Lesník, karikaturista, čo nevedel kresliť stromy
Kysuckú galériu humoru majiteľa Štefana Štrbu navštívil v poradí ďalší vzácny hosť, známy slovenský karikaturista Ľubomír Juhás z Košíc. Je to odvážny muž, veď doobeda cestoval takmer štyri hodiny do Krásna nad Kysucou a večer meral opäť tú istú cestu, ale opačným smerom. Hostia, ktorí si prišli vypočuť besedu s ním, veľmi ocenili jeho obetavosť.
S kreslením začal Ľubo Juhás už v detstve. Prvú kresbu mu v Roháči uverejnili ako šestnásťročnému. Pre mladého nádejného karikaturistu to bola určite veľká motivácia. Preto aj neskôr uvažoval študovať na vysokej škole s umeleckým zameraním. Keď sa však zoznámil so študentom, ktorý bol na prijímacom pohovore už trikrát a nezobrali ho, a videl aj jeho kresby, tak to vzdal a vydal sa úplne iným smerom. V roku 1987 ukončil štúdium na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene.
Po ukončení štúdia mu začali pravidelne uverejňovať jeho kresby v slovenských a českých periodikách. Počas jednej návštevy v Roháči mu známy redaktor Roháča Milan Vavro vytkol, že stromy na jeho kresbách nie sú dobre nakreslené. Túto výčitku si zobral až príliš k srdcu, veď už bol hotový lesník, takže neexistovalo, že by nevedel nakresliť strom. V súčasnosti má na väčšine kresieb stromy a sú ozaj pekné, skoro ako v lese. Na dôvažok je možné si všimnúť, že jeho postavička sa podobá práve na Milana Vavru (to je však asi náhoda).
Ľubo Juhás kreslí rukou, najskôr fixkou alebo tušom, a potom kresbu dorobí ešte anilínovými farbami. Papier používa hrubší – 300-gramový, lebo sa pri maľovaní farbami nevlní. Nápady prichádzajú samovoľne, dokonca si ich poznačí do notesa a v prípade potreby čerpá z neho. Prvým kritikom kresieb je jeho manželka. Keď má problém pochopiť, čo chcel kresbou povedať, mierne ju upraví. Jeho vtipná definícia humoru je: „Humor je to, čo chýba mojej manželke“, no to treba brať s rezervou.
Kreslený humor Ľubomíra Juhása je veľmi podarený. Téma je obyčajne jednoduchá, čitateľná a aktuálna. Kresba je prepracovaná a nie je tam nič nadbytočné, takže obrázok vtiahne pozorovateľa hneď do deja, ktorý je práve kvôli tej ktorej kresbe bohatý a hlavne tak nevinne humorný. Opakovaný pohľad na jeho kresby neunavuje, ale vždy človeku vyčaruje úsmev na perách. To v tomto uponáhľanom čase blahodarne pôsobí na nervy. Človek si veľmi rýchlo obľúbi autorov štýl a je vďačný za každý vyvolaný úsmev.
Pri otázke, či považuje kreslený humor za umenie, Ľubo Juhás skromne odpovedá, že s tým kresleným humorom je to tak trochu na hranici. Samozrejme, že nie každý človek dokáže zachytiť skutočnosť tak ako karikaturista a ešte dať tomu aj vtipnú myšlienku, ale potom si spomenie na vtipné hodnotenie týchto kresieb od neznámeho autora. „Večer karikaturista nakreslí obrázok, ráno ho uverejnia v novinách a pri príprave obeda zabalia do tých novín odpad z kuchyne“. Napokon sme sa ale dohodli, že to je predsa len určitý druh grafiky, a teda patrí do umenia.
Ocenenie kresieb Ľubomíra Juhása je pomerne rozsiahle. V roku 1989 získal 1. cenu – Novomestský osteň, v roku 1994 Beringen v Belgicku 1. cenu a v tom istom roku 1. cenu aj na Kremnických gagoch. V roku 1996 v súťaži Archikatúra Bratislava získal 2. cenu. Napriek jeho 20-ročnej pauze v tvorbe získal teraz v Prešove v súťaži Zlatý súdok cenu Grand Prix. Zo sveta (Čína, Irán, Nemecko) mu prišli viaceré čestné uznania.
Čas pri besedovaní s Ľubom Juhásom utiekol veľmi rýchlo. Na záver pred hosťami nakreslil do knihy návštev dve postavičky. Netrvalo to ani minútu a kresba bola hotová, samozrejme, za poznámok divákov: „…a už je zarobené“. Ľubomírovi Juhásovi prajeme na záver dobré zdravie, veľa dobrých nápadov a trpezlivosti, ako aj množstvo veselých a vďačných čitateľov.
Štefan Štrba
