Dnes aktuálne slovenský humorista Milan Kupecký

 SLOVÁCI! Nedajme si zobrať vo voľbách SLOVENSKO!!!

Humorne ladené spomienky na mladosť pochabosť

Už od detstva bolo mojou veľkou túžbou urobiť si meno. Nešlo mi o obyčajné meno, ktoré som dostal bez vlastného pričinenia do vienka hneď po narodení, ale o dobré meno! Vlastne, čo to táram, veď v živote ani tak nejde o meno ako o priezvisko. Vždy som sa boril (a nie je tomu ináč ani teraz) ako človek bez protekcie. Ona síce vymrela, ale zanechala nám tu veľa nezaopatrených detí. Kedysi sa to tak volalo múdrejšie a odbornejšie – socialistická známosť. Dnes sa to nahradilo klientelizmom, lobizmom a biznisom, prípadne show biznisom. A keďže nie som Ateista, Žid, Maďar, Buzerant, Cigáň, ani iná komunita, ale začipovaný ako stará nacionalistická štruktúra, navyše Slovák, mám to o to v živote ťažšie. Ba, často krát si myslím, že som takmer bez šance. Istý čas sa mi darilo vtesnať sa do limitu, mal som protekciu, no prišlo k prestavbe, k rotácii kádrov, k prevracaniu kabátov odhlasovaniu definitívy opozície, a zostal som ako prst, sám. Jediné, čo som doteraz, pretrvávajúce z mladosti nestratil, je elán a samozrejme nádej, ktorá umiera ako vždy posledná. Možno to tiež formulovať aj tak, že som sa stal veľkým dieťaťom, čo mi manželka dosť často pripomína ešte aj dnes, že som „ako malé dieťa“, „správam sa ako dieťa“, „rozumu mám sotva ako malý chlapec“, „nelíšim sa od kojenca“ a podobne. Mám však jednu veľkú, vzácnu vlastnosť – humor. A vraj ten, keď vás už opustia priatelia, manželka i všetci čerti, ten vás nikdy neopustí. Humor je u človeka vzácna vlastnosť, pretože aj jemu je iba zriedkakedy do smiechu. I jemu sa nevyhýbajú každodenné starosti strasti i bolesti. Už ako absolvent predškolského zariadenia som bol veselá kopa. Keď som navštevoval ročníky v základnej škole, ktoré som musel opakovať (nie však kvôli aplauzu) bolo vždy okolo mňa „živo“. Triedna učiteľka ma za všetky humorné výstrelky posielala za trest do kúta, kde som ako sympatizant kresťanskej politickej strany klačieval a stal sa tak živým príkladom pre ostatných, v tomto prípade spolužiakov. Samozrejme, príkladom odstrašujúcim. Mal som všetky prívlastky najhoršieho žiaka sedávajúceho v poslednej lavici, ktorému nechýbali ani somárske uši (niektorí spolužiaci, okrem uší na zošitoch a knihách, mali aj somársky kašeľ) a zostávajúceho (samozrejme, proti svojej vôli, nedemokraticky – hoci som ako bez rozumu kričal „nechcem násilie!“) a často po vyučovaní, zostávajúcim takpovediac po škole. Náš triedny učiteľ (doteraz neviem prečo) sa mi vždy vyhrážal slovami: “Počkaj, ty lagan, však život ťa naučí!“ Tieto jeho slová som si zobral za svoje, a – šup ho poza školu! Veď načože drať zbytočne nohavice. Neprekážalo mi ani opakovanie niektorých ročníkov, veď napokon opakovanie je matkou múdrosti. Navyše dosiahol som vždy to, že po viacnásobnom opakovaní toho istého ročníka, po nastúpení do ďalšieho, som bol najlepším, najstarším a najskúsenejším žiakom. Počas absolvovania vyšších tried ročníkov základnej školy som už potajomky fajčil, skúšal „trávu“, sem-tam si dal frťana, ráno som sa holil a mal občiansky preukaz, čo u spolužiakov vzbudzovalo rešpekt a autoritu. Školská klíma, pravdu povediac, mi bohvie ako nevyhovovala. Veď i štúdium na vyššej osobitnej škole, ktorú som absolvoval s viacerými budúcimi eštebákmi, som musel prerušiť zo zdravotných dôvodov. Akých? Nuž, učiteľ omdlieval vždy, keď ma uvidel. Mojím najobľúbenejším predmetom v škole bol elektrický zvonček. Na hodine matematiky, pri sčítavaní zlomkov, som sa cítil vždy ako polámaný. S obľubou som čakal na zlomok sekundy, ktorý oznamoval začiatok niektorej z prestávok, prípadne koniec vyučovania. Najviac som sa v škole veselil, keď sme všetci žiaci počas hodiny matematiky, ako detektívovia, hľadali spoločného menovateľa. Musel byť dobre ukrytý, pretože sme ho márne hľadali počas celej dochádzky na základnú školu, a dopočul som sa, že ho hľadajú dodnes. Dochádzku v ročníkoch základnej školy som musel predčasne ukončiť. Medzi moje obľúbené predmety v škole patrila telesná výchova, konkrétne telocvik, hoci od cvičenia som bol oslobodený. Súviselo to tak trocha aj s mojou fixnou ideou a skrytou túžbou (čo ma prenasleduje až dodnes) dostať sa medzi „vyššie kruhy“. Neprekážalo mi, že som si občas poplietol koňa s kozou a z telocviku, podobne ako zo správania sa, som mal na konci roka zlé známky, štvorky! Štvorky, nemyslím tentoraz známky, boli výhodou tak pre dievčatá, ktoré boli zaujímavejšie pred tými dievčatami, čo mali iba jednotky. Pre mňa osobne štvorky, hoci zo správania, bol úspech, pretože obe mi vylepšovali na vysvedčení môj celkový prospech. Svoju obrovskú fantáziu som vždy demonštroval na hodine slovenčiny, pri písaní diktátu. Toľko chýb naraz, ako povedala pani učiteľka, neurobí vraj ani úradník, ktorý nemá sekretárku. Podľa následnej opravy, to boli vždy iba dve chybičky. Hoci v jednom slove. Avšak tak, ako som nezabudol na školu ja, nezabudla ani škola na mňa. Pri príležitosti rôznych najmä školských výročí a sviatkov, dostávam stále na moju domácu adresu, rôzne pozvánky a blahoželania, zasielané spolužiakmi, vrátane učiteľov. Je to pochopiteľné, pretože som bol takpovediac večným študentom. Školskú dochádzku som absolvoval najdlhšie, je hodná zápisu do Guinessovej knihy rekordov. V čase školskej dochádzky som bol rekordérom aj v počte vymeškaných hodín. Navyše som bol často stredobodom pozornosti, čo sa natrvalo zafixovalo do hlbokej pamäti členov učiteľského zboru, vrátane školníka. Ten si ma asi pamätá najviac. A hoci už chudák nie je medzi nami, keď žil, vždy rád rozprával o mne viaceré príbehy, namiesto rozprávok, svojim deťom a vnúčatám. Niektoré sú natrvalo nahraté, proste takpovediac zvečnené na rôznych elektronických nosičoch, vrátane dnešného internetu, ba dokonca archivované v školskej zborovni. Sú to pre mňa pekné a pre nich a školu nezabudnuteľné spomienky. Napríklad, ako som raz počas vyučovania vhodil dymovnicu a neskôr Semtex do rozpálených kachieľ. Alebo ako som natrel kľučku na dverách a školníkové baganče marmeládou, hoci nebol prvý apríl. Alebo tesne pred začiatkom vyučovania podložil triednej učiteľke pripináčik pod zadnú časť tela. Škola, s hrdým názvom V. I. Lenina sa ešte i dnes pýši tým, že som bol jej absolventom. Sám riaditeľ, ako som sa dopočul ešte i dnes viackrát nezabudne spomenúť moje meno v školskom rozhlase.
Každá minca má však dve strany. Bolo to tak aj v mojom prípade, pretože záškoláctvo a školská absencia (myslím vynechanie strednej a vysokej školy), zanechali na mojom IQ veľké vedomostné medzery. Prejavilo sa to najmä pri skladaní životných skúšok, konkrétne v zamestnaní. Môj nástupný plat bol taký nízky, že som sa musel častejšie kvôli jeho nízkemu stropu skláňať a keďže som nemal jediného závistlivca stal som sa v pracovnom kolektíve najobľúbenejším členom. V čase, keď by sa dala prehrať moja výplatná páska, iste by vydala zo seba smutné melódie. Manželka mi nie náhodou, zhodou okolností počas vykonávania mojich manželských povinností často prízvukovala, že citujem: – aj plat máš malý! Hovorí sa však, že každé zlo je na niečo dobré. Pri mojich nízkych nárokoch a kvalifikácii som nebol nikdy nezamestnaný a zamestnávatelia, keďže sa na mne dalo ušetriť, doslova zvádzali o mňa boj. Ja som sa však s výškou platu, ktorá nedosahovala ani životné minimum neuspokojil a rozhodol som sa podnikať. Žiarivý príklad som našiel u suseda, ktorý sa od rána do večera motal vo fóliovníku. Avšak pre neho to nebolo hlavné zamestnanie, ale viac menej „fuška“. Tieto vidiny, okrem bledej závisti sa mi však napokon nepodarilo zrealizovať, pretože som od prírody tvor lenivý. Navyše, sa mi začala deformovať chrbtica od poklonkovania v styku s niektorými ľuďmi, ktorých som sa síce pokrytecký ukláňal, ale z duše nenávidel. Začal som byť tvárny, bez vlastného názoru, čo ma privádzalo takmer do zúfalstva. A hoci práca bola pre mňa archaizmom a posledným zúfalým pokusom ako sa dostať k peniazom, snažil som sa nájsť si zamestnanie. Napokon som ukotvil v oblasti športu. Nie nadlho a tak som prestúpil z ľahkej atletiky na ľahkú múzu. Mnohí moji priatelia usúdili, že mám talent, hneď potom, ako som pred voľbami namaľoval na plagát takpovediac čerta na stenu. Pri spomienkach na školu mi prišlo na um úspešné prispievanie do školského časopisu Špendlík, kam som posielal zamilované básne, najmä v čase puberty. A tak bolo rozhodnuté! Najskôr som začal netradične, písaním anonymov do rôznych redakcií, čo však netrvalo dlho, pretože som sa nedočkal odpovede, a ani honoráru. A tak som sa prihlásil na konkurz redaktora, od ktorého žiadalo vedenie redakcie plnenie rubriky Čierna kronika. Prijali ma a začal som s veľkým elánom, ktorý postupne ochaboval, najmä preto, že kriminalita ustupovala až sa napokon vytratila a rubriku museli zrušiť pre akútny nedostatok príspevkov. Rubrika síce zanikla, avšak po skončení stáže v redakcii známosti mi zostali. Odrazovým mostíkom v pokračovaní publikačnej činnosti bolo uverejňovanie vlastných básnických prvotín v redakcii Repné listy, kde som musel zaslať svoj životopis, v žiadosti o prijatie, ktorý predkladám na prečítanie si aj vám.

Životopis (totalitný) autora, alebo aj humorne ladené Curriculum vitae

Už od útleho veku som inklinoval k socialistickému internacionalizmu a svetovému proletariátu. Podobne ako väčšina slovenských velikánov, najmä spisovateľov, pochádzam z chudobnej rodiny a trel som biedu. Ako chlapec som chodil bosý a tak miesto topánok ma utláčali fabrikanti, ktorí ako sa to recituje aj v istej revolučnej básni – „nám otŕčali bruchá!“ Hoci červená farba ma príliš nefascinovala, nedokázal som ani v krízových rokoch zatajiť svoj pôvod a najmä počas klamstva som sa vždy červenal. Dokonca aj nos mám červený, lenže nie od politického presvedčenia, ale od chlastu. V predpubertálnom veku, pri rozhodovaní či ísť na malú alebo veľkú stranu, som sa rozhodol vstúpiť do tej veľkej, čo mi neskôr moji neprajníci vyčítali provokujúcimi poznámkami, že som mal vstúpiť radšej do niečoho iného. Lenže ja viem svoje. Strana, ku ktorej som inklinoval, združovala náš chudobných proletárov a bola našim predvojom. Usilovala sa o beztriednu spoločnosť a priznám sa, nám čo sme boli pri lopate sa do učenia veľmi nechcelo. Občas sme si mohli podriemať na nejakej schôdzi a dopriať si aj kus obloženého chlebíčka alebo v lepšom prípade vysmážaný rezeň. Prozaický bol môj vzťah aj k priateľovi najvernejšiemu – Sovietskemu zväzu. Zvlášť mi imponovala Anna Proletárka a Syn pluku. Istý čas som pátral aj po stopách neznámeho vojaka. A hoci plešatí ľudia mi neboli nikdy príliš sympatickí, priam som sa zamiloval do Vladimíra Iljiča. Vybozkávať sa do sýtosti mi umožňoval častý príchod družobných delegácií k nám, najmä potom, čo som sa vyšplhal na stranícku funkciu. Saratov bol po Dunajskej Strede druhou zahraničnou oblasťou, ktorú som kedy v živote navštívil. Možno aj preto ma moji stranícki kolegovia z VUML volali svetobežníkom. Mal som tiež príležitosť navštíviť leninovo mauzóleum, škoda len, že sa mi nenaskytla príležitosť vystreliť si z Auróry, z ktorej si dnes strieľa kde-kto. Keďže som takmer celý svoj život presedel na schôdzach, zanechalo to stopy na mojom zdraví, ako profesionálna choroba z povolania. Napríklad od častého hlasovania som mal pravú ruku silnejšiu a od sedenia som získal zlatú žilu. Je to jediný môj poklad, ktorý žiaľ, na rozdiel od tvrdej meny, som nemohol uložiť do Švajčiarskej banky. Od neustáleho poklonkovania mám zdeformovanú chrbticu a občasné poruchy racionálneho myslenia. Najviac ma na príslušnosti k rodnej strane fascinovala fixná idea o šťastnej budúcnosti, s ktorou som kráčal vedno dovtedy, pokiaľ ma neopustila. V živote som priam nenávidel protekciu, úplatkárstvo a triedneho nepriateľa. Kým s protekciou a úplatkárstvom som sa stretával takmer na každom kroku, triedneho nepriateľa, podobne ako lietajúci tanier, či Yetiho som nikdy v živote nevidel. Veľmi som sa rozhneval aj vtedy, keď mi rodná strana pridelila protekčne garzónku, na ktorú som netrpezlivo, v intenciách straníckej disciplíny, čakal dve päťročnice, kým predtým som býval u starej mamy vo Svrčinovciach a priživoval sa z jej starobného dôchodku. Bol to tiež jeden z príkladov správnosti našej sociálnej politiky. Spoločnosť, ktorú som pomáhal budovať, mi za to umožnila čerpať nenávratnú pôžičku a splácať televízor z multiservisu. Socialistickými vymoženosťami bolo aj pravidelné poisťovanie sa proti požiarom, lacnejšie stravovanie v závodnej jedálni, rekreácie cestou „eróhá“ a ďalšie, ako napríklad najesť sa dosýta vlašského šalátu v podnikovom bufete. Za to všetko sa odo mňa vyžadovalo, okrem straníckej disciplíny, iba platenie členských príspevkov, čo bolo vždy dôležitejšie ako napríklad platenie nájomného. Najviac ma trápi, že zahnívajúci kapitalizmus už nedobehneme. Ani vtedy, ak by sa rozhodol ísť nám oproti. Škoda len, že sme za tých vyše štyridsať rokov nedokázali s tými imperialistami uhrať aspoň remízu, už keď sa nám nepodarilo nad nimi zvíťaziť.

Z nechránenej aforistickej dielne

Najúspešnejšie sa lezie k peniazom po politickom rebríčku.
Slovensko je ako kukučie vajce. Podkladá sa Európskej únii a severoatlantickému paktu.
V prípade úradníckeho šimľa sa sa dajú komplexy liečiť úradnou pečiatkou..
U nás na Slovensku všetko klesá. Okrem inflácie, kriminality, zadlžovania a chudoby.
Jamy na našich cestách sa rýchlejšie prehlbujú, ako informácie o nich.
Bol to skutočný eroman. Občas pretiahol aj pracovný čas.
Náš parlament je schopný. Niekedy aj otvoriť zasadnutie a prijať uznesenie.
Na prežitie už nie je ani tak dôležité zamestnať sa, ako zapísať sa na úrade práce.
Načo toľko rozprávať o sebe. Ak máte komunikatívnych susedov.
Oveľa ľahšie je nasadiť si masku, ako absolvovať plastickú operáciu.
Občas sa snažím prehovoriť k druhým po lopate, hoci priznám si nie je to môj obľúbený nástroj.
Do predvolebných sľubov patrí aj níženie úmrtnosti. Hroby na cintorínoch zaberajú veľa reštituovanej pôdy.
Ak platí, že poslanci sú služobníkmi ľudu, tak sú to finančne veľmi drahé služby.
Čert ak diabol. Kedysi sme boli okrádaní, dnes vykorisťovaní.
Zaujímavý paradox: S plnou peňaženkou a žalúdkom sa ľahšie vyskakuje.
Aj vtipy podliehajú móde. Majú byť krátke ako minisukne.
Na dobrú domácu klobásu a slivovicu netreba certifikát.
Už roky padáme na dno. Žiaľ, nie je to dno ekonomické.
Policajti majú vraj ruky rozviazané. Možno je chybou, že všetci?
Už prestaneme hľadať ihlu v kope sene. Nie sú peniaze na pokosenie trávy.
Na politickej scéne sa vraj objavil Mikuláš. Teraz v lete?
Šetriť majú z čoho iba privatizéri. Chudobe zostáva šetriť iba ak nervy.
Všetci Slováci sme vraj na jednej lodi. Lenže tá sa podobá Titanicu.
Dúhová modrá koalícia sa zakrátko po voľbách rozpustí a vytratí ako dúha.
Európska únia je ako je ako bývalý socialistický majetok Je všetkých a zároveň nikoho.
Maďarsko je v rámci Európy označované ako čierna diera. Dúfajme že nie ozónová.
Slováci sú uvedomelý národ. Ušetria a zvyšok dajú na zbrojenie a na predvolebnú kampaň.
Pozmenené porekadlo: Bližšia košeľa ako prevrátený kabát!
Sociálna dávka je pravdepodobne odvodená od slova nadávka.
Na nápravu neporiadku u nás nestačí ani kordón upratovačiek.
Nielen na Slovensku sme životné prostredie zahnali do krajnosti.
Je evidentné, že najviac sú znečistené finančné toky.
Sranda musí byť, aj keby sa voľby sa nekonali.
Mnohí politici majú toho veľa za ušami. Niektorí aj slúchadlá.
Proti satire sa netreba brániť nepriestrelnou vestou.
Kto sa bojí, nech neberie úplatky a neprivatizuje!
Najťažšie je speňažiť duchovné bohatstvo.
Ťažko sa kráča osvedčeným starým štruktúram po európskych vyšľapaných chodníčkoch.
Bez práce nie sú koláče, iba ak sociálna podpora.
Nachytali ho na hruškách, predával zakázané ovocie.
Najotvorenejšie dialógy sa dejú za zatvorenými dverami.
Oveľa ťažšie sa perú špinavé peniaze tým čo majú iba čistý príjem.
Najhoršie, keď už ani v peňažných ústavoch nie sú peniaze.
Za zneužité postavenie ba sa malo sedieť.
Čas je najlepší lekár a nepotrebuje pomoc ani zo zdravotnej poisťovne.
Poznám veľa čestných ľudí, ktorí nezabudnú dať úplatok.
Dnes už nerobia šaty človeka, ale lepšie identifikujú bezdomovca.
Obdivujem rieku. Tá si na rozdiel od politika vie sama urobiť koryto.
Vzkriesenie satiry nastane až potom, ak sa budú vysielať pravidelné prenosy z rokovaní parlamentu.
Každý vodič by mal mať o kolečko viac. Rezervu.
Kto mastí, ten sa vezie. Žiaľ, neplatí to iba v motorizme.
Niekedy aj pri predbiehaní stačí sa iba poponáhľať.
Rozvod je malá útecha ukrytá v kútiku duše hneď po svadbe.
Dnešné televízne relácie sú ťažkou duševnou potravou pre ich sledovateľov.
Žiaľ, múza na rozdiel od futbalistov nekopne každého.
Už neplatí, že ten kto hľadá nájde, dnes za všetko treba zaplatiť!
Aj anjel občas vystrčí rožky.
Nedeľným škriepkam na televíznej obrazovke hovoríme oficiálne politický dialóg.
Vstup do EÚ mi pripadá ako jazda autobuse v ktorom už dlhé roky sedím.
Privatizácii u nás sa medze nekládli, iba prekážky.
Ktovie či zdražie aj maslo ktoré máme mnohí na hlave.
Dúfam, že po voľbách novú vládu rýchlo zložíme. Nie však ako tú predošlú – na kolená..
Kriminalita pribúda. Ešteže sa nekriminalizujú módne výstrelky.
Prax preukázala, že politický zlepenec nevydrží dlho.
Po skončení týchto parlamentných volieb dúfajme, že nebudeme zasa lamentovať.
Z predvolebných hesiel: Bližšie k masám a najmä ku kontajneru!

Milan Kupecký

Slovenskí humoristi, tvorcovia Humorikonu, prosia o podporu…Pomôžte skvalitniť humor a satiru ako i píšucích a kresliacich autorov! Č. účtu: IBAN SK 54 7500 0000 0040 0096 049