Prinášame tri krátke ukážky poviedkovej tvorby a aktualizovaný literárny portrét slovenského autora, ktorý pracuje a žije v stovežatej Prahe. Autor, vzhľadom na jeho profesionálnu humoristickú tvorbu žije, obrazne povedané, v akomsi publikačnom závetrí. Preto sa v najbližších dňoch vynasnažíme venovať mu aj v Humorikone viac priestoru, najmä jeho aforistickej tvorbe…
Medzi dôležité pôsobiská humoristu ALEXANDRA SCHOLA na jeho životnej púti patrí mesto Bratislava, kde vyštudoval Strojnícku fakultu SVŠT. Jeho dlhodobým pôsobiskom sa stalo mesto Banská Bystrica. V súčasnosti už niekoľko rokov pracovne pôsobí v Prahe.
Vo svojich literárnych začiatkoch sa prezentoval publikovaním poviedok v časopisoch Smena, Teleplus a Partonyma. Jeho literárne pásma boli tiež uverejnené v zábavných reláciách Slovenského rozhlasu. V celoslovenských literárnych súťažiach (próza) získal viacero významných ocenení.
Svoju krátku poviedkovú tvorbu publikoval v zborníku vydavateľstva Perfekt, v časopise Literárny týždenník a Romboid. Je pravidelným prispievateľom aforizmov v Literárnom týždenníku a sem-tam aj v internetovom časopise HUMORIKON.
Vo vydavateľstve TRIO Publishing, s.r.o mu vyšla kniha aforizmov Obliekla sa holá veta (2020), vo vlastnom náklade zbierka poviedok Striedanie životných období (2023), v Signis vydyvateľstve s.r.o. zbierka haiku veršov Slnko spáva za morom (2023).
Poviedky z knihy Striedanie životných období…
Chcem byť úspešný
Myslím si, že byť v živote úspešný, je to najdôležitejšie. Prezradím vám o sebe všetko – dúfam, že mi uveríte. Narodil som sa práve preto, aby mi raz všetci uverili. Už som pre to urobil takmer všetko. Prvým mojím pokusom bol zámer vydať svoju vlastnú knihu, pre začiatok stačí aj zbierka poviedok. Nevyšlo to. Oslovení vydavatelia nenašli dosť odvahy otvorene mi napísať, že moja ponuka nie je zlá, ale vzhľadom na to, že nie som známy autor, nemám nádej na žiadaný úspech na knižnom trhu.
Viem hrať na trúbke, na saxofóne, hoboji, harfe, triangeli, ale nemá ma kto počúvať. Všetko chce svoj čas, ešte sa naučím hrať aj na fujare. Tiež rád tancujem: polku, valčík, tango aj rokenrol, no zatiaľ ma ešte nijaká nepozvala na tanečný parket. Dúfam, že môj zmysel pre rytmus určite raz, počas dámskej volenky, ocení zatiaľ neznáma dievčina. Vzhľadom na svoj vek veľa času už nemám.
Predvádzal som sa už aj na prímorskom móle, mám obvod hrudníka, pri stiahnutom bruchu, hodný zápasníka vo velterovej váhe. Tento, na prvý pohľad, hendikep, vyváži skutočnosť, že nie všetky ženy obdivujú svalnatých exhibi- cionistov.
Zmenil som si účes na Alain Delon, namodeloval vlasy, no filmoví producenti si do obchodnej reklamy vybrali niekoho úplne tuctového. Dostal som sa aj do filmového komparzu, každý umelec musí nejako začať. Zverili mi aj jeden štek v dave protestujúcich na ulici. Záber z filmu vystrihli, zabudol som si vyzliecť tričko s reklamným nápisom na najnovší Windows 10.
Keď som sa na kúpalisku odvážne vrhol do vody, aby som zachránil topiaceho psa, vytiahli ma z vody ako zachráneného. Vypumpovali mi žalúdok a poslali do normálneho života. Vraj sa na hrdinu nehodím, najskôr sa musím naučiť plávať.
Keď som uvaril guláš na záhradnej párty, nie len že bol presolený, podaktorých z neho údajne aj bolelo bruchu. Nie všetci znášajú pikantnú kuchyňu, mne guláš chutil ešte aj na druhý deň. Každému nevyhovieš.
Už som o sebe prezradil naozaj dosť veľa. Mám obavy, že ale málo na to, aby som sa raz stal naozaj úspešným. Mám zostať pri tom písaní…?
Môže mi niekto poradiť, čo mi ešte chýba…?
Rozhovor na knižnom regáli
– Si tu medzi nami knihami úplne nová? Na prvý pohľad vyzeráš zaujímavo. Už o tebe niekto vie?
– Môj autor, pán spisovateľ, sa o to snaží zo všetkých síl. Chce byť svetový. Mám už aj nejaké predchodkyne, ale zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by ho za jeho úsilie niekto nominoval na Nobelovú cenu za literatúru. Nevzdáva to, čo keby náhodou? Niekedy vraj aj motyka vystrelí, všemohúci Sponzor pomôže.
– Čo by som ja za to dala, keby ten môj autor bol aspoň trochu iniciatívnejší, nestačí len niečo napísať, treba to aj vedieť predať.
– V obchodnom svete vládne cielený marketing, bez reklamy to nejde. Komu je dané, tomu aj ten všemohúci Sponzor pomôže.
– Neznášam platené služby. Nechcem sa cítiť ako ľahká deva zo známeho nevestinca. Láska k dobrej knihe sa neprejavuje, nenavrhuje distribučnou cenou.
– Zakladáš si na kvalitách, to však v dnešnom čitateľskom svete nebeží. Potencionálnym čitateľom a čitateľkám viacej záleží na atraktívnosti ako na všetkom ostatnom.
– Neplačme nad rozliatym mliekom. V knižnom svete predsa žijú aj odborní recenzenti, literárni vedci, ktorí sú zárukou objektívneho hodnotenia všetkých kníh, ktoré sa im dostanú na ich recenzentský stôl.
– Hovoríš, že aj takí žijú? Takí, čo sa živia tým, že druhých kritizujú? Len aby to nebolo tak, že svojím hodnotením predovšetkým hodnotenia samých seba. Aby všetci pochopili, akí sú duchaplní, fundovaní, v literárnej tvorbe vzdelaní. Čím viacej zložitých, krkolomných viet, napchatých niekoľko významovou terminológiou, tým viacej vedia byť odbornejší.
– Hovorí z teba osobná zaujatosť, kolegyňa. Nie všetko čomu nerozumieš, musí byť zlé. Na všetko sa musíš dívať s potrebným nadhľadom. Tvoj subjektívny názor na kritikov, našich recenzentov, môže niekoho pohoršovať.
– Ospravedlňujem sa, radšej zostanem ležať nedotknutá na regáli, ako ovenčená niečím, čo má právo kvitnúť len v akademickej záhrade.
– Asi máš pravdu, lepšie je byť sama sebou ako bestsellerou celebritou.
Recenzia
Známy literárny kritik a literárny vedec Ján Baltazár Zmija sa vyjadril ku knihe začínajúceho autora slovami, že jej námetom je „slizké stvárnenie nepríjemných zážitkov z jedovatého prostredia nebezpečného pre obyčajného človeka“. Kniha Hadie hniezdo syčí strachom a zákernosťou. Literárny kritik Zmija odhaľuje v knihe autorovu snahu (budem citovať) „skryť sa vo svojom vyjadrovaní, zálkerne sa niekam schovať pod spadnuté lístie komplikovaného vyjadrovania, a potom nepozorovane zaútočiť na city čitateľa.“
Zmija zdôrazňuje, že autor diela Hadie hniezdo sa nesystematicky, s malou dávkou fantázie neustále krúti, zvíja okolo toho istého problému, akoby si nebol istý, ktorým smerom má vyraziť a zaútočiť na nepozorného čitateľa. Ten sa potom zmieta v pochybnostiach, či má súhlasiť, alebo polemizovať s názorom, že všetko je v živote jedovaté. A keď aj, veď existujú účinné séra, ktoré nás môžu ochrániť pred akýmkoľvek uštipnutím v našom živote.
Pesimistický tón románu Hadie hniezdo už svojím názvom nás dopredu varuje, že sa máme v živote báť, lebo na každom kroku číha na nás nejaké nebezpečenstvo. To sú znaky neskúseného autora: využiť všetky prostriedky ako zaujať potencionálneho čitateľa aj s rizikom, že obsahu knihy bude chýbať nie len forma, ale aj cit pre umelecké spracovanie. Z autorovho pera cítiť schematizmus, chladnú konštrukciu, ktorá sebazničujúco paralyzuje náš každo- denný život. A to všetko nie je poslaním angažovanej literárnej tvorby.
Potvrdzuje to aj literárna kritička Eleonóra Pavúková, ktorá to v tej svoje literárnej recenzii Nie všetky hniezda sú jedovaté vyjadrila slovami:
„Je pravdou, že aj malé muchy, ktoré nás v živote otravujú majú právo žiť, nemusia všetky skončiť v sieti nastražených pavučín.“
Pavúková praje autorovi knihy Hadie hniezdo vidieť svet optimistickejšie, s príslovečnou nádejou, že všetko zlé môže byť aj na niečo dobré.
Alexander Scholz
