Dnes aktuálne Alexander Scholz

V zajatí frazeológie

( alebo moja láska Frázka )

Odchádzajúci deň už mlel z posledného. Líšky rozdávali dobrú noc, premýšľal som, či ráno bude múdrejšie od večera.
Prišiel nový deň, a ja som nevedel kam z konopí. Dostal som sa na šikmú plochu, spadla mi kosa na kameň, flintu som pre istotu hodil do žita.
Sused od vedľa chcel trafiť klinec po hlavičke, no zagágala trafená hus. Osvietila ma stará pravda, že nie je všetko tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Keď je šťastie unavené, sadne si aj na vola. Niekedy aj trpezlivosť ruže prináša.
Práve začínala uhorková sezóna, keď ma navštívila moja stará láska Frázka. Spomenula si na mňa, lebo v núdzi vždy spozná svojho priateľa.
Rýchlo som si pozametal pred vlastným prahom. Aj s farbou som vyšiel von. V slabej chvíľke som jej prezradil, kde ma päta tlačí. Ustlal som jej na ružiach. Mal som čisté svedomie, zaspali sme na vavrínoch.
V noci ma prebudil smäd po živote. Pohár lásky už bol prázd- ny, vypili sme ho až po samé dno. Cítil som v kostiach, že ma ráno prebudí tvrdá realita.
Sedela v kuchyni ako vymenená, plakala nad rozliatym mliekom. Na jazyku mala med, no v srdci už len samý jed.
Chcela začať nový život, učila sa, no vždy len na vlastných chybách. Zlákala ju vidina ľahšieho života. Hovorím jej – lepší je vrabec v hrsti ako holub na streche. Vždy musíš vedieť, čo povieš zime, keď sa ťa opýta, čo si robila v lete.
Čo ani čert nechcel, priznala sa mi, že v obchode ju prichytili ako nakupuje za päť prstov a šiestu dlaň. Vraj jej klepli po prstoch, nebolo jej do reči.
Život je už raz taký, nikdy nevieme, kde je pes zakopaný, prečo je potme každá krava čierna, odkiaľ vietor práve fúka a prečo malá kopa stále pýta viac. Prečo kričíme hop, kým nepreskočíme. Prečo býva pod lampou najväčšia tma.
Odišla mi za rána, za rosy, keď sa najlepšie kosí. Bližšia jej bola košeľa ako kabát. Na cestu si vzala aj moje spomienky na staré časy- zlaté hodinky od krstnej mamy.
Zmizla bez stopy, ani posledné zbohom mi nezanechala.
Zostal som sám. Na stole mám ešte zopár uhoriek. Neviem čo s nimi. Hlavu mám v smútku, celkom prázdnu, bez inšpirácie. Zišla mi z očí, zíde mi aj z mysle. Čo človek nevidí, srdce nebolí.
Život si beží ďalej. Nedá si povedať, že pomaly ďalej zájde.
Pozerám von z okna, deň za dňom sa míňa, očakávam lepšie časy. Všetko je po starom – zase len mrholí.
Musím byť spokojný. Niekedy aj menej môže byť viac. Keď neprší, aspoň kvapká…
Alexander Scholz

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.