Dnes aktuálne Anton Lauček

CURRICULUM VITAE

Anton Lauček je slovenský spisovateľ a prozaik. V rokoch 1965 – 1968 študoval na Strednej všeobecnej škole v Ružomberku, 1970 – 1974 na Pedagogickej fakulte vBanskej Bystrici odbor slovenčinu-nemčinu a v rokoch 1979 – 1985 diaľkovo popri zamestnaní na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove odbor slovenčinu-históriu. Pôsobil ako vychovávateľ v domove mládeže a zároveň učil na stredných školách v Ružomberku, Liptovskom Hrádku a v Liptovskom Mikuláši, neskôr sa stal riaditeľom Domova mládeže Ružomberok. Dva roky bol v slobodnom spisovateľskom povolaní. Od roku 1995 bol pedagógom na Katecheticko-pedagogickej fakulte sv. Ondreja v Ružomberku (dnes Katolícka univerzita), od roku 2012 pôsobí ako docent na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity. Debutoval knihou poviedok Zelená modrá (1982), v ďalších svojich prózach si všíma podoby medziľudských vzťahov v rozličných životných situáciách. Historickou novelou Cez utrpenie (1997) sa vrátil k tragickým udalostiam, ktoré sa odohrali roku 1907 v Černovej. Román Pušky v hrnci, granáty v kredenci (1993) je v slovenskej literatúre jediným humorne ladeným románom s vojnovou tematikou. „Smiech cez slzy“ charakterizuje aj Laučekov román zo školského prostredia Keď lastovičky nemôžu lietať (2006). Čitateľa, obľubujúceho krátke a úderné texty, provokujúce úsmev aj zamyslenie, oslovia knižky obsahujúce hlavne beletrizované žánre publicistického štýlu Iba tak (2007), Iba tak II. (2008), Iba tak III (2009), Iba tak – výber plus (2011), Vybijem ti zuby viečkami – iba tak (2011), Iba tak IV. (2013), Iba tak V. (2014), Iba tak VI. (2015), Revolúcia nebude, lebo súdruh Lenin stratil balalajku. Iba tak (2016), Iba tak VII. (2016), Iba tak VIII. (2017). Podľa jeho scenára sa zrealizovala televízna inscenácia pre mládež Benedikt (1974). Napísal tiež prvý román o Andrejovi Hlinkovi pod názvom Andrej (2007) a životopisnú prózu o biskupovi Jánovi Vojtaššákovi s názvom Anjelom svojim prikážem o tebe (2000). Je autorom Stručnej príručky nemčiny pre turistov (1992), vysokoškolskej učebnice Autori katolíckej moderny – život a prehľad tvorby (2000), Katolícka moderna (2003), Katolícka moderna /aj v reflexii/ (2014), Slovenskej literatúry pre deti a mládež /1990 – 2004/ (2004), Slovenskej literatúry pre deti a mládež /1990-2008/ (2009), Slovenské pohľady v službe totalitnej moci /1948-1951/ (2013) a Slovenské pohľady v službe totalitnej moci /1952-1955/ (2018). Autorsky sa podpísal pod monografie Výrobný román (2003), Schéma a dogma v literatúre (2006),Schéma a dogma v literatúre II. (2011), Schematická reportáž Ferdinanda Gabaja (2008), Perom pálil, perom chválil (2009), Svedectvo reportáží z „krajín, kde vychádza slnko“ (2009). V tomto čísle prinášame z pera spisovateľa Antona Laučeka tri príbehy:

Učiteľ

V prvej triede základnej školy sme mali starého pána učiteľa, už skoro dôchodcu. Naučil nás čítať a písať tak, že sme to nikdy nezabudli. Okrem toho vedel hrať na husliach, a nie hocijako.
Písala sa druhá polovica päťdesiatych rokov, vtedy už, ako o Stalinovi konštatuje klasik, „ľudožrút otrčil kopytá“, no jeho pohrobkovia v Československu v strachu o svoju nadvládu nad národmi zapriahnutými v červenom chomúte upevňovali teror a pritvrdzovali komunistické praktiky.
Každý deň, skôr, ako sa o ôsmej ráno začalo vyučovanie, sme vstali, pán učiteľ vzal zo skrine husličky, naladil struny, zafidlikal, a triedou černovčanskej školy, postavenej hlavne zásluhou rodáka Andreja Hlinku, zaznela Pieseň práce:

Znej pieseň slávna, vznešená,
chváľ prácu, ktorá jediná
vie ľudstvo k blahu viesť.
Veď všetko, čo tu človek má,
len práca dáva statočná,
buď práci česť, buď práci česť!

Driapali sme síce ostošesť, no význam a obsah spievaného naše prvácke hlavičky vtedy sotva chápali.
Až po dospievaní sa mohlo posadať do lavíc a otvoriť šlabikáre a písanky.
Černovčanská základná škola stojí pod vŕškom, na ktorom vyrástol štíhly neogotický kostol, známy v slovenských dejinách kvôli udalostiam v roku 1907. Jeho zvony vždy presne ohlasovali poludnie. Náš pán učiteľ, len čo zazneli, zakaždým prerušil hodinu a prikázal nám, svojim žiakom vstať, prežehnať sa a zopnúť ruky. Vedel, že práca, hocijako ospevovaná, a aj tá naša, prvácka, nestojí za nič, kým sa nespája s požehnaním. Známe Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania sa snažil naplniť do bodky.
A tak sme sa spolu pekne nahlas pomodlili Anjelpána.
Bol to múdry učiteľ.

V kúpeľoch

Pri krytom bazéne naplnenom hrdzavou minerálkou sa objavila staršia žena v predpotopnej košelici. Prešedivené vlasy skryté pod kúpacou čiapkou, tvár s hladkými lícami pokojná a nebojácna, spod košele trčali okrúhle lýtka s pripuchnutými členkami.
Okamžite sa na ňu obrátili všetky oči. S údivom i s úsmevom.
Plavčík jej bránil vstúpiť do vody.
„Teta, musíte byť v plavkách!“
„Teta“ vyzerala ako osoba, s ktorou sa nik nevyškiepi.
„Já sem sa poctivo a porádne umyla, chlapče múj, ked sem sem išla, a gate naspodu mám čisté!“
Mládenec očervenel v tvári, lebo prítomní sledovali, ako si s priečnou tetuškou poradí.
„Ale to sa nesmie takto!“
„Já su porádná osoba! Šak snád nebudu vytŕčat tú onú…“ oborila sa doň tetka. „Aby mňa takí ňjákí chalani jak ty mohli obhlédat! Chlapče, povjec mamje, že ťa zle vychovala!“
„Donesiem vám prevádzkový poriadok, tam stojí napísané, že návštevník môže ísť do bazéna len v kúpacom odeve,“ argumentoval ten.
„Toto je moje oblečení na kúpaní. Já doma aj do vane takto vlézám. A ked to potrebuje nekdo vysvjetlit, zavolaj mi tvojého riditela a já mu to povím.“
Už sa na plavčíka neobzrela a po schodíkoch vošla do vody.
V hnedastej minerálke sa namáčalo pramálo kúpeľných hostí, väčšinou cudzinci. Opieral som sa o kraj bazéna najbližšie, tak sa mi rečná stvora prihovorila:
„Odkád ste?“
„Od Ružomberka.“
„A co vám je, ked ste tady?“
„Nič, našťastie. Prišiel som iba na víkend, trochu relaxovať.“
„Neco mi chytilo klúby. Ruky vykrúca, nekedy mi z nich vypadne aj váleček,“ sťažovala sa.
„Ste sa nimi asi nadreli…“
„Aj mám výrostky na kosťách. Náš pán dochtor, ešte starší jak já, ked sem byla za ním, on ríkal, že to má také. Šak už nám v temto vjeku nekvitnú líca, ale rostnú takéto púčky…“
„Furt lepšie, ako rakovina…“ tešil som ju.
„Šak v rodine sme nikedy nic také nemívali. Moja mama sa aj narobila, ale v živote u dochtora nebyla. Mjela skoro devadesát rokú, ked umrela.“
„Krásny vek.“
„Ríkala sem jí, mama, šak si trochu oddýchnite, nerobte stále s tú motykú. Ešte nekde v poli odpadnete a ľudé nás budú pomlúvat, že sme vás do roboty hnali. A víte, co mi na to ona ríkala?“
„Čo?“
„Ja ti, defča moje, dojdu povedet, ked umru.“
„A prišla?“
„Pravdaže. Umrela nadránem a hned sa mi objavila pri posteli. Taká omladená, skoro sem ju nespoznala.“
„Aj vám niečo povedala?“
„Ano. Defča moje, já už su na druhém svjete. Já sem sa aj zlekla, ale vyprávjám si, je to tvoja mama, nemusíš sa bát. Tak sem sa jí na ten druhý svjet povypytovala.“
„A vyzradila?“
„Išla presne cez tunel za úžasným svjetlem. A že na tem druhém svjete je fšicko také isté jak na Zemi. Lenže krajší. Vody čisté a také kvjetiny, o jakých sa nám aní nesnívá.“
„Viacerí, ktorí prekonali klinickú smrť, to tiež tvrdia.“
„Stretla tam všetkých. Mojého nebohého tatu, jejich rodičú, bratú a sestry. Ríkám jí, mami, a co tam celý ten čas robíte? Vy ste nevjedeli nikedy odpočívat. A ona: Šak to, co sem aj predtým, dokád sem žila. Já reku, šak ste celý život len zemáky sadili a okopávali. Len s motykú na poli vás bylo videt. A víte, co mi povidala?“
„Čo také?“
„Šak to isté robím fčil. Lenže trošičku pomalší…“

„Dvestopäťdesiatpäťka“

Po roku 1989 sa na rodný Liptov vrátil starý pán, bývalý účastník SNP. Pred komunistami, ktorí zneužili ideály slobody a prenasledovali jej propagátorov, ušiel po vojne do Ameriky. Po návrate si (akože ináč) zaspomínal:
„Nemci nás tlačili, vedeli sme, že sa dovalia s ťažkou technikou, nuž veliteľstvo rozhodlo čím skôr vykopať protitankové priekopy tam, kde sa jediná prístupová cesta najviac zužovala. Utekali sme do najbližšej dediny, bolo zapotreby čakany, lopaty a prosili sme ľudí, aby nám pomohli. Z dom do domu, ale všade odmietli. Človek aj teraz chápe, báli sa, čo bude, keď nemecké jednotky obsadia obec. Jeden z domácich nás, keď sme prosili o pomoc, hnal zo dvora bičom. Myslel som vtedy, že ho zastrelím, ale ušiel do sadu, ja som za ním pustil dávku, čo ho štrajchla trochu do ruky. Kopali sme teda sami, no veľa sa nestihlo, lebo Nemci dorazili veľmi skoro. A tak sme aj my utekali kade ľahšie.“
Potom sa starý pán priznal, že teraz, po desiatkach rokov, bol znovu obhliadnuť tie miesta, kde sa ako osemnásťročný preháňal so samopalom. Zabočil aj do dediny, obzrel si kostol, nový obchod, školu, sadol si do krčmy. A čo ho šokovalo?
Viac ako polovica tamojších dôchodcov poberá finančný príspevok za to, že sa zúčastnili protifašistického odboja. Kopali vraj protitankové priekopy. Aj to prezradili, ako sa dá „dvestopäťdesiatpäťka“ získať. Kto zohnal najmenej dvoch svedkov, ten príspevok a výhody s ním spojené získal. Nuž dosviedčali jeden druhému, systémom „ja dosvedčím tebe, ty dosvedčíš mne“. A chlapíkovi, ktorý hnal zo dvora partizánov bičom, udeľujú pri každom okrúhlejšom výročí metál. Údajne odboj proti Nemcom vtedy s nasadením vlastného života organizoval.
A bol aj ranený.

Anton Lauček

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

1 Comment
Newest
Oldest Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments
Vladimír Javorský
Vladimír Javorský
4 years ago

Sme optimisti, to je dôležité…humor vždy zvíťazí…nad idiotmi…VLADO