Dnes aktuálne spisovateľ GORAN LENČO

K čitateľovi prišiel najnovší diel série prozaických miniatúr Antona Laučeka pod názvom Iba tak VIII. Iba tak – znenazdajky, a predsa nie neočakávane. Niekto by mohol povedať: Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Autor tam však vkročil už po ôsmy raz, no keď zarátame i výbery, dopracujeme sa k číslu štrnásť. Viaceré z jeho kníh sa už vypredali, a keď sa za nimi iba tak „zaprášilo“, logickým krokom sa stali výbery z nich, z ktorých nejeden nesie zvláštny poetický či humorný názov. Alebo výstižnejšie vyjadrené: smiešno-nádherný. Na ilustráciu uvádzam tituly dvoch: Vybijem ti zuby viečkami. Iba tak alebo Revolúcia nebude, lebo súdruh Lenin stratil balalajku. Iba tak. Úsmevné a pôvabné. No aj drsné a sarkastické. Aj to sú neodmysliteľné Laučekove polohy. Využíva ich obe naraz, pritom tvoria súzvuk. Ak spisovateľ je majstrom svojho remesla, Lauček ním nepochybne je, a to ho vedie k harmónii, nie k disonancii. Hoci niektoré jeho texty sú fabuláciou, iné sú až nepríjemne reálne. Autor však hrá čestnú hru a fikciu oddeľuje od skutočnosti, teda nemystifikuje. Vnáša humor tam, kde treba, text prifarbuje vzácnym štipľavým korením. Pritom vie, že všetko treba dávkovať s mierou. Lauček ju nikdy neprekročí, neprestúpi pomyselnú čiaru na ceste k prvoplánovej humoreske. Zriedka sa i hurónsky zasmejete, no príťažlivosť jeho prozaických textov spočíva v inom. Aj keď sa po celý čas budete usmievať, občas sa vás zmocní neveriaci úžas a až do konca neprestanete krútiť hlavou. Humor má veľa foriem, a Laučekovi nie je cudzí – ani ten čierny alebo insitný, no prednosť dáva subtílnemu a spoločensky angažovanému. Neraz zdvihnete obrvy nad jeho záznamom ľudskej hlúposti hraničiacej až s paródiou. Ak ste, rovnako ako autor, veriaci, musíte pripustiť, že Boh má svojský zmysel pre iróniu. A ak veriaci nie ste, prečítajte si špeciálne Iba tak, nachystané práve pre vás a honosiace sa názvom Iba tak pre bezbožníkov. Vari niet skupiny či spoločenstva – ak sa v ňom darí nespravodlivosti, nepravde, hriechu, neľudskosti –, na ktorých by autor nechal aspoň tú príslovečnú nitku suchú. Agilný komunista, politický oportunista, laxný kresťan, ktorý nežije podľa zásad svojho učenia, alebo „len“ príslušník masy, čo sa dobrovoľne dal zotročiť ohlupujúcim molochom zvaným médiá… Autor k nikomu nie je prehnane jemný. Práve naopak. A dobre tak! Tajomstvo úspechu a príťažlivosti Laučekových textov spočíva i v tom, že je výborný pozorovateľ, keďže nastavuje zrkadlo celej spoločnosti. Každá z jeho krátkych poviedok, glos, pohľadníc, reminiscencií, esejí a reflexií na čitateľa apeluje, má výrazný morálny rozmer a dáva si za úlohu budiť človeka z letargie ducha, do ktorej upadá v konzumnej ére zameranej na lacnú zábavu. Je očistou zmyslov zahltených plytkými a povrchnými atrakciami doby naklonenej bezuzdnému hedonizmu.
Poúča, budí, burcuje a… Popritom excelentne baví. Kladie si však za cieľ niečo ešte vznešenejšie a darí sa mu to – úsilie zušľachtiť človeka. Kvalitná literatúra má silu a moc meniť človeka k lepšiemu. Neľahkú úlohu si zvolil Lauček, a tak sa nevyhnutne dostáva do sporu s mocnými a, veru, nejedného zatvrdeného človeka si aj pohnevá. Nie je samoúčelne konfrontačný, ale – dalo by sa povedať – zastáva obranný postoj, pretože je obrancom tradičných hodnôt vo svete postmodernistického relativizmu a všeobecného duchovného úpadku.
Takmer by sa zdalo, že Lauček, verný svojmu povolaniu, pôsobí i prostredníctvom literatúry ako pedagóg, učiteľ a mentor dobrého a správneho života. Je to však vyučujúci-kamarát, nijaký chladný akademik, mĺkvy, prísny docent. Jeho civilný, humánny prístup osloví každého, kto je ochotný načúvať a kto vie prehltnúť zdravú, no horkú pilulku oprávnenej kritiky. Lauček je za dialóg a za porozumenie. Zreteľné je to už v úvodnej próze jeho najnovšieho Iba tak VIII. Protiľahlé póly sa uňho stretávajú aspoň na rovníku, a tak láska spojí zbožného mládenca a zapálenú marxistku. Lebo aj to, čo je kontrastné, môže si k sebe nájsť cestu, ak je na prvom mieste skutočne dobrý úmysel.
A znova sa dostávame k prelínaniu protichodností. Základný zámer Laučekových textov zrejme vyplýva z osobnosti autora. A on je autor, ktorý nachádza rovnováhu. Pritom je mu rovnako blízky svet fyzický, svet duševný i svet fantázie a vzletu. Jeho svet harmónie k čitateľovi prehovorí prostredníctvom diela Iba tak. Tam ho nájdeme, aby nás inšpiroval. Vedome. Nie iba tak…
Anton Lauček je mimochodom autorom šiestich kníh a jedného románu pre mládež a štyroch divadelných hier. Je pedagógom, učil na gymnáziách v Liptovskom Hrádku a v Ružomberku. A tiež na stredných priemyselných školách v Ružomberku a v Liptovskom Mikuláši. Popri tom pôsobil aj ako vychovávateľ. Kedysi pôsobil na Katolíckej univerzite v Ružomberku, od roku 2010 pôsobí na Žilinskej univerzite.

Anton Lauček

Takmer humoreska

Vďaka vírusu

Z ničoho nič sa ukázalo, že všetky tie ukrutné miliardy premárnené na zbrojenie, na profesionálne armády, na rakety, tanky, bojové stíhačky, atómové ponorky, bombardéry boli vlastne vyhodené oblokom.
Stačil jeden vírus, a zemeguľa ostala na kolenách.
Národ radšej vysedával doma, aby sa nenakazil, a s obavami sledoval oznamy o stúpajúcich číslach pozitívne testovaných občanov. Prilepení na obrazovkách sme tŕpli, čo sa bude diať, ak behom pár dní alebo týždňov ochorejú desiatky alebo stovky tisíc. Nemocnice budú preplnené až tak, že sa pristúpi k vojenskému režimu, kedy službukonajúci lekár kvôli nedostatku pľúcnych ventilátorov musí rozhodnúť: Týchto budeme liečiť a týchto nemáme čím. Treba ich zakryť plachtou, nech nevidno, ako lapajú dych, ako sa trápia, ako v bolestiach odchádzajú zo života.
V tom čase mi prišlo od múdrej kamarátky niekoľkominútové video. Dvaja Rusi komentovali situáciu, do ktorej sa národy v čase pandémie dostali. Ten starší sa prihovára nielen svojmu partnerovi v diskusii, ale hlavne obyčajnému človeku. Takému, ktorý stojí v rade pred supermarketom, tvár zabezpečenú dvoma rúškami, poslušne sa podrobuje vstupnej dezinfekcii, končekmi prstov berie do ruky tovar, úzkostlivo dodržiava predpísanú vzdialenosť od ďalších nakupujúcich, vyzerá, či sa nejaký kašľajúci alebo kýchajúci neblíži, aby mu dýchal na krk…
Toho obyčajného človeka upokojuje, nech sa nenaháňa a ustavične sa nestresuje. Pretože len beháme, dychčíme, zháňame veci, organizujeme, vysvetľujeme, kričíme, prosíme, nadávame, prerábame a dorábame až kým nepadneme a neumrieme. Život prežívame tak, že v zásade trpíme. Médiá do nás hustia cez idiotské programy idiotské názory: toto si musíš myslieť a robiť, toto je nevyhnutné, toto musíš nenávidieť, toto obdivovať, toto musíš vlastniť, toto je trendom. My pracujeme, aby sme splácali hypotéky, aby sme mali auto, stáli hodiny v dopravných zápchach, aby deti navštevovali krúžky, aby sme sa dobre obliekali, donekonečna nakupovali , dovolenkovali pri mori, aby sme zháňali lepšie veci ako vlastní sused, stavali väčšie domy, chaty, garáže…
Svet, aký sme si v druhej polovici dvadsiateho storočia vytvorili, sa ľudstvu nezadržateľne sype na hlavu.
A zrazu vírus…
Otvára nám oči, zastavte sa a pozrite, čo ste spravili s našou planétou. Vydrancovali ste prírodné zdroje, otrávili rieky a moria, povetrie, pôdu, všetko zamorili nerozložiteľnými plastmi. Topia sa ľadovce, a to závratne rýchlo, dvíhajú sa hladiny morí, množia sa tornáda, hurikány, nebývalé suchá, povodne, hladomory. Dohnali sme sa do stavu, keď životné prostredie ľudstvu škodí. Zabudli sme na pravidlo, že Boh môže odpustiť všetko, človek len niečo, no príroda neodpúšťa nič. Zráta nám každé zrniečko previnenia proti nej. Už dávno vystavuje účet, lenže my si stúpajúci dlh nevšímame. Veď platiť budú hlavne tí, ktorí prídu po nás. No stále rýchlejšie sa dostávame do pozície, keď sa nebudeme mať kde zachrániť. Nebude kam ujsť, útočišťa niet. A v stave, keď nemá úniku, sa človek vrhne do vojny. Chce získať, o čom si myslí, že druhí majú lepšie, atraktívnejšie, výnosnejšie. Predsa vojna potom obnoví trhy, naštartuje výrobu. Poničené sa bude znova opravovať, my budeme znova behať a budovať.
Myslíme si, že nás sa hurikány, tornáda, stúpajúce moria a rozširujúce sa púšte netýkajú. Nič z toho nie je našou záležitosťou, naším problémom.
Lenže to, čo prišlo, ten vírus je globálny. A zrazu sme doma a máme čas byť s rodinou, venovať sa žene, deťom. Predtým sme si ani neuvedomovali, že rastú a že nás potrebujú. A že našu lásku a pozornosť potrebujú aj starí rodičia. Môžeme sa so všetkými rozprávať o živote. Konečne sme spomalili a zastavili sme sa. Viaceré fabriky prestali vyrábať, lietadlá skoro nelietajú, po cestách jazdí menej áut. Vzduch je priezračnejší, obloha nebesky modrejšia a rieky čistejšie.
Vírus dobehol každého. Mnohí vyhlasovali: kašleme naň! No keď prišiel, všetci stíchli. Nezjavil sa iba tak. Prišiel zhora, a nie náhodou. Má osobitné poslanie. Zatriasol každým – od prezidenta až po upratovačku. Pôsobí v hlavách a srdciach. Ide o osudové minúty, o prestavbu sveta a duše človeka. Takže treba hovoriť nielen o ňom, ale hlavne ako sa pomocou neho zmeniť. Ako zmeniť svet, spoločnosť a samého seba. Zrejme to nie je vírus, ale vyššie dobro, ktoré nám ukazuje, ako sme otupeli, akí sme otroci a egoisti. Domnievame sa, že preukazovanie milosrdenstva je iba výsadou bohatých. Hľadíme na všetko len cez matériu a cez svoj telo. Lenže všetko okolo by sme mali vnímať cez to vnútorné v nás, cez našu dušu. Vtedy pochopíme, čo je nekonečné, dokonalé a večné smerujúce človeka k šťastiu.
A strach zmizne.

PS.: Je pravdou, že strach zmizne, no ľudstvo zostane nepoučiteľné. A pritom biblická MÚDROSŤ dávno „na ulici kričí, hlasne volá na námestiach: Dokedy sa budú posmešníci schuti vysmievať a blázni nenávidieť poznanie? Venujte pozornosť mojím výčitkám! Volala som vás a vy ste sa vzpierali, odmietli ste každú moju radu. A ja sa budem z vašej záhuby smiať, keď na vás doľahnú obavy, úzkosť a súženie. Potom budú na mňa volať, ale ja sa neozvem, budú ma vyhľadávať, no nenájdu ma. Pretože nenávideli poznanie, nezvolili si bázeň pred Hospodinom, moju radu odmietli a pohrdli každou mojou výčitkou. Neskúsených totiž zabije ich poblúdenie a bláznov zahubí ich bezstarostnosť. Kto však mňa počúva, bude žiť v bezpečí, pokojne bez strachu zo zla.

GORAN LENČO

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.