ALEXANDER SCHOLZ (1952). Medzi dôležité pôsobiská na jeho životnej púti patrí mesto Bratislava, kde vyštudoval Strojnícku fakultu STU. Trvalým bydliskom je Banská Bystrica, aj keď už niekoľko rokov pracovne pôsobí v Prahe.
Vo svojich literárnych začiatkoch sa prezentoval publikovaním poviedok v časopisoch. Svoje literárne pásma a poviedky publikoval aj v zábavných reláciách Slovenského rozhlasu. V celoslovenských literárnych súťažiach (próza) získal viacero významných ocenení.
V súčasnosti je tiež častým prispievateľom do Literárneho týždenníka a internetového Humorikonu.
Impresário
Boli ste už niekedy na divadelnom predstavení bez hercov? Zdá sa vám to nelogické, nemožné? V živote je všetko možné. Presvedčíte sa o tom práve teraz. Ste všetci vítaní na predstavení, v ktorom vám zo skutočného divadla nebude nič chýbať.
Pohodlne sa usaďte. Vypnite si, prosím, svoje mobilné telefóny! Práve doznelo tretie zvonenie. Na scénu už prichádza impresário dnešného slávnostného večera. Majstre, máte slovo:
1
„Veľavážené dámy a páni, teším sa, že som tu spolu s vami na premiére vášho predstavenia v divadle zvanom ŽIVOT. Áno, dobre ste počuli, na premiére vášho predstavenia.
Aby som bol stručný, hneď v úvode vás ubezpečujem, že vás čakajú len samé prekvapenia. To všetko preto, lebo ste prijali moje pozvanie. Je mi veľkou cťou, že zotrvávate na svojich miestach. Zabudnite na každodenné problémy, nemajte zbytočné starosti, zajtra určite prídu zase iné. Hlavne, nehľadajte odpovede na špatne položené otázky! Nerobte si ťažkú hlavu z vecí, ktorým netreba rozumieť! Držte sa zásady, že nie je také zlé, keď máme čo povedať, a nemáme komu, ako keď nemáme čo povedať, ale všetci to už vedia. Dúfam, že práve teraz bude všetko inak. Budeme mať komu, ale aj čo povedať.
Vážené dámy a páni, práve sa začína naše divadelné stretnutie s názvom: O vás – pre vás.
Prvým prekvapením nebude nikto iný ako niekoho z vás. Áno, bude to presne tak, stačí len trochu odvahy, potrebnej fantázie a stane- te sa v našom spoločnom vystúpení prvými účinkujúcimi…
Váhate? Myslíte si, že nie ste tými pravými, ktorí dokážu nás ostatných s niečim zvláštnym zaujať? Nie ste Alain Delon? Ani Patrick Swayze, či Meky Žbirka? Musím vás ubezpečiť, že všetci sme niečím výnimoční, len si to nedokážeme alebo nechceme priznať…“
2
„Možno ten sympatický pán, áno, v tom zelenom klobúku a preší- vanom saku. Ja vás vidím, aj keď tomu neveríte. Nekývajte hlavou z jednej strany na druhú, v Bulharsku to znamená súhlas. Tak či tak, nehanbite sa a pote k nám bližšie! Chceme sa o vás dozvedieť niečo viac… Napríklad, prečo nosíte zelený klobúk?“
„Zelený klobúk mi zachránil život.“
„Ja som to tušil, dnešný večer bude naozaj niečím výnimočný.“
„Obyčajná náhoda…“
„Čože, náhoda? To by ste nám mali bližšie vysvetliť, vážený pane.“
„Na miesto, kde som len pred chvíľou stál, spadol strom. Nebyť toho, že som sa rozbehol za klobúkom, ktorý mi odfúkol vietor, tak tu už teraz nie som.“
„Takže niečim výnimočným môže byť aj obyčajný vietor. Zaují- mavé. A čo nám ešte o sebe prezradíte?“
„Zajtra idem do nápravnovýchovného zariadenia.“
„Do vezenia…?“
„Ten klobúk nie je môj.“
„Kvôli jednému klobúku do vezenia…?“
„Idem tam navštíviť svojho brata. Ten klobúk patrí jemu.“
„Tak to je niečo iné. Možno to bude pokračovanie vášho nevšedného príbehu. Bratovi prinesiete stratený klobúk. Určite ho to poteší.“
„Aj keď si to nechce priznať, môj brat ma potrebuje viac ako ten klobúk. Idem mu ho vrátiť, aby som mal dôvod ho navštíviť, inak by ma neprijal.“
„Váš brat si viac váži svoj klobúk ako vás…?“
„Je to asi tak, ale on za to nemôže.“
„Rozumiem, nebudeme vstupovať do svedomia niekomu, kto tu nie je. Kto sa nemôže brániť. Zaujíma ma ale, kto je tá usmievavá dáma, ktorá sedí hneď vedľa vás…?
„Vedľa mňa sedí usmievavá dáma?“
3
„Stačí tomu uveriť. Práve si k vám prisadla. Nepozvete ju bližšie medzi nás, aby ste nám ju predstavili?“
„To záleží len od nej. My sa nepoznáme.“
„Trochu vám pomôžem. Fantázia nemá hranice. Vedľa vás sedí, dajme tomu, Zuzana. Páči sa vám…?“
„Mám povedať, nie? Je naozaj sympatická.“
„Teraz to vypadá, že sme sa dopredu dohovorili, že všetko iba hráme. Vážené dámy a páni, musím vás uistiť, že neuvádzam, že nie som ani náhodou impresáriom nejakej bezcennej reality show.
Oslovíme Zuzku, tvári sa nám trochu nedôverčivo. Budem veľmi dotieravý, keď sa aj vás opýtam, v čom je ten váš život zaujímavý?“
„Zelený klobúk nenosím, tak asi v ničom.“
„To nie je pravda. Všetci vás radi vidíme, vždy len usmievavú a milú, tak ako teraz, v tejto chvíli… Tým ste pre nás vzácna.
Mám pravdu, vážené dámy a páni? Myslíte si, že máme dôvod tešiť sa zo Zuzkinho krásneho úsmevu? Pýtam sa, je radosť, šťastie len osobnou záležitosťou každého z nás? Dokáže to naše šťastie ovplyvniť aj niekoho iného, naše najbližšie okolie? Nepočujem odpoveď…
Aby som nebol príliš patetický, mladý pán, vy v tom zelenom klobúku, ešte neodchádzajte, sme radi, že sme vás mohli spoznať…“
„Neodchádzam. Závidím Zuzke. Som rád, že…“
„Ste rád, že čo…?“
„Závidím, ale aj prajem Zuzke, aby jej ten úsmev vydržal čo najdlhšie.“
Takéto priania zvykneme dostávať poštou na pohľadniciach s ve- novaním k sviatku. Máme ich doma založené, zabudnuté v kalendári.
Vážené dámy a páni, viem čo chcete práve teraz povedať. Že nie každý deň je nedeľa? Nebudem predbiehať. Hlási sa ešte niekto ďalší o slovo? Prosím, len do toho. Vidím zdvihnuté ruky. Musíte nahlas, počúvame vás!“
4
„Podľa mňa by sme sa nemali hrať na stvoriteľov príjemných ilúzií.“
„Súhlasím. Ružové okuliare nám vždy nepristanú. Ďalší prosím.“
„Aj obyčajný, všedný deň môže mať nad sebou svoju svätožiaru.“
„Výborne. Ide nám to. Aj z maličkostí sa dá potešiť. A do tretice všetko dobré…“
„V každodennom zhone nevidíme čo vidíme, nepočujeme čo počujeme, ba ani necítime to, čo máme cítiť. Sme to ešte my?“
Dámy a páni, tuším sa nám tu začína tvoriť nová modlitba pre šťastný život. Niekde v diaľke som počul od vás aj slovo AMEN. Počul som dobre? To znamená, že s tým súhlasíte?
Nemusíte si kľaknúť na kolená. Život nás to naučil, ale to neznamená, že nemáme chodiť predovšetkým vzpriamení. Tak ďalej dovidíme aj za hranice tých najvšednejších všedností…
Zuzka nám tuším trochu zvážnela. Niečo sa zmenilo. Na hlave má zelený klobúk. Rozmýšľam, kam ju asi zavedie?
Nie každému z nás vietor odfúkne klobúk do bezpečia v tú pravú chvíľu, na to najsprávnejšie miesto. Ale aj o tom je ten môj, tvoj, váš, náš každodenný život.
Vážené dámy a páni, naše stretnutie pomaly, ale isto, končí.
Rozlúčime sa s mladým pánom v zelenom klobúku, požičal ho mladej dáme. Potlesk prosím. Ďakujeme Zuzke za jej úsmev. Áno, máme za čo, dokonca nám zamávala. Ďakujem vám všetkým prítomným, za vašu aktívnu účasť. Zatlieskajte si. Teším sa spolu s vami na ďalšie naše stretnutia.
Pevne verím, že sa ešte niekde, niekedy uvidíme. Stále platí to staré známe, že svet je malý, vždy v ňom stretneme niekoho blízkeho.
Môžete si zapnúť svoj telefón. Nechcem zostať sám. Čakám, kto mi prvý zavolá.“
Aforizmy
Ženy predbehli evolučný vývoj. Na rozdiel od mužov už vlastnia aj šiesty zmysel.
Najspokojnejší je na konci peletónu, nikto ho tam nepredbehne.
Kritika je nebezpečný nástroj v rukách našich podriadených.
Keď ho ráno víta nový deň, odpovie mu krátko: už zase?
Chce byť konečne sám sebou, ale nevie, kto mu to má odsúhlasiť.
Kto nevie odpustiť, márne sa snaží zabudnúť.
Vie sa dokonale pretvarovať, už zase nevie, kým vlastne je.
Neodmietajte priateľské pozvanie, ak nechcete mať nových nepriateľov.
Nie každý je spokojný s málom, keď mu nestačí ani ten veľa.
Neodkladáme na zajtra to, čo za nás dnes urobí niekto iný.
Málo sa o sebe dozviem, keď ma nemá kto ohovárať.
Nesmejem sa na vulgárnych vtipoch. Poznám ich už všetky.
V bludnom kruhu nenájdete núdzový východ.
Vždy niekto iný vie, čo je pre mňa najlepšie.
Vraj nie je možné sedieť na dvoch stoličkách. Našiel som riešenie – ja viem ležať na troch.
Keď ma iní nepochvália, ďakujem im za to, že ku mne boli úprimní.
So žiarlivosťou ďaleko nezájdete. Možno len do skrine svojej manželky.
Hľadáme kontakty s mimozemskou civilizáciou a nereagujeme na pozdravy našich najbližších susedov.
Nemôžete milovať východ slnka a nenávidieť ranné vstávanie.
Niečo so mnou nie je v poriadku. Všetci ma chvália, že vyzerám dobre.
Raz budem prvý. Potom budú všetci za mnou zoradení do smútočného sprievodu.
Prestúpim do novovzniknutej strany. Cena dohodou.
Hľadám pevné lano, keď môj život visí na vlásku.
Mám v živote problém. Kvôli svojej tvrdohlavosti neverím ani vlastným argumentom.
Čím menej o sebe viem, tým viac si môžem o sebe myslieť.
Držal jazyk za zubami, aby zase neprišiel o slovo.
Mať pravdu neznamená, že s vami všetci súhlasia.
Sme neinformovaní väčšinou vtedy, keď neposlúchame svoje svedomie.
Niečo nepočujeme, aby sme o tom nemuseli hovoriť.
Akčné ceny sú prijateľné, ak tie predchádzajúce nie sú astronomické.
Mne vlak v živote nikdy neutečie, tie moje pravidelne meškajú.
Slnko každé ráno vie, kedy má večer zapadnúť.
Zlého svedomia sa liekmi proti nespavosti nezbavíme.
Keď prehovorí ticho, každé vyslovené slovo je zbytočné.
Koľkokrát zvíťazila pravda, ktorá nemala pravdu?
Smútok vie prísť aj sám, radosť si musíme zaslúžiť.
OBYČAJNÉ SLOVÁ
Také obyčajné slová, poviete si, a ako ma chytili za srdce. Môžu znamenať viac ako všetky ostatné. Dokonca sa oplatí kvôli ním aj niečo urobiť. Znejú tak obyčajne, no vedia nám veľa pove- dať. Nepotrebujú svetskú slávu, vyvýšený piedestál. Pochádzajú z jednoduchosti myšlienky, bez postranných úmyslov.
Mnohokrát pátrame po výnimočných slovách, s ktorými chceme na seba upútať pozornosť. Možno sa vám to aj podarí. A viete prečo? Lebo sa všetci zo slušnosti tvária, že nám naozaj rozumejú. Zo života nám tak uniká jednoduchá úprimnosť, v ktorej je ukrytá krása myšlienky.
Obyčajné slová sa občas dajú aj zneužiť. Tie rodičia ľahko odhalia pri prvých prehreškoch ich malých potomkov.
Profesionálna lož si zvyčajne vyžaduje kopu krasopisných, kvetnatých slov, aby sa nimi dala dôkladne pozakrývať každá neúprimnosť. S jednoduchými slovami je ťažké nehovoriť pravdu. Profesionálni klamári mi to určite potvrdia. Dobre vedia, prečo sa učia naspamäť rozsiahle prejavy a príhovory. Nakoniec z nich všetko vyprchá, zostanú len slová prázdne. Časom vypĺznu ako starý kožuch po dlhšom nosení.
Obyčajné slová, povedané v pravú chvíľu, zostanú v našej mysli po celý život. Preto nemôžeme zabudnúť na rodičovské varovanie: „Veď len počkaj, život ťa naučí!“ Keď nám život tie slová v dospelosti niekoľkokrát pripomenie, začneme ich opakovať zase svojim deťom. Skôr ako sa nechajú oklamať hromadou zbytočných slov.
Obyčajné slová zbližujú aj pri tých najväčších nedorozumeniach. Keď rozhádaným manželom nepomôže psychologická poradňa, môže im pomôcť celkom obyčajné slovko: prepáč. Osvedčilo sa už aj slovo ďakujem.
ODPOVEDŇA
Viete sa uskromniť?
Snažím sa, ale nikdy neviem kedy už mám dosť.
Sledujete telenovely?
Nemusím, zaspím aj bez televízie.
Čomu dávate v živote prednosť?
Vozidlám prichádzajúcim z pravej strany.
Viete sa poučiť z vlastných chýb?
Nemám sa z ktorých, som bezchybný.
Potešia vás aj maličkosti?
To by tých maličkostí muselo byť veľmi veľa.
Aká je podľa vás ideálna manželka?
Tá, ktorá nehľadá ideálneho manžela.
Hanbíte sa za svoje slzy?
Len za tie, ktoré v sebe skrývam.
Ívery
Zažil dvojnásobnú radosť, má čo chce a všetci mu to závidia.
Vieme byť nešťastní aj preto, že nám chýba kúsok šťastia.
Samochvála je jedna z možností, ako prísť k úspechu, ktorý nám nepatrí.
Pravá vernosť nebýva označená dátumom trvanlivosti.
Osobnosť je človek, ktorý si o sebe príliš veľa nemyslí.
Doba kamenná je dávno za nami, ale kamenné tváre nás strašia aj v dnešnej dobe.
Život je pes, vylíže vám každú ranu.
Kto nevie čítať medzi riadkami, nedozvie sa celú pravdu.
Nie je pravda, že neexistujú ideálne manželky. Problém je v tom, že potrebujú ideálnych manželov.
U nás na Slovensku je najlepšie pivo to, ktoré má kto zaplatiť.
Jeho fantázia mu dokázala sľúbiť všetko. Skutočnosť už taká štedrá vždy nebola.
Prílišná závisť nás môže priviesť k tomu, že raz budeme závidieť aj samí sebe.
Výhodou samochvály je, že nemusíme čakať na ocenenie od iných.
Každý chce mať posledné slovo. Nikto nechce, aby to v jeho živote bolo naposledy.
Keď mám čo povedať, a nemám komu, nie je tak zlé, ako keď nemám čo povedať, ale všetci už o tom vedia.
Cítil som sa ako kráľ. Sedel som na mieste, kde aj králi chodia pešo.
Najviac som sklamaný, keď klamem sám seba.
Chcel sa zbaviť výčitiek. Zbavil sa iba svojich kritikov.
Spolieha sa na skrytú rezervu, ale nevie, kde ju hľadať.
Rozlúčili sa s ním s úsmevom. Všetci boli radi, že sa už nevráti.
Najlepšie si rozumejú, keď si nemajú čo povedať.
Keď na kolenách prosíme o odpustenie, nemôžeme sa vyhnúť vlastnej ľútosti.
Poslednú šancu premeškal. Nikto mu nepovedal, že už dorazila.
Nie vždy musíme mať všetko, stačí, že to nemá niekto iný.
Generačné rozdiely sú stále rovnaké, iba generácie sa neustále menia.
Celý svoj život musíme prispôsobiť svoju slobodnú vôľu vôli väčšiny.
Nevýhodou slobodného povolania je, že tí neslobodní sú lepšie platení.
Najväčší zázrak prírody je, že stále existuje.
Nie som si istý, či právna rovnosť slúži všetkým občanom rovnako.
Neznalosť zákona neospravedlňuje. Musíte vedieť, ako ich obísť.
Alexander Scholz
——————————————————————————————
PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránok. Mimochodom, zaznamenali sme už vyše 25 000 vzhliadnutí !!!
Môžete tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————————————