Porozmýšľajme spolu: Má humor miesto a prínos v živote spoločnosti

Porozmýšľajme spolu….

Má humor prínos v živote spoločnosti?

„Človeka spoznáš podľa vtipu, ktorý ho pohoršil“. (SENECA)

Spisovateľ, publicista, recenzista, teraz súčasne dôchodca, dlhoročný slovenský humorista, známy autor krátkych humoristických útvarov, uznávaný i v celosvetovom meradle, autor mnohých humoristických kníh, pravidelný prispievateľ do bývalého a porevolučného Roháča a teraz do Humorikonu Milan Kenda…

Milan Kenda v rokoch 1952 až 1955 študoval na strednej škole v Ružomberku, v rokoch 1955 až 1960 biológiu a zoológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1960 až 1962 pôsobil ako asistent na Lekárskej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, v rokoch 1962 až 1965 bol redaktorom vo Vydavateľstve Osveta. Ďalej, v rokoch 1965 až 1968 pôsobil ako redaktor denníka Smena, v rokoch 1968 až 1977 ako redaktor dvojtýždenníka Príroda a spoločnosť a v rokoch 1977 a 1984 pracoval ako novinár v slobodnom povolaní. Potom nasledovali roky 1984 a 1987, keď sa zamestnal ako redaktor v Podniku zahraničného obchodu INCHEBA a v rokoch 1987 až 1989 bol vedúcim redaktorom denníka Ľud. V rokoch 1989 až 1991 bol šéfredaktorom mesačníka Ekopanoráma, v roku 1991 pracoval vo vydavateľstve Zdravie v rokoch 1992 až 1993 vo vydavateľstve Príroda. V rokoch 1993 až 1997 pôsobil ako novinár a publicista opäť v slobodnom povolaní v Bratislave. Od roku 1997 je na dôchodku. Zo začiatku písal poéziu, neskôr sa preorientoval na krátku satirickú prózu až napokon vynikol v tvorbe aforizmov, epigramov a fejtónov. Je autorom aforistických zbierok Myšlienky učesané na ježka (1963), Kúsok rebra z Jánošíka (1997), Epidrámy a Epidraky (2009) a Výlet do Satirónie (2009). Jeho aforizmy sa objavili v domácich i zahraničných antológiách aforizmov, Len nech sme zdraví (1982), Veselý aforistikon, Rozmarný svět citátů a aforismů, Rój žartów (všetky 1992), Domová pokladnica (1993), Moudří stále mezi námi (1996). Ako popularizátor vedy, osobitne biológie, medicíny a ekológie, v oblasti populárno – náučnej literatúry popri časopiseckých príspevkoch napísal knihu Žiarenie – hrozba i nádej (s J. Tolgyessym, 1976), Neviditeľný svet vírusov (s V. Mayerom, 1978), pre dovolenkárov príručku, Tiene slnečných dní (1983). Bol a stále je plodným publicistom v slovenských, českých a poľských novinách a časopisoch, kde doteraz uverejnil množstvo príspevkov rozličného tematického zamerania. Detskému čitateľovi adresoval zbierku veršov Klamná fauna zooklauna alebo Päťka z prírodopisu (1999). Teraz, na sklonku svojho života napísal a vydal knihy s názvami Epidrámy a epidraky (2009), Usmievavý jeleň (2015), Krtko ryje vrtko (2004), Výlet do Satirónie (2009), Rok nakúka spod klobúka, Meluzína Jozefína (2016), Neviditeľný svet vírusov (1978), Žiarenie – hrozba i nádej (1976). Ostatná jeho kniha AFOROAFÉRY je vo svete takpovediac unikát. Obsahuje viac ako 3000 selektívnych aforizmov (!) Milan Kenda, je okrem humoristu a publicistu aj spisovateľom a recenzentom. Možno povedať, je snáď najlepším slovenským aforistom a to nielen od čias vzniku samostatného Slovenska. Jeho myšlienky v podobe aforizmov sa objavujú, prípadne objavovali už takmer v každom printovom médiu a prenikli aj do zahraničia, čím sa najmä svojou klasikou zaradil medzi svetových autorov tohto žánru. Vydal už viacero kníh a je aj recenzentom. Už z tohto výpočtu možno usudzovať, že hoci nie je prozápadný umelec, patrí medzi našich najúspešnejších humoristov v tomto druhu humoru a satiry. Na jeseň 1956 debutoval v satiricko – humoristickom časopise Roháč, nie však s aforizmami, ale s veršovanými satirickými útvarmi typu alegórie a bájky. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia vypukla v Československu, najmä medzi mladými literátmi, aforistická hyperaktivita, pričom – z časti pod vplyvom hier z pražského divadielka malých foriem s názvom SEMAFOR – dominovali v týchto mini útvaroch najmä slovné hračky. Časom aforistický boom prerástol do filozofujúcich, nadčasových a do cudzích jazykov ľahšie preložiteľných aforizmov, nezriedka maskovaných inotajom na obranu pred komunistickou cenzúrou. Je paradoxom, že pre aforizmy boli totalitné časy periódou publikačného rozmachu na stránkach vtedajších periodík, kým dnešné, tzv. demokratické časy sú periódou publikačného útlmu. Hlavný motív tohto negatívneho javu vystihol svojím aforizmom geniálny slovenský satirik, majster Berco Trnavec (1934 – 2016), keď povedal: „Demokracia je slobodne si myslieť, no nepovedať čo“. Pravda, existujú aj iné, hoci menej principiálne motívy tohto útlmu. Myšlienky Milana Kendu v podobe aforizmov prenikli aj do zahraničia, čím sa najmä svojou klasikou zaradil medzi svetových autorov tohto žánru. SENTENCIE • Reč, ktorej každý rozumie je chváloreč. • V núdzi nepoznáte priateľa. Spoznáte ďalších nepriateľov, ktorí dlho váhali! • Namiesto uhlia vás obstojne zahreje láska, keď spálite všetky svoje naivné ľúbostné listy! • Za mladi je svet pre nás gombička. Neskôr zaseknutý zips. • Nijaká snehová kalamita nedokáže zasypať cestičku do krčmy. • Medzi automechanikmi je najobľúbenejšie pravidlo otrčenej ruky. Spomienky Milana Kendu na nezabudnuteľný Roháč „Často čítam alebo počúvam úvahy a spomienky na adresu satiricko – humoristického časopisu Roháč, ktorý u nás vychádzal po dlhé roky počas extrémne deformovaného socializmu moskovského typu. Napriek vtedajšej tvrdej cenzúre prinášal tento časopis nezriedka aj vysoko sofistikovanú kritiku podstatných chýb a deformácií režimu, napriek tvrdej cenzúre. No vedel milo prekvapiť čitateľa zábleskami ozdravného, ušľachtilého humoru a jasnozrivej, zmysluplnej, do podstaty problémov zacielenej satiry. Mal nesporne vysokú literárnu i výtvarnú úroveň a spolupodieľal sa na formovaní i prezentovaní nejednej už nežijúcej, ale aj podnes pôsobiacej satiricko – humoristickej literárnej osobnosti. Entomológovi zameranému na chrobáky nesmie v zbierke chýbať roháč, tento elegantný, relatívne veľký, priam impozantný panciernik. Preto si zájde do dubového lesa a hľadá a hľadá, až kým nenájde tohto chrobačieho goliáša…Nejednému slovenskému satirikovi veľmi chýba periodikum v podobe nezabudnuteľného Roháča, no nepomôže mu výprava do novinových stánkov, lebo puč v roku 1989 a následný trhový kvas kšeftovania a tunelovania – zdá sa, že nenávratne – ho zmietol z javiska našich kultúrnych dejín. A súbežne s jeho zánikom zanikli aj publikačné možnosti našich humoristov a satirikov v podobe zábavných strán i dvojstrán v novinách, také bežné v čase preklínanej totality. Podľa západného vzoru sú dnes v novinách ako zábavný segment k dispozícii len obrovské krížovky a donekonečna omieľané anekdoty. Ide tu o smiešnu predstavu o tvorbe smiešneho! Spomínané dnešné spomienky na Roháč sú napospol ľútostivé, nikdy nebývajú znevažujúce. Nejde o nejakú neopodstatnenú nostalgiu, ide o úsilie prinavrátiť, alebo aspoň dovolať sa pokusov o návrat takéhoto kvalitného, vydareného časopiseckého produktu. Ale napriek oprávnenému volaniu po návrate fenoménu s názvom Roháč sú tieto reinkarnačné výzvy prijímané s nedôverou, ba až s upodozrievaním, že ide o presadzovanie receptu na zbohatnutie a extrémne prestížne vyniknutie. Nuž, na Slovensku je to tak! Zdravý inštinkt je na vymretie, preto takmer každý dôveruje hochštaplerovi (pozri bohatú históriu škandálov, napríklad v športe), ale skoro nik nedôveruje človeku s dobrou vôľou a tvorivými zámermi, ktorý chce niečo rozumné, zmysluplné založiť. Povestný „šiesty zmysel“ pre konštruktívne projekty sa u nás nerozvinul, hoci nezmysly majú hocikde zelenú! Aj preto ako keby doteraz boli všetky pokusy o reinkarnáciu Roháča vopred odsúdené na neúspech. Na vine tejto nemožnosti, nemohúcnosti je aj blúdivý kruh. Reinkarnát Roháča by chcel čo najskôr vidieť svojich sponzorov, ale sponzori by chceli okamžite vidieť úspešný časopis. Jeden sa nemôže dočkať druhého! Netrpezlivosť je zákerná prekážka. Preto prvé čísla takéhoto odvážneho novorodenca by museli vzniknúť pravdepodobne za peniaze nebohatého zakladateľa, iniciátora, za peniaze zvyčajne „odcudzené“ vlastnej rodine. Veď tí bohatí iniciátori idú do onakvejších kšeftov, napríklad do bulváru! Takže je tu oprávnené riziko: Ak takýto kvalitný časopis včas nezíska sponzorov, beznádejne zahynie. Je vzkriesenie takéhoto časopisu reálne? Dozaista by bolo veľmi prospešné, ale je to vôbec možné? Proslovensky orientovaný, čitateľom našich novín dôverne známy karikaturista a satirik Andrej Mišanek vtipne a výstižne tvrdí, že na Slovensku pri nekonečnej politickej polarizácii občanov by sme potrebovali Roháče dva – jeden pre svetoobčanov, druhý pre národovcov. Táto rozštiepenosť je ďalšou vážnou prekážkou pre resuscitáciu, znovuoživenie Roháča. A videl som aj pokus o uvedenie striktne apolitického humoristického časopisu na obežnú dráhu. Akože inak – stroskotal. Čitateľ zrejme nechce čítať opačný politický názor, než má on sám, no neznáša ani absenciu politického názoru! A čo je azda najhoršie? Nový časopis s intelektuálnymi parametrami dávneho Roháča by predovšetkým ocenila postupne vymierajúca garnitúra dôchodcov, ktorým by takýto inovovaný produkt pripomínal „staré zlaté časy“, ak nie priam mladosť. Nevedno, ako by zareagovala stredná generácia. Ale čo by znamenal pre dnešnú mladú generáciu? Oslovil by týchto konzumentov súčasného paškvilného „humoru“ (satiru radšej ani nespomínam), ktorý spočíva v chronickom preobliekaní sa chlapov do ženských šiat s hompáľajúcimi sa vypchávkami pod blúzkou a v nepretržitom vzájomnom kopaní sa do zadku? Budú títo recipienti schopní rozpoznať a oceniť plnohodnotný humor a majstrovskú satiru? Nepremeškalo sa už priveľa? Neodtrhli sme sa už nenávratne od týchto naozajstných hodnôt?“

Milan  Kenda

Humor a satira, ako kultúrne bohatstvo i každodenná potreba

Vraví sa, že nielen chlebom je človek živý, pričom humor je vec veľmi vážna. A dovolím si to doplniť aj dovetkom, že aj nie veľmi lacná, ba naopak veľmi drahá, čo však nemožno paušalizovať, pretože to v plnej miere neplatí práve na nás, ktorí sa zúčastňujeme na rôznych kultúrnych podujatiach ctu najmä ako spoluorganizátori. Pretože všetci iste dobre vieme, že v takýchto najmä skromných podujatiach á je e stále viac entuziazmu, ako peňazí a povedané slovami satirika – človek dnes môže vyžiť z humoru iba ak popri dobre platenom zamestnaní.
Hovorí sa tiež, že humor je soľou života. A práve takáto soľ je veľmi potrebná práve na Slovensku aj dnes. V krajine, ktorá, dovolím si povedať, stále prežíva hlbokú devastáciu spoločensko-ekonomických a morálnych hodnôt. A môžno aj preto, práve takýmito a podobnými podujatiami sa pernamentne snažíme, tí najskalnejší a najoduševnejší pobiť sa o zachovanie pôvodnej satirickej tvorby, a to takpovediac profesionálne v amatérskych podmienkach, či už formou organizovania výstav, alebo aj vydávaním Internetových novín Humorikon, ktorý ako jediný nekomerčný časopis sa snaží zachovať určitú intelektuálnu úroveň. A to bez perverzností, morbidností a vulgárností a dáva tak priestor pre pôvodnú tvorbu najmä vidieckym autorom, ktorí sú ochotní tvoriť a prispievať neraz takpovediac aj za vatikánsku menu – pán Boh zaplať!
Často si u nás, na Slovensku, berieme za vzor západnú kultúru a maniere, pričom práve zahraničie je na rozdiel od nás aj v tomto smere ďaleko vpredu, nielen čo sa týka humoru, ale aj politickej satiry, snáď až na výnimky. Možno sa mnohí pousmejete, ale napríklad v anglickom Birminghame existuje Klinika smiechu, v holandskom Amsterdame Centrum smiechu a Francúzi sa pýšia spoločenským združením Smejúca sa medicína.

Pritom navyše, smiech lieči

Na základe výskumov amerického lekára Patha Adamsa vznikol v medicíne nový lekársky odbor- gelentológia. Zaoberá sa vplyvom smiechu na psychiku človeka. Výsledky týchto výskumov a zistení sú veľmi zaujímavé a pre ľudstvo aj pôsobiace pozitívne. Smiech sa na mnohých klinikách stal popri medikamentoch a injekciách podpornou liečbou, najmä v rámci rekonvalescencie a rehabilitácie. Vedci tvrdia, že smiech vzniká ako reakcia na humorné a veselé situácie a zážitky, bezprostredne vplýva na zvýšenie hladiny endorfínu (hormón šťastia), ktorý pomáha psychickému uvoľneniu a zabraňuje stresu, pričom zároveň zvyšuje odolnosť proti bolesti. Za takejto situácie pacient pociťuje zvýšenú túžbu po vyzdravení a dostáva väčšiu chuť do života. Endorfín podporuje činnosť srdca, hlavy, žalúdka, pľúc a mechanizmus termoregulácie pomáha odbúravať psychosomatické ťažkosti.

Humor je aj svetonázor

Pretože smiech, to nie je len uvoľnenie, ale i pohľad. Francúzsky filozof H. Bergson ešte v minulom storočí napísal: Smiech a najmä satira sú predovšetkým pokarhanie. Keďže majú pokorovať, musí v osobe, ktorej sa dotýka vzbudzovať pocit zásahu. Spoločnosť sa pomocou smiechu mstí za hriechy voči nej spáchané. Nedosiahla by svoj cieľ, keby konala len v znamení dobroty a sympatie…
Keď sa ľudia na niečom smejú, znamená to, že vidia čosi nenormálne, čo nie je celkom tak, ako by malo byť. Keď sa človek nesmeje, iba sa nad všetkým rozhorčuje, je to preňho doslova tragické. Keď je však schopný sa smiať, znamená to, že na veci-hoci aj deformované-pozerá z nadhľadu. Filozoficky povedané, smiech znamená vždy víťazstvo človeka nad faktom, ktorému sa smeje. Fyziologicky smiech predstavuje uvoľnenie vnútorného napätia, ktoré vzniklo tým, že človeka niečo zarazilo – a napokon sa to predsa len vysvetlilo. Pri smiechu záleží na jeho gradácii. Nechcem pritom mentorovať, ale vieme, že raz je smiech podfarbený hnevom, iný je smiech cez slzy, rozdielny je smiech ironický, iný škodoradostný. Každý smiech je však svojráznou a jedinečnou reakciou na problémy jedinca a problémy doby, každý smiech je liekom a uzdravovateľom. Smiech je ukazovateľom smeru pre jednotlivca i spoločnosť, smiech je tisíc ráz účinnejší nápravno-výchovný prostriedok ako všetky zamrežované budovy sveta.

Milan Kupecký

Pranier známeho slovenského humoristu Mgr. art Vlada Javorského

„Je mi veľmi smutno, že grand zaslaný slovenskými autormi, humoristami, tvorcami Humorikonu, už niekoľkokrát zaslaný na Fond na podporu umenia, reagujúc tak projektom na legálnu Výzvu FPU (riaditeľ FPU Špoták) nebol fondom priklepnutý, lebo hodnotiť humor je naozaj zvláštne a pre niekoho i veľmi zložité a ťažké…Každý z nás je z iného súdka, každý má iné kritériá, iné nároky na satiru, humor a smiech podpísané pod intelekt a erudíciu získanú počas života…Hodnotiť humor? Hodnotiť aforizmy? Na základe akých kritérií…? Viac smiešne, menej smiešne? Múdrejšie, menej múdrejšie…?! Má humor prínos v živote spoločnosti? Otázok je naozaj veľa, každá by si zaslúžila odpoveď. Profesionálnych kritikov humoru niet, nie sú na to školy, ani prípravné kurzy. Humor buď je, alebo nie je…Humor má individuálny prínos. Som presvedčený a na tom trvám, že každý autor ponúkajúci svoje riadky, či kresby do Humorikonu koná v najlepšej viere niečím prispieť na zlepšenie nálady, či dopracovať sa k istému poznaniu stavu skutočnosti. Veď ak si všimneme na sociálnych sieťach, koľkí spomínajú na Roháč ako na krajinu, v ktorej sa cítili komfortne práve cez prizmu humoru a satiry..? Vedia títo „školení hodnotitelia,“ že mnohí autori z Roháča stále fungujú, stále prispievajú svojou troškou do mlyna humoru, práve do Humorikonu? Nemyslím si, že sú opotrebovaní, slabí, menej kvalitní…Práve naopak, sú oveľa kritickejší, lebo takými byť v totalite nemohli. Nesmeli byť! Humorikon im dáva priestor, získali si opäť svojich verných na svoju stranu. Viem o tom svoje, som jedným z nich…Navyše je smutné, že pracujú bez nároku na honorár, ktorý by mnohým pomohol dôstojne prežiť s najnižšími dôchodkami jeseň života…Dá sa vychovať mladá generácia lyžiarov, hokejistov, za nemalé financie od štátu, ale humorista sa vychováva sám…Grátis, humor sa berie ako niečo menejcenné. A pritom je to korenie, veľmi vzácne korenie duše. Nuž, je mi ľúto, že existuje takýto oficiálny postoj k tvorcom, ale ide sa ďalej. Musí sa ísť, lebo bez úsmevu deň tak nechutná…Česť pánovi Milanovi Kupeckému, ktorý sa stal akýmsi nevoleným otcom a priaznivcom všetkých autorov, ako domácich, tak i zahraničných.“

Vladimír Javorský

Čo vraví na humor a satiru známy slovenský karikaturista Vladimír Pavlík

„Hlásim sa ako ďalší slovenský humorista k príspevku na adresu ministerstva kultúry uverejnený v úvodom príspevku kolegu Vladimíra Javorského: Blíži sa koniec roka 2023 a život bude nekompromisne pokračovať v novom roku v roku 2024. Čas sa nedá zastaviť a navyše si to uvedomujeme s pribúdajúcimi rokmi. Súhlasím so slovami Vlada Javorského v jeho predošlom príspevku. Stotožňujem sa s ním v názore ohľadne humoru, kde „komisári “ z Fondu na podporu umenia (FPU) nemajú o tomto odbore umenia humoru ani najmenšie poznanie. Podporiť túto oblasť kultúry by mala byť ich národná povinnosť. Pokým nerozumejú tejto oblasti umenia mali by bezodkladne opustiť tieto pozície. Som držiteľom 47 medzinárodných ocenení, medzi nimi mám ocenenie OSN s podpisom generálneho tajomníka za mierovú a protivojnovú kresbu. Iba tento rok som získal ocenenie v Londýne v silnej medzinárodnej konkurencii s témou prisťahovalectva a celú radu významných ocenení z medzinárodných festivalov. Vo svete je satira a humor mimoriadne váženým a dotovaným odvetvím umenia. Žiaľ na Slovensku strácame kontinuitu v tomto odbore umenia, vzhľadom na neodbornému a nekompetentnému prístupu ľudí v komisiách FPU ktorí nemajú záujem podporiť tento druh umeleckej tvorivosti!

Vladimír Pavlík

Humoreska na byrokratickú tému

(Podobnosť so zmietnutou žiadosťou tvorcov Humorikonu o grant zaslaný na inštitúciu kultúry nie je náhodná…)

Dotácie

-Dobrý deň, som tu správne, tu zasadá komisia, ktorá rozhoduje o prideľovaní dotácií na podporu umenia?
-Áno, správne, a o čo ide? -odvrkne bruchoplecitý muž, zahniezdiac sa v kresle za vrchstolom, zrejme predseda komisie. Ostatní páni, sediaci po oboch jeho stranách, unudene zívajú a podriemkavajú. Medzi nimi usedavo podriemkaval aj unudený riaditeľ fondu.
-Som redaktor humoristických novín a nedávno sme podali žiadosť o poskytnutie dotácie reagujúc tak na vašu Výzvu…a nevime, prečo ste nám opäť zamietli žiadosť? -predstavil som sa ako zástupca humoristických novín.
-No a čo má byť? Ako sa volajú tie vaše noviny?
– Dobre ich poznáte z počutia, ich titul je TŔŇ. Viete dobre o koho ide! Už po desiaty krát podávame žiadosť o podporu slovenskej kultúry, no doposiaľ nám nebol pridelený jediný cent.
-Prosím vás, na takéto noviny chcete dotáciu? Schválne sme si prečítali jedno vydanie a tuhľa, hneď na prvej strane sú fóry o mne, odpovedal akoby prebudený z polospánku riaditeľ. Jediné, čo ho dokázalo naplniť, bola fľaša slivovice, o províziách radšej pomlčím…Hoci mal už tretiu manželku, milenku mal tú istú…Najradšej zachraňoval tých, čo sa topili v peniazoch…Preto vôbec som nedával tomuto stretnutiu význam, lebo navyše nik z nich z nich nemal ani štipku zmyslu pre humor. Na druhej strane stola sedel ďalší pracovník z fondu ku ktorému som sa prihovoril. O ňom bolo známe, že aj keď nebýval práceneschopný, neschopným v práci bol stále…Všetky jeho morálne zásady sa rozpustili v peniazoch a alkohole…Ďalej som sa snažil zaujať ich rozprávaním vtipov o ženách, konkrétne o svokrách a o manželkách, ktoré aj napriek tvrdeniu, že všetci muži sú rovnakí, často ich striedajú…Aj ďalších kolegov nadácie som sa snažil vtipne charakterizovať, no jediné čo vedeli poriadne chytiť do rúk, bola výplata, úplatok a pohárik…Tento fór bol ako ušitý najmä na pána riaditeľa. Darmo ma presviedčal, že ťažko sa dá podplatiť a pije iba šaraticu. Poctivo dokázal v živote vykonávať jediné – brať úplatky…Nikdy sa nedal opiť rožkom. Iba borovičkou…Nechýbali ani fóry o bývalej vláde, o ktorej sme kriticky písali, že namiesto pomoci kultúre vyplatila sviniam podporu vo výške 300 eur na každú sviňu…Nuž a takto som pokračoval a kriticky poukazoval na všetky neduhy, ktoré sa vyskytujú všade, nielen na ich pracovisku. A to ešte nevravím o ostatných politikoch, zobrazených na karikatúrach!
– Nie, pán riaditeľ, to nie je o vás ako tvrdíte a ani o vašich príbuzných či kolegoch. Je to o všeobecných ľudských neduhoch, kváriacich našu spoločnosť, na ktoré chceme upozorniť. Neberte to, prosím, osobne…
-Akože to nie je o vás ani o vašich kolegoch, všetci sme tu opísaní ako ľudské bytosti! Ja najlepšie viem, aký som a dobre poznám aj svojich kolegov.
– Že vám nie je hanba o takých stupídnostiach písať a ešte na to žiadať podporu z nášho fondu. Von! Nech vás tu viac nevidím! O niekoľko dní bolo do redakcie doručené rozhodnutie: Kvôli nízkej, kolísavej, až stupídnej úrovni vašich novín vašu žiadosť o podporu slovenskej satiry a humoru, zamietame! Nebudú na ich vydávanie poskytnuté žiadne dotácie. A navyše, voči tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie…

Ján Grešák

Žiaľ, sme rovní a rovnejší. Platí to aj v prípade humoru…

Nezamieňajme si dôsledok s príčinou

Ďakujem za preposlané vyjadrenia slovenských humoristov Vlada Javorského a Vlada Pavlíka. Je slušné, objektívne, ale…zostane hlasom volajúcim na púšti, pretože v systém v ktorom žijeme má príslušníkov rovných a rovnejších. Kto a podľa akej miery ich vyberá je rečníckou otázkou na ktorú nedá pravdivú odpoveď ani dotknutý fond. Je to tak, podaktorí sú v prúde, iní iba na brehoch rieky, ktorá nemá mosty. Ale podelím sa s Vami o jeden názor ktorý nakukáva mierne aj za kulisu dejín:
„Poviem vám jednu krutú pravdu, ktorú na Západe nechcú pochopiť. Bez ohľadu na to, čo Izrael urobí, po týchto krvavých jatkách už Hamas nemôže byť vyhubený. Aj keby Netanjahu zničil celú vojenskú sieť Hamasu, aj keby zabil každého bojovníka Hamasu – Hamas prežije ako politické hnutie, ktoré si zachová ideovú podporu. Myšlienka, že po tomto všetkom môžete Hamas vyhnať z palestínskej politiky, je tá najhlúpejšia utópia, ktorej dnes veria v Izraeli, USA a v Európe. Ak veríte, že budete vyjednávať len s ľuďmi, ktorí už vopred súhlasili s vašimi podmienkami, tak ste blázon. Nepodarilo sa to v Írsku, ktoré stvorilo IRA, nepodarilo sa to v Juhoafrickej republike, ktorá stvorila ANC, nepodarilo sa to v Alžírsku, ktoré stvorilo FLN, nepodarí sa to ani v Palestíne, ktorá stvorila Hamas. Pretože kým krvavé tyranské režimy nepochopia, že útlak nie je cesta, nedokážu vyjednávať s nikým iným ako s ľuďmi, ktorí majú v rukách zbrane. Áno, s tými skupinami ľudí, ktoré síce vykonali tie najstrašnejšie útoky proti nevinným civilistom, ale ktoré budú mať vždy určitú podporu utláčaných ako národnooslobodzovacie hnutia bez ohľadu na to, či ich nazývate teroristami, banditmi alebo sprostými vrahmi. Kým tento neodškriepiteľný fakt, táto jednoduchá logika neprenikne do hláv mocných ľudí vo Washingtone, Bruseli, Londýne, Paríži, Berlíne a Tel Avive, mŕtvych na obidvoch stranách bude neustále pribúdať. Hamas nie je príčina, ale dôsledok násilia na Blízkom východe, ktoré trvá od začiatku a spôsobu, akým Izrael vznikol.“

Čitateľ a priaznivec Humorikonu – Julius Forsthoffer

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments