Slovenská novinárka GABRIELA ROTHMAYEROVÁ získala základné a stredné vzdelanie v Gelnici. Po maturite v roku 1969 pracovala vo Východoslovenských železiarňach, neskôr bola redaktorkou Východoslovenských novín. V rokoch 1970 – 1975 vyštudovala novinárstvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako publicistka pracovala v denníku Smena, v rokoch 1983 – 1987 bola šéfredaktorkou časopisu Ohník, neskôr tiež vedúcou redaktorkou v týždenníku Smena na nedeľu. V rokoch 1990 – 1994 bola poslankyňou za Komunistickú stranu Československa, neskôr Stranu demokratickej ľavice (najprv Federálneho zhromaždenia ČSFR a od roku 1992 Národnej rady SR). V rokoch 1994 – 1997 pracovala ako redaktorka v Nedeľnej Pravde. V rokoch 1998 – 2003 bola riaditeľkou Rádia Devín. Od roku 2005 bola členkou Tlačovej rady SR. Od roku 2014 bola poradkyňou Roberta Fica pre kultúru. Vo svojich dielach využíva najmä vlastné zážitky a osobnú skúsenosť, no taktiež okrem realistických prvkov využíva i prvky ironizujúce a veľa humoru. Často sa zaoberá problémami a životom žien, ich konfrontáciou so svetom mužov. Píše tiež publicistické diela, ktoré sú takisto inšpirované jej životom a skúsenosťami.
F e j t ó n
Nech už padajú tie hlavy!
Záhrady zarodili, pulty tržníc sú plné melónov a kapustné hlavy plné pomsty: čo to toľko trvá?! Náramky dostali už sudcovia, prokurátori, vybavovači a objednávatelia vrážd, čaká sa na sólo kapra. Momentálny predseda vlády bol predsa zvolený na to: zatvárať! Preto z rečníckej tribúny najvyššieho zákonodarného zboru bez problémov odkazuje iným politikom, že majú šúchať nohami a čakať na NAKA. To sme poznali doteraz len z histórie. Verejná poprava pôvodne slúžila ako varovanie pre občanov, ktorých lákala cesta zločinu. Davy vzrušene na námestiach sledovali stínanie hláv, lebo mal nastať koniec zla. Pred niekoľkými rokmi som vyše dva mesiace navštevovala slovenského premiéra. Bývalého – Petra Colotku. Býval v paneláku na najvyššom poschodí v trojizbovom byte pri pomerne rušnej ceste, pochvaľoval si susedov, aj znesiteľné náklady na bývanie. Žil z dôchodku, ako všetci. Občas pri príchode mi zakýval z okna, vždy ma prišiel výťahom vyzdvihnúť na prízemie. Pred každým rozhovorom sa opýtal, čo si dám, obyčajne sme mali na stole minerálku, nejaké keksy alebo pocukrovanú šišku zo sídliskovej samoobsluhy. A horu kníh. Raz sa mi zasekol nahrávač, predseda vlády vybral baterky z ovládača na televízor a problém vyriešil. Inokedy sa mi pri odchode zasekol zips na čižme, sedela som na lavičke pod vešiakom v úzkej panelákovej chodbičke, predseda vlády si čupol a zips mi opravil. Také obyčajné veci. Predseda vlády bol z iného režimu a z inej politickej triedy ako tí dnešní. Nebyť prosby Alexandra Dubčeka v roku 1963, stal by sa sudcom Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, bol by to iný príbeh. Ale namočil sa do vysokej politiky. Z tých stretnutí mám už zredigovaný dokument v podobe knihy Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom. Bol to komunista, a keby ich všetkých boli v tom novembri obesili, už by dnes vraj dobre bolo. Propaganda si vytvára históriu pre svoje potreby. Veď – nepamätáme si? Mandarínky neboli, farebné televízory neboli, autá na prídel. Ako hovorí pani Kolníková v Štepkovom Jánošíííkovi: „Eletrina nebola, a kerá bola, aj tá trásla.“ Pripusťme, že nás tu dvanásť rokov okrádala minulá vláda. Pripusťme, že všetci pôjdu do basy. Posmrtne do kliatby. A potom? Profesor na polytechnike v Zürichu, ktorého prednášky chodil počúvať aj Albert Einstein, bol Slovák z Liptovského Mikuláša. Aurel Stodola, vynálezca projekcie a stavby parných a spaľovacích turbín, konštruktér tepelného čerpadla a pohyblivej umelej ruky. Po svojej neteri poslal odkaz jej mužovi: Elza, povedz Milošovi, že my Slováci sme malý národ a musíme sa dôkladne vzdelávať, ak chceme vyniknúť vo svete. Vo svojej knihe Z rodinnej kroniky alebo Pamäti od nepamäti odkaz zaznamenala pani Ružena Jamrichová. Dcéra Miloša Vanča, predvojnového predsedu Slovenskej národnej strany, z rodiny, v ktorej čo člen, to osobnosť. Posledný predseda slovenskej vlády, ktorého som stretla v Univerzitnej knižnici či v antikvariáte, bol Ján Čarnogurský.
GABRIELA ROTHMAYEROVÁ
(Článok vyšiel v – Pravda.sk 12. 8. 2020)
