Pranier
Vlastenectvo
Naša súčasnosť je, aspoň zatiaľ, relatívne pokojná. Nezažívame priamo vojnu, ozbrojené konflikty ani brutálnu okupáciu. Ale hrozba toho všetkého nad nami visí ako Damoklov meč. Vojnový konflikt na území susedného štátu a naše dodávky zbraní jednej z bojujúcich strán vyvolávajú protichodné reakcie – je však zjavné, že ako štát nie sme neutrálni, naopak, aktívne zasahujeme do sporu, hoci nás k tomu nezaväzujú žiadne medzištátne dohody či zmluvy, a to môže mať nedozerné následky. Protichodné (zväčša nesúhlasné) reakcie obyvateľstva na kroky vládnej exekutívy sú teda pochopiteľné a pri ich hodnotení vyvstáva otázka, ako sa má prejavovať pravé vlastenectvo, aké atribúty má mať a v čom vlastne spočíva národnoštátny záujem Slovenska.
Tak ako iné národy aj Slováci majú právo na vlastný pohľad na svet, na dejiny, prítomnosť i budúcnosť, na vlastnú víziu rozvoja. Pritom je však vždy prospešné brať si dobré príklady od iných a, samozrejme, hľadať a budovať spojenectvá. Musíme uznať, že ako málopočetný národ sami, bez spolupráce s inými neobstojíme, zvlášť v dnešných časoch, keď nás globalizačné tlaky obrali napríklad aj o potravinovú sebestačnosť, nehovoriac o značnom oslabení politickej suverenity a kultúrnej identity.
Románová epopeja Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier je pozoruhodnou literárnou výpoveďou o jednotlivcoch a národoch, o ich konaní v časoch neistoty a vojny, ale i zdanlivého pokoja a blahobytu. Otázky šťastia, dobra a zla, slobody a zodpovednosti, voľnosti a nevyhnutnosti, smrteľnosti a zmyslu života odnepamäti hýbu ľudskou spoločnosťou, ako aj otázky spolupatričnosti, domova a vlastenectva. A práve v súvislosti so vzťahom k domovine, k vlastnému národu a vlasti ruský spisovateľ píše, že dôležité je to, čo sa bežne neukazuje, nevystavuje na obdiv, čo sa nachádza pod povrchom každodenných udalostí a ukáže sa až v rozhodujúcich chvíľach. Vlastenectvo v pravom význame slova „sa neprejavuje prázdnymi slovami, nie obetovaním vlastných detí pre záchranu vlasti a inými neprirodzenými činmi, ale prejavuje sa nenápadne, prosto, prirodzene, a preto vždy dosahuje najlepšie výsledky“ (Vojna a mier. Bratislava, Slovart, 2002).
I na Slovensku si zaslúži ocenenie vlastenectvo srdca a vnútorného presvedčenia, vôle a oddanosti, nie kvázi vlastenectvo jalových rečí, póz a masiek, výhod a prospechu, politikárčenia a ideologickej obmedzenosti. Slovensko sa nechce a nepotrebuje zapájať do vojny, pokiaľ nebude priamo napadnuté. Slovenský vlastenec dáva na prvé miesto svoju vlasť, nebojuje za cudzie záujmy, neprevoláva „sláva Ukrajine“ ani „sláva Rusku“, ani žiaden iný národ či štát mu nie je milší ako vlastný; díva sa na svet cez prizmu slovenskosti.
V národnoštátnom záujme Slovenskej republiky je mier a rešpektovanie medzinárodného práva, nezasahovanie do cudzích sporov a popritom pevná obrana toho, čo je naše!
Ján Maršálek
(Úryvok z článku, ktorý vyšiel v Literárnom týždenníku č. 13–14/2023)
