Fejtón
V dočasnom poverení…
Včera som mal veľmi zlý deň, už od rána ma hrozitánsky rozboleli zuby, čo zuby, jeden zub s dierou ako vráta starého sedliackeho domu, celú hlavu mi šlo rozpučiť. Zub môj bolestínsky, tentoraz nijaké zľutovanie, pôjdeš pekne von – a hotovo! Áno, musím skočiť zubárovi. Ale kam a ku komu?! Pred ambulanciami sa tmolí viacej ľudí ako na úradoch práce. Vbehol som do najbližšieho zdravotného strediska, po krátkom blúdení som naďabil na správne dvere: Zubná ambulancia. MUDr. Ján Vŕtačka, zubár v dočasnom poverení… Po trojhodinovom útrpnom čakaní prišiel rad aj na mňa: „Pán doktor, potrebujem vytrhnúť zub,“ začal som nedočkavo a bez okolkov. „Idem sa zblázniť od bolesti…“ „Nie tak hŕŕŕ, pán…,“ prerušil ma zubár. „Gramblička, pán doktor… Gramblička…“ „Trhať sa dnes nebude,“ pokračoval doktor Vŕtačka, „Aby ste rozumeli, ja mám dočasné poverenie iba na pichanie injekcií. Ak chcete, jednu vám dám, bolesť sa na chvíľu utíši.“ „Pán doktor, to nemyslíte vážne,“ protestoval som pokorne, ako ten najhorúcejší kajúcnik, „musíte ma bolesti zbaviť, nie ju utíšiť. Len pokojne trhajte…“ „Nedá sa, nemôžem,“ vzpieral sa Vŕtačka, „poverenie nepustí. Skúste ísť za primárom v dočasnom poverení, možno vám udelí výnimku…“ Poslúchol som. Primár ma odbil tvrdením, že má dočasné poverenie len na vŕtanie, trhanie neprichádza do úvahy. „A navyše,“ dodal primár, „na výnimku by ste museli najmenej mesiac čakať, je to zdĺhavý proces, samé papierovanie.“ „Nejako to obíďte, pán primár,“ prosíkal som, „veď výnimka, ako sám viete, potvrdzuje pravidlo!“ „Nebuďte smiešny, pán Gramblička,“ smial sa primár, „vari neviete, že v zdravotníctve nijaké pravidlá nemáme?! Raz je tak, inokedy onak.“ „A to mám azda zhynúť od bolesti?!“ skríkol som zúfalo, až tak, že sa primár zľakol. „Ak inak nedáte, obráťte sa na ministerku zdravotníctva v dočasnom poverení,“ upokojoval ma primár, „sídli vo vedľajšej budove, možno vám poskytne generálnu výnimku…“Poviem vám, že to bola ministerka takmer univerzál – keby len zdravotníctva, ale aj financií a kadečoho iného – všetko s dočasným poverením. Pravdupovediac, pôsobila skôr ako nadministerka. Steny jej kancelárie zdobili heslá: VOJNA JE MIER, SLOBODA JE OTROCTVO, NEVEDOMOSŤ JE SILA, PÄŤ A PÄŤ JE DVA. Neobyčajne súčasné a výstižné. V duchu najmodernejšieho newspeaku alias novoreči typu humánne bombardovanie, lietajúci migyšrot, obranný útok, antidemokratická demokracia, imperiálny záchranca, jednota až do roztrhania tela atď. „Kto vás za mnou posiela?“ spýtala sa ma s hrubou dávkou odmeranosti. „Pán doktor Vŕtačka a pán primár,“ odvetil som úslužne. „Samozrejme, kto iný,“ rozhorčila sa multiministerka. „To sa nich podobá, keď treba niečo riešiť, vždy sa skryjú pod ženskú sukňu.“ „Až tak tvrdo by som to nepovedal,“ zašemotil som bojazlivo. „Usilovali sa mi pomôcť, kameň úrazu je v…v onom poverení. „V akom poverení?“ vystrelila zo seba hrmotnú otázku.„V poverení na generálnu výnimku.“ Môj hlas znel kvílivo, až plačky. „Generálne výnimky už nevydávame, vo veľkom sa to zneužívalo, dohromady sme ich narátali až 363,“ vyhlásila ministerka rezolútne. „Takže človek môže aj skapať!“ Nedokázal som skryť svoj hnev. „A čo vám vlastne je?“ spýtala sa ma typicky úradníckym tónom. „Niet doktora, ktorý by mi vytrhol deravý zub, už hodiny umieram od bolesti. Stále len počúvam o dočasnom poverení.“ Po napuchnutom líci sa mi gúľali slzy ako hrachy. „To ste mali hneď povedať.“ Slová jej doslova mäkli na jazyku. „Pravdaže vám pomôžeme, radi a ochotne. Zaraz to bude.“ Prikázala sekretárke, aby zavolala ochrankára Jožka. Prikvitol ako na koni. „Jožko,“ oslovila ho, „ máme tu ďalšieho pacienta, ujmite sa svojho remesla.“ Ešte šťastie, že to bol bývalý boxer s bohatou praxou. Zub som si zobral domov na pamiatku…Keď som zatváral dvere, započul som ministerkin hlas: „Aspoň ste videli a pocítili, aké má dočasné poverenie výhody!“
P. S.: Inšpirované premiérom, ministrom financií a ministrom zdravotníctva (v jednej osobe) v dočasnom poverení a ostatnými ministrami v dočasnom poverení. Pri heslách a novoreči som sa inšpiroval Orwellovou knihou 1984. Pripomínam, že sa píše rok 2023.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 9 – 10/2023)
Fejtón
Tentoraz bez titulku
Keby ste ma poznali, tak ma budete od rána až do večera ľutovať: samé ústrky, ponižovania, násilné zatvárenie v izbe, občas kopance, za nechcené previnenia kruté tresty – hladovky bez jedla a vody, bitie palicou. A tie ustavičné nadávky, neotravuj, neskáč, nevylihuj, zmizni, ty bastard, lebo ti vytrhám uši! A vraj hlava rodiny, milujúci manžel, láskavý otecko, človek, ktorý by ani muche neublížil. Figu borovú! Doma iba zazerá, hromží, vykrikuje, zúri, rozbíja taniere, vŕši sa na celej famílii. A o tých muchách by sa dalo tiež rozprávať (keby len muchách, neraz som to zažil). Navyše zlú náladu a grobianske spôsoby prenáša aj do svojej roboty…
Spočiatku som sa naňho s pýchou pozeral v televízii, predsa len poslanec, vážená osoba, ale dnes, škoda reči… V parlamente sa zapletie do každej hádky, vyvreskuje bez udelenia slova, nechutne strká do kolegov, sype im na hlavu papieriky, polieva ich vodou, posiela do horúcich a všelijakých iných pekiel, častuje vulgarizmami, dokonca podaktorým v doslovnom amoku vrazil zopár faciek. Taká hanba! Hanba pre celú rodinu! Keď mu doma dohovárame (raz som si na to trúfol, pravda, po svojom, i ja), plieska nahnevane dverami, až tak, že takmer vyletujú z pántov. Zatvorí sa v pracovni, rachoce stoličkami, búcha päsťami do steny, vyšmarí zo stola šuplíky, papiere porozhadzuje na všetky strany a napokon sa od zlosti rozplače. Tri dni nevyjde von, občas usedavo vzlyká a opakovane sa zastrája, to vám neprejde, dám všetkých pozatvárať! Vládnuť budem len ja, ja, ja, ja sám, najmenej ďalších tridsať rokov. Ja viem, čo je najlepšie, najmúdrejšie, najgeniálnejšie…! Krik a kliatby sa nesú cez tri ulice…
Toť (vlastne bolo to už dávnejšie) k nám pribehol sused a spustil rovno z plných pľúc: „Hej, vy posranec, kto bude stále počúvať tie vaše výlevy, hamujte, brzdite! Všetkým leziete na nervy, umravnite tú svoju kotrbu. Vravia vám niečo také slová ako ohľaduplnosť, rešpekt k okoliu a k súkromiu iných? Naše deti sa vás boja, keď vás zbadajú na dvore, utekajú ako divé dovnútra, manželka berie tabletky na upokojenie, babka zase na spanie. A ja? Z vášho revu som už niekoľko dní oka nezažmúril. Asi ma klepne. Už máme tých vašich somarín vyše hlavy. Doparoma, dajte sa radšej zaočkovať proti besnote!“
Neborák, očkovanie nemal spomínať, na toto slovo je náš domáci tyran zvlášť alergický. Vrhol sa na suseda, schmatol ho za vlasy, na rad prišli päste, škrabance, váľanie po zemi, až zrazu sused zaúpel od bolesti… vyskočil, krvácalo mu ucho, čo ucho, pol ucha. Vyzeral ako van Gogh, len britva mu v ruke chýbala. Tentoraz na to však stačili obyčajné poslanecké zuby…
Prirodzene, sused to tak nenechal, podal žalobu na súd. Nepomohla poslanecká imunita, nezaúradoval ani paragraf 363, a to aj napriek tomu, že obžalovaný sa zanovito a húževnato bránil, on nič, on muzikant, sused si určite ucho sám odhryzol. Ako sa mu to podarilo, uviesť nevedel, iba čosi zamrmlal. Verdikt bol jednoznačný: Odsúdený si musí na vchodovú bránku umiestniť tabuľku s nápisom: „Pozor, domáci pán hryzie!“
Verte, či neverte, zadosťučinenie som pocítil aj ja, hoci sa to týkalo nášho domu a našej rodiny. Bola to odplata za všetky krivdy a neprávosti, ktoré musím po celé roky znášať…
P. S.: Pravdupovediac, nerád periem domácu špinavú bielizeň na verejnosti. V tomto prípade som však nemohol mlčať: Tento príbeh vám o svojom pánovi porozprával pes Dunčo. Len sa bojím, aby sa nápisu na tabuľke nezľakli i niektoré sučky na okolí…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 1 – 2/2023)
Pavol Dinka
