Tak som si pomyslel
Viete že kľúčom k hodnoteniu súčasníka v kapitalizme je vlastníctvo početných kľúčov?
Nestačí stáť na správnom brehu, treba tam ešte aj šaškovať!
Už viem, že život je permanentné prehodnocovanie definitívnych charakteristík.
Mazaný našinec trpezlivo čaká, ako to všetko dopadne, ale už má pripravený transparent s oslavným sloganom, ku ktorému pripíše meno víťaza.
Poľudšťovanie baskervillského kapitalizmu v atmosfére progresívneho ošiaľu je rovnako perspektívne ako česanie absolútnej plešiny.
Priatelia, všetky naše pozície sú dozaista skvelé, ale musím vás varovať, že nie všetky skvelé pozície sú už naše!
Čo urobí maliar túžiaci po kapitáli? Začne maľovať kapitálne jelene.
Spomedzi mojich nepriateľov mám úprimne rád len tých, ktorým už môžem sedieť na náhrobku.
Až po osemdesiatke som si uvedomil, aký som bezvýznamný, lebo Kočner mi ani raz nenapísal.
Milí progresívni barani! Napíšte v budúcom Šimečkovom referende, čo všetko chcete. Ducháček to zařídí!
Neušlo mi, že ak žena nenosí to, čo sa práve nosí, kolegyne ju roznosia.
Správny chlap znáša vyhodenie zo zamestnania oveľa ľahšie ako vyhodenie z krčmy.
Zásadne načas v mojom i vašom živote prichádzajú iba upomienky.
Mnohé inovácie spotrebného tovaru pripomínajú starostlivosť o dojčatá: Stačí prebaliť – a nejaký čas bude pokoj!
Epigramáž
NAZRIEŤ ZA PÁČIVÚ DEKORÁCIU
Podstatou práce satirika
je jednoduchá metodika:
Odvrátenú odkryť stranu
a nehľadať v šľapke pannu,
judášske rozpoznať mince,
zvýrazniť hrdzavé klince.
OBOJAKÝ SVET
Niekde slnko, inde mraky.
Svet je taký – obojaký!
Hebučký i hrubosrstý.
Pozrite sa zôkol-vôkol:
Tomu taktne privrú oko,
hentomu zas privrú prsty.
MODRÁ PLANÉTA
Pri pohľade do sveta
nezažiješ veľa psiny.
Naša modrá planéta –
čo keď sú to podliatiny?
Ondrej Nagaj, Peter Mišák
ZÁDRAPKY – POSMEŠNÍKY
Vydal P + M, s. r. o., Turany
2025, 1. vyd., 104 s.,
ISBN 978-80-89410-96-5
Keď iritácia prebúdza inšpiráciu
V tejto knihe ide o zvláštny tandem. V umeleckých kvalitách sú obidvaja autori dozaista rovnocenní, ale z hľadiska mnohoročných satirických skúseností je „vodičom“ Nagaj a „prísediacim“ satirický novic Mišák. Takže tandemové označene na tieto knihy /je to už druhá v poradí/ je v istom delikátnom zmysle diskutabilné, ale zároveň ospravedlniteľné.
Ale najprv treba túto dvojicu odčleniť od podivnej poetickej pandémie /PP/. S pribúdajúcim vekom totiž nejeden zaslúžilý bard vo svojej tvorbe prechádza od nadrealizmu k realizmu, od poetickej fikcie k poetickej realite, a to v domnení, že prechádza od poetickej fikcie do arény satirickej satisfakcie. Aspoň si to myslí. Podľa mňa prechádza od pôvodnej fantasmagórie do kritickej novopuberty. Aspoň si to myslím. Bard v domnení, že opúšťa lyriku /podľa mňa Hmloviny Andromedy, svoje texty vhodné pre hádankárske krúžky/ a prechádza do satirickej arény, začne písať záhadné miniatúry. A to je horšie – aj ich publikovať. Môže sa stať, že na ne narazíte. Ako ich spoznáte? To som definoval už pred niekoľkými desaťročiami, v hĺbke socializmu: Ak čítate čosi, o čom nemôžete zistiť, proti komu, proti čomu, za koho či za čo, prečo a vlastne načo toto vzniklo, tak práve čítate umeleckú satiru! Podstatne viac umelú než umeleckú.
Táto poetická pandémia /PP/ sa rozhodne vôbec, ba ani len trocha netýka našej autorskej dvojice. Ondrej Nagaj je celoživotne a zrejme doživotne vnorený do úspešnej satirickej veršotvorby a patrí medzi popredné slovenské perlorodky pôsobiace v honorárovej pustatine humoru a satiry. Peter Mišák je vlastne v tejto dvojici novicom, ktorý sa však rýchlo a bez náznakov transformačných ťažkostí prispôsobil nagajovskej satirickej poetike /najmä maximálnej slabičnej stručnosti a zovretosti epigramov/, takže jeho „čakateľská pozícia“ je už len históriou. Jeho autorská metamorfóza je jednak reakciou na viacročnú redaktorskú spoluprácu s Ondrejom Nagajom, v ktorej ho epigramy dozaista opantali svojím pôvabom a výpovednou brizanciou, jednak v duchu môjho dávnejšieho postulátu je odzrkadlením faktu, že sociálno politická iritácia z činov a výčinov liberálov a progresívcov nadobúda aj u Mišáka funkciu autorskej inšpirácie a mobilizácie. Teda iritácia prebúdza inšpiráciu. Napokon každý inteligentný slovenský autor chce súčasníkom ukázať a potomkom odkázať, že rozumel politickej atmosfére baskervillského kapitalizmu, v ktorej bol prinútený žiť a pracovať.
Sám Peter Mišák vyjadril skromný pohľad na svoju humoristicko-satirickú expedíciu do slovenskej knižnej tvorby takýmto vtipným epigramom, zverejneným v LITERÁRIU Literárneho týždenníka v dvojčísle 3 – 4/2025 pod názvom LITERÁRNA SEBAKRITIKA: Aj ja píšem humor, / no asi to nechám. / Všetko, čo je dobré, / už napísal Lechan. // Preboha, nenechávaj to! Neodkladaj pero, nerozbíjaj počítač! Rozbíjaj ďalej klamy, bludy a mýty!
So zreteľom na šarm a švih epigramov tejto dvojice je evidentné, že k svojim zmysluplným veršom dospeli poetickým zužitkúvaním zmysluplného východiska v podobe signálneho aforizmu. Z môjho pohľadu sú aforizmy a epigramy tesní blíženci, čosi ako „spojené nádoby“. Plnohodnotné aforizmy a epigramy sú jednou z mnohotvárnych literárnych možností kritického zobrazovania skutočnosti a plnohodnotným spôsobom myslenia. Platí to v plnom rozsahu aj o textoch našej autorskej dvojice. Mnohé z nich sa pokúšajú čitateľom život uľahčiť, spríjemniť a pretepliť satirickou satisfakciou. Autorská spoločensko-politická iritácia, vyprovokovaná baskervillským kapitalizmom, prevzala aj u našej dvojice funkciu inšpirácie. Dekadentné spoločenské zriadenie týchto čias núka obrovské množstvá negatívnych podnetov, podráždení a tém na satirické stvárnenie a pranierovanie, v tomto prípade v epigramoch.
Aforizmus i epigram sú naozaj rovnocenné útvary, oba s dominantnosťou myšlienky. Dnes tu recenzujem knihu epigramov, preto zdôrazním pohľad na tento špecifický produkt. Dobrý epigram definujem ako dobre prebásnený dobrý aforizmus, lebo dobrá myšlienka sa zvyčajne vynorí v mozgu v prozaickej podobe a básnický kostým dostáva dodatočne. Prebásnením aforistického motívu sa východisková myšlienka môže zveľadiť, ozvláštniť, sloganovo zvýrazniť, recitačne zdramatizovať, poeticky zlahodniť, zvukomalebne vyniknúť, skrátka – formálne zdokonaliť, pozdvihnúť. Epigramisti si hľadajú vlastné rýmy a volia svojský rytmus veršov, približujú sa k jadru výpovede cez akúsi nadstavbu v podobe pekne znejúcich veršov v rozličných variáciách. Takto sa získava väčší pôvab a žáčkovský či trnavcovský šarm. Verše zvyčajne poslúžia satirickej myšlienke, najmä na pódiu, kde ju recitátori ešte viac umocnia. V rámci hodnotenia epigramov recenzovanej knihy od dvojice autorov rád pripomeniem, že ide o každému čitateľovi zrozumiteľné, vtipné a šarmantné texty s jednoznačnou kritickou výpoveďou. Jednoducho – radosť čítať!
Nastáva čas predviesť niekoľko nugetov z tejto múdrej a vtipnej knihy. Keďže sa doteraz reč krútila okolo literatúry, zvolil som si ukážky najmä z epigramov zaostrených na literatúru. Teda na literárne epigramy, z ktorých som sem vybral dvanásť: ODMENA POETA: Dal som si vínka / za pohár. / Prepil som celý / honorár. // PERIODICITA: Literárny dvojtýždenník / schytil taký spor, / bude z neho trojtýždenník, / alebo aj štvor- // Z LITERATÚRY: Báseň netreba / čítať znova, / keď sú v nej iba / prázdne slová. // LITERÁRNE CENY: Niektoré knižky / sú pozlátené celé, / bohužiaľ, / nie sú čitateľné. // EPIGRAMATICI: Aby sa neurazili / hlúpe hlavy, / politické narážky / sa musia zaobaliť. // BLÁBOLY: Ťažko nám to raz / vnúčence odpustia, / že správy sú zlostná / pena na ústach. // ÚPADOK KULTÚRY: Takto to s nami v štáte / dopadlo, / keď počúvame cudzích / lokajov. // OBJEKTIVITA: Nepozerám / správy. / Sú len z jednej / strany. // ŽELANIE: Daj, Bože, aby raz prasklo / všetko to / mediálne klamstvo. // NAD NOVÝM DIELOM: Recenzia mu / výstižná vyšla. / Doslov je lepší / ako jeho knižka. // PROGRESÍVCI: Pouličná / zberba, / tá na mravy / nedbá. // VÍŤAZI VOLIEB: Tak sa do nich novinári / mocne zahryzli, / ešte ani nezačali, / už sú všetci zlí.
FEJTÓN
Pribúdajú masy digitálnej rasy
Pred mnohými rokmi, v socialistickom dávnoveku, keď ešte existovala popularizácia vedy v celých knižných edíciách, v časopisoch i v novinách, istý môj priateľ navrhol do edičného plánu vedeckopopulárnych knižných titulov knižku o meteorológii. Vysmiali ho. Jednohlasne. Nik sa nezdržal smiechu ani hlasovania. Všetci boli proti. Vraj o meteorológii možno vydať iba knihu anekdot! Varovali: Ktože kúpi knihu o nevyspytateľnej vede? Vraj ľudia nedôverujú meteorológii ani meteorológom.
Boli však aj iné vydavateľstvá. A iné edičné komisie. Niekoľko kníh o meteorológii predsa len vyšlo. A napodiv – celkom slušne sa predávali. Napriek povestnej nedôvere k meteorológii. Napriek údajnej smiešnosti „rosničkárov“.
Ľudí predsa len zaujíma, ako sa rodí počasie. Ako sa rodí pekný deň na kúpanie, na rybačku, na prácu v záhrade, na veľký lov na dubáky… Ako sa rodí pekný deň, aký bol v podaktorých nevydarených pluralitných letách taký vzácny. Vtedy za mrzkým počasím ani nebolo treba cestovať do Londýna.
O počasie sa dnes zaujímajú najmä tí, ktorých ubúda. Vymierajúce, šťastné plemeno, ktoré KAMSI MIERI, za oddychom, za rozptýlením, za poznaním na poznávacích zájazdoch. Na rozdiel od tých ostatných, pribúdajúcich, ľahostajných k počasiu, no závislých od internetu, večne naháňajúcich termíny, robiacich dnes to, čo mali urobiť už predvčerom. Alebo tých najmladších, smartfónových vazalov, spúšťajúcich prívalový dážď banálnych slov do svojich smartfónov. Ale medzi rečou večne napäto čumejú na displeje, ako keby si čosi veštili z vlastných dlaní. Tí nikdy nepozdvihnú oči k nebu, do hlbokej azúrovej klenby, alebo k ťažkým búrkovým mračnám. Magnetizujú ich displeje. Zatiaľ čo márne čakáme na príchod Ufónov, množia sa nám tu Smartfóni. Veru tak, pribúdajú masy digitálnej rasy – takých Smartfónov, ktorí ani nevnímajú čo je nad nimi, či vonku „padá slnko alebo svieti dážď“.
Milan Kenda
