Na pokusnej vlne…
Dobrý deň, volám sa Ľudmila a veľmi rada sa odvolávam na Petra Rázusa, môjho bývalého režiséra z divadla v Prešove. Poslala som mu na ukážku to, čo tvorím a on mi odporučil poslať to do redakcie Humorikon. Ak sa vám budú páčiť moje fejtóny, rád prispejem ďalšími…
Rozmýšľam, teda som
V poslednom čase stále premýšľam. O čom? O živote. Prečo som teraz tu a kam pôjdem potom. Mám päťdesiat päť rokov a nepamätám sa na to, žeby som niekedy niekomu podala krajčírsky meter a vyzvala ho k strihaniu. Každý deň jeden dielik. Viem, strihá to poctivo, ale ja mám niekedy pocit, že sa ustrihne a neskráti to o jeden dielik, ale pokojne vezme aj tri, hajzel jeden vypočítavý. To sú dni kedy lietam od jednej povinnosti k druhej, hádam sa s kuriérom, lebo donášková firma vám pošle mail. Že vám doručia zásielku, deň ešte ako tak zvládnu, ale hodinu nedajú ani keby ste ich na kolenách prosili.
No a potom vám opäť príde mail, ktorý je konečne svetlom na konci a kde vám dajú možnosť uložiť si zásielku do boxu. Chcem túto možnosť? Áno chcem, po pár minútach mi však oznámia, že zásielka je veľmi veľká a nezmestí sa tam. A čo sa jej panenka skákavá stalo? Máčali ju v rastovom hormóne? No dobre, idem po ňu. Hodím si v aute rýchlosť na jemne prekročená, vtom sa ozve mobilné špehovacie zariadenie. Vraj je už na adrese. Kto? No predsa kuriér aj s mojou vyžratou zásielkou. „O päť minút som tam“. Vraj nerád, ale čaká. Zvyšujem rýchlosť na ´“podráždi každého policajta“ a preto som o päť minút na mieste, tak ako som sľúbila.
Balíčko nosič, teda kuriér, vytiahne prístroj, ktorý vyzerá ako kalkulačka z 80-tych rokov. Niečo na ňom vyťuká a potom ma vyzve, aby som cez neho pretiahla kartu. Myslím tým prístroj, nie toho chlapa. Karta je však očividne vydesená týmto sexuálnym násilím a tvári sa, že je dávno po zenite. Človek to skúša a skúša a karta je hluchá a slepá. Vraj je to spôsobené tým, že som zásielku presmerovala. Kurník šopa, ale veď sa nikto nezmienil, že potom sa už nebude dať platiť kartou. Vzdávam sa, vyhrali ste, idem hľadať bankomat. Nájdem, vyberiem sumu a zaplatím. Taká hlúposť a pol dielika na metre je preč.
No a v takéto dni sa možno sami seba pýtate, načo som tu a kam pôjdem ďalej? Budú tam aj kuriéri? Donesú mi povolávací rozkaz do neba? Alebo ma rovno zbalia a v akcii za 2,30 € ma odvezú ako obyčajnú nepoistenú zásielku pred nebeskú bránu a tam budem v rade čakať na preclenie a potom dúfať, že niekomu predsa len patrím. Samozrejme len vlastníkovi správneho žltého papierika. Iná farba nie je prípustná. Čo myslíte? Ako nás berú tí hore? Sme zábavní, alebo skôr trápni? Naháňame sa za peniazmi a majetkami , čiže za tým, čo si hore nemôžeme pribaliť, ani keby sme ukecali všetkých hraničiarov, ktorí strážia hranice pred nelegálnymi nebeskými migrantmi. A tak si dajte oddnes záväzok, že každý deň prečítate aspoň pár strán z knihy. Lebo to čo viete vám nik nevezme, ani tam hore.
V garaži
Tento príbeh sa naozaj stal a mňa presvedčil o tom, ako vedia ľudia spolupracovať, keď je to nutné a to k tomu nepotrebujú ani rovnakú reč.
Vybrala som sa jedného pekného rána do centra nášho najhlavnejšieho mesta a kto pozná toto mesto aspoň za mak, tak vie, že parkovanie je problém. Ja som však mala svoju obľúbenú málo navštevovanú podzemnú garáž, kde som už dôverne poznala stĺpy a všetky prekážky, ktoré mi kedy stáli v ceste. Mali sme s touto garážou dôverný vzťah, niečo sme už spolu prežili. V ten deň však bola garáž dosť plná a to hlavne CP- čkárov (neurážajte sa, veď aj ja som) ale hlavne zahraničných. Boli tam rôzne národy a tak tam znela aj rôzna reč. Vzala som si lístok, ktorý nesmiete stratiť, inak vám hrozí prísny trest a zaparkovala. Následne klasicky vyfárala na povrch, vybavila svoje a opäť sfárala do šachty s cieľom vypadnúť čo najskôr z útrob zeme. Lenže ja som mienila a technika menila. Strčila som parkovačku do automatu a ten mi oznámil, že nefunguje a mám volať na uvedené číslo. Počas úkonu sa za mnou zhromaždil slušný dav, skoro ako kedysi na mandarínky. Tito ľudia však také niečo nezažili, ale keď videli miestnu, zrejme si mysleli, bude dôvernejšie poznať aj miestne automaty. Zavolala som teda na uvedené číslo. „Nefunguje? Nevadí na -1 je ďalší“ bolo mi povedané samotným majiteľom. Vzala som teda dav a išla na -1. Automat sme našli, celý zaprášený nám oznamoval, že nefunguje. Ďalší telefonát majiteľovi, ale už som sa cítila, ako zástupca odborov tejto garáže.
Majiteľ mi medzi časom oznámil, že je preč a príde až večer, tak si máme dovtedy urobiť program. Prisahám, že minimálne polovica ľudí bola pred infarktom. Nuž čo, zlomíme závoru, znel ortieľ. Vtom do garáže vošlo auto, ktorého majiteľ netušil o probléme. Ahá, takže ak chce niekto vojsť, môže. To je šanca. Hneď sa prihlásil chlapík, ktorý mal vonku auto. Následne sa prebral plán, podotýkam vo viacerých jazykoch a urobil sa poradovník.
Ako to fungovalo? Prvý začal pán s autom vonku. Prišiel k závore, stlačil gombík, vzal parkovací lístok, závora sa dvihla, on cúvol a pustil auto, ktoré už bolo pripravené na výjazd. Nový voľný sa vonku otočil a išiel vypustiť ďalšieho. A tak každý slobodný vypustil svojho prideleného väzňa. Bolo to organizované neskutočne, malo to rýchlosť, disciplínu a aj pocit zadosťučinenia voči majiteľovi, ktorý sa na nás vykašlal. Postupne vyšli z garáže všetci uväznení a mne je jasné, že na túto akciu sa spomína ešte aj dnes v krajinách ako Nemecko, Holandsko a iné. Dnes by to už asi nebolo možné, keď sa zaznamenáva ŠPZ, vtedy to však bola jediná možnosť. Takže len na okraj, sila je v skupine, nie v jednotlivcovi.
Ľudmila Habodász
