Dnes aktuálne slovenský humorista Viktor Kubal mladší

Vo vydavateľstve Avízo (majiteľ Deák) sa po roku 1990 pokúšali, avšak bezúspešne, pokračovať vo vydávaní tohto titulu pod názvom Nový Roháč. Šéfredaktorom bol Viktor Kubal mladší. Keď zanikol, krátky čas sa ho márne, už pod hlavičkou Extra Roháč, snažili zachrániť v minivydavateľstve H+S (Humor a Satira), spolu s ďalšími autormi, bývalými „roháčovcami“, prispievateľmi do tohto renomovaného časopisu, ktorého jedinou chybou bola pečať bývalého komunistického Tlačového kombinátu vydavateľstva Pravda; a pod jeho zánik sa podpísala tiež ešte stále pretrvávajúca vlna tzv. demokratizácie a komercializácie. Vďaka riaditeľovi Meszlényimu (humoristovi Milanovi Kupeckému sa podarilo presvedčiť ho) vychádzal dva roka časopis v Komárňanských tlačiarňach. Potom sa ho pokúsil vziať pod svoje krídla súkromný podnikateľ Rapca, no bez finančnej, inzertnej, distribučnej a ani politickej podpory časopis zanikol. No ešte počas jeho tzv. obrazne povedané krátkeho obdobia jeho klinickej smrti sa ho pokúsili zachrániť samotní „roháčovci“, no beznádejne, navyše so zadĺžením za tlač definitívne zanikol. Škoda, no nie je to ojedinelý prípad vtedajšej divokej privatizácie. A kde, v akých rukách sú dnešné printové a elektronické médiá, komu a načo slúžia si viete domyslieť. Vieme, že za dobrý vtip či vo výstižnú karikatúrnu kresbu sa dá veľa skryť, ale i veľa vyjadriť. Je to určitý uhol pohľadu na veci, ktoré sa dejú každý deň okolo nás. Vtedajšie komunistické vedenie vnímalo Roháč ako časopis, ktorý „odhaľuje nedostatky na rôznych úsekoch hospodárskeho a spoločenského života, kritizuje buržoázne prežitky vo vedomí ľudí a reakčné úsilie imperialistických mocností“, prípadne sa v ňom pretraktovala komunálna satira. Na chválu jeho tvorcov treba povedať, že ak sa naskytla čo i len malá možnosť (napríklad v období roku 1968), alebo voľnejšia politická atmosféra či demokratickejšie obdobie Roháč bol na svojich stránkach predvojom kritiky, respektíve satiry, ktorá bola akýmsi seizmografom ďalšieho možného smerovania spoločnosti. Dnešok však neznamená, že nie je čo kritizovať, na čom sa zasmiať, skôr opak je pravdou. A ani odvaha by možno nechýbala, ibaže objekty kritiky zväčša siahajú do vyšších sfér a najmä vláda mamonu bráni takémuto pravdivému prejavu výpovede spoločenských neduhov, klamstiev, podvodov a ďalšieho, najmä politickému marazmu, v ktorom práve žijeme. Nie je to však problém iba printových, ale i elektronických médií. A tak nečudo, že Roháč si svoje miesto, bez finančnej, inzertnej a ani politickej a distribučnej podpory, i napriek svojej opodstatnenosti na trhu neudržal. Teraz je autorom, humoristom, aj začínajúcim daný priestor na internetovom HUMORIKONE. Treba ho využiť, nech nezanikne vôbec, veď na rôznych podujatiach a súťažiach organizovaných u nás na Slovensku sa viac angažujú nielen naši, ala aj zahraniční autori. A to treba evidovať a zaznamenať. Táto angažovanosť ešte žijúcich autorov by malo ministerstvo kultúry finančne podporiť. No v tomto spoločenskom marazme je slovenské kultúra,vrátane rekreačného športu niekde v závese, respektíve na chvoste záujmu. A tak si slovenskí humoristi musia vystačiť i keď s odretými ušami, sami. Zdá sa, že pomaly s ubúdajúcimi dnešnými autormi, ktorí sa venujú týmto žánrom, mladí ľudia nebudú pomaly vedieť čo je to aforizmus, epigram, esej, poviedka, humoreska…A ak sa zadívame vôkol seba, vo všeobecnosti zdravý vtip, liečivá satira najmä politického podfarbenia sa z našej spoločnosti doslova vytratila. Kde hľadať príčinu, vieme…Humoristický chlebík, hoci v malých dávkach, ešte existuje, nie je však ľahký, najmä ak to má byť humor inteligentný.

Humoreska

Ako ma osud dokopal

Narodil som sa na kopaniciach. Ešte ako chlapec v plienkach som netušil, že toto miesto ovplyvní celý môj nasledujúci život. Už ako som začal chodiť do školy mi pocit absolútneho nezáujmu o všetky predmety nedal spávať. Čo zo mňa bude? Ako sa v živote uplatním? Raz, keď som sa vracal zo školy a v žiackej knižke som niesol domov tri pätorky, začal som od zlosti kopať do hrdzavej plechovky, ktorá bola pohodená na chodníku. Tak som bol zaujatý touto zvláštnou činnosťou, že som ani nevnímal, kde ma oči vedú. No odrazu sme sa s mojou plechovkou ocitli pri akejsi transformátorovej stanici, plnej energie. Vnímal som obrovskú silu elektrického prúdu, ktorá napĺňala celé okolie. Vtedy som sa rozhodol! Budem elektrikárom. Zamestnanie síce rizikové, ale určite dobre platené…Ani som sa nenazdal a výučný list elektrikára-silnoprúdara som mal vo vrecku. Začal som opravovať porušené elektrické vedenia na trasách a bol som sám so sebou spokojný. Práca sa mi darila a zadovážil som si aj byt. Jedného zimného večera som si v službe vypil. Nie veľa, len tak na zahriatie. No na ďalšie kopnutie v mojom živote to stačilo… Tie volty, čo boli na stĺpe, ma skoro o život pripravili. Nasledujúce tri mesiace som strávil v nemocnici. Popáleniny druhého stupňa, porušený chod niektorých vnútorných orgánov. Vďaka mojej silnej telesnej konštrukcii som sa z toho vysekal. Prvé čo som si v stave vedomia zafixoval bolo, že s elektrikárčinou navždy končím…Z nemocnice ma vyprevádzali s pocitom dobre vykonanej práce. Ja som sa vracal do svojho bytu bez elánu a perspektívy do budúcnosti. I tentoraz som zakopol, no o šťastenu v podobe peňaženky. Jej obsah síce nebol bohatý, ale dvesto korún a lístok na futbalový zápas ma predsa len potešili. Hral akýsi domáci celok proti futbalistom v pruhovaných dresoch. Zápas, ktorý sa odohral pred mojimi očami, ma veľmi upútal. Najmä to, že sa obvykle zápolí v dvoch polčasoch a na dve brány… Za nájdených dvesto korún som si kúpil kopačky a prihlásil som sa do futbalového oddielu. Naháňanie po trávniku ma neuveriteľne bavilo. Po roku tréningu som sa dozvedel, že ma musela niekedy i múza kopnúť. Všetci totiž o mne hovorili, že som veľký talent s obrovskou perspektívou. Ako sa vyvinuli nasledujúci udalosti, netreba bližšie opisovať. Po troch rokoch som sa stal nielen stabilným hráčom prvého mužstva, ale aj miestnou hviezdou. Ako pevný val v obrane som okopával súperových útočníkov, čo sa všetkým veľmi páčilo – až na nášho trénera. Po každom zápase mi vytýkal prílišnú hrubosť a správal sa ku mne ako k radovým hráčom. Neuvedomoval si vôbec, že som hviezda, miláčik fanúšikov. Tak prišlo samo od seba ďalšie kopanie, skôr podkopávanie, ba až podrývanie. Rečami som infikoval postupne svojich spoluhráčov a ohováral trénera, kde sa dalo. Onedlho sa veru úspech dostavil. Pod mojim vedením sme začali bojkotovať trénerove nariadenia, príkazy a zažiadali sme o jeho výmenu. Celý náš spor nakoniec vyriešila disciplinárna komisia. Ale na vyhlásenie výsledku pozvali len mňa. A tam som dostal najväčší a najtvrdší kopanec. S okamžitou platnosťou ma vylúčili z mužstva. Vraj taký medzi športovcami nemá miesto…Teraz pracujem v záhradníctve ako ošetrovateľ čerešňového sadu. Motykou okopávam stromy, kyprím pôdu a verím, že ešte raz zakopnem. No tentoraz v zemi, s motykou o zlatý poklad. Čakám síce už vyše pätnásť rokov, ale nádeje sa nevzdávam. Kopanie doposiaľ predsa poznačilo celý môj život…

Viktor Kubal mladší


PODPORTE nezávislé médium Humorikon – jediné slovenské internetové médium svojho druhu ľubovoľnou finančnou čiastkou! Všetok obsah na týchto stránkach je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie jednotlivých strán. Máme veľa nápadov ako sa neustále zlepšovať a ponúkať vám naďalej čo najkvalitnejší žurnalistický obsah. Pod hlavičkou slovenskej pôvodnej satiricko-humoristickej tvorby sú to všetky literárne žánre, vrátane humoresiek, rozhovorov, fejtónov a drobných literárnych útvarov. Prirátajúc informácie z rôznych podujatí! Kultúra na Slovensku je v závese a satira a humor sa dnes ako žáner objavujú v médiách iba ak sem-tam sporadicky.

Hoci existujeme iba niečo vyše roka, bez vašej pomoci čitateľov a autorov sa ďalej nepohneme.Mimochodom, zaznamenali sme už bezmála 29 000 vzhliadnutí a obsahom je zaradenie za vyše ročné obdobie približne 1510 príspevkových strán od desiatok popredných slovenských i zahraničných autorov, profesionálnych humoristov, tvorcov duchaplného slova a vtipnej karikatúry!

Je tu možnosť ako nám pomôcť aj forma inzercie a reklamy. Na to vám vystavíme daňový doklad!!!

Ak nám chcete pomôcť skvalitniť noviny, respektíve podporiť slovenskú kultúru v oblasti humoru a satiry, ako i kvalitnú žurnalistiku, máte možnosť poukázať nám legálne 2% z dane na podporu Humorikonu. Sme riadne evidovaní na daňovom úrade. Prípadne telefonický kontakt: 0907 905 537.

Potrebné údaje: IČO: 42120977
Súpisné orientačné číslo: 1723/3
Môžete tak urobiť i prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499

Ďakujeme!

————————————————————————————————————————————-

 

0 0 vote
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments