Najskôr začíname potešujúcou správou pre našich čitateľov i humoristov – našich autorov, že práve sme dosiahli za relatívne krátky čas ďalšiu tisícku v sledovaní Humorikonu. Na počítadle je už vyše 71 tisíc klikov. Podľa nás je to spôsobené zvedavosťou, či ešte ako dôchodcovia bez finančnej podpory existujeme, ale i kvalitou tvorby našich autorov. Nuž teda, zagratulujme si navzájom!
Majster koláží
Známy slovenský humorista Ernest Svrček sa síce narodil v Dubovej pri Modre (1942), ale v Brezne strávil väčšinu svojho plodného života. Na Horehronie prišiel v roku 1965 a od roku 1967, čiže takmer polstoročie, žije, pracuje a tvorí v Brezne. Napriek rôznym prekážkam a nešťastiam, ktoré ho počas života stihli, je Ernest Svrček stále aktívny, spoločensky angažovaný. Dlhodobo sa venuje umeleckej tvorbe, najmä koláži a karikatúre, bol zakladateľom a prvým predsedom Klubu amatérskej výtvarnej tvorby, ale je aj členom slovenskej a európskej únie karikaturistov. Okrem toho je autorom množstva aforizmov, epigramov, bájok, poviedok a fejtónov, uverejňovaných v rozhlase i rôznych domácich a zahraničných periodikách. Ťažiskom jeho tvorby je však jeho vtipná koláž, ktorú možno vidieť nielen na domácich a zahraničných výstavách, ale bola možnosť sa s nimi častejšie stretnúť aj v novinách a časopisoch za čias socializmu najmä v Roháci a Novom Roháči, medzi ne patrí aj internetový slovenský humoristicko-satirický Humorikon. Ernest Svrček má za sebou už vyše šesťdesiat samostatných výstav, z ktorých vyše dvadsať bolo v zahraničí – v Česku, Poľsku, vo Francúzsku, v Maďarsku –, z ktorých si priniesol viacero ocenení a čestných uznaní. V Novom Roháči sme uverejňovali jeho koláže a písali nielen o jeho umeleckých začiatkoch, ale aj o jeho najväčších domácich a zahraničných úspechoch. Starší Brezňania na neho spomínajú predovšetkým ako na úspešného futbalistu. Čiže od futbalu prešiel a začal sa profesionálne venovať výtvarnému umeniu. Ako aktívny futbalista prestúpil najskôr v roku 1965 z Interu Bratislava do Podbrezovej a odtiaľ po dvoch rokoch do Brezna. Už od detstva veľmi rád, ale aj dobre kreslil. Na strednej škole v Modre už písal aj básne. Ku koláži sa dostal úplne náhodou. A to tak, že raz sa v akomsi časopise zadíval na momentku zo zápasu našich a ruských hokejistov. A čo všetko ho v tej chvíli fascinovalo. V tej chvíli postrehol imaginárnu krasokorčuliarku v rovnako šantivej póze, ako gól oslavujúci hokejista. To bolo v lete roku 1981 a odvtedy každým cólom sa stal z neho kolážista. Už ako jediný klasik s metrákmi časopisov, plagátov, novín, fotografií a lepidiel. To znamená, že koláži, respektíve výtvarnému umeniu sa začal venovať ešte predtým, ako absolvoval Pedagogickú fakultu UMB v Banskej Bystrici – odbor výtvarná výchova. Bolo to v čase, keď ešte poloprofesionálne hral futbal. Vtedy ešte ani len netušil, že raz bude publikovať a vystavovať svoje fotomontáže aj v zahraničí. Škola začala v ňom prebúdzať detské sny a po rodičoch zdedené danosti. Obaja rodičia boli dedinskými divadelníkmi, navyše otec aj kreslil a maľoval. Na fakulte, ktorú navštevoval prednášali naslovovzatí odborníci, akademickí maliari, sochári, sklári a lekcie mali aj so špičkovými rezbármi. Bolo to naozaj dačo, čo neskôr majstra Ernesta Svrčeka napĺňalo. Stal sa z neho vážne nadšený študent. Jeho snahou bolo absolvovať a osvojiť si čo najviac zo všetkej tej rozmanitosti. Keďže už od detstva miloval kresbu, zaujal ho práve tento umelecký smer, výtvarná kresba. Pri tvorbe koláží sa inšpiroval ozajstnými majstrami tohto umeleckého žánru, čo ho doslova fascinovalo. Hádam práve preto ho už natoľko nikdy neoslovila maľba. Raz sa mu však, už ako dospelému dostala do rúk z nejakého časopisu vytrhnutá koláž. Ako záhradník s bakuľou nad hlavou ženie pred sebou tlupu chalanov, ktorí boli na jablkách. Preskakujúci už plot záhrady ako prekážku veľkého atletického mítingu. Obrázok bol správne stroho nakreslený, atléti precízne vystrihnutí a nalepení. A on bol z toho úplne „paf“. A tak pokračoval vo svojej kariére a tvorbe koláží. Zaujímavé, že sám nikdy necharakterizoval svoje diela. Na to, ako povedal, sú experti. Z tých najuznávanejších v branži, bol viceprezident Českej únie karikaturistov Ivan Hanousek, ktorý práve vlni zomrel, a ako sa vraví odišiel do umeleckého neba. Zanechal však posolstvo, ktoré si dovolíme citovať v jeho rodnej reči: „Kdysi se koláž, chápaná jako mazec všemožných prvků vyřádila nejvíc mezi surrealisty a podobnou avantgardní cháskou. Adolf Hoffmeister a později třeba Bohumil Štěpán všelijak fotky stříhali a dokreslovali. Jenže Svrček došel mnohem dál, když svou kresbu zrušil úplně a vynalezl tak (zkraťme to) hodně dávno před vznikem počítačové grafiky – počítačovou grafiku! Jeho mistrovské fotomontáže zvláště jsou-li vytištěny a nemůžeme po nich jezdit prstem, hledaje švy, nerozeznáte od děl současných mixérů a montážníků PC digi a spol. Najjväčšie umelecké úspechy Ernesta Svrčeka doma a v zahraničí?Jednoznačne, dve spoločné výstavy s fenomenálnym (s jedným z najväčších karikaturistov vôbec) Francúzom Jeanom Slém (Obelix, Axterix!) v roku 1995 v Horehronskom múzeu v Brezne a v Štúdiu L+S v Bratislave. Potom tiež retrospektívna výstava Maďarského olympijského výboru v roku 1992 v Szentendre, oficiálne nazvaná Úspechy maďarského športu v histórii olympiád a humor v kolážach Ernesta Svrčka, Brezno, vtedajšie Československo. Ako jediný Slovák v legendárnej Malostranskej besede v Prahe vystavoval v dva razy, ako polstoročnej histórii v rokch (1985 a 2004). Prinášame prehľad jeho ocenení: V rokoch 1995 a 1996 – Kremnické gagy, I. a II. cena; v rokoch 1996 a 2003 – Cena mesta Brezno; v roku 2000 – Grand prix, Zlatý súdok, Šarišská galéria Prešov; v roku 2001 – Čestný občan rodnej obce (Dubová, okres Pezinok). V roku 2016 bola jeho výstava s 248 obrázkami v košických kultúrnych centrách ako sprievodná akcia pri menovaní Košíc za prvé Slovenské mesto európskeho športu. V roku 2016 ho Britsko-česko-slovenská spoločnosť Britishpedia zaradila do encyklopédie česko-slovenských osobností. V roku 2022 vydal obrázkovú publikáciu Zjavenie apoštola Jána (147 obrákov), ku ktorej sa zatiaľ, keďže sa geniálny Kornel Földvári už pominul, nemá kto vyjadriť. Ani Synoda biskupov Slovenska, ktorá k tomu bola už viac rokov vyzvaná. Nesmieme opomenúť že Ernest Svrček prispieval športovými aforizmami aj do novín akými boli napríklad Šport, a mal aj pravidelnú rubriku pod názvom Góly body sekundy v známom satirickom Roháči. Vieme, aký bol i je dnes najmä v ostatných rokoch postoj aj k iným satirickým a humoristickým žánrom zo strany kompetentných espektíve k tomuto druhu kultúry a umenia, a vôbec k profesionálnej tvorby slovenských umelcov, humoristov. Preto ťažko sa zodpovedne vyjadriť, ako pokračovať v začatom diele, ktoré sa rozvíjalo a malo živnú pôdu v časoch budovania socializmu? Hovorí umelec Ernest Svrček: „Raz, to však bolo ešte v minulom tisícročí, vypísali po mojej výstave v mestečku Meudon vo Francúzsku učitelia výtvarnej výchovy tamojšej školy súťaž o najzaujímavejšiu koláž medzi svojimi žiakmi a poslali mi z toho jedinečný fotoalbum. To bolo naozaj niečo roztomilé, dušu pohládzajúce. Raz, kedysi dávno, sa mi tiež ohlásila istá študentka výtvarného umenia z Bratislavy, rodená východniarka, s prosbou o nejaké materiály pre jej diplomová prácu, ktorou poctila moje snahy. Žiaľ, odvtedy som sa už s ničím podobným viac nestretol. So žiadnym bližším záujmom nejakých školákov či študentov z môjho okolia. Tak či tak, ak už aj raz budem mať svojho nasledovníka, v tejto – podľa nestora a duchovného vodcu našej karikatúry Kornela Földváriho – špecificky svrčkovskej koláži, určite počas svojho života a práce, už sa nebude strihať a lepiť tak, ako som to ja takmer polstoročie zvládal na kolene.“
Góly, body, vyznania
Hral ligu – bral figu!
Naši futbalisti sú amatéri, ktorým idú nohy od roboty.
Spáchal na trénera atentát. Vystrelil na vlastnú bránu.
Bol zázračným dieťaťom. Priniesol ho bocian.
Predbehol dobu. Kritizoval súčasnosť.
Paradox: Zahral ako z veľkej knihy a boli ho plné noviny.
Futbalový progres u nás skôr pochopili diváci ako hráči.
Paradoxom je, ak svetlým zjavom zápasu je rozhodca v čiernom.
Pred bránou hostí to zaváňalo zákulisnými machináciami.
Hrali na oko diváka, až z toho divákov boleli oči.
Ernest Svrček
