Z Medzinárodného časopisu pre humor a satiru
Gramatika pravého života (Autor: Peko Lalicic)
Milijan Despotovič
: „Drobné myšlienky“ (recenzia)
Myslieť znamená žiť v neustálom pohybe ducha a dať vedomie do služby hľadania odpovedí na otázky, ktoré by inak viedli bežného človeka k dileme. Riešenie týchto dilem, a my ich vždy máme pred sebou, je možné iba prostredníctvom zrelého myslenia, pretože „myšlienka je živý štát“ a adresujeme ju sebe. Kritický aforizmus je tiež myšlienkou, stručne komunikovanou – jasne, a aphorista Peko Lalicic to nazýva „malicherný“, a tu je rukopis jeho novej knihy aforizmov „Malicherné myšlienky“.
Najsvätejšou, takpovediac, úlohou tejto aforizmy je prosba človeka, aby sa vrátil k sebe, k svojej bytosti, príliš sa odcudzil a vstúpil do priestoru hrozného súdu. Lalicic hovorí: „Nenechajte sa príliš ďaleko. Stratíte sami seba, “a dodáva: „ Hľadajte seba – a tam, kde si myslíte, že ste preč. “ Cesta človeka musí smerovať najprv k sebe; dať – mám; vziať preč – stratil som; Vyhrážal som sa – zabil som sa. Keď to všetko človek pochopí a uzná na zemi, na ktorej krátko a zúfalo prebýva, zlepší život viac života druhých a začne žiť iba.
Ak sa pýtame, kto môže dnes človeku pomôcť, Lalicic tiež odpovie: „Ak sa spoliehate na seba, máte najlepšiu podporu“ , ale malo by sa to urobiť z povahy, predtým, ako sa na vás stane cudzinec: „Ak sa nevrátite na dlhú dobu, môžete náhodou si nájde vo vás iného. ““ Sú to neprirodzené stavy, v ktorých sa dnes človek zotročil otrokom inej osoby a neuvedomil si, že zotročil svoje budúce generácie. Nerozumel tomuto tragickému skutku, aj keď bolo zrejmé, že bol „premočený potom“. Tieto ukazovatele nám už dlho pripomínali, že čas sa kráti a nemali by sme, podobne ako Makarin, hovoriť: „Nič nepočujem,“ takže Lalicic ide späť na začiatok: „Pamätajte si, až zajtra, varoval včera.“
Peko Lalicic si je plne vedomý toho, čo sa dnes deje na križovatke civilizácií, majúc na pamäti osud ľudí, ku ktorým patrí, ktorých obloha nie je ani tak jasná, ani slobodná, pretože si človek neuvedomil, že nežijeme sami pre seba. iba ak pochopíme, že „deti sú našimi hviezdami“. Boj za oblohu plnú hviezd, neviditeľných a neviditeľných smrteľných scalamers, je posvätná ľudská úloha. Človek ako nezvaná bytosť sa stane zriedkavým a dokáže raz premýšľať, ale aké sú náklady na odlúčenie? Ukazuje sa, že všetku múdrosť sveta bude „konzumovať“ posledný človek. Tak prečo je to nasledujúci vtip? Komu sa má previesť?
Zdá sa mi, že všetky tieto dilemy, ktoré viedli nášho mysliteľa Lalicica, ešte stále majú čas, pred týmito „malými myšlienkami“, malými v očiach a veľkými pre ľudstvo: „Človek nie je ničím, ak sa nestane človekom.“
Mali by ste byť chránení pred priepasťami, ktoré sa skrývajú, najmä keď si sami zlomíte krídla. Závetu LALIČIĆ myslel, že „najväčšia priepasť v mysliach ľudí“ .
Tieto priepasti môžu prekonať iba zdravé myslenie, myšlienka, ktorá má oči, a tie oči musia vidieť.
Čo je priepasť v hlavách ľudí?
Mrža! Nenávidím, najprv si pre seba opakujem, a potom sa objavia všetky ďalšie ľudské slabosti, napríklad sopečný lev, dnešný muž, mentálne degradovaný človek koristi a zla, ktorý nerozumie plynutiu času, zatiaľ čo si berie čas pre ostatných a nestará sa o to, že “ čas presahuje makové semená. ““ Zo sociologického a filozofického hľadiska môže Peko Lalicic chápať samých seba druhých, nemôže však akceptovať, že iní sa teraz rodia na Temnej hrôze a že pre seba a svojich susedov opustia cestu do budúcnosti. Lalicic stúpa po rampe budúcnosti a hovorí, že telo je žiaducim priechodom pre tých, ktorí „majú svetlo samy o sebe a ostatní osvetľujú cestu“. Človek by nikdy nemal zabudnúť povedať: „Keby na mne nebolo slnko, nebol by som ani!“ Slnko je tiež symbolom „drobných myšlienok“ Peko Lalicic. Každá jeho myšlienka, svojou mocou, obnovuje svetlo v človeku, veriac, že prítomnosť je pre neho správna. Svojím spôsobom je to tiež Kunderovo „hľadanie stratenej prítomnosti“. Lalicicova prítomnosť nie je len obyčajná scéna, je to budúcnosť pre tých, ktorí budú minulosťou. Preto vo svojom myšlienkovom jazyku priťahuje slovo „zložitosť“, keď sa pozerá dobrým, ľahkým smerom, pretože „tam , kde sa každý ťahá na svoju stranu, žiadna strana nie je prečítaná“. Aká je však dnes situácia v ľudstve, Lalicic odporúča opatrnosť: „Nenávidím nikoho a nemilujte všetkých.“
Zmyslom ducha v mysli Peko Lalicica je správa: „Nikoho nenávidím.“ – Neznáša seba, môže si priniesť len to, čo dáva ostatným, a to je koniec ľudského ducha, a všeobecnejšie, ak to berieme vážne, koniec civilizácie. Nenávisť vylučuje konverzáciu a potom názor. Tento mysliteľ ponúkol alternatívu nenávisti k nenávisti; rozmýšľajte ako o prikázaniach lásky a láske svojou ľahkosťou tlmí nenávisť. Svet bude všetky okeanizirati jasu či nenávisti, záleží na seba a nie od spisovateľa, ktorý sa snažil, aby nás nechal zo slučky, ale že človek dozvie, že ten druhý nie je uzatvára slučku na krku, pretože žijem každý dostatočnú slučku: „Život je slučka, ktorú nosíme okolo krku od narodenia. “
„Drobné myšlienky“ sa snažia vniesť spravodlivosť do života ako jeho gramatiku šťastia v rozumnom jazyku: „Iba ten, kto má radosť z malých, je šťastný.“ Najmenší z nich je najväčší dobro, ktoré patrí každému a mal by mu vládnuť, nikto by nemal zostať aspoň. bez tohto obrysu dobra. Zabavenie pokladu, života a priestoru niekoho iného nie je nič iné ako tragédia a nezmysel, ktorý zavádza mor zlého do ľudských životov pri malých dverách a prvé svrbenie prináša lož. Je zrejmé, že ľudstvo zaplatí drahú cenu za ležanie samo o sebe, neuvedomujúc si, že robí hlúposť a „človek je rovnako ľahko potlačiteľný ako má robiť“.
Duchovný svet musí ísť na očistu. Globálne (univerzálne) klamstvo možno prekonať iba prostredníctvom malých myšlienok. Premýšľať, premýšľať a len si myslieť, že život je „najkrajším darom prírody“ a nechať ju, aby vás v ňom viedla. Človeče, očividne nemôže! Záver „Malých myšlienok“ tohto dôležitého mysliteľa nie je tragický, ale je záväzný: „Môj svätý, potrebujete viac svetla!“ Jedna kniha tohto svetla je tiež táto kniha.
Peko Lalicic
