Milan Zelinka, talentovaný spisovateľ esejí o živote a spoločnosti, humorista a dlhoročný dopisovateľ Roháča

Recenzia knihy spisovateľa Milana Zelinku, ktorý bol dlhoročným dopisovateľom bývalého Roháča a venuje sa aj humoru. Recenziu zaraďujeme pretože nám približuje profil a tvorbu autora i jeho samého. 

Motto: Poznanie ľudského konania v priebehu histórie nám hovorí, že človek nemôže byť skutočne šťastný za cenu nešťastia iného človeka. (Milan Zelinka)

V nedávno Literárnom týždenníku (31 – 32) a taktiež v internetových novinách DAV DVA sa mi na podnet Romana Michelka dostala do rúk kniha slovenského autora Milana Zelinku. „To je taký slovenský Widmer,“ povedal Michelko pri odovzdávaní knihy a toto prirovnanie perfektne trafil. Totiž Widmera a Zelinku spája jedna spoločná vlastnosť – dokážu písať o skutočne ťažkých filozofických témach spisovateľsky atraktívne, čo je jeden z najefektívnejších prístupov, ako motivovať ľudí k čítaniu a premýšľaniu.
Zelinku volajú pozorovateľ života a jeho kniha esejí je toho dôkazom. Autor ocenený prestížnou cenou Anasoft litera za dielo Teta Anula (2007) sa vo svojej knižke, ktorá je kompiláciu už publikovaných článkov, zamýšľa nad umením, literatúrou či všeobecne kultúrou na jednej strane a na strane druhej ľudským životom, pocitmi, emóciami či medziľudskými vzťahmi. Kniha je elegantne ilustrovaná kresbami Alexandry Vasiľovej, ktoré dopĺňajú čitateľský zážitok o nový umelecký rozmer. Výhodou knihy je, že ju možno vzhľadom na pestrosť a rôznorodosť tém čítať prakticky z ktorejkoľvek strany.
Knihu uvádza esejou o fatalistickom údele básnikov (Báseň ako jediná možnosť) a zmysle ich tvorby: „Byť básnikom znamená byť neustále pribíjaný na kríž vlastnej tvorivosti…Báseň je pre tvorcu zvádzať boj, ktorý nikdy nebude vybojovaný, byť básnik znamená sebarealizáciu tvorivého subjektu: „Zaujala ma otázka jestvovania básnika ako jedinej možnosť sebarealizácie tvorivého subjektu. Básnikom je predovšetkým ten, čo nemá inú možnosť a v tomto zmysle je jeho existencia viac ako smutná. Je to akési požehnanie ukrutného v tom Jeseninovom zmysle slova „básnikom byť ́‒ taká je to sláva“. Ľudia s malou dávkou nadania alebo ľudia nenadaní mu teda nemajú čo závidieť a ak mu aj závidia, ľuďom znalým veci to môže pripadať nielen veľmi smiešne, ale aj strašné: je to niečo podobné, ako keby niekto závidel človeku, pribitému na kríž, že dovidí ďalej ako iní. Byť básnikom, značí byť neustále pribíjaný na kríž vlastnej tvorivosť , značí to znovu a znovu zvádzať boj o tvar, boj, ktorý nebude nikdy vybojovaný a ak, stane sa rušnou, a to je koniec tvorivosť.“ 
Zaujala ma (samozrejme, že možno aj preto, že ju beriem osobne) esej Historický hendikep, kde Zelinka opisuje strastiplné prekážky spisovateľov pri publikovaní a zháňaní sponzorov. Zelinka konštatuje, že vlastne neexistuje doba, v ktorej mal spisovateľ „na ružiach ustlané“, no v súčasnosti sa spisovateľ ocitol v úlohe posledného outsidera, „ktorý nielenže dielo vytvorí, jeho vydanie si musí zaplatiť, no výtlačky svojej knihy musí vlastnoručne naložiť do drotárskej krošne a peším spôsobom ich rozpredať.“ 
A tak nám zanikajú talenty alebo dokonca nikdy nedostanú príležitosť publikovať diela, ktoré by mohli ovplyvniť kultúrno-tvorivý proces. Skutočne, živiť sa dnes kvalitnou literatúrou je takmer nemožné, čo konštatuje autor v inej eseji: „V dnešnej čudnej dobe stretávam dosť dobrých amatérskych spisovateľov, ktorí sa písania celkom vzdali z dôvodu nedostatku energie, ale aj preto, že majú jednoducho strach, že to čo i len veľmi skromné amatérske písanie môže jednoducho ohroziť ich civilné zamestnanie.“ 
K tejto téme sa opäť vracia v texte o úlohe intelektuálov, kde zdôrazňuje, že „osudovým nešťastím slovenského intelektuála je, že ak aj je občas mysliteľsky samostatný, takmer nikdy nie je natoľko ekonomicky sebestačný, aby mohol svoje myslenie odovzdať verejnosti, a tak ovplyvňovať kultúrotvorivý proces.“ Motív ekonomickej nesebestačnosti spisovateľov pripomína aj v liste Jánovi Majerníkovi.
V knihe prechádzate článkami: o prozaikovi Ludvikovi Aškenázym, ktorý oplýval „darom rozprávať humorným spôsobom o veciach v ľudskom živote základných,“ o rybárskych poviedka Ota Pavla, o Ševčenkovi, ktorý autor mimoriadne fascinuje o literárnej historičke Eve Fordinálovej o protivojnovom básnikovi Mikulášovi Kasadrovi, básnikovi a prekladateľovi Ivanovi Kupcovi, alebo o novele Stanislava Rakúsa.
Zelinka zdôrazňuje tiež zaujímavý fenomén, to znamená rozhlasovú tvorbu, ktorá počas socializmu sprostredkovala veľké literárne diela bežným ľuďom (napokon, aj v ďalšej eseji sa k tomu vracia, keď konštatuje, že aj bežný človek sa takýmto spôsobom môže dostať k Platónovi, Homérovi či Aristotelovi). Píše tiež o hodinách divadla so Štefanom Hozom a zdroji fascinácie násilím v divadle s analógiou akčných filmov, k čomu sa vracia v texte Sloboda v trenírkach, kde tvrdo kritizuje súčasný úpadok televíznej tvorby, ktorý prepája s celkovým ponovembrovým vývojom: „Kedykoľvek naladím na televíznom prijímači nejaký kanál, vždy tam beží program, v ktorom prevláda surové násilie…A pretože nedávno bolo výročie takzvanej nežnej revolúcie, pýtam sa v duchu, čo nám vlastne priniesla. A nech si nad tým akokoľvek lámem hlavu, nemôžem v jej „prínose“ nájsť nič pozitívne, nič dobré, nič, čo by prospievalo spoločnosť. Summa summarum to vyzerá tak, že bola pripravená výlučne pre niekoľkých jednotlivcov, výlučne pre realizáciu ich koristníckych záujmov. S honelníckou ochotou rozbila takzvané staré štruktúry, no bežnému občanovi neponúkla nič nádejné pre budúcnosť, práve naopak: priniesla mu len sociálnu neistotu, zbedačenie, dražobu, nezamestnanosť, strach z budúcnosti, nesmierny nárast kriminality, bezpríkladný alibizmus v riadení štátu (platy by chceli mať ako Rothschildovia, ale pritom by nechceli byť za nič zodpovední).“Z textu Čítam, píšem, žijem sa dozvedáme, že autora fascinuje okrem literatúry aj slovenská maľba (Fulla, Galanda, Bazovský, Zmeták) a kratučký, ale remeselne vyšperkovaný článok venuje aj fotografovi Zemplína, Mikulášovi Janečkovi. Zaujímavým rozprávaním je aj esej Literatúra ako spôsob pohybu, kde autor zdôrazňuje silu literatúry v schopnosti sprostredkovať okamih v čase a priestore, v rozvíjaní fantázie, cestovaní mysle a možnosti prežiť niekoľko literárnych postáv a ich situácií naraz. Aká je podľa Zelinku úloha intelektuálov? „Dychtiť po poznaní objektívneho stavu dnešného sveta.“ A ako vznikajú motívy k tvorbe spisovateľov? „Pýtať sa spisovateľa na to, prečo napísal tú alebo oní poviedku je to isté, ako pýtať sa stromu, prečo vyrástol na tom alebo onom mieste,“ – konštatuje autor. Ako rodák zo západu, žijúci a tvoriaci na východe Slovenska (v obci Papín, ktorú vo svojej knihe aj často spomína), zaoberá sa aj témami spojenými s východom. Na piedestál stavia film Pásla kone na betóne (vyzdvihuje Štefana Uhera a Milku Zimkovú pre perfektné zachytenie východniarskej nátury):„Čím som videl film častejšie, tým sa mi väčšmi páčil. Pochopil som, že je tomu tak najmä preto, že jeho tvorcovia, najmä autorka scenára a predstaviteľka hlavnej úlohy, Milka Zimková, východniarov pred svetom stvárnila predovšetkým ako vnútorne krásnych ľudí, ako ľudí dobrej vôle i dobrého srdca, ktorí sa statočne pasujú s neprajným osudom. Johanka Ovšená je nezabudnuteľná: kto mal možnosť čo i len raz sa stretnúť s jej ťažkým životným údelom, tomu zostane v pamäti i srdci navždy. Takisto i traktorista Berty, vrátnička Jozefka, ujko, ktorý Johanke pomáhal pri pôrode a na ktorom ona potom po celý život citovo lipne, ale aj jej brat Michalko, ktorý jej nakoniec v okamihu odpustí mravný poklesok. “Opäť sa vracia téme poézie (odtiaľ pochádza úvodný citát) a dochádza k myšlienke, že poézia potrebuje pozitívny ideál, poézia ako druh humanistického esteticko-etického posolstva. Stavia pomník literárnej úcty k časopisom ako Hurbanove Slovenské pohľady, ale aj menším časopisom ako Záhorie či školský časopis Hugo.
Druhú časť knihy tvoria remeselne vysoko kvalitné eseje, o ktorých originalite svedčia už nadpisy ako Spoveď, Ranné myšlienky, Možnosti zlého brata, Na hrane života, Imidž, Charakter, Dejiny sa opakujú, Peklo, Mediálny teror, Ťaživé otázky, Ilúzie o nezávislosti, Traktát o chudobe, Závisť či Chcú mladí trpieť? Autor volí nadpisy skutočne pútavo, sú kratučké, čítajú sa s ľahkosťou a vyvolajú silnú emóciu.
Prečo sa nám páči konkrétna žena, žiť na dlh ako najväčší nezmysel; dar krásy podmieňuje zaoberanie sa povrchom; závisť ako najhoršia vlastnosť; materialistický fanatizmus alebo absurdnosť „šetrenia pre šetrenie“; návod na šťastné manželstvo; choroba moderného sveta v snahe stihnúť všetko naraz; hrozba nezamestnanosti; nostalgické zamýšľanie sa nad neodvratnou stratou autentického prežívania chvíľ z mladosti; nezmyselnosť hromadenia majetku v kontraste smrti; peniaze ako hnací motor doby; filozofia ako opak uspokojovania; peklo ako jediné miesto vo vesmíre, kde sa neodpúšťa a neexistuje možnosť nápravy; o predstave, že by sa v celom svete nič nestalo; absencia kresťanskej morálky v kapitalistickom ekonomickom systém založenom na obchode…to je len malý výber zo zaujímavých myšlienkových pochodov Milana Zelinku.
Autor nemá ambíciu radiť čitateľovi ako žiť, skôr dáva impulzy k uvažovaniu o živote. Výber textov vytvára celistvú predstavu o spisovateľskom štýle autora Zelinku, ktorý je hravý, ľahko čitateľsky stráviteľný a pútavý. Kniha, ktorej jadro tvoria ťažké témy ako filozofovanie o živote a umení, sa výnimočne číta s nevídanou ľahkosťou. Autor v jednej z esejí konštatuje, že „cieľom spisovateľovho snaženia nie je sláva, ale umelecké dielo, ktoré človeku niečo dá…“
Veríme, že kniha si nájde svojich čitateľov a splní svoj zámer v podobe duchovného obohatenia čitateľa. Už publikované eseje, ktoré by inak zostali v archíve časopisov, sa vďaka tejto knihe dostávajú opäť k čitateľovi a v elegantnej knižnej forme. Zelinkovu tvorbu musíte objaviť a keď ju objavíte, budete ju vnímať ako liečivé rastliny. Pre neznalých ľudí sú nepodstatnými „zelinami,“ ale pre znalých sa otvorí obrovská škála ich liečivých schopností.

Ukážka z diela

Nemáme peniaze…

Za jeden z najväčších nezmyslov pod slnkom som považoval, ak niekto chcel žiť nad svoje pomery, teda na dlh. Ešte si na to vôbec nezarobil a už sa chcel voziť v prepychovom zahraničnom aute, už sa chcel obliekať ako z módnych parížskych žurnálov, už chcel cestovať na drahé dovolenky do ďalekého zahraničia. Taký jedinec mi prišiel ako človek, čo sa bojí, že môže každú chvíľu umrieť, a preto si chce zo života užiť čo najviacej, ibaže na úkor finančných ústavov, čo mu poskytli pôžičku. A tým mu vlastne umožnili tento prepychový život v časovom predstihu. Pôžičku, ktorú ani neplánoval splácať, veď sa mu to nejako v našej demokratickej sústave prepečie, veď ho z toho niekto vyseká. A ak aj nie, nič sa nestane: zmení sa politika, zmenia sa páni, až mu všetko odpustia. V danom prípade išlo vlastne o určitý druh príživníctva, ktoré bolo štátom i finančnými ústavmi odobrené z titulu „podnikateľského rizika“ toho, kto si berie úver. Aké to však bolo riziko, aká bola jeho ozajstná podoba – to vie len trpaslík Alfréd. Tieto finesy boli až priveľmi priehľadné – bola za nimi očividná snaha využiť či skôr až do špiku kosti zneužiť (to predovšetkým!) vtedajšiu ekonomickú situáciu mladého rozvíjajúceho sa štátu. To by bolo ešte v medziach „pochopiteľnosť “, veď určité percento obyvateľstva sa musí „živiť“ aj takto.

Hypotéza

Máloktorý muž by vedel rozumovo zdôvodniť, prečo sa mu páči určitá konkrétna žena. V danom prípade by sa ‒ ak by sme na vysvetlení prísne trvali ‒ mohol cítiť urazený, ba dokonca hlboko dotknutý. Keby sa totiž o to pokúsil, pri zobrazovaní ženy ako javu by nevyhnutne musel prejaviť svoje najvnútornejšie sklony, a tým by prezradil viac o sebe než o subjekte svojho záujmu. Skutočnosť, že sa nám páčia ženy útle prezrádza, že máme aspoň miernu nadváhu, cítime sa ešte dosť pri sile, a preto potrebujeme niekoho ochraňovať. A útle ženy sú preto ideálnym objektom. Naproti tomu, ak chudý, dengľavý muž vyhlási, že sa mu páčia ženy plnoštíhle až tučné, evokuje, že patrí k tým, čo radi hľadajú ochranu u iných bytostí. Tučný muž a útla žena a naopak sú protiklady, ktoré sa vzácne dopĺňajú nielen vzhľadom, ale aj povahou, lebo som ešte nikdy nevidel, že by sa takíto manželia hádali.

Závisť

Poviem to na rovinu: za najhoršiu ľudskú vlastnosť považujem závisť. Od závisti je len na vlások ďaleko k nenávisti , a preto je nebezpečnejšia, ako si mnohí dokážu pripustiť. Závidieť možno všetko – od bohatstva, úspechov, zdravia až po hemoroidy či dokonca aj rozpadávajúce sa krvinky. Kto neverí, nech si pozrie Zvonovu hru Tanec nad plačom, v ktorej istá aktívna malomeštiačka závidí inej osobe práve spomínanú zhubnú chorobu, lebo vlastne nevie, čo latinským slovom označená „vec“ značí.

Na zamyslenie

Odkedy existuje svet, vedú ľudia vojny. Ich ciele sú spravidla jasné už od začiatku, horšie už je to s ich hlbšími príčinami. Zaujímavý názor v súvislosti s vojnou v Juhoslávii vyslovil vtedy istý môj známy. Podľa neho sú príčinou vojen všeobecne temné miesta v ľudskom mozgu, ktoré sa navonok prejavujú ako takzvaný „pohanský princíp“. Jeho podstata spočíva v prinášaní živých doslovných obetí neznámemu bohu v nás ‒ na rozdiel od „kresťanského princípu“, ktorého podstata tkvie v prinášaní obete obraznej, symbolickej, nie doslovnej, v čom vidí môj známy aj pokrokovosť kresťanstva oproti pohanstvu.

Lukáš Perný a Milan Zelinka

—————————————————–—-————————————————————

Ešte stále môžete poukázať na podporu Humorikonu 2% z dane. Sme registrovaní na daňovom úrade…

Potrebné údaje: IČO: 42120977
Súpisné orientačné číslo: 1723/3

PODPORTE nezávislé médium. Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie stránok. Mimochodom, zaznamenali sme vyše 22 000 vzhliadnutí !!!
Môžete tak urobiť prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499

Ďakujeme!
————————————————————————————————————————

 

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.