Dnes aktuálne, odborne, s nadhľadom a úsmevne náš verný čitateľ a prispievateľ Július Forsthoffer z Bratislavy

Náš čitateľ a priaznivec z Bratislavy Ing. Julius Forsthoffer, PhD. príslušník Slovenského Rádu rytierov destilátov, sa narodil 8. 11. 1935 v Brezne, kde ukončil stredoškolské štúdium. Zvolil si vysokoškolské štúdium zamerané na chémiu, ktoré ukončil v roku 1958 na Chemickej fakulte SVŠT, v odbore kvasná chémia a technológia s červeným diplomom. Jeho prvým pracovným pôsobiskom bola droždiareň Kvasný priemysel Trenčín. Potom prešiel do Liehovaru v Leopoldove, kde sa venoval pokusnej výrobe kyseliny citrónovej. Získané poznatky uplatnil ako technológ projektant (Potravinoprojekt 1960) pre novú výrobňu 3 200 t/rok, ktorú potom ako vedúci investičnej skupiny v rokoch 1961 – 1966 staval a spúšťal do prevádzky, spolu s výrobňou kŕmnych bielkovín, octárňou, energetikou a kompletnými inžinierskymi sieťami tohto kombinátu. V roku 1967 prešiel do podniku Petrochema v Dubovej, kde v rámci investičných aktivít riešil výstavbu syntetických detergentov, bielych olejov i likvidáciu odpadov z kyselinovej rafinácie ropných produktov. V období 1967 – 1969 absolvoval vo VŠCHT Praha inžinierske štúdium v odbore materiály a korózne inžinierstvo. V rokoch 1969 až 1971 pôsobil na Kube v oblasti výroby liehu a kŕmnych bielkovín. V roku 1974 sa stal technickým riaditeľom GRT LIKO v Bratislave a do roku 1986 z tejto funkcie riadil výstavbu a rekonštrukcie v závodoch, ktoré zabezpečovali príslušné podnikové riaditeľstvá kvasného, konzervárskeho, škrobárskeho, mraziarskeho priemyslu, vrátane Výskumného ústavu LIKO a Ovocinárskeho štátneho majetku Stupava. Po ašpirantskom štúdiu v rokoch 1975 – 1977 získal titul CSc. (PhD.) a v roku 1985 pôsobil v Indii pri zavádzaní submerznej výroby kyseliny citrónovej. Od roku 1986 do 1992 bol riaditeľom VÚ LIKO a potom do roku 1995 pôsobil v priemysle vo Venezuele. Po návrate, vyučoval ako lektor-špecialista v rokoch 1995 až 2000 a v rokoch 2002 až 2005 na Strojníckej fakulte a Materiálovo-technickej fakulte Slovenskej technickej univerzity. Medzitým, v rokoch 2000 až 2002 pôsobil v Instituto Politéchnico Nacional (Mexiko). Od roku 2004 bol tajomníkom Združenia výrobcov liehu a liehovín na Slovensku a v rámci tejto funkcie aj certifikovaným hodnotiteľom destilátov. V súčasnosti ako dôchodca je občasným technickým poradcom pre výrobu etanolu, ovocných destilátov, bioprísad do motorových palív vrátane biometánu i občasným lektorom pre poslucháčov FChPT STU, alebo EU v Bratislave i prednášateľom na tematicky blízkych domácich a nadnárodných konferenciách. Podporuje trend recyklácie uhlika na podporu zníženia jeho spotreby v hospodárstve a sanáciu životného prostredia…
V maily nám okrem kvanta zaujímavých a úsmevných príspevkov píše: „Natrafil som vo svojom archíve na text z februára 2009, ktorý je dúfam kvôli svojej aktuálnosti vhodný na porovnanie teraz s odstupom času. Okrem toho dúfam, že vám prinesie aspoň úsmevný povzdych, pretože napriek spoločenským zmenám sa v satire ani po toľkých rokoch mnohé nezmenilo.“

Avizované texty:

Kam zmizla politická satira?

Televízne satirické programy- Apropó, Halušky, Telecvoking, Bravissimo…Ešte pred pár rokmi bolo politickej satiry v televízii, ale aj v iných médiách, neúrekom. Kdekto parodoval politikov, poslancov a ľudia sa tomu smiali. Podobne to bolo aj v susednom Česku. Každý sa pýtal: „Pozerali ste včera Markoviča?“ Satira však zmizla, ak nerátame výnimky, napríklad ostrovčeky politického humoru azda v dvoch denníkoch. A nezabudnime na internetový HUMORIKON… Niet sa už čomu smiať? Nie je čo pranierovať, kritizovať? Nie je satira žiaduca? Alebo nám prestalo byť do smiechu?
Za bývalého režimu ľudia s obľubou kupovali satirický týždenník Roháč a mnohí za ním dodnes nariekajú, podľa iných tam okrem Jožinka a Mary a Billa ostatné za veľa nestálo. Vtipy z politikov sa tam robili, ale len z amerických a izraelských imperialistov, z CIA a z Mossadu. Nakresliť v karikatúre Husáka alebo Brežneva bolo nemysliteľné – takáto kresba by nikdy nebola vyšla. A tak ľuďom nezostávalo nič iné, ako smiať sa na komunálnej satire. Na televíznych scénkach o automechanikoch a zubároch, ktorí brali úplatky a na riaditeľoch, ktorí protežujú sekretárky v minisukniach. Útočiť priamo na podstatu veci, na politický systém, sa nesmelo. Na hlavu štátu, predsedu vlády a tajomníka strany už vôbec nie. Tie pravé politické vtipy, ktorým sa hovorilo „o zlatú mrežu“, kolovali medzi ľuďmi alebo boli zozbierané v neskôr zakázanej knihe Tisíc a jeden vtip, ktorá vyšla v roku 1969 a dostať sa k nej bolo takmer nemožné, pretože jej majitelia si ju veľmi starostlivo strážili.

Chýba silný podnet

Sloboda prejavu po novembri 1989 priniesla nielen slobodu zvoliť si politikov, akých chceme, ale aj slobodu robiť si z nich žarty. Zrazu sa objavil dovtedy neznámy druh „poslanec parlamentu“, pretože tých prednovembrových nikto nevnímal. Najskôr sa ľudia z politikov posmievali preto, že zrazu mohli – na scéne sa objavili napríklad Kopytovci. Bolo veľa politických relácií a diskusií a bolo stále čo parodovať. Prišlo obdobie mečiarizmu, keď bol humor jediným možným spôsobom, ako niektoré veci stráviť. A vtedy sa opäť darilo aj ľudovej tvorivosti a na stenách sa objavovali nápisy ako Lexa do basy!
No ale, satiru sme nevynašli my na Slovensku po novembri 89. „Ostrý, útočný, uštipačný, bezohľadný výsmech či posmech“, alebo „literárne umelecké dielo kritizujúce nedostatky, útočiace na nedostatky, chyby dakoho alebo dačoho iróniou, výsmechom a sarkazmom“ – to existovalo už v minulých storočiach. François Rablais, Miguel de Cervantes, François-Marie Arouet Voltaire, Nikolaj Vasilievič Gogoľ, George Bernard Shaw. U nás zase Janko Jesenský a Jonáš Záborský.
Satira tu teda stále bola a zrazu akoby o ňu nebol záujem. Je to chyba? „Ja osobne som nemal veľmi rád politickú satiru, pretože je to príliš krátkodyché, časovo obmedzené. Neprežije to ten deň, na ktorý reaguje,“ povedal raz pri istej príležitosti teoretik humoru a odborník na karikatúru už nežijúci Kornel Földvári.

„Ani karikatúra spred dvoch-troch mesiacov už bez vysvetlivky nepôsobí, už neviete, o čom hovorí, čiže nemôžete sa zasmiať. A umenie s vysvetlivkami – to tiež nie je ono. Ja radím politickú satiru do publicistiky, nie do plnokrvného umenia, hoci v nej prežívajú jeho prostriedky, ak je to napríklad dobre naštylizované. Lenže štýl sám osebe, keď nevieme, z čoho sa vysmieva, nestačí. Hovorím teraz o literárnej satire, ale platí to aj pre karikatúru.
Myslím si však, že politická satira má dôležitú úlohu, kedysi ju plnila jej neliterárna, nepísaná forma – anekdoty, ktoré sa šírili, pretože podchytávali nálady obyvateľstva. Malo to dokumentárnu hodnotu a nakoniec to rozleptávalo to, z čoho si robilo výsmech.“
Podľa Földváriho takmer zmizli politické anekdoty a tie, ktoré počúva, sú často len obmenou anekdot z obdobia socializmu. „Minule som dokonca počul anekdotu, ktorá adaptuje vtip z protektorátu Čechy a Morava na dnešné podmienky. Nevzniká to teda novo, inšpirované dneškom. Mám dojem, že doba nie je až taká vypätá. Robí síce kúsky, ktoré nás zlostia, ale nie sú až tak zásadne tragické alebo osudové, ako boli napríklad monsterprocesy alebo – ak by sme išli viac do minulosti, mohli by sme spomenúť vtipkovanie židov, ktorých deportovali na smrť. Tam anekdota malo aj silu, aj hnev. Dnes je to skôr rozčuľovanie nad korupciou, nad nepotizmom a nad podobnými vecami. Nie je to dostatočne silná inšpirácia alebo dostatočne silný podnet a ozajstný hnev, taký, ktorý by pomáhal vzniknúť novým anekdotám alebo aj politickej satire. Teraz nie sú tie terče, ktoré by inšpirovali jednoznačne k veľkej satire. Ale, na druhej strane, konečne vznikla profesionálna politická karikatúra na úrovni, prinajmenšom Sme má Shootyho, v Pravde zas majú Danglára. Nie sú to už tí ochotníci, ktorí musia napísať postavičke na zadok, že „Truman“, pretože podobu osoby, z ktorej sa vysmievajú, nedokážu zachytiť.“

Polarizuje spoločnosť

„Politická satira vymizla u nás nie takmer, ale úplne,“ tvrdí známy satirik Milan Markovič. „Príčiny sú len dve, a v úzkom spojení. Niet tu nikoho, kto by ju vedel robiť tak, aby bol v tomto žánri akceptovaný, a preto o ňu neprejavujú záujem dramaturgovia. Zároveň je však pravda aj to, že v súčasnom období bulvarizácie a deprofesionalizácie niet tu už kvalifikovaného dramaturga, ktorý by princípy takého náročného žánru bezo zvyšku pochopil a našiel preň schopného moderátora, a vedel by ho kvalifikovane viesť. V Slovenskej televízii už profesia dramaturg neexistuje vôbec. A nespôsobilo to súčasné vedenie. Kto teda má priniesť divákovi to, čo potrebuje, hoci to možno ani netuší? Uvedomme si totiž, že politická satira má mať bydlisko predovšetkým v televízii verejnej služby.“
Podľa Markoviča politická satira funguje aj v krajinách, kde je demokracia v oveľa lepšom poriadku ako v postkomunistickej strednej Európe. „Neverím, že by ľudia dnes už nepotrebovali ten verejný ventil na odreagovanie, vysvetlenie, upozornenie či pošteklenie. A neuverím ani tomu, že by nám dnes vládli hlupáci, ktorí by čosi podobné chceli zakazovať. Žijeme predsa len už v iných časoch, v inom prostredí a iných súvislostiach. Za iných spoločenských podmienok podmienených aj členstvom v európskych štruktúrach. Zároveň sa nazdávam, že už aj ten náš národ je trochu vyspelejší ako pred pätnástimi rokmi, keď som počúval nezmysly o tom, že moja satira je „málo láskavá“, že sa vysmievam a urážam a neviem ešte akých zverstiev sa dopúšťam.“
Markovič si myslí, že dobrá satira určite spôsobuje búrlivé reakcie, dokonca naozaj do istej miery polarizuje spoločnosť. „Stavia totiž pred diváka či poslucháča nemilosrdné otázky tak, že sa im nemožno vyhnúť a pred ktorými sa často radšej schovávame. Satira sa však nezaobíde bez humoru – neplatí to naopak – ktorý „obrusuje ostré hrany“ nelichotivých a tvrdých výpovedí. Neraz však len zdanlivo, lebo v službách humoru tu vystupuje irónia a sarkazmus, no a v nich tiež nenájdete veľa láskavosti. Tieto základné parametre som nenašiel v nijakom z pokusov o politický kabaret v našich médiách za posledné roky. Lenže nie je záujem – u tých, čo by mali byť za to zodpovední.“

Premiér je citlivý

„Politickej satiry bolo, svojho času, povedzme pred desiatimi rokmi, veľmi veľa,“ vraví populárny zabávač, autor listov pánovi premiérovi z Horného Výplachu Rasťo Piško. „Pritom často ani nešlo o satiru. Jednoducho, bolo módne a úspešné imitovať politikov a žartovať na ich účet. Objavilo sa množstvo prvoplánových relácií, ktoré sa tvárili ako politická satira. V skutočnosti sa iba viezli na módnej vlne. Keď zistili, že trh je presýtený a publikum unavené, preskočili na iný štýl a dnes, väčšinou, robia bezproblémovú a neškodnú zábavu. Jednoducho, politická satira nie je dnes v móde, tak, ako kedysi neboli v móde sitcomy, a dnes nič iné televízie nevysielajú.“ Druhý dôvod treba podľa Piška hľadať v súčasnej spoločenskej situácii. „Treba si uvedomiť, že momentálne sú vo vláde politici, ktorí tu už vládli a zažili si od satirikov svoje. Som presvedčený, že sa poučili a neurobia dvakrát tú istú chybu a nepustia na obrazovku, či do éteru žiadnu relevantnú satiru. Nepochopiteľne však vyznieva, a to je paradoxné, že súčasný premiér, ktorý vládne po prvý raz, je mimoriadne citlivý na svoju osobu a stranu, vzťahovačný, akoby bez zmyslu pre humor a sebareflexiu. Útočí na každého, kto si dovolí mať iný názor ako on. Jeho terčom sú predovšetkým médiá, a tie elektronické, kde mala predtým politická satira najväčší priestor, mu ustupujú. Dá sa to vydedukovať z toho, že premiér účinkuje vo všetkých politických reláciách sám, bez oponenta. Osobne si myslím, že ide o obchod, niečo za niečo. Jednoducho, politici majú dlhé prsty a tie siahajú až do médií. Jeden potrebuje druhého. Pre médiá je pohodlné, nerobiť si zbytočné problémy. Súkromné televízie chcú len zarábať a je im jedno na čom. Myslím, že za absenciou politickej satiry v médiách, možno hľadať pohodlnosť a alibizmus majiteľov a manažérov. A vzájomné obchody s politikmi. Samozrejme, neexistujú na to dôkazy, tak ako to povedal Milan Lasica. Dnes sa cenzúra robí inak. Dnes sa operuje sledovanosťou, hoci, je viac ako isté, že keď chcú, tak vám sledovanosť „vyrobia“. A naopak. Jednoducho, politici sú takí previazaní s podnikateľmi a majiteľmi médií, že môžu čokoľvek. A aj to robia. Skrátka, títo ľudia sa dohodli, že politická satira v slovenských televíziách nebude. A tak nie je.“

Bola to občianska povinnosť

„Potreba satiry je vždy priamo úmerná stavu demokracie v spoločnosti, to znamená – čím väčšia diktatúra, tým treba viac satiry, aj keď v diktatúre už aj náznak satiry zakazujú, ba dokonca tvrdo trestajú,“ vraví herec známy aj zo satirických programov Štefan Skrúcaný. „My sme sa za posledné roky zaradili medzi krajiny so slobodou tlače, kde je demokracia na relatívne slušnej úrovni. No ešte nie sme kolískou demokracie a satira by sa nám stále zišla. Je to však otázka dopytu a ponuky. Napriek tomu si myslím, že dnes nie je potreba satiry taká akútna, ako bola v druhej polovici 90. rokov. Možno to už bude dnes znieť smiešne, ale veľmi rád by som zdôraznil, že my sme sa satire s kolegami – či už to boli nebohí Filip a Radič, alebo ešte žijúci kamaráti Rasťo Piško, Stano Gurka, Miro Noga a Jano Snopko – venovali v čase, keď sme to jednoducho považovali za svoju „občiansku povinnosť“. V druhej polovici 90. rokov bolo Slovensko vylúčené z rodiny civilizovaných a demokratických štátov, boli sme pomaly vylúčení aj z Višegrádskej štvorky. Zdalo sa, že Európska únia a NATO sú v nedohľadne, hrozil nám osud Bieloruska. Tušili sme, že prejaviť svoj politický názor je veľmi riskantné, lebo stratíte kopu divákov a popularitu. No ako sa vraví, „obetovali sme to na oltár vlasti“, za čo dodnes platíme tvrdú daň, ale neľutujem to.“ Žiadna televízia teraz Skrúcaného s ponukou robiť satirický program neoslovila. „Nechcú si komplikovať život so satirickými programami, takže nie. Dnes je satira nepohodlná. Ide o biznis a biznis a politika sú prepojené, preto sa podľa mňa žiadne elektronické médium nebude ťahať za prsty s politickou mocou. Naše médiá sú už mimoriadne krotké, až bojazlivé, možno dokonca, ba s určitosťou – servilné. Nechcem pokračovať touto terminológiou ďalej, lebo by nasledovalo slovíčko „znormalizované“. Nie je to ešte celkom tak, ale úspešne tým smerom napredujeme. Bohužiaľ to platí pre takmer všetky elektronické médiá, rozhlasové aj televízne. A pritom zvýšiť sebareflexiu politikom satirou by malo byť v ich vlastnom záujme. Napríklad nikdy nie je dobré, keď má jedna strana príliš veľa percent. Pôsobí to samouspokojujúco aj pre ňu samotnú, vytvára to dojem, že tu snáď bude naveky.“ Podľa Skrúcaného by bola určite aj dnes politická satira potrebná, ale nie je si istý, či ju v tejto chvíli volič chce. „A pravdupovediac, ja aj moji kolegovia sme už z toho „donquijotovského boja“ unavení a aj dosť znechutení Slováci majú krátku pamäť a tak politická satira u nás mi v mnohom pripomína hádzanie hrachu o stenu.“

Čo sa chystalo?

Vyjadrenia hovorcov niektorých médií však zneli sľubne. Manažérka Markízy nám povedala, že Markíza práve pracuje „na vývoji politicko-satirického formátu a „je v rokovaní s viacerými autormi“. Takisto podľa vyjadrenia redaktora literárno-dramatického vysielania Slovenského rozhlasu rozhlas by mal začať vysielať zábavník s pracovným názvom Kabaret pod Pyramídou, ktorý bude mať aj prvky politickej satiry. Jojka na politickú satiru neašpiruje. Ako nám povedala jej hovorkyňa, orientujú sa „na pôvodnú seriálovú tvorbu, kvalitné akvizície, spravodajstvo a publicistiku“ a to všetko pre diváka „od 12 do 54 rokov“. Svoje stanovisko nám poskytol aj programový riaditeľ Slovenskej televízie. „V rámci ponuky rôznych televíznych formátov môžeme registrovať vlny zájmu či nezáujmu divákov. V súčasnosti nie je dostatočne silný divácky dopyt po takomto druhu satiry. Dôležitým prvkom sú aj tvorcovia, ktorí sa programovo venujú tomuto žánru. Politická satira zmizla aj z ponuky ďalších médií a nie je ani v rámci rôznych pódiových zábavných show. Skôr je to otázka pre sociológov, ktorí by vedeli presnejšie pomenovať zmeny v životnom štýle, hodnotovej orientácii a vplyve politiky na život občanov. Skôr ako nedostatok politickej satiry trápi dlhodobá absencia kabaretu v ponuke zábavných formátov.

Musia prísť mladí a bezočiví

„Neverme teóriám o tom, že divák je už politikou presýtený a zhnusený a otrávený. My mu len nevieme ponúknuť to, čo potrebuje,“ vraví Milan Markovič. „Ani ja by som už asi neuspel s kabaretom v takej podobe, ako sme ho vtedy v začiatkoch vyprofilovali. Som však presvedčený, že sú tu šikovní ľudia, čo by to vedeli robiť. Stačilo by im vytĺcť z hlavy prvoplánovú komiku, ktorá nás masíruje z každého „zábavného“ programu, viesť ich k rozhľadenosti v informáciách, k úcte k jazyku a k zodpovednosti v príprave. Lenže práve o to by tu musel byť záujem zo strany kompetentných – ak, pravda, tých kompetentných ešte dakde nájdeme.“ „Je smutné, že prvé sťažnosti a zásahy voči satire, mali na svedomí práve politici z éry prvej Dzurindovej vlády!“ tvrdí Piško. „Dnes už v reálnej politike nepôsobia. Začalo sa hovoriť a písať o tom, že politickej satiry je priveľa, že je nudná, že už nikoho nezaujíma a dokonca aj to, že už nie je potrebná. Vo veľkej miere to bola pravda. Ľudia zatúžili po bezproblémovej zábave a ona prišla s takou razanciou, že dnes v médiách nič iné nie je.“ „Domnievam sa, že politická satira nemá dostatočné zázemie,“ poveal na margo tohto problému Kornel Földvári. „Že spisovatelia, ktorí majú schopnosti písať ostro, ironicky a pointovane bežia v nejakých iných projektoch. Možno by bolo dobré, keby sa podarilo zaktivizovať tú najmladšiu generáciu, ktorá je dravá, všetko jej je jasné a ktorá má veľkú kapacitu energie na písanie. Ak by bol vážny úmysel postaviť satiru na nohy, bolo by treba vybudovať jej zázemie, istú autorskú liaheň, aby sa to tí mladí a bezočiví autori naučili. Zdá sa mi, že teraz nie je veľmi nádejná situácia, že pokiaľ nepríde k niečomu, čo ľudí zmobilizuje a rozzúri a donúti ich sa ozývať, publikovať, tak politická satira nemá veľké šance. Pretože robiť ju len racionálne, suchými úvahami o tom, že by mala byť a nútiť sa do niečoho, tak to by nevzniklo nič plnokrvné.“

Nezabúdajme, že novým médiom, namiesto printových i elektronických, kde sa vďačne šíria aj politické, či už viac alebo menej vydarené vtipy, je internet. Kvitovať treba najmä hŕstku slovenských humoristov, posledných mohykánov, bývalých „roháčovcov“ ktorých tvorba v podobe humoru a satiry sa objavuje v rôznych žánroch v internetovom Humorikone, no finančnej podpory sa jeho tvorcom, respektíve autorom zo strany kompetentných – z ministerstva kultúry – nedostáva. Ba naopak, kladú sa im – slovenskému humoru a satire prekážky. Na záver prinášame trocha internetového humoru z archívu autora Júliusa Forsthoffera zberateľa vtipov: 

Príde Igor Matovič domov a žena sa ho prekvapene pýta: „Panebože, ty si už doma?“ Igorko odpovie: „Drahá, doma mi môžeš hovoriť Igor.“
xxx
– Ako spoznáte, že politik práve klame?
– Podľa toho, že sa jeho pery pohybujú.
xxx
Slovenský, britský, ruský, vietnamský a americký politik sedia v reštaurácii, keď k nim príde reportér a spýta sa: Prepáčte prosím, môžete mi povedať svoj názor na nedostatok obilia v krajinách tretieho sveta?
Brit sa spýta: Čo je to „nedostatok“?
Vietnamec sa spýta: Čo je to „obilie“?
Rus sa spýta: Čo je to „názor“?
Američan sa spýta: Čo je to „tretí svet“?
Slovák sa spýta: Čo je to „prepáčte prosím“?
xxx
Ide Slota po ulici, stretne dvoch Číňanov a hovorí im: – Čo žmúrite, Maďari!
xxx
Pred úradom vlády do taxíku nastupuje Sulík. Taxikár sa pýta:
– Kam to bude? Sulík hrubým hlasom odpovie: – To je jedno, všade ma potrebujú.
xxx
Aký je rozdiel medzi Titanicom a Slovenskom? Žiadny, len Heger za to nedostal Oscara.
xxx
Keď Slovensko navštívila anglická kráľovná Alžbeta, ktorá už veľa rokov múdro a stabilne vedie krajinu, je obdivovaná svojimi poddanými a rešpektovaná politikmi, prezidentka Čaputová sa jej spýtala, aký má recept, že sa jej to tak darí. Kráľovná odpovedá: Vždy sa snažím obklopiť múdrymi a inteligentnými ľuďmi, veď sama nemôžem všetko vedieť. No dobre, pýta sa Čaputová, ale ako zistíte, že kto je inteligentný? To je jednoduché, povie kráľovná, urobím si malý test. A hneď vytočí číslo britského ministerského predsedu. Odpovedz mi prosím ťa rýchlo na otázku – Je to syn tvojho otca a nie je to tvoj brat, kto je to? No predsa ja, odpovie pohotovo minister Gordon Brown. Čaputovej sa to páči a po odchode kráľovnej hneď volá Eduardovi Hegerovi. Počúvaj, Edo, je to syn tvojho otca a nie je to tvoj brat, kto je to? Heger si vypočuje otázku, premýšľa a potom povie, že najprv sa musí spýtať predsedníctva OĽANO, že následne musí zvolať špeciálnu komisiu, konzultovať s koaličnými partnermi, že vyvinie na nich tlak a do 24 hodín bude odpoveď na stole. Heger celú noc nespí, ale ráno stretne v parlamente Veroniku Remišovú. Nemá ju síce rád, ale povie si, že účel svätí prostriedky a tak jej položí otázku – Veronika, je to syn tvojho otca a nie je to tvoj brat, kto je to? No predsa ja! Odvetí prekvapená Remišová. Heger celý šťastný beží za Čaputovou a kričí: Už viem, kto je to! Veronika Ramišová! Čaputová sa hneď na to hlasno rozkričí smerom na Hegera: – Čo trepeš, to nie je žiadna Veronika Remišová, ale anglický minister Gordon Brown!

Krausova Dvadvacítka

Jan Kraus sa popri svojej hereckej profesii presadil aj ako pohotový a uštipačný moderátor televíznych talkshow – Sauna, Další, prosím!, ktoré vysielala televízia Prima, alebo Ok – občan Kraus a Přesčas na ČT. Spolu s Jiřím Ornestom bol autorom a protagonistom provokatívneho humoristického programu Dvaadvacítka, ktorý robil od roku 1996 do roku 1999 a ktorý – ako uvádza na svojej internetovej stránke – bol ukončený cenzúrnym zásahom Českej televízie. V programe vystupovala trojica investigatívnych reportérov – Jan, Jiří a Josef – dvojicu Kraus a Ornest herecky dopĺňal ešte Josef Hrubý a ďalší autentickí herci. Svoje nekompromisné občianske postoje dáva Kraus najavo aj v zdravo jedovatých stĺpčekoch v časopise Týden, v rozhlasových Denných poznámkách a programe Co vy na to, pane Kraus? Na rádiu Frekvence 1.

Šimek a Bubílková

V Českej republike boli v minulých rokoch obľúbené televízne satirické programy, ktoré uvádzali Miloslav Šimek a novinárka slovenského pôvodu Zuzana Bubílková. Najznámejší bol politicky ladený satirický cyklus S politiky netančím, neskôr premenovaný na Politické harašení. Bubílková najprv vystupovala v programoch Miloslava Šimka pohostinsky v Divadle Jiřího Grossmanna. Od roku 1995 sa tiež pravidelne objavovali najprv vo verejnoprávnej Českej televízii, neskôr v televízii Nova. Po úmrtí Miloslava Šimka v roku 2004 Bubílková nejaký čas pokračovala v satirických programoch sama, na začiatku roku 2008 sa vrátila na ČT1 a moderovala program Co týden vzal. V polovici roku jej program zrušili kvôli narážke na Tomáša Cikrta. Od roku 2009 ju možno vidieť v novom televíznom programe TV Barrandov.

Česká soda

Česká soda bol satirický dvojmesačník, ktorý pre Českú televíziu v rokoch 1993-1997 vyrábala spoločnosť Febio. Vzniklo14 pôvodných dielov, dva silvestrovské zostrihy a jeden celovečerný film, ktorý sa v kinách premietal v roku 1998. S námetom prišiel Fero Fenič. Scenáre jednotlivých dielov boli tímovou prácou autorov blízkych satirickému magazínu Sorry. Program bol koncipovaný ako pásmo príspevkov televízneho spravodajstva prekladaných paródiami na reklamné šoty. Od druhého dielu bol jeho súčasťou tiež „kurz nemeckého jazyka“ Alles Gute Milana Šteindlera a Davida Vávru. Okrem nich sa vďaka Českej sode dostal do povedomia verejnosti aj Petr Čtvrtníček, ktorý divákov od šiesteho dielu aj programom sprevádzal. Autori Českej sody boli k obetiam svojich skečov nemilosrdní a ich humor bol podľa niektorých divákov často na hranici, či dokonca až za hranicou dobrého vkusu. Napriek tomu mal program vysokú sledovanosť a mnoho jeho scén zľudovelo. Ako ukázali aj divácke ankety, Česká soda bola najobľúbenejším programom Febia.Po spore o ochrannú známku „Česká soda“ s výrobcom rovnomenného nápoja bol program v roku 1998 premenovaný na Čtvrtníček, Šteidnler a Vávra uvádějí a na obrazovkách vydržal až do roku 2000.

Čo je satira?

Je to ostrý, útočný, uštipačný, bezohľadný výsmech, posmech, literárne dielo vysmievajúce sa nedostatkom v spoločnosti alebo ľudským pokleskom a chybám, kriticky hodnotiace a odsudzujúce nedostatky a chyby. Satirická hra je komický dramatický útvar, ktorý obsahovo-tematickou náplňou i umelecko-ideovým poslaním zosmiešňuje negatívne stránky ľudského života alebo spoločnosti. V záujme umocnenia kritického i výsmešného ostria využíva zveličenie, neváha skutočnosti zveličovať alebo karikovať. Satira, vtipná a výsmešná kritika súkromného i verejného života, nachádza pre seba zvlášť úrodnú pôdu v dobách úpadkových alebo v obdobiach myšlienkového kvasu a generačných bojov. Satira je tiež označenie pre umelecký, najmä literárny žáner, využívajúci komickosť, výsmech, karikatúru a iróniu na kritiku nedostatkov a záporných javov. Využíva sa najmä v aforizmoch, epigramoch, paródiách, pamfletoch, komédiách a fraškách. Zo slovenských autorov sa satire venovali Janko Jesenský a Jonáš Záborský, v Čechách napríklad Havlíček, Neruda, Čapek a Hašek. O novú, netradičnú satiru sa pokúšali v študentskom časopise Trn, ale hlavne v Osvobozeneckom divadle Jiří Voskovec a Jan Werich. Vytvorili naozaj nový druh satiry, voľnejší, hravejší, ale tiež neviazanejší a politicky aj stranícky tendenčnejší.

Komentáre:

Žiaden komunizmus tu nie je, už sa naučte, že toto je komunisticky kapitalizmus.
Ja viem kam zmizla satira. Prejedla sa. Bolo jej toľko, že na inú človek nenarazil ani omylom. Ďalším dôvodom je to, že na to treba bystrého človeka – a tých je obmedzený počet. Novinári sú buď posraní, alebo kúpení.
Keďže sú všetky média sprivatizované, redaktori píšu tak ako im majiteľ káže. A dnes je múdrejšie kradnúť spolu s vládou a to vie aj vláda. Ľudia pochopili čo sa v 89 stalo…nič viac…všetko je rozdelené. Už niet toho, kto by satiru podporil. To je všetko. Toto som si tiež všimol.
xxx
Ale prečo vymizli satirici? Lebo už boli viac trápni ako vtipní a aj preto, že normálny Slovák nesleduje ani politiku, ani satiru na ňu. Poviem to tak, SMER sa chváli so ziskom 40 percent hlasov, pravdou však je, že účasť na voľbách bude slabá, takže získať 40 percent hlasov z celkovej účasti vo voľbách nie je nič extra…
Síce sami nevieme čo sme tým chceli povedať, asi iba to, že normálny Slovák vie, že nech bude na Hrade sedieť hocikto, lepšie nám nebude, tak načo sa zaťažovať voľbami a sledovaním pajácov?
xxx
Humoristi sa odpísali sami. Majú také zvláštne selektovanie. Napríklad z Mečiara, Slotu, Luptáka sa satirovalo do nekonečna. Dzurinda, Mikloš, Hrušovský, Figeľ – to bolo zakázané tabu. Jedine Bugár občas zaskakoval. Humoristi si to selektívnym výhradne pravicovým humorom pokašľali a odpísali sa sami! Bude aj horšie…
xxx
Najviac súhlasím s tvrdením, že na satiru treba talentovaných a inteligentných hercov ( humoristov) – zabávačov, atď., ale taktiež si to žiada i vnímavých a inteligentných divákov ( poslucháčov) a to je zaťažko, keď v súčasnosti sa všeobecne považuje za ‚najvtipnejšie‘ niečo ako Adela a Sajfa, či ako sa to volajú. Ale dobre veci sa dajú nájsť aj dnes. Dávame tip: HUMORIKON.SK. BOHUŽIAL. Za všetkým hľadaj politika.
Citujem: Myslím, že za absenciou politickej satiry v médiách, možno hľadať pohodlnosť a alibizmus majiteľov a manažérov. A vzájomné obchody s politikmi. Jednoducho, politici sú takí previazaní s podnikateľmi a majiteľmi médií, že môžu čokoľvek. A aj to robia. Skrátka, títo ľudia sa dohodli, že politická satira v slovenských televíziách nebude. A tak nie je.“
xxx
Nuž, ako sa zdá, je to celé akosi inak – ale na Slovensku LEBO FICO!
Keď média píšu len to, čo im ich majitelia kážu…

xxx

Postreh novinára a spisovateľa Jána Čomaja:

Klasickým prípadom našej popletenosti je problém Bašternák. Tlač ho jednoznačne spojila s Ficovou vládou, tak si pripomeňme ako sa kauza rodila. V septembri 2005 vyplatil Daňový úrad Bašternákovej s.r.o. Podkolibská vratku 1.300.000 € – predseda vlády bol vtedy Mikuláš Dzurinda, ministrom financií Ivan Mikloš, jeho poradcom Richard Sulík, riaditeľkou DÚ Mária Machová, ministrom spravodlivosti SR Daniel Lipšic. Vo februári 2011 vyplatili daniari Bašternákovej firme Real Forum Invest vratku 3. 578. 557 €. Predsedníčkou vlády bola Iveta Radičová, prezidentom FS SR Miroslav Mikulčík (ten čo zablokoval vratku na niekoľko mesiacov), ministrom vnútra SR Daniel Lipšic, ministrom financií Ivan Mikloš, predsedom parlamentu Richard Sulík chodiaci na raňajky ku Kočnerovi (Bašternákovmu kamarátovi) a permanentný kontrolór Slovenska Igor Matovič už bol poslancom (a do NR sa dostal na kandidátke Sulíkovej SaS ), ale neozval sa. V marci 2012 vyplatili Bašternákovi vratku 1. 974. 954 € – to ešte slúžila Radičovej vláda a na čele Finančnej správy bol jej nominant Igor Krnáč, ktorého nominoval Ivan Mikloš, ako minister financií. Bytový dom Bonaparte postavil Bašternák práve z týchto peňazí. Toto je jedna stránka veci. Faktická. Nevyvrátiteľná…Takže aj podľa tohto vyjadrenia je Bašternák ich človek, veď je väčšina spomínaných persón pri moci za tohto SlušnoRežimu. Vie sa tiež, že Ivan Mikloš robil poradcu šéfovi SaS. Tej SaS, ktorá pred krátkym časom si „osvojila“ ministerku spravodlivosti Kolíkovú…Satira, pranier, čo dodať?

Problém vakcína

Čo vám naznačí takáto úvaha: Je vakcína účinná? No, tí, ktorí ju v sebe majú podľa dostupných údajov, môžu ochorieť rovnako, ako tí, ktorí je nemajú. Obidve skupiny ľudí môžu mať aj ťažký priebeh ochorenia, otázne však je, čo tá vakcína v sebe skutočne obsahuje. A prečo sa za každú cenu musí tá vakcína dostať do tela každého človeka? Pretože vakcinovaní ľudia sú v experimente, mali by byť sledovaní, čo nie sú. My sa tu samozrejme, môžeme dohadovať k čomu to vedie, ale to by každého označili za konšpirátora. Čo sa ešte porovnávaním ukázalo v krvi očkovaných aj neočkovaných je to, že v krvi sa objavuje množstvo častíc zrejme ťažkých kovov, chemických zliatin, zhlukov alebo bližšie neidentifikovateľných vlákien, a to všetko akoby znamenalo to, že je tu už niečo, čo nie je normálne. Máme geoengineering, chemtrails, samé otázky, ktoré by sme si mali konečne zodpovedať. To, čo mi naozaj chýba je slovo prevencia, všimnite si, že o nej sa nehovorí, nepíše ani bodka. Pritom je nesmierne dôležitá.
xxx
A na koniec rozprávka, ktorá je o čomsi inom, o kapuste: Ak niekomu nechutí kapusta, tak ju neje. A tým to končí, teda malo by končiť. Kým ten, komu nechutí kapusta nezačne šíriť medzi známymi, neznámymi a na webe, pravdy aj výmysly, že kapusta obsahuje jedy, oxid grafénu, mení ľudskú DNA, znižuje imunitu, že pestovateľ nedáva žiadnu záruku na vedľajšie účinky a všetci tí čo ju jedia, budú mať o 5 rokov hrozné následky.
A keď takýto jedinec niekedy odradí iných od konzumácie kapusty, určitá časť -presvedčených o týchto bludoch-, ich bude šíriť ďalej nesledujúc objektívnu vecnosť tvrdení za i proti…Väčšina ľudí ale vie, že problém nie je v kapuste, ale v duševnom zdraví aj toho chudáka aj tých čo ho nasledujú, a čo takto vytvorili skupinu vzájomne si odporujúcich šialencov, bláznov, idiotov, hlupákov.
Dobrú noc! O kapuste ste sa toho veľa nedozvedeli, ale zato ste sa mohli dozvedieť o sebe.
xxx
Základom každej totalitnej ideológie sú tvrdenia bez dôkazov, tak máte šancu dokázať, že tým covid fašistom nie ste vy, a to práve šírením tvrdení, kde buď dôkazy žiadne nie sú, alebo sú viac ako pochybné. Dôkazy dáva ten kto dáva tvrdenia. Presvedčenie nie je dôkaz.
xxx
Nepočuli ste náhodou televíznu besedu s humoristom Milanom Markovičom? Ten sa úprimne posťažoval, že národ stráca zmysel pre humor, nehovoriac o satire politickej, ktorá ani nemôže byť keď nie sú politici. To, že národ stráca zmysel pre humor (pozor nie pre bezduchú a často frivoľnú zábavu) sa prejavuje aj cez osobnosti (nechcem poukázať akurát – podľa Wikipedie – na poslanca Pročka, lebo takých je viac), ktoré (akosi) nemajú čo povedať, alebo ak niečo aj majú, tak nevedia ako to povedať takým spôsobom, aby sa zle nedotkli verchušky a pritom aby tomu rozumeli aj občania. Pochopil som aký nesmierne ťažký je chlebík toho torza slovenských humoristov, ktorí sa aj tak nikomu nezavďačia a sú považovaní za škodnú nielen v národnom jazyku, ešte aj v národnostných menšinách. Napriek tomu, aby som dokumentoval aspoň snahu, posielam vám pár cudzích drobností, ich kvalita je rôzna, ale snáď zachytí prierez spektra nálad v národe. Nech vám zdravie slúži (aspoň) primerane veku a v nádeji, že aj nefalšovanému inteligentnému humoru svitne na lepšie časy. 

xxx
Dôvody prečo na Slovensku doteraz nikto neuniesol žiadne lietadlo:

– Pondelok: Obsadili sme lietadlo na letisku v Prešove, pasažierov máme ako rukojemníkov. Žiadame milión dolárov a let do Mexika.-

-Utorok: Stále čakáme na vyjadrenie úradov. Pripili sme si s pilotmi.
Aj pasažieri vytiahli svoje zásoby. Napili sme sa s pasažiermi. Aj
piloti sa napili s pasažiermi.

– Streda: Do lietadla prišiel mediátor. Priniesol slivovicu. Vypili sme
si s mediátorom, pilotmi aj pasažiermi. Mediátor nás prosil, aby sme
prepustili polovicu pasažierov. Eh, tak sme vypustili, veď nevadí…

– Štvrtok: Vypustení pasažieri sa vrátili s ďalšími zásobami slivovice.
Pili sme do rána. Prepustili sme druhú polovicu pasažierov a pilotov.

– Piatok: Druhá polovica pasažierov a piloti sa vrátili s pálenkou.
Priviedli aj veľa známych. Pili sme do rána.

– Sobota: Do lietadla vrazilo protiteroristické komando. Pili sme až do
pondelka.

– Pondelok: Do lietadla prichádzajú stále noví a noví ľudia s pálenkou.
Sú tu policajti, záchranári, hasiči, je tu už aj Heger s Kolárom, aj
Fico prišiel…v Bratislave zatiaľ trénuje bývalý minister
životného prostredia László Sólymos spolu s bratom…

– Utorok: Už nemáme síl. Chceme sa vzdať a vrátiť lietadlo.
Protiteroristická jednotka nesúhlasí. K pilotom priletela na návštevu aj
rodina z Bratislavy, ako inak – s pálenkou.

– Streda: Liečime sa. Cestujúci sa dohodli, že nás prepustia, ak
zabezpečíme ďalšiu slivovicu.

– Štvrtok sa do lietadla vrútila upratovačka a vyhnala nás metlou a
mokrou handrou so slovami:
„Ožrani, už aj vypadnite! Zasvinili ste lietadlo, ktoré už 30 rokov
nelieta.“
xxx
Malých zlodejov obesíme a veľkých vymenujeme do politických pozícií.
Ezop, otrok a rozprávač bájok v antickom Grécku

Tých, ktorí sú príliš múdri pre politický život, za trest dáme
do podriadenosti vlády hlúpejších.
Platón, grécky filozof

Politici sú všade rovnakí. Sľúbia aj nový most tam, kde ani rieka netečie.
Nikita Sergejevič Chruščov, sovietsky politik

Keď som bol dieťaťom, hovorievali mi, že z hoci koho sa môže stať prezident.
Čím ďalej, tým viacej tomu už verím.
Clarence Darrow, povestný americký advokát

Politici sú ľudia, ktorí keď vidia svetlo na konci tunela, tak idú kúpiť viacej tunelov.
John Quinton, americký herec, spisovateľ

Politika je jemné umenie, ktorým sa získajú hlasy od chudobných za peniaze na kampaň od bohatých, s prísľubom, že uchránia jedných od druhých.
Z knihy Oscara Ameringera: “ Mark Twain Amerického socializmu“

Navrhol som svojim protivníkom jednu dohodu:
„Keď oni zanechajú klamstvá o mojej osobe, tak ja zanechám šírenie pravdy
o nich.“
Adlai Stevenson – bývalý kandidát na prezidenta USA

Politikom je muž, ktorý obetuje tvoj život za jeho vlasť.
Texas Guinan – americká obchodníčka z 19. storočia

Skonštatoval som, že politika je príliš vážna téma na to,
aby bola zverená len na politikov.
Charles de Gaulle, francúzsky generál a politik

Miesto toho, aby sme kľúče od mesta dali politikom,
mali by sme radšej vymeniť zámky.
Doug Larson (1902 – 1981), anglický športovec, bežec, držiteľ zlatej olympijskej medaily z Paríža v roku 1924

Vtipná kaša

V noci na policajnej stanici zvoní telefón:
– Okamžite príďte, zabila som ho!
– Koho?
– Zajaca.
– Nežartujte a kto vlastne volá?
– Zajacová.
xxx
Policajt chytí zlatú rybku a tá mu sľubuje,
že mu splní tri priania. Policajt chvíľu rozmýšľa a potom vraví:
– Ukáž mi občiansky, technický a vodičský preukaz!
xxx
Psychiater v spoločnosti hovorí:
– Každý človek má nejakú úchylku.
– Ja nemám žiadnu!
– To nie je možné. Ktorou rukou miešate kávu?
– Pravou.
– Tak vidíte, ostatní to robia lyžičkou.
xxx
Vedúci vyčíta novej sekretárke:
To, že píšete cez pracovnú dobu ľúbostné listy, mi nevadí,
ale nedávajte mi ich na podpis.
xxx
Bývalý vedúci sa po prepustení zo zamestnania uchádza o novú prácu.
Personalista si prezrel jeho doklady a vraví:
– Pre takých, ako ste vy, sú u nás dvere vždy otvorené. Je na nich nápis VÝCHOD.
xxx
Rozprávajú sa dvaja recidivisti:
– Včera som bol vykradnúť jedného advokáta a nedopadlo to dobre.
– Chytili ťa?
– Aj to, ale ešte sa ponúkol, že ma bude zastupovať na súde a vypýtal
si zálohu sto eur.
xxx
Dvaja právnici prišli do kaviarne, objednali si kávu, vytiahli
sendviče a začali ich konzumovať. Pribehla čašníčka a vraví:
– Páni, tu nemôžete konzumovať svoje sendviče.
Právnici nechápavo pozreli na seba a vymenili si sendviče.
xxx
Rozprávajú sa dvaja advokáti:
– Keď som si otváral svoju kanceláriu, nemal som nič okrem svojho rozumu.
– Tak to si začínal naozaj skromne.
xxx
Pýta sa sudca obžalovaného:
– Ako to, že ste si nezohnali žiadneho obhajcu?
– Keď zistili, že som tie peniaze naozaj neukradol, všetci odstúpili.
xxx
Stretnú sa dvaja psychiatri:
– Mám perfektného pacienta, ale s liečbou musím postupovať pomaly.
– A dôvod?
– Trpí na rozdvojenie osobnosti a platia obidvaja.
xxx
Pýta sa vnúčik:
– Dedko, kto je to abstinent?
– U nás v dedine takého nemáme, ale počul som, že je to človek, ktorý
má zlú pečeň alebo mrcha ženu.
xxx
Rozprávajú sa dvaja podnikatelia:
– Kedy mi vrátiš ten milión, čo som ti požičal?
– Predsa sme sa dohodli, že ti budem dlhovať a nie, že ti vrátim.
xxx
Sťažuje sa chlap v krčme pri pive:
– Po rozvode som ostal taký chudobný, že keby som nemal dlhy, tak
nemám vôbec nič.
xxx
Rozprávajú sa manželia:
– Ja že som bol včera opitý?
– Asi áno, pretože si zobral sprchovú hadicu do náručia a povedal si
jej, aby prestala plakať.
xxx
Rozprávajú sa dvaja:
– Teba kto tak dohrýzol?
– Môj pes.
– Ako sa to stalo?
– Prišiel som domov triezvy a on ma nepoznal.
xxx
Rozprávajú sa dvaja kamaráti:
– Ja vždy, keď prídem domov opitý, tečie mi z nosa krv.
– Chápem to, tiež mám takú manželku.
xxx
Muž sa vráti v noci z krčmy a manželka ukazuje na hodinky.
– Je tam toho! To, keď sa môj otec vrátil z krčmy, mama ukazovala na kalendár.
xxx
Zhovárajú sa líška, vlk a medveď:
Hovorí líška: Nedarí sa mi v robote. Pracovala som na slepačej farme, farmár spočítal sliepky, zopár chýbalo a vyhodil ma z roboty.
Mne sa tiež nedarí, – hovorí vlk. Bača spočítal ovce, chýbali a tak ma tiež ma vyhodil z práce.
Medveď na prekvapenie všetkých vraví: – Ja som naopak v robote spokojný. Pracujem v Kovošrote. Výhodou je, že železo nik nežerie a cigáňov nik neráta.

xxx
Príde cigáň do videopožičovne a pýta sa:
– Máte film Cigáni idú do neba?
– Nie, ale máme film Cigáni idú do práce!
– Jooooj, ja horory nerád pozerám!
xxx
Príde minister za Mao-ce-Tungom a hovorí:
– Pane, napadli nás Slováci!
– A koľko ich je?
– 5 miliónov.
– A v ktorom hoteli bývajú?
xxx
Pacient zomrel a lekár takto jemne oznamuje pozostalej manželke túto smutnú
– Vážená pani, mám pre vás dve správy. Jednu dobrú a jednu zlú. Najprv vám
poviem tú dobrú: Vysoké teploty vášho manžela už klesli.
xxx
Do ordinácie vbehne rozzúrená žena posiata modrinami a kričí:
– Kde je ten psychiater, ktorý vyliečil môjho manžela zo zbabelosti?!
xxx
Stretol sa Rus, Čech a Slovák.
Rus hovorií „My máme toľko tankov, že vás všetkých zabijeme.“
Čech hovorí: „My máme toľko pušiek, že vás postrieľame.“
Slovák hovorí: „My máme toľko cigáňov, že vám to všetko pokradnú.“
xxx
Lekár hovorí pacientke:
– Na vašu chorobu je jediný liek. Denne musíte zjesť jedno vajce.
– Ale ja vajcia neznášam.
– Však ja hovorím zjesť a nie zniesť.
xxx
– Hej pani, koľko musím mať detí, aby som brala 1000 EURO podpory? -pýta sa Araňa?
– Dvanásť.
– Jooj, …to aby som tri utopila!
xxx
Babka s dedkom idú po meste a pozerajú sa na mladých ľudí. Babka vraví:
„Dedko, pozri, akí sú tí mladí chlapci dnes skromní. Piati fajčia jednu cigaretu a ešte sa pritom smejú.“
xxx
„Tak čo, Dežo, už si si našiel prácu?“
„Našiel, našiel. Ale pretože som poctivý človek, tak som ju aj hneď
vrátil…“
xxx
V lekárni si mladík prezerá vystavený tovar.
Lekárnik: Mladý muž, môžem vám pomôcť? Chcete kondóm?
Muž: ,,Bohužiaľ neskoro, dva sunary prosím …“
Môj dedo hovorí: „Svet sa neskutočne zmenil. Ja si ešte pamätám na svoj prvý bozk
a moja vnučka si už nepamätá na svojho prvého manžela.“
xxx
Nikdy nenosím so sebou svoju výplatnú pásku.
Keby som náhodou zomrel pri nehode, ľudia by si mohli myslieť, že to bola
samovražda!
S kým bankujete vy?
Ja s mojim krčmárom, ten jediný mi dá 40 percent.
xxx
Vždy nosím v peňaženke fotku svojej manželky a detí.
To mi pripomenie prečo tam nie sú žiadne peniaze!
xxx
Smrtka klepe na dvere.
Dedko ide otvoriť a babka sa pýta: Kto je to?
Dedko pozrie cez kukátko a hovorí: Vidím kosu. Asi niekto z Mountfieldu.
-Nudíš sa ???pošli sms v tvare „Som tehotná !!!“ na náhodné číslo!
Keď pijete, musíte poznať mieru …Inak by sa vám mohlo stať, že vypijete menej!
xxx
Rok 2072 kdesi vo svete…

Synátor: -Tati, vraj kedysi žili nejakí Slováci?
Otec: -Ach, áno … a podľa nich sa dnes hovorí: Si hlúpy ako Slovák.
Synátor: -Aha, a kde tí Slováci žili?
Otec: -No, už sa to presne nevie, niekde v strednej Európe, tam kde sú dnes Spojené Emiráty a najzápadnejšia provincia Číny s názvom
Rakúsy.
Synátor: -A to vážne boli takí sprostí?
Otec: – No áno … je to v historických análoch … vraj rozpredali a vytunelovali vlastný štát, vláda tam nechala ľudí umierať hladom kvôli exekútorom, za prezidentov si volili kriminálnikov, tunelárov, ožranov, zlikvidovali si poľnohospodárstvo, priemysel, dovážali skazené potraviny z iných štátov, vzali ľuďom prácu a dali ju prisťahovalcom. Vyživovali z vlastného vrecka najchamtivejších banditov a stali sa poskokmi ostatných štátov Európy, ale to kto vie…niekedy si myslím, že za ich vymretím bolo i niečo iné, veď sa tomu ani nedá veriť…taký tupý predsa nikto nemôže ani byť!!!

xxx

Veronika a Michal sú pacientmi na psychiatrii

Jedného dňa sa prechádzajú okolo bazéna a v tom Michal náhle skočí do vody. Potopí sa ako kameň a nevypláva. Veronika okamžite skočí za ním, aby ho zachránila.
Ponorí sa na dno a vytiahne Michala. Dozvie sa o tom hrdinskom čine riaditeľ psychiatrie a okamžite dá príkaz prepustiť Veroniku, pretože zistil, že je duševne úplne v poriadku, stabilná a príčetná.
Ide za ňou, aby jej povedal túto správu:
-Veronika, mám pre teba jednu dobrú a jednu zlú správu.
Myslím, že si mentálne v poriadku, bola si schopná zachrániť inému pacientovi život. A tá zlá?
-Michal, ktorého si zachránila, sa krátko potom obesil v kúpeľni. Je mi to ľúto, je mŕtvy.
Veronika sa pozrie na riaditeľa a hovorí: -On nespáchal samovraždu, ja som ho tam zavesila, aby uschol…
xxx
Zhovárajú sa líška, vlk a medveď:
Hovorí líška: Nedarí sa mi v robote. Pracovala som na slepačej farme, farmár spočítal sliepky, zopár chýbalo a vyhodil ma z roboty.
Mne sa tiež nedarí, – hovorí vlk. Bača spočítal ovce, chýbali a tak ma tiež ma vyhodil z práce.
Medveď na prekvapenie všetkých vraví: – Ja som naopak v robote spokojný. Pracujem v Kovošrote. Výhodou je, že železo nik nežerie a cigáňov nik neráta…
xxx

Miništrant pristihne kňaza v intímnej chvíli.
– Otče, čo to robíte???
– Onanujem, chlapče. Tiež čoskoro budeš.
– Ako to viete?
– Začína ma bolieť zápästie…
xxx
Ako je možné vyklonovať ideálneho muža?
– Skrížiť bankomat s vibrátorom.

xxx
Prečo humor lieči?
– Lebo nepatrí pod naše zdravotníctvo.
xxx
Ako sa končí cigánska rozprávka?
– …A nakoniec, ukradli sme zvonec.
xxx
Ako vyberieme spomedzi 150 poslancov troch sprostých?
– Náhodným výberom.
xxx
Aký je rozdiel medzi Adamom, Evou a cigánmi?
– Cigánov nikto zo Slovenského raja nevyženie, ani pán Boh.
xxx
Zhovárajú sa dve blondínky:
-Je to dlhé a veľmi tvrdé. Čo je to?
– Základná škola.
xxx
Príde dedo do zelovocu a pýta si zeler.
– Zeler už nemáme, ale môžete si kúpiť pór,
ten má toľko fosforu ako zeler, hovorí predavač.
– Ale ja chcem, aby mi stál, nie svietil…

xxx
Príde cigán do obchodu so zbraňami. Predavač vraví:
– Cigánom nepredávame.
Cigán sa pýta: – čo máte proti cigánom?
Predavač: – Všetko, čo tu vidíte.
xxx
Viete, kde sa najviac prejavuje Rómska iniciatíva?
– V pôrodniciach.
xxx

-Aký je rozdiel medzi nebom a peklom?
– V nebi je dobrá klíma a v pekle dobrá spoločnosť.

xxx
Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche – myslí si nejedná stará dievka….
xxx
Psy majú jedinú chybu: veria ľuďom.
xxx
Blondínka s brunetkou hrajú futbal. Brunetka dá gól a hovorí:
– Jedna nula!
Hrajú ďalej, gól sa podarí dať aj blondínke a tá hovorí:
– Druhá nula!

xxx

Stará múdrosť:
Postoj psa je: Ak sa to nepodarí zožrať,  alebo pokefovať, tak to možno aspoň očúrať!
xxx
Realny postreh:
Napriek všetkým reklamám sa osvedčilo,
že najlepším prostriedkom na umývanie riadu je žena...

xxx
-“ Už som sa rozhodla a nepresvedčíš ma!
Vyskočím z balkóna!…a prestaň do mňa strkať!“

xxx

V Amerike na imigračnom sa pýtajú cigáňov na dôvod návštevy USA.
– Ideme Obamovi na pohreb.
– Obama predsa žije.
– Nevadí…my počkáme.
xxx

Ide Mečiar s Ficom po moste a zrazu im cestu skríži červík. Fico hneď
priskočí a červíka rozmliaždi. Mečiar povie: „Čo si to spravil? Nemôžeš zničiť každého, kto sa nám postaví do cesty. Je demokracia a každý má právo ísť svojou vlastnou cestou.“ Idú ďalej a zrazu pred nimi začne poskakovať žaba. Mečiar zrýchli a jediným šliapnutím ju rozpučí na kašu.
Fico nechápavo krúti hlavou: „Ale veď si pred chvíľou vravel, že
každý môže ísť svojou vlastnou cestou!
Mečiar na to: „Ale majú sa plaziť, nie vyskakovať!“
xxx
Včera som kúpil krabičku kondomov. V nej boli tri kusy. Čítam na krabičke: Spotrebujte do mája 2023. Necáppem, prečo robia na mňa r taký nátlak!
xxx
Fero si sťažuje u lekára, že má problémy v posteli, pretože mám má malý penis. -A aké pivo pijete? -Ja mám veľmi rád Šariš. -Šariš nie je dobrý. Ten všetko sťahuje, zráža, zmenšuje. Pite Topvar. Ten naopak všetko rozťahuje a zväčšuje. Po čase doktor stretne spokojného Fera a vyzvedá: -Tak čo? Pijete Topvar…Ale nie…Naučil som ženu na Šariš.
xxx

Euroaforizmy

Sme tigrom Európy, ale uzatvoreného v klietke.
Väčšina politických relácií mi pripomína titulok známeho diela „Keď komédia bola kráľom.“
Európska únia vraj ekonomicky rastie. Asi preto, že u nás sme veľa toho (najmä najme poľnohospodárstvo) pohnojili.
Mám obavy, aby niektoré európske frakcie nedostali na frak.
O úspechoch, o ktorých komisári a európski kandidáti na euro poslancov hovoria, väčšina našich občanov nemá ani potuchy.
Sľubovaný a vysnívaný dobrý život na Zemi majú iba niektorí vyvolení v daňových rajoch.
Svetlej budúcnosti sa dožili iba ak pivári.
Zdá sa, že dnešný potlesk politikom sa ničím nelíši od potlesku spred roku 1989.
Kandidáti na euro poslancov sa občanom najviac zviditeľnili debatami o ich vysokých platoch.
Som za spoločnú Európu, ale môj starý otec mi vždy vravieval: „Spolky nemajú radi ani holuby a rôzne spolky sú vraj čertovské voľky.“
Najfrekventovanejší slogan dneška: Dajme šancu mladým! Dodávam: Tí sa dajú ľahšie na rozdiel od starších a skúsenejších oklamať.
V politických debatách tí súčasní hádžu chyby a nedostatky na predchádzajúce vlády, pričom si neuvedomujú, že aj oni budú o pár rokov tou predchádzajúcou vládou.
Naši i európski politici stále zdôrazňujú potrebu znižovania výdavkov, pričom o svojich platoch nehovoria.
Dúfajme, že sme si ako voliči nezvolili do európskeho parlamentu volov.
Bojovali sme za s demokraciu s ľudskou tvárou a ona sa nám prejavila v podobe masky.
Aby sme sa v spoločnosti EÚ neprepadli do minulosti…že najskôr dotovať a potom drtóvať!
Všetci naši politici vedia čo treba urobiť. Chýba už iba doplnenie, ako, kedy, začo a z čoho.
Žiaľ až na staré kolená som si uvedomil, že zo sľubov politikov sa nenajem.
Ešte voľby neskončili a už teraz mám žalúdočné ťažkosti z predvolebného guláša.

xxxx
-Aký rozdiel je medzi inteligentným človekom a hlupákom?
-Inteligentný sa na to nepýta.

V pôrodnici položili vedľa sebe tri novorodeniatka – chlapcov: Čecha, Nemca a Rusa.
Ale zabudli ich označiť, takže sa im poplietli.
Prídu matky a nevedia ako ich rozlíšiť, ktorý je čí?
A tak Nemka zarevala: „Heil Hitler!“
A skutočne – jedno novonarodeniatko vyskočilo do pozoru a zdvihlo pravú ruku.
Nemka k nemu išla a vzala si ho do náručia.
Pristúpi aj Ruska a berie si do rúk jedno z ostávajúcich detí.
A Češka sa hneď na to pýta:
-Hej, Rusando, ako si poznala, že ten je tvoj? Ruska odpovedala:
-To je jednoduché – keď Nemka zarevala, tak ten môj zaťal pästičky a ten tvoj sa posral…
xxx
Rada policajtom: Policajti by nemali dávať mastné pokuty pre vodičov s vysokou dávkou cholesterolu, ani viesť sladké reči v rozhovore s diabetikmi.

xxx
MYŠLENKY O AFORIZMOCH

Aforista je človek, ktorý si robí nepriateľov jednou vetou.
Romány sa píšu pre tých, ktorým sa nechce rozmýšľať nad aforizmom.
Aforizmus má výhodu, že ho nemožno vytrhnúť s kontextu.
Aforizmus je vlastne román v kocke.
Aforizmy sú romány budúcnosti.
Šťastný je ten človek čo nerozumie aforizmom.
xxx
-Drahý, vidíš tie nové šaty, sú hotová báseň.
-Tomu hovoríš báseň, sú skôr také krátke ako aforizmus.
xxx
Túžba aforistu: Dostať list nasledujúceho znenia: „Oznamujeme vám, že fakty ktoré sú obsiahnuté vo vašom aforizme sa potvrdili.“

xxx
Dvaja sa zhovárajú:
-Jano, vedel by si uniesť lietadlo?
-Čo ta má, ja neunesiem ani vrece zemiakov.
xxx
-Poľa či oho si súdil, že si bol včera opitý?
-Po príchode domov som omylom bozkal svokru.
xxx
-Prečo sa Stanoví (môžete nahradiť aj Kupeckí) tak často hádajú?
-On ju presviedča aby odišla a ona nechce.
xxx
-Výborné pagáčiky, to tá vaša trúba tak dobre pečie?
-Áno, dva roky robil na vojne kuchára.
xxx
Babka k babke:
-V poslednom čase mám pocit, že som knihovníčka?
-Ako to?
-Čoraz častejšie chodia ku mne moji vnuci pre vkladnú knižku.
xxx
Hovorí zamestnávateľ uchádzačovi o prácu:
-Tak toto je vaše trináste pracovné miesto?
On mu na to:- Snáď nie ste poverčivý?!
xxx
Malý ježko vrazil do kaktusu a vraví: – To si ti mama?

xxx

Sn príde domov a v uchu má náušnicu. Otec na neho pozerá a hovorí: -Vieš synak, od nepamäti nosili náušnice v ušiach buď piráti alebo buzeranti. Teraz sa pozriem z okna a Boh ťa chráň, ak tam neuvidím loď!

xxx

Rok 3 000 kdesi vo svete:

Synátor: -Tati, vraj kedysi žili nejakí Slováci?
Otec: -Ach, áno … a podľa nich sa dnes hovorí: Si hlúpy ako Slovák.
Synátor: -Aha, a kde tí Slováci žili?
Otec: -No, už sa to presne nevie, niekde v strednej Európe, tam kde sú dnes Spojené Emiráty a najzápadnejšia provincia Číny s názvom Rakúsy.
Synátor: -A to vážne boli takí sprostí?
Otec: – No áno … je to v historických análoch…vraj rozpredali a vytunelovali vlastný štát, vláda tam nechala ľudí umierať hladom kvôli exekútorom, za prezidentov a predsedov vlád si volili kriminálnikov, tunelárov, ožranov, zlikvidovali si poľnohospodárstvo, priemysel, dovážali skazené potraviny z iných štátov, vzali ľuďom prácu a dali ju prisťahovalcom. Vyživovali z vlastného vrecka najchamtivejších banditov a stali sa poskokmi ostatných štátov Európy, ale to kto vie…niekedy si myslím, že za ich vymretím bolo i niečo iné, veď sa tomu ani nedá veriť…taký tupý predsa nikto nemôže ani byť!!!

Július Forsthoffer

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments