DNES AKTUÁLNE SLOVENSKÝ SPISOVATEĽ, PUBLICISTA, POLITOLÓG, MEDIÁLNY ANALYTIK A PREKLADATEĽ PAVOL DINKA

Spisovateľa Pavla Dinku širokej verejnosti snáď netreba zvlášť predstavovať. Ako spisovateľ, autor literatúry faktu a publicista vydal a napísal veľa kníh a novinových článkov na rôzne témy a žánre. Jeho životopis je tak rozsiahly, že by sme ním mohli zaplniť a popísať celé stránky. Autori Humorikonu spisovateľa Pavla Dinku lepšie a bližšie poznajú z príspevkov v Literárnom týždenníku do ktorého prispievajú, navyše Pavol Dinka bol istý čas aj jeho šéfredaktorom. Na úvod snáď treba doplniť, že Pavol Dinka pochádza zo Skalice, kde vychodil základnú a strednú školu, kým následne neodišiel študovať do metropoly Slovenska, kde absolvoval dve vysoké školy – Strednú priemyselnú školu stavebnú a Vysokú školu politickú, odbor politológia, a má za sebou aj polročné štúdium angličtiny na Southwest Missouri State College (1968, USA, Missouri) a trojmesačný študijný pobyt v USA – žurnalistika. To všetko ho predurčovalo na prácu vo viacerých redakciách, kde pôsobil aj vo funkcii šéfredaktora. Istý čas bol vedúcim kancelárie ministra kultúry SR, neskôr bol riaditeľom a šéfredaktorom firmy MABEX, spoločnosti s. r. o., ktorá vydávala krajské denníky (1998 – 2001). Pracoval aj vo firme Slovakopress Bratislava. Je spoluzakladateľom a členom občianskeho združenia otužilcov Slovenské ľadové medvede – Polar Bears Slovakia. Atď. To je iba strohý výpočet zlomku z jeho dlhoročného pracovného pôsobenia, pokým neodišiel do dôchodku, počas ktorého naďalej aktívne pracuje ako autor nepočetného množstva príspevkov vrátane vydania kníh.
Dnes dávame so pozornosti čitateľom Humorikonu jeho fejtón Smútiaci výpravca, ktorý si môžete prečítať aj v najnovšom čísle Literárneho týždenníka.

Fejtón
Smútiaci výpravca

Železničná stanica v malom mestečku – celkom úhľadná, upravená, prívetivá. Rýchliky cez ňu iba prefrčia, elektrické a motorové osobné vlaky lenivo, s príznačným škripotom zastanú a čakajú na výpravcu, kým im dá pokyn na odchod. Zaťukal som na presklenú výdajňu cestovných lístkov, prekrytú hnedým závesom. Záves sa odhrnul, za ním sa objavila ženská postava v čerstvo vypratej a vyžehlenej železničiarskej uniforme. Štíhla ruka s dlhými prstami a pedantne vypiľovanými nechtami otvorila malé okienko.
„Prosím si cestovný lístok do Nemaníc,“ zahlásil som stroho.
„Nemáme,“ odvrkla.
„Akože nemáte?!“ nedal som sa.
„Spoj zrušili!“ zajachtala a s buchotom zatvorila okienko.
Opäť som zaťukal na okienko, zvrtla sa na podpätku, okienko takmer vyletelo z malých pántov.
„Nerozumeli ste?“ zakričala. „Spoj zrušili, nejazdí, je neefektívny… škoda európskych fondov….!
„A potom že s Európou do celé sveta,“ povedal som ironicky.
Mal som chuť povoziť sa vlakom tak naverímboha po Slovensku. Ak nie do Nemaníc, tak aspoň niekde inde. Čo tak do Prázdnoviec?!
„Dajte mi teda spiatočný do Prázdnoviec,“ vysypal som zo seba víťazoslávne.
„Spiatočné nepredávame!“ vychrlila z úst sopečnú lávu.
„Čože?!“
„Vozne sú rozhegané, nevydržali by spiatočnú cestu… a okrem toho musíme šetriť,“ vysvetľovala už trocha pokornejším hlasom.
„Čo ma po vašom šetrení?!“ dobiedzal som čoraz nástojčivejšie.
„Chýba vám uvedomelosť, človeče,“ zaspievala vysokou fistulou. „Nepočuli ste ministra zdravotníctva? Treba chodiť pešobusom, je to zdravé… a zadarmo.“
Jej slová ma poriadne vytočili, krv sa mi nahrnula do tváre, viem, že v takom stave vyzerám ako červená paprika. Dobre štipľavá feferónka…
„Zavolajte mi šéfa!! zrúkol som na ňu.
Za presklenou výdajňou sa objavil výpravca, aspoň sa zdalo, že je to výpravca. Bol totiž bez čiapky.
„Vaša kolegyňa mi odmietla vydať spiatočný lístok do Prázdnoviec,“ začal som zámerne zmierlivo, aby som upokojil situáciu.
„Ani ho nedostanete!“ rozohnil sa výpravca.
„A to prečo?!“
„Vlak nebude v ceste pokračovať“ odvetil so zjavnou aroganciou. „Odstavíme ho v našej stanici. Motoráčiku práve došla nafta… v dnešných časoch úzkoprofilový tovar.“
„Robíte si srandu, že?“ vystrelil som príkru otázku. Taká drzosť! Ešte si bude zo mňa uťahovať! „Zaraz mi predajte lístok, lebo sa budem sťažovať.“
„Nič vám nepredám, ešte raz opakujem, že spoj ďalej nepôjde!“
„Netárajte, chlape!“ udrel som päsťou na parapetu výdajového okna. „Nasaďte si pekne výpravcovskú čiapku a odmávajte odchod!“
„Čiapky sa minuli, nové nedodali,“ arogancia sa menila na smútok či ľútosť, neviem to ani presne definovať.
„Na odmávanie čiapku nepotrebujete, stačí lopatka,“ povedal som chlácholivo.
„Nemám ani lopatku,“ trúchlil ešte väčšmi muž za okienkom. „To viete… vojna, kov sa používa na iné veci…“
Chudák, začal som ho v duchu ľutovať. Nemal som ísť naňho tak zostra. Musím zmeniť tón, preukázať empatiu.
„Nezúfajte,“ upokojoval som ho, „odmávať nemusíte, vytasíte píšťalku, pisk, pisk, a raz-dva odfrčíme.“
„A kde ju vezmem?“ vyjachtal zo seba plačlivo. Podal som mu cez pootvorené okienko vreckovku, aby si utrel oči a nos. „Už tri mesiace sme bez jedinej píšťalky,“ pokračoval, „dodávateľskej firme hrozí, že budú musieť zastaviť výrobu. Bez píšťaliek sme nahratý…“
„A načo máte prsty?“ potľapkal som ho povzbudzujúco po pleci.
„Pískať na prsty nám zakázali.“ Po lícach sa mu hrnuli slzy ako hrachy, ďalšie slová nezrozumiteľne pregĺgal. Hútal som, ako mu pomôcť – keby som mal poruke výpravcovskú čapicu, lopatku a píšťalku, hneď by som šiel vypraviť vlak namiesto neho. Aj cestu do Prázdnoviec by som si odpustil. Zakázali, zakázali…
„To nie je možné,“ krútil som nechápavo hlavou. „Troška ste to prepískli, však? Určite zveličujete…“
Odmietavým gestom naznačil, že sa mýlim. „Hygienici to zakázali, aby sme, ako vraveli, nešírili koronavírus… nech nám ani nenapadne pichať prsty do úst.“ Výpravca neprestával vzlykať.
Priznám sa, že mi jeho slová nešli do hlavy. Žeby si človek už ani písknuť nemohol? Ký ďas nás to premohol? Čo s tým narobíme? A je to vlastne vírus? Sám neviem. Naisto však viem, že odteraz budem nosiť na chrbte batoh s výpravcovskou čiapkou, lopatkou a píšťalkou, pravda, ak ich zoženiem, a… a dezinfekciu na ruky.
Pre istotu…
P. S.: Ešte šťastie, že naša vláda už tradične ako prvá v rámci EÚ vyrukovala s petíciou, aby Európsky parlament v čo možno najkratšom čase prerokoval otázku kolektívnych dodávok týchto nedostatkových predmetov. Áno, je to tak: boli sme, sme a budeme vždy jednotkou.

Pavol Dinka

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
1 Comment
Newest
Oldest Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments
Pavol Dinka
Pavol Dinka
19 days ago

Milan, Tvoj aforizmus bol dobrý, prioritné miesto si zaslúžil. Humorikon som videl, ďakujem. Posielam Ti fejtón. Všetko dobré, Paľo