Dnes aktuálne Anton Lauček slovenský spisovateľ a prozaik

Anton Lauček je slovenský spisovateľ a prozaik. V rokoch 1965 – 1968 študoval na Strednej všeobecnej škole v Ružomberku, 1970 – 1974 na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici odbor slovenčinu-nemčinu a v rokoch 1979 – 1985 diaľkovo popri zamestnaní na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove odbor slovenčinu-históriu. Pôsobil ako vychovávateľ v domove mládeže a zároveň učil na stredných školách v Ružomberku, Liptovskom Hrádku a v Liptovskom Mikuláši, neskôr sa stal riaditeľom Domova mládeže Ružomberok. Dva roky bol v slobodnom spisovateľskom povolaní. Od roku 1995 bol pedagógom na Katecheticko-pedagogickej fakulte sv. Ondreja v Ružomberku (dnes Katolícka univerzita), od roku 2012 pôsobí ako docent na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity. Debutoval knihou poviedok Zelená modrá (1982), v ďalších svojich prózach si všíma podoby medziľudských vzťahov v rozličných životných situáciách. Historickou novelou Cez utrpenie (1997) sa vrátil k tragickým udalostiam, ktoré sa odohrali roku 1907 v Černovej. Román Pušky v hrnci, granáty v kredenci (1993) je v slovenskej literatúre jediným humorne ladeným románom s vojnovou tematikou. „Smiech cez slzy“ charakterizuje aj Laučekov román zo školského prostredia Keď lastovičky nemôžu lietať (2006). Čitateľa, obľubujúceho krátke a úderné texty, provokujúce úsmev aj zamyslenie, oslovia knižky obsahujúce hlavne beletrizované žánre publicistického štýlu Iba tak (2007), Iba tak II. (2008), Iba tak III (2009), Iba tak – výber plus (2011), Vybijem ti zuby viečkami – iba tak (2011), Iba tak IV. (2013), Iba tak V. (2014), Iba tak VI. (2015), Revolúcia nebude, lebo súdruh Lenin stratil balalajku. Iba tak (2016), Iba tak VII. (2016), Iba tak VIII. (2017). Podľa jeho scenára sa zrealizovala televízna inscenácia pre mládež Benedikt (1974). Napísal tiež prvý román o Andrejovi Hlinkovi pod názvom Andrej (2007) a životopisnú prózu o biskupovi Jánovi Vojtaššákovi s názvom Anjelom svojim prikážem o tebe (2000). Je autorom Stručnej príručky nemčiny pre turistov (1992), vysokoškolskej učebnice Autori katolíckej moderny – život a prehľad tvorby (2000), Katolícka moderna (2003), Katolícka moderna /aj v reflexii/ (2014), Slovenskej literatúry pre deti a mládež /1990 – 2004/ (2004), Slovenskej literatúry pre deti a mládež /1990-2008/ (2009), Slovenské pohľady v službe totalitnej moci /1948-1951/ (2013) a Slovenské pohľady v službe totalitnej moci /1952-1955/ (2018). Autorsky sa podpísal pod monografie Výrobný román (2003), Schéma a dogma v literatúre (2006),Schéma a dogma v literatúre II. (2011), Schematická reportáž Ferdinanda Gabaja (2008), Perom pálil, perom chválil (2009), Svedectvo reportáží z „krajín, kde vychádza slnko“ (2009).

Fejtón (satira)

„Debilizácia“ národa?

Honba za jednoduchosťou je obyčajne pokusom maskovať chudobu (F. X. Šalda)

Aj vy zostanete v rozpakoch a zhnusení, keď si zapnete televízor a ovalí vás presila programov chudobných hlavne duchom? Vo svojich základoch majú jedného a toho istého činiteľa, a tým je primitivizmus. Súkromné televízne spoločnosti vsadili na zábavu ako na hlavnú funkciu nimi vlastniaceho média a na reklamu. Rôzne susedské, rodinné prípady, vymieňajúce sa manželky, variace mamy s varechami vrieskajúce lepšie ako tie druhé, retardované chudery naháňajúce sa za nakupovaním handier, a všetci sú a každý deň „star“ predvádzajúci drzý, tupý, agresívnosťou okorenený dialóg. Takzvané humoristické programy doplnené vopred nahraným smiechom, vyznačujúce sa nechutnými až obscénnymi narážkami, „smiešnymi“ grimasami a gestami protagonistov, pri ktorých sa nedá smiať, len sa trápne cítiť, lebo vás ich tvorcovia zrejme pokladajú za väčšieho chumaja ako sú sami. Súťaže, kde dospelí účastníci iba reagujú na úlohy pripomínajúce testy z prijímačiek do osobitnej školy. „Hornodolnú“ sériu možno v istom zmysle pokladať aj za urážku slovenského vidieka, na ktorom jej autori nevidia nič pozitívneho – dedinčanov a slovenskú dedinu tu charakterizuje ustavičné opilstvo, obmedzenosť, živelne fungujúci obecný úrad, krčma ako srdce a mozog obce, pochybný farár, chýbajúca dedinská inteligencia a množstvo smutnosmiešnych postavičiek. Jednotlivé diely budujú na vyfabulovanom príbehu unavujúcom ťažkopádnosťou a stereotypmi. Rodinu ako základ spoločnosti, ktorá je na vidieku prevažne fungujúca, „hornodolní“ tvorcovia pravdepodobne obišli zámerne, veď z dieťaťa nemôžu spraviť trpáka na vlastný obraz. Detská postava by okamžite naznačila, že „kráľ je nahý“, a poriadne. Aby sa ohlupovanie diváka umocnilo, viaceré seriály pre „ťapnutých“ vychádzajú poprepisované i v knižnej podobe. Aj „smotánkové“ ukážky, sledované zakomplexovanou skupinou konzumentov neschopných opľuť obrazovku, sa vlastne divákom vysmievajú. V prvom rade statočným a slušným ženám, mnohokrát za nizučkú mzdu ťažko pracujúcim, ktorým kamera predvádza veľmi drahé oblečenie, kabelky a topánky tzv. celebrít – ide hlavne o nafúkané škatule vylepšené drahými plastickými zásahmi, z ktorých väčšina, podobne ako pobehlice, nikdy skutočne nepracovala a vydržiavajú ich podozrivo zbohatnutí partneri. A o „realityšou“, rapídne znižujúcich IQ diváka, je škoda reči. Predtým písali filmové a televízne scenáre umelci – spisovatelia a scenáristi. V súčasnosti sa vynorila horda pisárov s pisoárovými príbehmi vhodnými jedine na spláchnutie. Ak by ste vo vysielaní súkromných televíznych médií hľadali umenie, nepomôže ani lupa. Niet ho tam. Umenie totiž človeka kultivuje, robí ho citlivejším, vnímavejším a múdrejším. A taký je pre médiá nepoužiteľný. Do nimi nastraženej pasce plnej nekultúrneho hnoja padá hlavne mladý divák, jemu sugerujú, že všetko, celý život je úžasná šou, netreba nič robiť, len sledovať to, čo vysielajú, obdivovať vyšinuté „osobnosti“, pojašane sa baviť, zapájať do súťaží, telefonovať. Ak nie si vulgárny, bezočivý a rozdrapený hlupák, nie si moderný. Vzdelanie a rozhľad je to posledné, čo človek v súčasnej spoločnosti potrebuje. Vtĺkajú mu do hlavy, že zarábať sa dá aj ináč, spoliehať sa na poctivú prácu ako zdroj obživy je prežitkom a záležitosťou pre zaostalú skupinu obyvateľstva. Trápne televízne a rozhlasové formáty často sprevádzajú moderátori a moderátorky, ktorých prázdne trepanie iba potvrdzuje ich duševnú malosť a mnohokrát katastrofálnu nevzdelanosť. Do svojich relácií nepozývajú výnimočných ľudí, ktorí by mohli byť najmä pre mladú generáciu vzorom – jednak o nich nepočuli a jednak by sa nedokázali s takým človekom erudovane baviť. Maximálne by boli schopní opýtať sa dotyčného alebo dotyčnej na číslo topánok a či pozná našu najpopulárnejšiu hudobnú skupinu „Kvokvokvo“ a jej hit „ Čaká nás matúra, sme dutí ako rúra“.
Žiaľ, väčšina občanov ponúknutý mediálny odpad neodmieta. Zvykla si.
S osprostievaním národa sa začína už od materskej škôlky. Tam posadia mládež pred obrazovky a nechajú sledovať animované rozprávky, v ktorých vystupujú hlavne vykonštruované monštrá a obludy, na ktorých ani nerozoznáte, čo to je a kde to má hlavu. Chúďatá deťúrence kukajú, ozaj nevedia na čo, a pritom sa stávajú aj závislými na internete. Ak sa potom stretnú s klasickou rozprávkou o princeznej, Popolvárovi, dobrom deduškovi, v ktorej dobro víťazí nad zlom, nechápu dianie. Nerozumejú, čo je dobro a čo je zlo. (Podľa toho sa neskôr v živote aj správajú.) Sledovanie obrazovky a bavenie sa so smartfónom spôsobuje malému divákovi stenčovanie formujúcej sa mozgovej kôry smerujúcej k demencii, čo sa stáva až človeku vo vysokom veku – to vedci u detí v posledných výskumoch zistili, no veľa o probléme nesmú publikovať, aby niekomu nekazili miliardové nadnárodné kšefty.
Slovenčina patrí hlavne vďaka svojej gramatike a štylistike k najťažším jazykom na svete. Je zároveň prejavom a dôkazom vysokej kultúrnosti i myšlienkového bohatstva, akým oplývali naši predkovia. Vďaka tomu sa našej školopovinnej mládeži rozvíjali aj tie mozgové kapacity, ktoré iné národy kvôli jednoduchosti svojej materčiny nevyužívali. My sme i preto patrili k tým múdrejším. Lenže v súčasnosti sa dokonalá znalosť jazyka nevyžaduje ani pri nástupe na vysokú školu. To najzákladnejšie, čo museli ovládať žiaci ešte v časoch Márie Terézie, čiže čítanie, písanie a rátanie, naši maturanti poznajú len povrchne. Skutočný vedomostný základ absolventi prichádzajúci na „výšku“ nemajú. Neodniesli si ho ani zo základnej, ani zo strednej školy. Tam učitelia často nemôžu slobodne a tvorivo učiť, zväzujú ich nezmyselné predpisy z ministerstva. Všetky vzdelávacie inštitúcie sa napokon uspokojili s tým, že majú aspoň nejakých žiakov, a preventívne od nich nič nevyžadujú, aby náhodou neprestúpili na inú školskú ustanovizeň, ináč by škola prišla o financie.
Žiaci potom aj pri malej násobilke používajú kalkulačku a nevedomcom nepodarene opravuje pravopis program nainštalovaný v počítači. Zvyšujú sa počty školákov, ktorí v živote neprečítali žiadnu knihu – nerozumeli by napísanému. (A nik im neprezradí výrok R. W. Emersona, filozofa a mysliteľa, že dobré knihy často nahradia najlepšie univerzity.) Síce dokážu nájsť informácie na internete, ale bez vedomostného základu nie sú schopní vypátrať súvislosti a vsadiť informáciu do kontextu – čiže je pre nich zbytočná. Základné a stredné školy v stave, do akého sa nepodarenými reformami dostali, nedokážu potrebne rozvíjať verbálne a analytické schopnosti žiakov.
Vysoké školy potom stavajú na základoch z piesku. Okrem toho sa povymýšľali odbory príťažlivo marketingovo znejúce, no v súčasnej praxi nevyužiteľné. Svoj zánik majú v sebe už zabudovaný. Takých sú stovky a absolvujú ich tisícky podvedených študentov. V univerzitných učebných programoch sa neráta s tým, že poslucháčov vysokej školy budú doúčať aj vedomosti, ktoré mali ako samozrejmosť už po skončení „zédéešky“ ovládať. Už starí Rimania vedeli, že sa treba učiť naspamäť a nahlas. No vďaka tomu, že sa v našom nižšom školstve presadzuje tendencia „nebifľovať sa“, majú študenti často zakrpatené centrá mozgu rozvíjajúce a upevňujúce pamäť a na vysokej škole im robí obrovské problémy osvojovanie vedomostí a verbálna prezentácia. (Skúste sa ich spýtať, či vedia zarecitovať naspamäť nejakú báseň. Budú na vás pozerať ako na trojštvrťového blázna.) Potom už, ako rezultuje filozof a publicista K. P. Liessmann, na štátniciach sledujeme iba powerpointovú prezentáciu, akej by bolo schopné každé dieťa, ktoré sa trochu naučilo zaobchádzať so softvérom. Obyčajná výmena fólií supluje akademický výklad. Substancia prezentácie je prekrytá technikou prezentácie. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia prichádzajú na Slovensku do praxe pologramotní magistri, inžinieri a doktori. Ich bakalárske a diplomové práce sa hmýria pravopisnými aj štylistickými lapsusmi a preštylizovanými textami, ktoré si posťahovali z internetu – je hanbou, že túto biedu vzdelanosti vysoké školy hrdo vešajú na internet. A spoločenská klíma nás presviedča, vraj nám absolventi, ktorí nevedia poriadne písať a čítať a ktorí iba simulujú znalosti týkajúce sa vedy a vzdelania, stačia.
Budúca inteligencia nemá problém chodiť do školy v teplákoch alebo maskáčoch, dať sa označkovať piercingom ako jalovice alebo kedysi otroci, producírovať sa po ulici so smiešnymi gundžami na ušiach a káblami z nich trčiacimi a mnohí z nich, keďže si nedokážu ozdobiť ducha, „skrášľujú“ svoje telo stupídnymi tetovačkami. (Ktorý normálny rodič zverí svoje dieťa v materskej škôlke učiteľke počmáranej ako šašo?) Absorbovaniu vedomostí a ich rozvíjaniu sa vzpierajú, uchyľujú sa k plagiátorstvu, odpisovaniu a podvádzaniu. „Vysoké školy prestávajú byť ostrovmi ducha, na ktorý keď študent vstupuje, dostane chuť vedieť, poznávať a vzdelávať sa – stali sa len agentmi a pomocníkmi v naplňovaní ekonomických a byrokratických záujmov“. Toto Liessmannovo konštatovanie vystihuje súdobé nastavenie väčšiny univerzitného školstva vo svete a my nie sme výnimkou. A navyše na Slovensku spomenutý trend mohutne rozvíjame: bakalárska a diplomová práca sa dá beztrestne kúpiť, titul tak isto. Vlastne tolerujeme trestný čin podvodu, lebo vzdelanie, to, čo si kultúrne národy nadovšetko vážia, u nás rapídne stráca svoju hodnotu.
Vyspelé národy si školstvo naozaj, a nielen verbálne ako my, pestujú. Vedia, že iba vzdelané obyvateľstvo sa dopracuje k vysokej životnej úrovni. Preto sa usilujú, aby ich deti učili len tí najlepší. My sme sa postarali o to, aby dobrí a najlepší z krajiny pod Tatrami odchádzali a radšej sa už nikdy nevracali. Po parlamentných voľbách na Slovensku ministerstvo školstva obyčajne uchmatne strana prezývaná „Národnou strakou“, a tá nemá najmenší problém okrádať deti a mládež. A bohorovne sa nadrapujúci politici, aby vyšli v ústrety spodine, útočia na učiteľov, lebo majú dva mesiace prázdnin. Ale nedopovedia, že keby ich kantor nemal, po pár rokoch skončí v blázinci.
Divadelné scény vo väčších mestách našej krajiny bývali chrámom umenia. Na predstavenia chodilo obecenstvo vyobliekané sviatočnejšie ako do kostola – ženy v elegantných róbach, mužská časť v oblekoch. V súčasnosti sa tak obliekať netreba. Pokojne si na seba navlečte to, čo sa nosí do maštale alebo na brigádu. Lebo výrazy a dianie, ktoré divák na doskách sleduje, je v prípade viacerých predstavení vhodné ozaj pre ošípané. Módne spracovanie klasikov prešpikované vulgarizmami až po nahých účinkujúcich má byť pre divadlo cestou ako prilákať diváka.
Aj verejnoprávny rozhlas by ste niekedy najradšej vypli, lebo namiesto dobrej populárnej hudby vysiela zavýjanie, nôtenie, bliakanie, húkanie, „jéjékanie“, rapotanie – väčšinou ide o tzv. pesničky poskladané všelijakými superstaristami, ktorí, podobne ako v rozhlase zamestnaný hudobný redaktor, nemajú šajnu o tom, čo môžeme klasifikovať ako skutočnú melódiu a hudobný nápad. Navyše aj úbohosť textov dokazuje amaterizmus „textára“. Takúto produkciu, „obtýždeň“ opakujúcu sa, sprostredkúvajú dosť zavčasu ráno, kedy sa poslucháči ešte nestihli naraňajkovať, a tak pri napínaní na dávenie nemusí dôjsť k finále. Pritom vlastníme nemálo súčasnej a aj staršej kvalitnej slovenskej populárnej hudobnej produkcie – a to nehovorím o českej, ktorá nám je blízka – no zrejme v branži „vzdelaní“ redaktori ju nepoznajú. Ak by ste sa takého opýtali, či pozná napríklad šansóny a počul o Édith Piaf, pozeral by na vás ako Winnetou na mobil.
Výhľad na krásu prírody pri cestách sme nahradili tisíckami bilbordov. Žiadny štát na svete takéto prznenie svojej krajiny nedopustil. Záľaha reklamy na veľkých tabuliach smrdí ako každá navoňavkovaná zdochlina. Veľké farebné plagáty obsadili hlavne politické strany a politici. Presviedčajú naivných, vraj oni jediní chcú dobro pre Slovensko a nekonečné blaho pre národ. Väčšinou sú to práve tí, ktorí nás od začiatku okrádajú. Nepotrebujú, aby občania múdreli. Pretože takí by žiadali nakradnuté vrátiť a zlodejov posadia do basy.
Poriadne sa im prizrite! Každý s vypleštenými očami, akoby ho práve prepustili z liečenia…
Človek si dá iba hlavu do dlaní a spytuje sa, čo sa to vlastne deje? Prečo sa programovo naordinovanému hlúpnutiu nevzpierame?
Asi mala pravdu nebohá stará mať, keď vyhlasovala, že „sprostosť je tiež darom Božím“.
Len čím sme si ho tak prehojne zaslúžili?
Neviete?

Anton Lauček  slovenský spisovateľ a prozaik

5 komentárov

  1. Milan Kupecký 1. decembra 2019 Odpovedať
  2. Ján Jánošík 19. novembra 2019 Odpovedať
    • Vražbová Agnes 30. novembra 2019 Odpovedať
      • vražbová agnes 30. novembra 2019 Odpovedať
  3. Fero Mráz 14. novembra 2019 Odpovedať

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.