Známy, čo menej známy slovenský humorista Ján Heinrich je Žilinčan. Mimochodom z mesta, odkiaľ pochádzajú, kde žijú a tvoria viacerí slovenskí humoristi patriaci medzi slovenskú humoristickú špičku ako sú – Vladimír Javorský, Ján Grešák, Štefan Švec a Ľubomír Radena. Všetci patria zhodou okolností do kolektívu tvorcov nášho Humorikonu.
Ján Heinrich patrí dlhé roky medzi všestranných autorov, ktorí dokážu napísať rovnako humoresku, epigram, aforizmus či humoristickú báseň. Vo svojej tvorbe miluje iróniu, sebairóniu, čiže nešetrí ani seba. Jeho tvorbu si nevieme predstaviť bez filozofického náboja, často s otvoreným koncom, keď úsudok ponecháva na čitateľa, na jeho duchaplnosť a zmysle pre humor. Paradoxne – najťažšie životné situácie v ňom evokujú tvorbu – sú pre neho inšpirujúcim motívom. Ak niečo napíše, vždy z toho vylezie kvalitný humor. Často ten gogoľovský – cez slzy…Patrí medzi tú plejádu autorov, ktorí sa značnou mierou podieľali najmä na tvorbe Nového Roháča a Extra Roháča, no Janko Henrich prispieval a ešte stále prispieva aj do iných periodík. V súčasnosti najmä do Bumerangu, prílohy sobotného Športu. Gro jeho takmer desaťročnej tvorby, nie tak dávnej zdobilo stránku v samostatnej jeho rubrike v Roľníckych novinách. Okrem toho bol sedem rokov spolutvorcom časopisu LES, rubrika LESOVINY a členom redakčnej rady. Pod názvom LESOVINY vydal v roku 2001 aj knihu, ako svoju prvotinu. Je ženatý, otec dvoch detí a už i starý otec. Keďže dlhé roky pracoval v oblasti Lesníctva, veľa jeho aforistických myšlienok je z tohto prostredia, čo bolo podnetom k napísaniu ďalšej knihy s rovnomenným názvom Lesoviny 2. Patrí medzi autorov, ktorého meno i tvorba je zaznamenaná v humoristickej knihe Poslední mohykáni. V dnešnom Humorikone prinášame za plné priehrštie príspevkov z jeho humoristickej dielne, uchované natrvalo aj v archíve Humorikonu. Čítajte, stojí to za to…
SENO
Pri pohľade
na ňu, napadlo mi
práve,
ako vonia seno
zaľúbenej krave?
ZBOJNÍCKA
Čo sa tradície týka
hrdí sme na Jánošíka
veď u nás taká obyčaj
ukradni a utekaj!
Kto k nám príde
často vraví –
aha, vykradnuté hlavy!
Ívery
Najviac masla na hlavách majú práve tí, ktorí toho veľa nenamútia.
V kartách a v láske treba vedieť podvádzať tak, aby si všetci mysleli, že máte šťastie.
Ukladajte peniažky do prasiatka! Vychováte z neho poriadnu sviňu!
ROVINKA
Tie čo majú trojky, štvorky,
báť sa veru nemusia,
veď pravda dnes víťazí
u nás predsa o prsia.
SEXUOLOGICKÁ PORADŇA
Nedávno som len tak, z nudy, čiastočne aj z recesie, navštívil sexuologickú poradňu. Lebo, nemám žiadne problémy. Všetko funguje tak, ako má. Aspoň ja som si to myslel.
Ale to len dovtedy, kým ma nevzal do parády sexuológ. Otázka striedala otázku, jeden test nasledoval za druhým. Obrázky, kazety… Pot sa zo mňa lial cícerkom. Ale výsledok stál za to. Z poradne som vychádzal vnútorne oslobodený, akoby znovuzrodený.
Prehlušené svedomie
Sú v živote chvíle, keď sa treba rozhodnúť. Aj pre mňa nastal taký okamih, vyvstala otázka: Akým smerom sa má uberať môj ďalší život?
Radcov som mal naporúdzi hneď troch. Najskôr sa mi rozum prihovoril: – Poď za mojim hlasom a budeš slávny! Pre múdrosť ťa budú oslavovať! -Veď uvidím, – hovorím si, -nech aj tí dvaja ponúknu, čo majú.
Potom mi srdce takto vraví : – Môj hlas, to je samá dobrota. Choď za ním a oltáre ti budú za živa stavať! -Načo sú mi oltáre, -dumám a čakám ešte, čo mi svedomie ponúkne. – Riaď sa ty len mojim hlasom, -káže mi svedomie -budeš dobre spávať, aj umierať sa ti bude ľahko!
Je mi to ale za ponuku, – pomyslím si a zahľadím na kopec peňazí, horu bohatstva, ktoré sa predo mnou vynímajú…
Čuším, v duchu nesúhlasím, ale aj tak sa poberám tým smerom…
TAM, KDE HLÚPOSŤ KVITNE…
Zavítal som do zvláštnej krajiny. Bola ako rozkvitnutá lúka. Kam len oko dovidelo, samý kvet. Lebo, div sa svete, hlúposť tam kvitla.
A darilo sa jej. Hoci nemám rád hlupákov a tiež hlúposť ako takú, je mi tu fajn. Teplúčko, a aj s ľuďmi sa dá vychádzať a vydržať.
Navyše, o pár mesiacov príde zima, hlúposť odkvitne, nastanú snáď iné časy, nejako to už vydržím, pomyslel som si.
Napokon sa dozvedám, že tu, v tejto krajine po celý rok leto vládne.
Hoci prekvapený a tak trocha aj sklamaný, napokon som sa rozhodol že v krajine i naptriek tomu zostanem. Vládne tu síce hlúposť, horúčavy, ale zatiaľ sa tu cítim dobre a som veľmi spokojný.
Úžitok z letného krupobitia
Letná búrka ma zastihla počas roboty v mojej malej záhradke za mestom. Blesky križovali oblohu, onedlho začali kropiť okolie dažďové kvapky, až napokon sa spustil ľadovec. Krúpy, ako vlašské orechy mi začali bubnovať padajúc na strechu mojej chatrnej chalupy, ktorá sa podobá tej na stračej nôžke.
Onedlho búrka ustala ako keby uťal a prestali padať aj krúpy. Napokon sa rozišli aj mračná na zatiahnutej oblohe a slniečko sa snažilo predrať cez husté mraky. Vzduch sa onedlho tiež prečistil a lepšie sa dýchalo.
Vykuknem z chalupy, reku, akú škodu mi ten živel napáchal. A veruže, zelenina uľahnutá k zemi, plody na ovocných stromoch akoby pokmásané, pokrývka na streche narušená, porozbíjaných bolo zopár škridiel tak, že strechu bude treba trocha zreparovať, aby nezatekalo. A navyše, kapota na mojej starej škodovke, na ktorú som sa zmohol ešte za Totáča, bola mierne zdeformovaná.
Čo teraz, – dumám! Keby som aspoň tú poondiatu poistku bol platil. A tak som dlaňou porozhŕňal na zemi napadané ľadové krúpy a vložil do nich zopár fľašiek piva. Aby sa mi ochladilo, vyjdú na oblohu letné hrejivé slnečné lúče. Nech je aspoň na chvíľu dajaký úžitok!
Ako sa stal Krtko kontrolórom
Zvieratká v lese na svojom sneme volili kontrolóra. Následne potom, čo už všetky ostatné funkcie boli rozdelené. Pravdu povediac, nikomu sa do toho ani zvlášť nechcelo, hoci odznelo zopár návrhov, ale žiaden neprešiel.
Až prišiel na rad Lev, legitímny kráľ zvierat a prehovoril v rámci diskusie.
-Zvoľme Krtka, – navrhol akoby bez rozmýšľania, hoci to mal dobre vopred premyslené. A pokračoval:
– Ten sa na tú funkciu hodí najlepšie!
-A to už prečo? – oponovali v rámci interpelácie ostatné zvieratká. Lev sa postavil na jeho obhajobu argumentami:
– Nuž, krtko sa vo všetkom vŕta, pokým všetko nerozvŕta. Až sa dopracuje k správnemu výsledku, pričom k šťastiu mu aj drobné pandravy postačia. A predovšetkým preto, – tu Lev zvýšil svoj hlas – že krtko je slepý ako „patróna“.
A tak sa stal Krtko kontrolórom…
Nečakané rozuzlenie
Gýč sa u nás v ostatnom čase akosi rozmohol. To, samozrejme, pobúrilo všetkých vyznávačov skutočného umenia. A tak sa začala neľútostná ofenzíva proti gýču. Zvolal a sa schôdza a na nej prijal dôležitý dokument pod názvom – Za boj proti gýču!
A tak nečudo, že na strane producentov gýču zavládol strach a obavy. Nečudo, veď aj v tomto druhu umenia ide o peniaze. A často nie iba o „drobáky“.
Zázraky sa však neudiali, všetko akoby razom poľavilo. Po prvom takpovediac šoku nastalo uvoľnenie. Všetci gýčiari si zhlboka vydýchli. Zakrátko po rozvírenej hladine stojatých vôd roznieslo na verejnosť, že za predsedu komisie – Za boj proti gýču vymenovali Sadrového trpaslíka.
Ách, tí starci…
Sedí dedko na lavičke a kŕmi holuby. O chvíľu si k nemu prisadne ďalší starký a vyberie z kešene kúsok chleba. Pomaly ho drobí a rozhadzuje okolo seba volajúc: – Náá, pi- pi- pi, ná! Papajte sliepočky moje!
Starec, ktorý prišiel pred ním ho začudovane pozoruje až sa mu takto prihovorí: – A či vám už haraší, veď tu široko-ďaleko žiadnej sliepky!?
– Nevadí, – odvetí mu ten druhý aspoň holubom viac zostane!
Čakanie na príležitosť
Zastavili ma takí dvaja, vraj, nech sa ku nim pridám. -A načože ma potrebujete? – pýtam sa. – Ále, potrebujeme tretieho do partie… – prehodia na vysvetlenie.
Prehovorili ma šikovne, tak som sa pridal. Tí dvaja sa na seba významne pozreli a posadili sa pohodlne do kresiel. Jedno bolo voľné, asi pre mňa. Tak som sa posadil aj ja.
Keď to trvalo už hodnú chvíľu, začalo sa mi to zdať akési čudné. Nuž som sa opýtal: -Prečo tu vlastne len tak posedávame? – Čakáme, kedy príde náš čas! – vravia oni.
Sedeli sme tam poriadne dlho. Oni boli trpezliví, zato mňa už mrle žrali. Ani veru neviem, koľko času tak uplynulo.
Jedného dňa však nečakane ožili. Pozerali sa jeden na druhého, potom zasa na hodinky.
Nevyšlo to! – vraví jeden. Náš čas neprišiel! – pridal sa druhý. Obaja vstali z kresiel a pobrali sa preč. – Počkajte – volám za nimi – a načo ste ma k tomu všetkému potrebovali? – Aby sme sa mali na koho vyhovoriť!
Čo by bolo so mnou, keby to vyšlo, to som sa radšej ani neopýtal…
Súboj
Môj sok ma vyzval na súboj. Podľa zaužívaného zvykopráva, ja som mal právo voľby zbrane.
Zvolil som si slovo. Veď slovo je zbraň najmocnejšia. Okrem toho, ovládam ho dokonale. Nuž, skromnosť bokom, veril som si.
A konečný výsledok? Môj sok odišiel bez škrabnutia. Nedotkli sa ho ani moje najostrejšie, najlepšie mierené slová pretavené z hlbokých a bojovo naladených, navyše predobre premyslených myšlienok. On sa dokonca ani na jediné slovo nezmohol. Po boji som oľutoval moju nesprávnu voľbu. Radšej som mu mal dať po papuli!
NÁDEJ
Umiera Nádej. Sedím pri jej smrteľnej posteli, v rukách držím jej bezvládnu, chladnúcu dlaň. Dýcha ťažko, chrčí, v agónii moje meno spomína.
Teraz vydýchla naposledy. Zatláčam jej oči.
Dobrá to bola Nádej. Všetko mi odkázala v testamente.
Odchádzam plný Novej nádeje…
Ako sa rýchlo pretransformovať
Pred niekoľkými rokmi som začal podnikať. Ilúzie o rýchlom zbohatnutí ma pobalamutili. Ale čoskoro som zistil, že to nie je med lízať. Splácať pôžičku, starať sa o výplaty pre zamestnancov, dane, odvody, poistky, priznania …
V bezsenných nociach ma prenasledovali mory. Neuhradené faktúry, konto ide do mínusu. O zisku ani nechyrovať.
Vtedy ma osvietila spásonosná myšlienka. Vyhlásil som bankrot.
Netrvalo dlho a založil som Neziskovú organizáciu.
O troch kameňoch
Na ceste ležia tri kamene. Ležia tam dávno, zdá sa že od nepamäti. Až nastal ten zázračný čas a kamene prehovorili.
– Ja som Základný kameň, – ozval sa ten prvý – som z vás najdôležitejší a preto chcem, aby ste mi prejavovali úctu!
– Daj sa mi svete, – vraví druhý – ja som Kameň mudrcov! Mne sa klaňajú najmocnejší a najmúdrejší…
Len tretí kameň mlčal a tváril sa náramne tajomne.
– A ty si kto ? – došla tým dvom trpezlivosť.
– Ja som Kameň úrazu – prehodil mrazivo.
Tak sa stalo, že kamene opäť onemeli.
Ján Heinrich
