Adept pera
Jožka Prepisovačku, adepta na post športového redaktora, vyslal šéf urobiť reportáž z futbalového derby Okopance – Kopokaz. Jožko sa pousiloval:
„V nedeľu sa uskutočnilo na ihrisku Okopance futbalové stretnutie Okopance – Kopokaz. Výsledkom 2:0 pre domácich sa skončilo derby, hrané vo veľmi nezdravej atmosfére. Hráči oboch mužstiev si viac všímali nôh, ako lopty. Podávanie alkoholických nápojov na ihrisku neprospelo i tak búrlivému prostrediu. Fanúšikovia neslušne pokrikovali na hráčov hosťujúceho mužstva bite ich! , zlom mu nohu! a pod. Hra oboch mužstiev bola neslaná, nemastná. Rozhodca, ktorému domáci fanúšikovia počas celého stretnutia ponúkali mrkvu, odobral dvom hosťujúcim hráčom registračné preukazy za neslušné chovanie a nebezpečnú hru. Okrem toho hosťom odpískal 125 postavení mimo hry a nariadil proti nim 10 pokutových kopov.“
– To je nanič, – povedal šéfredaktor. – Napríklad hneď veta v úvode je zbytočná. Každý futbalový zasvätenec predsa vie, že futbalové stretnutia sa hrajú na ihrisku a nie v bazéne a zápasy v nižších súťažiach vždy v nedeľu – hundral šéf a škrtal. – Prosím Vás, a to chcete čitateľovi priblížiť takúto atmosféru? Uvedomujete si, ako negatívne by vplývalo na mládež, keby sa dočítala, že hráči sa okopávali a neslušne na seba pokrikovali? Ani veta o podávaní alkoholických nápojov neobstojí. Vidieť, že nepoznáte ekonomickú situáciu v telovýchovných jednotách. A napokon, nezabúdajte, že zapiť treba nielen výhru ale i prehru… A to, že rozhodca odobral hosťujúcim hráčom registračné preukazy, tiež nepíšte, pretože po stretnutí im ich určite vrátil. Veď keby im zastavil činnosť, kto by za mužstvo hral budúcu nedeľu, há? Ak by sme to takto uverejnili, bola by to poriadna blamáž…
Na druhý deň vyšlo v okresných novinách:
„Okopance – Kopokaz 2:0.“ A pod tým paličkovo vysádzané meno autora: Jožko Prepisovačka.
Ja som futbalista, kto je viac?
Lietadlo s futbalistami havarovalo. Hráči prišli k nebeskej bráne a svätý Peter ich odohnal so slovami: – V nebi niet miesta pre futbalistov. Choďte do pekla!
Smutní futbalisti sa pobrali dolu. Odrazu svätý Peter skríkol: – Váš stredný útočník je s vami? – Tu som, otec! – zvolal. – Ty môžeš ostať. – Peter ho láskavo pohladkal po hlave. – Videl som tvoju poslednú hru, ty nie si futbalista.
V polčase prvoligového stretnutia vo futbale príde za reportérom kapitán domáceho mužstva a hovorí mu: – Chlapci vám odkazujú, aby ste rozprávali pomalšie, nevieme tak rýchlo hrať.
U futbalistu sú dôležité nielen nohy, ale aj ruky, – hovorí jeden fanúšik druhému. – A prečo ruky, – krúti nechápavo hlavou ten druhý. – Prečo? Á videl si už brať peniaze nohou???
Hovorí jeden futbalista druhému: – Čudujem sa, že Ferovi nedávajú dvoje prémií! – Za čo prosím ťa? – Jedni za futbal a druhé za divadlo, ktoré hrá!
Teraz nastane vo futbale veľká zmena, – hovorí jeden funkcionár druhému. – Aká, prosím ťa? – Nuž sústredenie nebude vraj pred zápasom , ale až pri hre!
Reportér prišiel za kapitánom futbalovej jedenástky a pýta sa ho, – Ktorý z vášho mužstva je najslabší hráč? – Kapitán mu odpovedá: Ten najsilnejší!
Rozprávajú sa dvaja: – Futbalisti sú na tom lepšie ako športkári. – Prečo myslíš? – Pretože berú aj keď nevyhrávajú….
Hovorí otec synovi – Chlapče, nedovolím ti hrať futbal, pokiaľ si neurobíš zdravotnícky kurz! – A načo otec? – Aby si si vedel poriadne ľahnúť na nosidlá.
Slony a myši hrali futbal. Po stretnutí sa kapitán slonov ospravedlňuje: – Prepáčte nám, že sme vám počas hry viackrát stúpili na chvost. – Kapitán myší odpovedá: – To nič, my sme vás zase viac faulovali.
Hovorí jeden futbalista druhému: – Zaujímalo by ma, za koho budeš hrať futbal od budúcej sezóny. – Mňa viac, že za koľko, – odpovedá druhý.
Zhovárajú sa dvaja znalci futbalu: – Futbalisti by sa mohli mnohému naučiť od žien. – Ako to myslíš? – Nuž napríklad klamanie telom…
Odkiaľ máš tú loptu synček? – pýta sa otec svojho synátora. – Našiel som ju na ulici. – Natáraj, kto to kedy videl stratiť futbalovú loptu na ulici?! – Áno, mal si vidieť otecko, ako ju tí futbalisti zúfalo hľadali.
Čaro futbalu
Alfonz Kopačka je vášnivým fanúšikom futbalového mužstva rodnej obce družstevníka Kramličky. Aj dátum svojej svadby si pamätá iba podľa majstrovského zápasu Kramličky – Neväzová, keď iba s námahou rozhodca unikol rozvášneným divákom vbehnutím do kukurice vysadenej povedľa ihriska.
-Dnes pôjdem s tebou na futbal, – povedala mu jedného nedeľného popoludnia jeho polovička Amálka. – Anciáša jeho, som zvedavá, čo je to za šport, keď všetci chlapi sú kvôli nemu takí pojašení. – Dobre, – súhlasil Alfonz, – práve dnes hráme derby zápas so susednými Puchlinkami. Na jeseň nás u nich veľmi dokopali, a tak máme čo naprávať. Ak chceš ísť, poponáhľaj sa! Nebude to koncert, ani divadlo, hoci sa obom občas veľmi podobá – dodal.
Keď prišli na ihrisko, práve skončil predzápas. Po krátkej prestávke, keď obe mužstvá vybehli na ihrisko, hľadisko ožilo. – Sudcovi mrkvu! Fuj sudca! – Hneď v úvode vykríklo niekoľko domácich skalných. Aj druhý tábor fanúšikov – hostia – dali o sebe vedieť. – Nebojte sa do nich! Doma im to zrátame! – Hostia zapálenými novinami dali domácim vedieť, že ich mužstvo „horí“. Domáci sa vytiahli s transparentom: „Dnes sú u nás hody, nedáme vám body!“ V trinástej minúte sa hosťom nečakane podarilo dať gól. Znamenal nielen vedenie, ale bola aj signálom k bitke, ktorá medzi oboma tábormi trvala až do konca stretnutia. Skončilo sa napokon predsa len víťazstvom domácich 2:1 a rozhodca si ním zabezpečil odchod z ihriska so zdravou kožou.
– Ako sa ti páčilo stretnutie? – pýtal sa po jeho skončení Alfonz svojej Amálky. – Neviem. Nesledovala som hru. No tá bitka, stála za to. Nabudúce ma musíš vziať opäť.
Medzi skalnými
Muž sa vrátil od lekára a manželka sa ho spytuje: – Tak čo ti lekár predpísal na boľavé oči? – Zakázal mi chodiť na futbal.
Manžel prišiel z práce domov v zlej nálade. Manželka sa ho pýta na príčinu. – Vedúci mi nedal prémie, – vysvetľuje manžel, – lebo som bol v pracovnom čase na futbale. – A kto mu to povedal? – Nikto. On sedel vedľa mňa.
Hovorí muž žene:- Vieš, že ma v novinách verejne pochválili? – A za čo prosím ťa? – Nuž, tu píšu, že na futbale bolo desať disciplinovaných divákov.
Už sa nemôžem na tie nerváky v televízii pozerať! – A prečo? Ja mám náhodou detektívky rád. – Kto hovorí o detektívkach? Hovorím predsa o futbale.
Na istom našom štadióne dvaja diváci mlčky sledujú futbalový zápas. Odrazu sa ozve prvý fanúšik: – Ako sa vám pozdáva hra našich? – No, celkom fajn…ale ja osobne mám radšej futbal.
Za krásneho májového večera sa prechádza po nábreží mládenec s devou. Po dlhom mlčaní povie on trasľavým hlasom: – Drahá, chcel by som ti dať veľmi vážnu otázku… – Pýtaj sa drahý, šepla deva. – Čo myslíš, postúpi naše družstvo do vyššej okresnej súťaže?
Syn napomína otca:
– Otec, nehovor tak vulgárne! Nie si za volantom, ani na futbale!
Ach, tí fanúšikovia…
Je nedeľa večer po futbalovom ošiali. Krčma, tak ako vždy je zaplnená fanúšikmi. Tentoraz je tu o niečo čulejšie, pretože hralo sa derby Kokava verzus Kočovce. Hoci už nie sú to mužstvá z predošlých rokov, derby malo predsa len tú tradičnú susedskú príchuť. Pri jednom stole sedia fanúšikovia Kokavy, pri druhom Kočkoviec.
Jožo Deravý – fanúšik Kočkoviec a Fero Kokavy, viedli medzi sebou tradičný pozápasový rozhovor. Téma: „ktoré mužstvo je lepšie!“ Miestami sa hádajú, chvíľu si prisviedčajú a tak to ide dokola. Veď viacerí poznáte tie krčmové dialógy, spravidla o ničom. Veľmi sa nehádajú, pretože obe mužstvá si tentoraz podelili body, stretnutie sa skončilo k relatívne obojstrannej spokojnosti 2:2. Sklamaní sú však úrovňou hry a ako vždy obaja sa dušovali, že na futbal už nikdy nepôjdu. Sú podgurážení rozrušení a s pribúdajúcimi pohárikmi nálada stúpa.
– Nikdy viac na futbal už nepôjdem! – vyhlasuje Jožo Deravý a dodáva: – Ja by som ich za takú hru viac na ihrisko nevpustil. Dal by som ho radšej zorať a nasadiť kukuricu, nech ju radšej okopávajú, ako majú okopávať seba. To vraj podľa nich bola hra…?
– Áno, bola to hra, ale s našimi nervami, – pridáva sa „Kokavčan“ Fero Kyjavec. – Keby som mal také krivé nohy ako ten ľavý obranca, bál by som sa aj na ihrisko vkročiť. Ten musí mať ale odvahu…
– Ejha, kebyže len krivé ale aj deravé, – pritakáva mu Kočkovčan Jožo Deravý. – Neviem prečo sa my musíme nedeľu čo nedeľu pozerať na takúto hru? A oni tomu hovoria – vraj futbal. Prečo nejdeme radšej na ryby? Bisťu, viac ma na ihrisku neuvidíš!
– Súhlasím s tebou. Už aj mňa to prestáva baviť. Čo ten tréner nemá oči? Bisťu, ja by som lepšie zahral.
– Aj ja tvrdím, že by som dal dohromady lepší „manšaft“. Neviem, ako chcú hrať lepší futbal bez krídel. To keď som ja hral, to ste mali vidieť! A ten náš center, to je ale lomidrevo. Veď ten si raz uši odkopne. Lopta od neho odskakuje ako od steny. O ľavom obrancovi ani nehovorím. Veď ten má obe nohy ľavé!
– Škoda reči….ozaj, a kde hráme budúcu nedeľu?
– V Šuranoch. A vy?
– Doma s Kostolným Sekom.
-To môže byť zaujímavé, to si nemôžem nechať ujsť.
– Dobre pôjdem aj ja. A prisahám, že naposledy!
– Veď aj mňa tam uvidíš posledný raz!
– Tak teda dohodnuté! Pán hlavný, dva rumy a dve pivá…!
K vyšším métam
„Ako pozdvihnúť úroveň futbalu?“ bol hlavný bod programu nedávno uskutočnenej mimoriadnej schôdze trénerov, psychológov, pedagógov, filozofov, ba zúčastnilo sa na nej i niekoľko kúzelníkov zo štátu Kopokaz, ktorí sa zišli v snahe nájsť východisko z krízy, s ktorou zápasí ich národné futbalové mužstvo.
Reprezentačná futbalová jedenástka Kopokazu, ktorá v minulosti patrila medzi európsku elitu, teraz prehráva jeden medzištátna zápas za druhým, a to i so súpermi, ktorých predtým ľahko zdolávala. V diskusii padali rôzne návrhy. Zástupca tábora trénerov volal po výmene trénera… Proti tomuto návrhu bolo najviac hlasov. Vraj častá výmena trénerov doteraz neprospela žiadnemu mužstvu. A napokon, on nie je hrajúcim trénerom, za všetko môžu hráči, ktorí v zápasoch nevydajú zo seba všetko. Prečo však nevydajú zo seba všetko? Touto otázkou sa zaoberal jeden zo psychológov, ktorý radil zvýšiť hráčom prémie. Hlasy boli aj proti tomuto návrhu. Peniaze vraj nie sú všetko, pričom veľmi kazia charaktery, a napokon, čo sú platné hráčom, ktorí nevedia hrať. Na úvahu – chyba je asi vo výchove dorastu – ozval sa jeden z pedagógov – „nesúhlasím s vami! Čo s dnešnou pohodlnou mládežou, ktorá nechce podstúpiť tvrdú športovú drinu?“ Filozof navrhol nezaoberať sa príliš problémami špičkového futbalu, argumentujúc to myšlienkou, že ak futbal v ich krajine bude neustále upadať, bude sa ešte viac o ňom hovoriť ako doteraz a stane sa tak populárnejším. Ani táto myšlienka neobstála. Treba vraj brať ohľad aj na fanúšikov. Každý z nich má predsa iba jedny nervy. A tak to išlo kolom – dokola, pričom návrhov pribúdalo. Niektorí volali po rozšírení kádra, iní boli za jeho zúženie. Ďalší žiadali, aby bolo fanúšikom v celom štáte umožnené pred každým medzištátnym zápasom tajne určovať zostavu. Našiel sa aj taký hlas, ktorý volal po slabších tréningoch, vraj hráči málo odpočívajú a potom v zápasoch nevládzu. Padol návrh na dlhodobé sústredenie v zahraničí, samozrejme našli sa oponenti, ktorí tvrdili, že všade dobre, doma najlepšie. Ani ďalšie hlasy volajúce po životospráve, morálke, zodpovednosti, neobstáli. Vraj hráčom tieto veci netreba pripomínať, pretože potom cítia prílišnú zodpovednosť a hrajú neuvoľnene, akoby so zaviazanými nohami.
Mimoriadne zvolaná schôdza skončila. Po nej športoví novinári všetkých denníkov zhodne konštatovali, že mala rušný priebeh, bola hodnotná s množstvom podnetných nápadov. Čírou náhodou sa jej zúčastnil aj redaktor závažného časopisu, týždenníka „Špendlík“. Ako jediný zo zúčastnených novinárov nemal za úlohu napísať o spomínanej schôdzi, pričom najvýstižnejšie charakterizoval jej priebeh, ktorý vtesnal vo svojej humoreske do niekoľkých viet. Vyberáme: „…schôdza mala iba jednu malú chybičku, ktorá keď sa to tak vezme, ani nie je taká malá. Totiž v diskusii nedostal slovo ani jeden z kúzelníkov, hoci zdá sa, že on jediný by bol schopný za danej situácie pomôcť.
Chlapci, do toho!
Televízny prenos futbalového stretnutia. Reportér hlási, že štadión je celkom zaplnený 5 000 divákmi. Pani Grambličková prekvapene zvolá: – Nikdy by som nepovedala, že toľko ľudí nemá televízor!
Odľahčí si pán Mrkvička na futbalovom zápase: – Už nikdy si viac pred futbalovým zápasom nevypijem! – A prečo, smiem vedieť? – pýta sa ho sused . – Prečo? Potom vidím tú mizernú hru dvojmo.
Povzdych jedného skalného: Ej, kde sú tie časy, keď sme sa po zápase hašterili, ktorý gól bol krajší…
Návšteva sa čuduje: – Čo je to za krik u susedov? – Televízny zápas, – vysvetľuje hostiteľ. – Futbal, alebo hokej? – Nie- Ona chce sledovať prvý program a on druhý…
Do holičstva vojde plešivý, starostlivo oholený muž a sadne si do kresla. Holič sa ho rozpačito spytuje: – Čo si budete želať? – Porozprávať sa o včerajšom zápase vo futbale.
Drahý, dnes by som chcela niečo jarného, – hovorí manželka svojmu manželovi, futbalovému fanúšikovi. – Dobre, – súhlasí on, pôjdeme na prvé jarné futbalové kolo.
Netradičná rozlúčka
„Sudcovi mrkvu!“, „Sudca je hovädo!“, „Bite ho!“ – začali sme, ako počas každého majstrovského zápasu, keď hrá naše futbalové mužstvo doma. V tomto stretnutí išlo o veľa. Bolo pre nás existenčné, pretože sme bojovali o udržanie sa v súťaži. Všetci sme boli presvedčení, že zvíťazíme, napokon veď hráme doma! Pravda, veľa bude záležať aj na rozhodcovi – dumali sme, veď súper je dosť silný, z hornej polovice tabuľky. Tradičných dvadsať percent, ktoré rozhodca zvykne odviesť pre domácich, by nám tentoraz nemuselo stačiť.
A ani nestačilo! Prehrali sme, posudzujúc teraz, už s odstupom času, zaslúžene. Čo nám potom iné ostávalo, ako „Hor sa na rozhodcu!“ Vyvŕšili sme si na ňom zlosť, hoci nadávok, ktorými sme ho častovali počas stretnutia, sa ušlo aj hráčom. Ja som mu rozbil dáždnikom hlavu. Nemal som to robiť, priznávam, oľutoval som to však až potom, keď som sa za tento čin ocitol na súde v roli obžalovaného.
„Pán Kolienko…“ – oslovil ma muž v civile, a ja som od prekvapenia skoro omdlievajúc z nôh padol.
– O vás by som to nikdy nebol povedal, ba ani len nedopustil na vás. Vediete usporiadaný rodinný život, ste tichý človek, a ako som sa ďalej dočítal v posudkoch a záznamoch, v závode máte povesť vzorného pracovníka. Žiaľ, nedá sa už nič robiť, všetkému je koniec, budeme sa musieť rozlúčiť.
A bol to skutočne môj koniec. Museli sme sa rozlúčiť navždy. Žalobca – rozhodca bol totiž nový vedúci oddelenia, v ktorom pracujem.
Milan Kupecký, ilustračná kresba Ľubomír Kotrha
