Dobrý deň, v prílohe posielam svoj ďalší príspevok na uverejnenie – fikciu pod názvom „Nedalo sa inak…“ Na úvod by som sa chcel poďakovať za Váš záujem o moju osobu, považujem to za veľkú česť!
Na základe vašej požiadavky posielam svoje krátke curriculum vitae, niečo málo o sebe: Pochádzam z Bratislavy, no osud ma už dávnejšie zavial do Trnavy, kde žijem a bývam so svojou rodinou. Som už na dôchodku, no ešte stále „kondične“ pracujem v slobodnom povolaní ako autorizovaný stavebný inžinier – elektroprojektant. Medzi moje záľuby patrí predovšetkým práca s kamerou a následne strih, úprava a ozvučenie videa. Ako iReportér som natočil množstvo rôznych zaujímavých reportáží, ktoré vo svojom spravodajstve odvysielala nielen slovenská, ale aj česká televízia. Moje videá aj s príslušným komentárom sú verejne dostupné na YouTube, kde mám k dispozícii svoj vlastný kanál: https://www.youtube.com/@marian.nomilner/videos
Nech čitateľ láskavo prepáči moju trúfalosť, no domnievam sa, že práve vďaka Humorikonu som v sebe na „staré kolená“ objavil skryté vlohy a náznak možného talentu pre literárnu tvorbu. Jednoducho, humoru a satiry nie je nikdy dosť!
HUMORESKA
Nedalo sa inak…
(Fikcia)
Nedávno sa mi dostala do rúk Štatistická ročenka, a ja som s prekvapením zistil, že na Slovensku budujeme pravdepodobne najväčšiu nemocnicu na svete. Staviame ju totiž už vyše štyridsať rokov a ešte stále nie je dokončená. Obávam sa, že tak skoro ani nebude. No už dnes môžem s istotou konštatovať, že Národná univerzitná nemocnica Rázsochy v Bratislave sa dĺžkou „výstavby“ celkom určite zapíše do Guinessovej knihy rekordov…
Za ten čas sa u nás vymenili celé generácie politikov a tiež rôzne vlády, no ani jednej z nich sa nepodarilo túto nemocnicu dokončiť a uviesť do prevádzky. Na túto neľahkú úlohu sa napokon v júli 2022 podujala vláda pod vedením dnes už definitívne odvolaného premiéra. Vláda rozhodla, že do roku 2026 postaví hrubú stavbu nemocnice za 281 miliónov eur, ktoré vyčlenila z európskych fondov Plánu obnovy. Podaktorí sme naivne začali dúfať…
Ako ubiehal čas, viacerí politici aj odborníci začali tento termín postupne spochybňovať až ho
napokon označili za úplne nereálny. Medzitým už iba dočasne poverený premiér a minister zdravotníctva aj financií v jednej osobe, sa s neskrývaným optimizmom snažil všetkých do poslednej chvíle presviedčať, že tento termín je síce napätý, no je reálny a stavbu sa určite podarí úspešne dokončiť. Pri jeho slovách mnohí iba neveriacky krútili hlavami a všimol som si, že viacerí z nich si pritom aj významne ťukali prstom na čelo…Medzi ľuďmi sa navyše začal šíriť názor, že dočasne poverený premiér nebezpečne pripomína istého šarlatána. Ten tvrdil, že ženy veru nemusia čakať celých deväť mesiacov, kým porodia, lebo ak sa budú usilovne snažiť, zdravé dieťa dokážu bez problémov porodiť aj v piatom mesiaci tehotenstva…
Ukázalo sa, že bývalý premiér napokon nezostal nič dlžný svojej povesti. Zo dňa na deň radikálne zmenil svoju rétoriku a pripustil, že sa mýlil. Vydýchli sme si… Ukázalo sa však, že mýlili sa aj všetci ostatní… Ako je to možné?
S odstupom času, keď premiér opäť zasadol do poslaneckej lavice, rozhodol som sa bývalého premiéra, „v preoblečení za Demokrata“, navštíviť v jeho byte a osobne sa s ním porozprávať. Chcel som sa dozvedieť niečo zaujímavého, pikantného zo zákulisia, takpovediac priamo z politickej kuchyne. Začala ma totiž neodbytne prenasledovať istá myšlienka, akési podozrenie, že pán premiér určite musel mať v rukáve nejaké „tajné eso“, na ktoré sa spoliehal až do poslednej chvíle… Inak mi to nedávalo zmysel!
A veru, nemýlil som sa! Pri fľaši znamenitej bošáckej slivovice, ktorú som priniesol so sebou, sa ochotne rozhovoril a zdôveril sa mi s podrobnosťami, pri ktorých som v nemom úžase hľadel s pootvorenými ústami…
„Ako by som len začal…“ zaváhal a s neistým pohľadom sa poškrabal za uchom. „Pozrite sa, nie som
idiot, od samého začiatku som veľmi dobre vedel, že takú komplikovanú a rozsiahlu stavbu nedokážeme v našich podmienkach dokončiť v tak krátkom čase,“ pozrel na mňa s istou opatrnosťou a ďalej pokračoval: „Chcel som vo vhodnej chvíli všetkých prekvapiť, prísť s niečím jedinečným. S riešením, ktoré ma napadlo už dávnejšie.“ Významne sa odmlčal a ja som využil túto chvíľu a položil mu samozrejmú otázku: „O aké jedinečné riešenie malo ísť?“ „Pamätáte si, keď v roku 2020 v Číne, a nielen tam, zúril smrteľný koronavírus? V meste Wu-chan vtedy urýchlene postavili plnohodnotnú špecializovanú nemocnicu pre tisíc pacientov za neuveriteľných desať dní! Rozumiete, za desať dní…“ nadšene zvolal a so širokým úsmevom siahol po fľaši bošáckej slivovice. Zručne ju odzátkoval a mne aj sebe nalial plný pohárik. Gestom znalca ju ovoňal a krúživým pohybom snažil sa vytvoriť retiazku po obvode pohárika. „Výborná…“ skonštatoval. Samozrejme, ani ja som nezaháľal a tiež
som skonštatoval, že je výborná…
„Ale ako to súvisí s výstavbou našej nemocnice?“ opýtal som sa nechápavo. „Naozaj nerozumieš?“ začal mi zrazu tykať, jeho úsmev sa vytratil a ja som vzápätí vycítil, že moja trestuhodná nevedomosť ho riadne zaskočila a sklamala. „Predstav si, že ak čínski stavitelia boli schopní postaviť nemocnicu pre tisíc pacientov iba za desať dní, ako dlho by asi stavali našu nemocnicu pre osemsto pacientov?“ povedal, pričom v slove „osemsto“ úmyselne pomaly kládol dôraz na jednotlivé slabiky. Pochopil som. „Ale čo stalo, keď si nakoniec kapituloval? Číňania snáď odmietli podieľať sa na výstavbe našej nemocnice?“ položil som mu ďalšiu zvedavú otázku. „Vôbec nie. V čase, keď to začalo byť už neúnosné a kritika sa začala na mňa valiť zo všetkých strán, podarilo sa mi v tajnosti zabezpečiť vládny špeciál. Diskrétne som požiadal nášho najschopnejšieho kolegu, aby vo Wu-chane priamym zadaním rokoval o možnosti čínskej účasti pri výstavbe našej nemocnice.“ „A kto bol tým kolegom, ktorý letel do Číny?“ opáčil som. „Myslím, že táto otázka bola úplne zbytočná,“ povedal chladne, no vzápätí ihneď dodal: „Samozrejme, nemal som príliš na výber. Najradšej by som tam išiel sám, no z taktických dôvodov som tam poslal niekoho, kto sa v podobnej situácii už osvedčil, a má preto bohaté skúsenosti.“ „Takže, poslal si tam…“ začal som mu aj ja tykať, no nestihol som dokončiť vetu. Jeho odpoveď bola totiž naozaj bleskurýchla: „Áno, veď kto iný by bol vhodnejší?“ zhlboka sa nadýchol a ihneď pokračoval: „Keď na celom svete bol nedostatok vakcín proti covidu, jemu sa podaril naozaj husársky kúsok, keď obdivuhodným spôsobom všetkých príjemne šokoval. Mimoriadne pre celé Slovensko zabezpečil dnes už legendárnu vakcínu Sputnik V, keď sa iniciatívne snažil našim ľuďom zachraňovať životy.“ Všimol som si, že pri týchto slovách sa mu rozžiarili oči a červeň mu zaliala líca… „Ako to teda dopadlo, podarilo sa mu niečo vybaviť?“ opýtal som sa netrpezlivo. Neodpovedal, lebo jeho pohľad mimovoľne zablúdil na konferenčný stolík, na ktorom ležali medzitým už opäť naliate poháriky.
„Samozrejme,“ odvetil napokon a ústretovo sa chopil svojho pohárika. Vzápätí sme si štrngli na zdravie. „Ešte v ten deň, v neskorých nočných hodinách, priniesol podpísanú zmluvu o vykonaní diela,“ povedal významne. „Potom naozaj nechápem, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo?!“ divil som sa. „Nuž, to bolo tak… až ráno som zistil, že zmluva bola vyhotovená iba v čínskom jazyku. Trvalo mi celý boží deň, než sa mi podarilo zohnať schopného tlmočníka a prekladateľa,“ povedal a na chvíľu sa odmlčal. Opäť som využil túto krátku prestávku a netrpezlivo mu ihneď položil ďalšiu otázku, ktorá ma zaujímala azda najviac: „Za aký krátky čas sa číňania zaviazali vybudovať našu nemocnicu?“ „Neuveríš. Iba za tri, maximálne štyri mesiace od dátumu, kedy táto zmluva mala nadobudnúť právoplatnosť.“ Od prekvapenia som zabudol zatvoriť pootvorené ústa… „Priznám si, aj mňa to mimoriadne prekvapilo a ešte viac potešilo,“ pokračoval. Keď som si však preloženú zmluvu prečítal pozornejšie, narazil som, na prvý pohľad síce bezvýznamnú, no z čínskej strany veľmi dôležitú a celkom pochopiteľnú požiadavku. Platnosť celej zmluvy totiž podmienili dodaním projektovej dokumentácie, kompletne preloženej do spisovnej čínštiny. A to najneskôr do desať dní od dátumu podpísania tejto zmluvy.“ „No… to by snáď nebol až taký problém,“ snažil som sa, zrejme opäť až priveľmi naivne, zhodnotiť túto požiadavku. „To si myslíš iba ty,“ znechutene skonštatoval. „S touto požiadavkou som sa samozrejme obrátil najskôr na človeka, ktorý nám túto zmluvu preložil do slovenčiny,“ pokračoval ďalej. „Ten sa mi však okamžite vysmial, že v takom šibeničnom termíne to jednoducho nie je možné. Urýchlene som sa preto obrátil na Ministerstvo spravodlivosti, ktoré vedie úradný Zoznam tlmočníkov a prekladateľov. Čo si myslíš, ako som pochodil?“ „Nebodaj rovnako?“ opáčil som opatrne. „Veru tak,“ odpovedal podráždene. Potom sa zatváril veľmi
dôležito a hľadiac mi priamo do očí, dodal: „Našťastie, na poslednú chvíľu sa prihlásil istý človek, ktorý si zrejme súrne potreboval privyrobiť, lebo sľúbil, že urobí všetko možné aj nemožné, aby to stihol. Ukázalo sa, že je to univerzitný profesor, sinológ a špecialista na ázijské jazyky.“ Tentoraz som sa zhlboka nadýchol ja. „Tak ako, podarilo sa mu to?“, opýtal som sa. Keď premiér na moju
otázku nijako nereagoval, začal som tušiť nepríjemný problém. Po chvíli sa pre zmenu zhlboka nadýchol zasa on, a plný neznámej emócie doslova vybuchol: „Predstav si ten trapas! Prišli za mnou kolegovia, poslanci, ktorí v parlamente práve predkladali návrh takzvaného potratového zákona. A zhurta sa na mňa oborili, že či viem, kto je ten profesor, ktorý sa tak ochotne podujal preložiť celú projektovú dokumentáciu do spisovnej čínštiny?!“ Povedal som im, že pokiaľ viem, je to veľmi vzdelaný, slušný a mimoriadne inteligentný človek. „Hááá…“ zahučal premiér, keď sa snažil napodobniť reakciu svojej kolegyne, inak známej bigotnej odborníčky na ženské záležitosti. Premiér pokračoval: „Vieš čo mi povedala?“ Pokrčil som ramenami, že neviem. „Zvýšeným hlasom zlostne povedala: tebe nevadí, že je to pre nás veľmi nebezpečný človek?“ „Keď som sa zatváril nechápavo,“ pokračoval premiér, „ďalší z kolegov sa mi ochotne snažil rozšíriť obzory.“ „Nuž, aby si vedel… ako by som ti to… slušne a bez urážky… jeho orientácia vykazuje nebezpečnú teplotnú anomáliu…“ povedal s nadvihnutým obočím. „Chápeš!?“ opýtal sa pre istotu a potom dôrazne pripomenul: „Nemôžeme predsa pripustiť, aby sme boli závislí od takéhoto človeka. To by bol náš koniec!“
Premiér celý vzrušený, s mierne naklonenou hlavou, náhle vstal a začal nekoordinovane mávať rukami. Potom nápadne skleslý, unavene dodal: „Snažil som sa im vysvetliť, že v tomto prípade musíme urobiť ojedinelú výnimku, lebo inak…“ „V žiadnom prípade, výnimka neprichádza do úvahy, ide o vyšší princíp mravný…“ zacitoval premiér z odpovede, ktorú obdržal od svojho neoblomného kolegu. Celý zhrozený som sa v nemom úžase zmohol iba na dve slová: „Takže tak…“ „Nedalo sa inak, musel som pripustiť, že to by bol naozaj náš koniec…“ smutne poznamenal bývalý premiér a opäť sa posadil. „Čo ste teda urobili?“ opýtal som sa, a už opäť som mu vykal. „Profesorovi som urýchlene poďakoval a vysvetlil mu, že dohoda o tlmočení je neplatná, lebo sa v nej vyskytli isté formálne nedostatky.“ „Aké nedostatky?“ neveriacky som krútil hlavou a v tej chvíli som už vopred tušil, aká bude odpoveď.
„Vysvetlil som mu, a on to ako lingvista určite pochopil, že v jednom slove chýbal dĺžeň a v inom bol zase nevhodne použitý mäkčeň…“ Pochopil som, poďakoval sa a celý znechutený som urýchlene opustil jeho útulný trojizbový byt. Fľaša bošáckej slivovice zostala na stole nedopitá…
Marian Nomilner
