Dnes aktuálne Anton Lauček

Z vtipných príbehov

Poddanské povinnosti

Ak si chce človek po náročnom lete trochu oddýchnuť a finančne neskrachovať, v októbrovej mimosezóne naďabí v rekreačných zariadeniach na slušné ponuky. Jednu z nich som s pomocou rodinných príslušníkov preskúmal na internete: sedemdesiatpercentná zľava vo štvorhviezdičkovom Hoteli Eger &Park so sto sedemdesiatimi siedmimi izbami, vybavenom wellnessom, ktorého súčasťou bol i väčší plavecký bazén, v cene polpenzia so švédskymi stolmi. Maďarské barokové mestečko je, ako som si pozisťoval, známe termálnymi a tureckými kúpeľmi, najvyšším minaretom v Európe, impozantnou bazilikou, stredovekým hradom obkolesenom mohutnými múrmi, v podzemí s mnohými chodbami a hradným väzením, kde vám sprievodca vysvetlí štyridsať spôsobov stredovekého mučenia. Turci túto pevnosť kedysi len s veľkými stratami a až na druhý raz dobyli. K mestečku patrí aj známe Údolie krásnych žien s prastarými pivnicami, kde dostať veľmi kvalitné a vôbec nie drahé tamojšie vína. Údajne, keď si tam vypijete, pochopíte aj dôvod, prečo sa Údolie tak nazýva. Maďarské ženy, ak ich porovnávate so slovenskými, nie sú až také krásavice, no po niekoľkých pohároch merlotu alebo bikaveru opeknie v mužských očiach každá, na ktorú padne zrak. Aj stará korčuľa alebo hajzelbaba.
Bol som v tom hoteli plnom domácich turistov stratený, lebo maďarčinu neovládam – iba bežné pozdravy a ešte výrazy tešik, čípoš, marha (hovädo), halászlé, kolbas, pörkölt, szegedi guláš. To sa mi zišlo pri konzumácii raňajok a večerí. Výber špecialít bohatý a mne kuchyňa našich južných susedov chutí. Zakaždým som najprv pár minút obchádzal podnosy s hŕbami mäsa, syrov, najrôznejších šalátov, príloh, chlebíčkov, ovocia a zákuskov. Lebo ak si nakladiete hneď z prvého, po niekoľkých krokoch zistíte, že na tých ostatných misách vám núkajú pokrmy ešte vábivejšie a chutnejšie. A hoci si ich podľa receptu môžete pripraviť aj v kuchyni na Slovensku, nikdy nedosiahnu ten osobitý maďarský „šmak“.
Z domu som zvyknutý večeru vynechávať, no v egerskom štvorhviezdičkovom hoteli to bolo nemožné. Keď som prezeral plné podnosy, pekáče a hrnce, moje predsavzatie, že budem jesť skromne, že mi stačí napríklad strapec hrozna a štipka šalátu, sa rúcalo. Bolo by zločinom aspoň neochutnať, čo za gastronomický zázrak máte pod nosom. Klincom do rakvy mojich odriekajúcich predsavzatí býval veľkoštvorcový nerozkrájaný dezert s piškótovým, rumom pokropeným cestom naspodku, na ňom gaštanové pyré, orechy, pistácie, to všetko poprikrývané polguľami šľahačky zahalených tenučkou škrupinou prvotriednej horkej čokolády. Naberať si z neho mohol každý, koľko len vládal. (Tu platilo príslovie „Kopeme si hroby vlastnými zubami“. Takže namiesto „dobrú chuť“ ste mohli sebe aj spolustolovníkom zaželať pravdivejšie „začnime kopať“.)
Prekážalo mi, že si počas raňajok a večerí nemám s kým pobesedovať, totiž pri zmysluplnom rozhovore mávam zo stolovania väčší pôžitok. Slovenčina patrí medzi slovanské jazyky, maďarčina zas do ugrofínskej vetvy – síce z nášho jazyka prebrala viacero výrazov, no Maďara nerozumiete. Keby som aspoň po nemecky mohol s niekým prehodiť pár slov. Napokon mi poradil jeden z recepčných, keď ukázal na vysokého šesťdesiatnika so starosvetským monoklom na retiazke, dôstojne sa nesúceho vestibulom:
„Prihovorte sa tomuto pánovi. Ovláda viacero jazykov a nemčinu tiež.“
„Kto je to?“ spýtal som sa.
„Gróf. Veľmi stará šľachtická família. Čo by ste povedali, koľko má rokov?“
„Čo ja viem… Šesťdesiatpäť?“
„Deväťdesiatdva.“
„Neuveriteľné. Zrejme sa oň dobre starajú.“
„Chodí sem pravidelne. Je trochu podivín, ale na konverzáciu použiteľný. Skúste!“ povedal recepčný a s máličko záhadným úsmevom mi poprial „viel Glück“, čiže veľa šťastia.
No čo. Čudákom v tejto dobe musí byť každý, kto chce prežiť. Skúsim to.
Vysokého pána som počas obhliadky plných mís pozdravil, on s dôstojným prikývnutím odpovedal. A potom si so skromne hlavne zeleninou naloženým tanierom prisadol.
Konverzáciu začal on:
„Gebürtiger Deutsche?“
Či som rodený Nemec.
Ja:
„Gebürtiger Slowake.“
A on:
„Ja hovorím lóvensky.“
„To je výborné,“ potešil som sa. „Môžeme sa rozprávať po slovensky.“
Starý pán si ma prehliadal a bolo vidieť, že premýšľa.
„Slováci… To je Horné Uhorsko.“
„Bývalé…“
Moju poznámku akoby neregistroval.
„A presne odkiaľ pochádzate?“ spýtal sa.
„Ružomberok. Dolný Liptov.“
„Rózsahegy, Liptovská stolica… To ste poddaný grófa Erdödi.“
Musel som sa zatváriť dostatočne hlúpo, lebo podvihol monokel, aby si ma ešte lepšie poprezeral.
„Grófa? Er… Erdödi? “ zakoktal som.
„Osvieteného pána grófa.“
Už mi došlo, prečo sa recepčný tajuplne usmieval. Starý pán nevyzeral, že si robí žarty. Z jeho strany to bola vážna konverzácia za účelom preskúmania mojej identity. U pánka došlo po vplyvom veku k značnému rozumovo-historickému posunu. Čiže mu primerane haraší. A ja budem prestarnutému šľachticovi zbytočne vysvetľovať súčasnú dobovú realitu, mohlo by ho to, ako každého poloblázna, rozrušiť. Ešte by mi vypichol oko mrkvou nabodnutou na vidličku.
Situácia si žiadala bleskove oprášiť dejepisné vedomosti z rodného kraja. Ale o šľachtických rodoch vlastniacich majetky v Liptove akurát v devätnástom storočí sme sa neučili. Tak, reku, aspoň „tresnem“:
„Lenže ja som poddaný grófa Illesházyho.“
„Áha… Spomínam si… Erdödi vlastní Liptószentmiklós. A máte splnené poddanské povinnosti, keď ste tu?“
„Mám,“ potvrdil som bezočivo.
„Všetky? Peňažné, naturálne a robotné povinnosti?“
„Určite. Všetky.“
Bohvie v ktorom storočí čudák duchom žije, veď cisársky patent zrušil poddanské roboty v roku 1848. A Erdödi nikdy Liptovský Mikuláš nevlastnil. Konverzácia sa môže zvrtnúť na nebezpečnú. Ani svätí netušia, čo ešte bude chcieť odo mňa, aby som vysvetľoval…
Nahlas uvažoval ďalej:
„Ale je neobvyklé, že takto gróf Illesházy púšťa poddaných na cesty. Alebo, a to je najskôr možné, budete nemanželský potomok nejakého šľachtica. Na Liptove poddaní nehovoria nemecky.“
„Nie som nemanželský…“ ohradil som sa.
„To tvrdí každý.“
Dôstojne zmĺkol a venoval sa už len svojej naukladanej tráve na tanieri. Pravdepodobne usúdil, že by bolo pod úroveň šľachtica baviť sa s nejakým miešaným poloplebejcom.
Starý pán gróf nikdy v živote nepreložil krížom ani slamku. Státisíce Slovákov chodia do zamestnania, drhnú na novodobých privatizérov aj na zahraničných otrokárov, čiže takzvaných investorov. Naše dane idú aj na zdarebáčených politikov i na tých občanov, ktorí bočia od roboty a usilovnému človeku sa potichu alebo nahlas vysmievajú, idú na poberateľov najrôznejších dávok, vyrovnávacích príplatkov a podpôr.
V podstate sa bývalý svet pánov a poddaných v súčasnosti len pretransformoval. Stále zostali tí, ktorí „makajú“, a tí ktorí parazitujú.
I preto, keď sa ráno budím, dávam si otázku, či cez nastávajúci deň postíham splniť všetky poddanské povinnosti.
Vy si ich plníte, vážení?
Asi nie, keď máte čas čítať a hádam sa aj vyškierať…
Tak vstávajte! Ešte vás nik nenakopal? A poďme! Na panské!

Anton Lauček

(spisovateľ a prozaik)

————————————————————————————————————————————————————–

PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránky.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.
Môžte tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499

—————————————————————————————————————————————————————-

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.