne zažívať nebývalý rast, prebudil v mnohých inteligentných ľuďoch kritické uvedomenie a nasmeroval ich, aby si zapisovali krátke myšlienky o všetkom negatívnom, čo sa okolo nich dialo, vrátane tých, ktorí boli pôvodcami zla a nositeľmi sociálnej negativity. Vznikla tak niekoľkotisícová armáda aforistov, humoristov a satirikov, ktorí sledujú stav spoločnosti a štátu a zapisujú si ostré a hlboké myšlienky. Tieto myšlienky sú ako šípy namierené proti páchateľom zlých skutkov a tým, ktorí mučia a utláčajú ľudí a rozhadzujú všetko, čo sa dá rozptýliť. Cestou kradnú tovar a ničia hodnoty, ktoré vytvorili mnohé generácie.
V tomto boji dobra proti silám neporiadku a zla Jovo Nikolić a jeho literárni druhovia, vyzbrojení ironickými, alegorickými, metaforickými a satirickými myšlienkami a slovami, postupujú vpred a používajú lexikálne prostriedky, aby vyčistili krajinu od buriny úplatkárstva a korupcie, rodinkárstva, sociálnej nespravodlivosti, krádeží a vykorisťovania tých, ktorí dali vo voľbách hlas a moc svojim demokratom. Keď statočne dobývajú priestory slobody, zo stránok knihy The Orderlies of Disorder sa ozýva bojovný aforistický výkrik : Toho, kto nám liezol do hláv, nezvrhneme kývaním.
Nakoniec namiesto záveru prepisujem krátky dialóg otca a syna, ktorý objasňuje skutočný stav veci: – Prečo je náš ľud malý? – pýta sa syn otca. – To sa dozvieš, synak, keď vyrastieš! – odpovedá otec. K tomu netreba pridávať žiadne písmená. Azda okrem krátkej optimistickej satirickej poznámky: Hádam aj otec dovtedy vyrastie!
IVO MIJO ANDRIĆ
