Dnes aktuálne Vladimír Javorský

Vlado Javorský píše a najmä kreslí láskavý humor

Krátke Curriculum vitae

Narodil sa 15. apríla 1952. Vyštudoval VŠMU. V ročníku bol so Zuzanou Krónerovou a Jarom Filipom. Animovaný film mu prednášal Viktor Kubal. Hneď po skončení školy nastúpil ako režisér v Bábkovom divadle v Žiline, kde zostal dva roky. Potom sa osamostatnil a venoval sa scenáristickej a výtvarnej tvorbe. Bol dvorným scenáristom slovenskej televízie. Písal relácie pre školy. Napríklad inscenáciu Volám sa Tina, rozhlasové hry Pramene živej vody. Publikoval karikatúry pre 80 novín a časopisov. Vyšlo mu viac ako 3-tisíc karikatúr v Roháči, Smere, Pravde na nedeľu, Športe, Cieli. Je ženatý, má 3 deti a 5 vnukov. Svoje kresby publikuje už 40 rokov. S redakciou Hmorikon spolupracuje od jeho vzniku. Hovorí, že satira sa na Slovensku dostáva na vedľajšiu koľaj. V tomto rozhovore hovoríme s ním aj o dôvodoch, prečo je humor v živote dôležitý.

Výstava karikatúr po štyridsiatich rokoch činnosti, to bola pre vás pocta, však?

– Dostal som vtedy ponuku z Matice Slovenskej. Prijal som ju rád práve preto, že bolo to už 40 rokov, čo sa venujem kresleniu karikatúr.

V minulosti bolo autorov karikatúr viac. Dnes už vás príliš nevidno. Okrem vás je to už len pár mien na Slovensku.

– Je to tak. Kreslený humor sa dostáva na okraj spoločnosti. Zanikli profesionálne časopisy, ako Roháč, ktoré sa mu profesionálne venovali. Tam sa mohli autori prezentovať. Ešte pred niekoľkými rokmi nás bolo približne deväťdesiat, dnes sa už tomuto umeniu venuje iba zopár autorov.

Ako je to možné?

– Neexistuje totiž žiadna norma ktorá by nám upravoval honoráre. Dnes pracujeme za odmenu na úrovni roku 1970. Napríklad, za farebný obrázok na titulnej strane redakcie ponúkajú 3 eurá. To je veľmi málo a nielen preto, kreslený humor u nás zaniká. Kreslíme len preto, že takto chceme vyjadriť svoj názor. V žiadnom prípade nie preto, že chcem na tom zbohatnúť. A čo sa týka aforizmov, platí to isté, prispievame zadarmo, pritom čo sa týka printových médií nie je kam sa prezentovať.

Ste známy tým, že sa vyhýbate politickému humoru…

– Každý politik by mal byť človek slúžiaci ľuďom. Ak robí svoju prácu poctivo, nevidím dôvod, prečo by som ho mal zosmiešňovať. Ten, kto ju robí zle, tak kydá sám na vlastnú hlavu. Ja som raz v živote poslal redaktorke politický vtip a potom ju na hodinu vyrazili. Bolo to v roku 1969 a vtip som nakreslil pri príležitosti prvého výročia okupácie Československa. Mal som vtedy 16 rokov a aj mňa takmer vyhodili zo školy. Prepieklo sa mi to len preto, že som vyhral súťaž „Čo vieš o Sovietskom zväze?“

Nie je to však skôr dôvod o to viac sa vzoprieť a tvoriť proti nespravodlivému režimu?

– Satira je veľmi nebezpečná zóna a je to dvojsečná zbraň. Stretol som sa s mnohými humoristami a poznám ich osobne, ktorí sa za svoju prácu dostali do basy. A to len preto, že s humoristickým nadhľadom hovorili pravdu o spoločnosti. Mnohí z nich vydržali aj väzenie, napríklad, Marián Vanek, či Lasica so Satinským. Mnohých to však poznačilo natoľko, že humor sa dnes zo spoločnosti vytráca. Ja som skončiť nechcel. Chcel som ľuďom rozdávať radosť stále. Preto som sa rozhodol robiť láskavú satiru, a robím ju ďalej.

Čo to znamená?

– Humor robím založený na poznaní ľudí. Dobrý karikaturista musí ovládať psychológiu. Musí poznať život a mať rád ľudí. Bez toho to nejde.

Humoristov je stále menej. Nevymrú?

– Humor bol odjakživa postavený ako sebaobrana ľudu proti tyranii a svojvôli. Napríklad v socializme mali ľudia jasného nepriateľa. Každý deň som šiel po ulici a vždy som si vypočul nový vtip o Husákovi. Súťažilo sa o „zlatú mrežu“. Po revolúcii sa tento ventil uvoľniť a my sme si uvedomili, že zrazu nemáme čo povedať. Čakalo sa, že v slobode budeme môcť veľmi veľa tvoriť. Stal sa však opak. Neobjavili sa ani noví autori, ale ani nové diela. Zrazu totiž zisťujeme, že žijeme príliš rýchlo a uniká nám podstata. Nikoho to už nezaujíma. Preto nemôžeme ani tvoriť a reflektovať na súčasnosť, lebo o to nikto nestojí.

Kde hľadáte inšpiráciu?

– Humorom chcem pomôcť ľuďom, aby zabudli na ťažkú dobu, v ktorej žijeme. Témy hľadám medzi ľuďmi, vo vzťahoch. Večná téma je láska. Kritici ma hodnotili tak, že balansujem, na hrane, aby som neublížil ani mužom, ani ženám.

Je humor potrebný?

– Sám o sebe nemá význam, pokiaľ nemá myšlienku. Myslím si, že humor, ktorý prežívame, si ani neuvedomujeme. Plakať je totiž veľmi jednoduché. Len sa narodíme, už plačeme. K smiechu sa ale treba dopracovať. Či sa tak stane, záleží od individuality každého človeka.

A čo tí, ktorí humor tvoria?

– Je mi ľúto, že humoristi sa na Slovensku dostávajú na okraj záujmu. Napríklad, za rukopis mojej humoristickej knižky som dostal v zahraničí cenu. Keď som požiadal ministerstvo kultúry, aby mi dali na knihu grant, tak som ho nedostal. Oslovil som súkromné vydavateľstvá a tam mi povedali, aby som dal 300-tisíc korún (v predošlej mene) a knihu mi vydajú. Takže napokon mi zostala ako samizdat. Je to neuveriteľné. Predstavte si chirurga, ktorí príde do práce a tam mu povedia, aby zaplatil 15-tisíc a potom môže operovať. To je predsa nezmysel. U nás je to však realita. Spisovateľ, ktorý chce vydať knihu, musí zaplatiť.

Preto sú humoristi ohrozený druh?

– Je mi ľúto, že na Slovensku mladých autorov takmer niet. Sám som s niekoľkými pracoval a snažím sa ich stále vychovávať. Dajú si povedať, ale je ich málo. Väčšina z nich totiž pri tom dlho nezostane. Karikatúrami sa totiž nedá uživiť. Dokonca ani živoriť.

Ako vyžijete vy?

– Určite ne z humoru. Istý čas som prijal ponuku Žilinskej univerzity a prednášal som o filme.

Na čo ste najviac hrdý?

– Som hrdý vždy, keď sa niektorá moja kresbička objaví v novinách. Publikoval som ich už asi 3-tisíc. V hĺbke duše sa ale viac cítim spisovateľom. Vyštudoval som scenáristiku. Písal som poviedky, rozhlasové a televízne inscenácie. Veľmi som bol hrdý na to, keď televízia uviedla na Vianoce jednu moju hru a ja som potom počul deti na sánkovačke hovoriť z nej repliky. Bol som veľmi šťastný. Spokojný som aj vtedy, keď si ľudia pozerajú moje kresby v novinách a smejú sa. A vôbec ani nemusia tušiť, že vedľa nich stojím.

Čo by ste ešte chceli v živote dokázať?

– Chcel by som dať ľuďom optimizmus a vieru. Aby verili v seba, aby premýšľali nad svojimi schopnosťami a aby ich dokázali odovzdať pre spoločnosť. Humor je spôsob zdravého vnímania sveta. Mal by byť v intelektuálnej polohe. Aby nám pomohol pochopiť, čo je dobré a čo je zlé.

Kde sa môžeme v súčasnosti stretnúť s vašimi kresbami, poéziou, respektíve krátkymi literárnymi útvarmi, napríklad aforizmami?

– Na sociálnych sieťach v internetových novinách Nové Slovo, Priestornet a Humorikon.

Pripravili: Michal Filek, Ladislav Kávecký a Milan Kupecký

Viac o autorovi: https://myzilina.sme.sk/c/4300105/vlado-javorsky-kresli-laskavy-humor.html

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.