KRESLENÝ HUMOR kolegu humoristu a výtvarníka…
Od optimistického humoru po vizuálnu sociologickú sondu
Od optimistického humoru po vizuálnu sociologickú sondu
Neviem ako v iných štátoch sveta, ale u nás sú knihy výtvarného humoru a satiry vzácnym artiklom. Spomíname si na knihy českých karikaturistov, výtvarných turistov do sveta absurdity a grotesky, Jiránka a Renčína. Esencie ich mnohoročnej, vytrvalej práce, ktoré sa dali vydávať najmä v preklínanej totalite, keď obrovskú finančnú záťaž výrobných nákladov na takéto pamätníky a encyklopédie kresleného humoru aj satiry zaplatili vtedajšie štátne vydavateľstvá, a to ešte aj spolu s honorárom pre autorov.
Dnes máme takéhoto skvelého výtvarného humoristu a satirika aj my, Slováci. Je ním VLADIMÍR PAVLÍK, ktorý nám, čitateľsko-nazeracej obci, ako sólista obetavo pripravil nápaditý almanach svojho kresleného humoru. Obetavo preto, že výroba takejto reprezentatívnej obrazovej knihy autora stojí niekoľko tisíc eur. Ale jej vizuálna akceptácia našimi očami a spracovanie našou mysľou naozaj stojí za takúto autorskú finančnú obetu!
Kto je tvorca tejto recenzovanej obrazovej lahôdky? V autorskom príhovore sa karikaturista, dizajnér a výtvarník Vladimír Pavlík predstavil týmito slovami: „Kreslený humor je moja celoživotná cesta touto oblasťou výtvarného umenia. Začal som s kreslením ako tínedžer. Na strednej škole som karikoval svojich učiteľov a spolužiakov. Neskôr, už ako bratislavský vysokoškolák, som sa odhodlal prezentovať kresbičky vo väčšom štýle. Bol rok 1973. Skúsil som zaklopať na dvere viacerých veľkých redakcií. Úspešne. Môj kreslený humor začal baviť tisícky čitateľov, napríklad denníka Pravda, nedeľníka Smena na nedeľu, časopisov Televízia, Roháč, Štart, Kamarát, Elektrón, Zornička, Palcát a iných. Kreslenie rozvíjalo môj výtvarný talent, a preto som sa akosi prirodzene posúval k umeniu. Po technickom vzdelaní na SVŠT SjF v Bratislave, som si na VŠT Košice doplnil postgraduálne vzdelanie, strojný dizajn a grafický dizajn na Fakulte architektúry v Brne. Nové zručnosti som využil ako dizajnér vo výskumnom ústave vo VUMA Nové Mesto nad Váhom, kde som dával výtvarnú tvár modernej automatizačnej technike. A popri tom som kreslil, kreslil a kreslil. V roku 1985 som bol prijatý za člena Slovenského fondu výtvarných umelcov. Doteraz som nakreslil desaťtisíce karikatúr a získal štyridsaťsedem medzinárodných ocenení.“
Nevšedne vnímavým, výstižným a poetickým spôsobom nám v tejto knihe predstaví Pavlíkovu tvorbu Peter Rázus, organizátor súťaže a výstav kresleného humoru Kýchanie mozgu: „Pri návšteve ateliéru Vlada Pavlíka, plnom jeho veselých humorných obrázkov som zacítil atmosféru pohody a príjemný pocit šťastia, ktorý vzniká pri objavovaní point jednotlivých obrazov. Autor ponúka divákovi dialóg o humore, o úsmevoch sprevádzajúcich nás 365 dní ročne. Niekedy sú utajené medzi mozgovými závitmi, kapilárami a aortou, predierajú sa cez obranu mrzutého, zamračeného počasia plného mlák, aby sa šikovne prešmykli spoza masky a šibalským žmurknutím pomohli slnečným lúčom podporiť dobrú náladu. Pavlíkove postavičky nerezignujú v ťažkých situáciách, sú si vedomé kauzality a opakovania postupnosti v špirále času. Autor ich obdaroval svojím životným optimizmom poznávania vývoja, trpezlivosťou a infúziou pozitívnej energie. Počet odžitých rokov nám pomáha presnejšie pochopiť humorné videnie sveta aj v menej radostných situáciách bývalých playboyov so snahou pozastaviť čas pri pohľade na atraktívne krásavice, závistlivé sledovanie pokúšajúceho hada k prvému hriechu Evy a Adama v rajskej záhrade, na osamelé obydlie na ostrove medzi fabrickými komínmi nad hniezdami bocianov, ale aj bilancujúceho tieňa životných skúseností. Pri prechádzke ateliérom sa na nás pohŕdavo dívajú autority pod maskou namyslených, zákerných šašov, predstierajúcich záujem a pochopenie pre nás, iných. Dôstojníkov, byrokratov i manipulatívneho chameleóna, ale aj človekopštrosov skrývajúcich hlavy i vlastné názory do púštneho piesku alibizmu. Tu sa úsmev mení na pohrdlivý úškrn a optimistický humor sa mení na vizuálnu sociologickú sondu.“
Vladimír Pavlík v tejto unikátnej knihe obrazne komentuje témy všeľudské a pranieruje prejavy neľudské. Nevšíma si lokálnu politiku, ale neľútostne sleduje geopolitiku. Vytrvalo odsudzuje militarizmus, nemá zľutovanie s krvou zastriekanou generalitou. Vysmieva sa paradoxom, slepým uličkám, kontrastom a mániám modernej doby – napríklad smartfónmánii, ktorá odlákava ľudí od života a premieňa najmä mladých ľudí na mlčanlivú, nekomunikatívnu masu. Pavlík vo farbe zachytáva defekty bezfarebného, ponurého žitia, ale s láskavým humorom nazerá na nedostatky a hriechy nás, nedokonalých človiečikov.
Dostávame sa k záveru hodnotenia tejto technicky dokonale vytlačenej publikácie, za čo treba pochváliť Tlačiarne Pardon, s. r. o. v Trenčíne. Čo získame zaradením knihy Vladimíra Pavlíka, tejto slovenskej výtvarnej legendy, do našej knižnice? Výborne to vystihol novinár a publicista Martin Šimovec v tejto knihe na strane 155, na predele medzi zobrazenými karikatúrami a akrylovými obrazmi: „Vladova tvorba poteší, rozosmeje v ťažkých chvíľkach, pohladí dušu a zároveň inšpiruje a inteligentného človeka rôznymi asociáciami privedie k zamysleniu. Vladove vtipy a karikatúry nepotrebujú text. Svojím dôvtipom, čarovným myslením, výstižnou výtvarnou skratkou a umeleckým talentom zachytí životnú situáciu tak, aby vyžarovala zmysel, pointu a aj keď s očividným humorom, napriek tomu šíriaca hlbokú myšlienku.“
A ešte niečo treba pripomenúť: Pavlíkov knižný monument je atraktívny dar, hodí sa dokonca aj pre tých, ktorí nevedia alebo nechcú čítať nič okrem bilbordov a smartfónov! A keďže Pavlíkova tvorba nepotrebuje text, jeho kniha je súca aj ako dar pre zahraničných klientov. Vyberáme z nej niekoľko obrázkov i ocenení tvorby autora!
Morality a iné hity
Čo otravne dlho charakterizuje Slovensko? Vysoká inflácia a nízke sebavedomie.
Pre slovenského dôchodcu je povestná jeseň života naďalej sychravá a beznádejne hmlistá.
Keď sa Brusel dá do pohybu, zdravý rozum zvyčajne zostane stáť.
Starnutie je postupná výmena pôvodných orgánov za protézy.
Dá sa uživiť písaním? Iba ak petícií!
Automobilová nehoda je pohodlný spôsob ako sa zbaviť nepohodlných politických rivalov.
Spomalenie profesijných aktivít nie je hanba, ale psychoterapia.
Človek-bežec nám prerastá do človeka-štvanca.
Juniori hľadajú ideálnu partnerku, seniori svoje okuliare. Tým druhým sa to občas podarí.
Radikálne bojujeme proti fašizmu: Nikde nedostanete hnedé ponožky!
Školy by mali žiakov pripraviť na život, no tie dnešné ako keby ich chceli pripraviť o život.
Na úspešnú prácu ministra zvyčajne postačia návyky miništranta.
Dnes už s nadšením predvádzame iba skepsu.
Z prvej línie býva k smrti najbližšie a k válovu najďalej
Duševná hygiena sa zúžila na umývanie rúk podľa Piláta.
Ak chcete zažiť charakterné postoje, ponúkajte ľuďom za zradu smiešne sumy!
Verbálny vývoj fanatikov: od citovania k recitovaniu.
Bude história tolerovať hystériu dnešnej opozície?
Je veľký rozdiel medzi Dánom sťatým z hlúposti a moslimom sťatým za hlúposti.
Epigramáž
ZAMATOVÝ ZVRAT
Kedysi bol naivnučký,
nevedel, čo príde.
Dnes si berie
príklad z iných:
Začal brať, čo videl.
V UNIVERZITE ŽIVOTA
Učí sa na vlastných chybách.
Necíti sa vinný.
Naučil sa vlastné chyby
pripisovať iným.
KEDYSI A DNES
V mladosti svojej impulzívnej
on dobrodincom ľudstva chcel sa stať!
Dnes nad čímkoľvek tuho zívne
a dôkladne sa vie už iba sťať.
FARIZEJ
Okázalo páli mosty,
vraj si zvolil ťažkú cestu.
V tajnosti si ale kúpil
na plávanie s prúdom vestu.
HUMORESKA
Predpotopný príbeh
Praotec Noe sedel vo foteli vytesanom do veľkého balvana a uvažoval o tom, ktoré zvieratá pojme do svojej archy, aby ich zachránil pred blížiacou sa potopou sveta. Správy o chystanej čistke v podobe prírodnej katastrofy dostal iba on, Noe, a to rovno z najvyšších miest.
Praotec Noe rád o všetkom rozhodoval sám. Teraz však cítil zodpovednosť priam historickú. Keďže si chcel zachovať tvár pred Hospodinom i pred národom, keďže nechcel, aby ho odsúdili dejiny, prizval si na toto historické rozhodovanie poradcov: dvoch múdrych starcov bez ilúzií a dvoch mladíkov s ideálmi, lebo si nemohol dovoliť stratiť mladú generáciu. Poradcom sa kreslo neušlo, sedeli všetci na tráve oázy, z toho dvaja mladí ako na tŕní.
“Treba zachrániť antilopu,” ozval sa jeden z mládencov. “Je taká krásna.”
“Krása je pominuteľná. Akcia NOEMOVA ARCHA nie je záležitosť básnikov!” namietal prvý starec.
“Skôr poľovníkov!” pridal sa druhý múdry starec.
“Je to celonárodná akcia!” upozornil praotec obidvoch pradedov a pozdvihol oči k nebu, aby zistil, čo na to povie Hospodin. Veď si práve dovolil populistické zovšeobecnenie! Nezasiahne ho bleskom z dovtedy jasného neba?
Ale trest neprišiel. Možno sa iba omeškal.
“V každom prípade z krásy sa nevyžije. Iba ak z krásnej dcéry, ktorej oči sú ako dva vybrúsené acháty,” ďalej rozjímal prvý múdry starec.
“K veci!” napomenul ho Noe.
“A okrem toho všetci vieme, ako ťažko sa poľuje na antilopy. Sú rýchle ako šípy barbarov!” pokračoval prvý pradedo.
“Ctihodný Noe, môj švagor sa nezvykne mýliť. Už keď ma odrádzal od sobáša, mal…”
“Dobre, dobre, antilopy neberieme. Pozemská krása je ako poľná tráva: zožltne, zoschne. Okrem toho je to rúhanie. Skutočné krása je iba na nebi.”
Na nebi sa práve začali zhromažďovať prvé pochmúrne búrkové mračná ako predzvesť potopy, preto Noe upustil od ďalšieho rozvíjania svojej tézy. No nezaprel, že je mužom rozhľadu a prezieravého kompromisu.
“Avšak,” pokračoval Noe svojím najobľúbenejším slovom, “antilopy sú vítanou trofejou našich náčelníkov. Okrem toho sme ich ešte neskúšali skrotiť, možno by sa uplatnili v našej živočíšnej výrobe. Preto volím kompromis: Zoberieme párik antilopích mláďat, je to úspora na váhe.”
“Správne sa povie – na hmotnosti!” trúfalo napomenul praotca bezočivý prvý mládenec. “Tak si to želajú proroci jazykovedci.”
“Do horúcich pekiel s tými tvojimi jazykovedcami!” neovládol sa mierumilovný Noe. Keď išlo o jazykovedcov, s výrokmi ktorých konfrontovali praotcove kázne zlomyseľní kritici, ctihodný Noe strácal svoju povestnú zmierlivosť a nadhľad.
Po tejto kliatbe, ktorá vyletela z jeho úst, sa Noe zháčil, preľaknuto sa vrhol na kolená, zahľadel sa do neba a odprosoval Hospodina tak, že si sypal piesok na svoju ctihodnú hlavu. Obidvaja múdri starci si zahalili tváre do svojich rúch a predstierali, že nič nepočuli ani nevideli.
Obidvoch mládencov praotcov úlet nijako nevzrušil, kliatby boli pre nich ako každodenný nekvasený chlieb. Druhý mládenec sa pri zmienke o mláďatách antilop dokonca zasníval a napokon nadšene vykríkol:
“Samčekov, zoberieme na loď samčekov, tí sú krajší!”
Obidvaja múdri starci si odhalili tváre a pohŕdavo si odpľuli. Praotec si premeral nadšeného mládenca zničujúcim pohľadom. Noe i starci sa potom chvíľu modlili, aby duch osvietil ich mladú generáciu. Ich rozjímanie prerušil prvý mládenec:
“Navrhujem, aby sme so sebou nebrali myši. Ničia úrodu.”
“Myši sú boží trest, zoslaný na naše hlavy za našu bezbožnosť. Veď čo sú dejiny? Rozprávanie o myšiach, sýpkach a ľuďoch!” napomenul ho Noe.
“Okrem toho sa ich boja naše ženy!” doplnil ho druhý múdry starec. “Čoho sa budú báť, keď myši ponecháme napospas živlom? Prišlo by k anarchii, ba čo je ešte horšie – k emancipácii, a pred tou nech nás Všemohúci ochrániť ráči!”
“Myši rozhodne berieme!” poponáhľal sa s rozhodnutím predvídavo múdry praotec Noe.
“Ale krokodíly, dúfam, neberiete, ctihodný otče?!” vyzvedal prvý mládenec.
“Načo, veď vedia plávať.”
Vtom zasiahol druhý múdry starec:
“Túto otázku treba náležite uvážiť, ctihodný Noe. Akiste voľakde s archou pristaneme. A čo keď tam krokodíly nebudú, až voda opadne, čo potom?”
“A vari nám budú chýbať?” čudoval sa vševediaci Noe.
“Veruže budú! Krokodíly v rieke, to je najlepšia ochrana pred našimi blížnymi z barbarských kmeňov.”
“A keď sa sami budeme chcieť dostať na druhý breh, aby sme tam hlásali posolstvo Hospodina?” namietal praotec.
“Potom nám poslúži tvoja archa. Nesmieš ju dať rozobrať! Čo keď sa Všemohúcemu zapáči potopa sveta a vystrojí reprízu?”
“Nerúhaj sa, trúfalý starec!” napomenul ho Noe. “A neboj sa, ty maloverný, archu nerozoberieme. Neverím, že by si Všemohúci obľúbil potopy sveta, ale taká obyčajná povodeň čoby hračka prírody môže sa pritrafiť… Zoberieme teda aj párik krokodílov ako pohraničnú stráž.”
“Výborne,” zajasal druhý mládenec, “a my ich tuto s priateľom pochytáme.”
“Nie je to príliš riskantné? Prevážať živé krokodíly?” namietal prvý múdry starec.
“Pravdaže je to riskantné!” súhlasil Noe. “Ale som za rozumný kompromis. Čo navrhujete, bratia?”
“Prevážať iba krokodílie vajcia!” navrhol prvý múdry pradedo.
“Výborný nápad. Ale ako poznáme, či nie sú pokazené?” zháčil sa Noe.
Nastalo trápne ticho, ktoré po chvíli narušil druhý mládenec:
“Jednoducho! Čuchom.”
Noe blahosklonne prikývol a obidvaja múdri starci závistlivo zagánili na trúfalého mládenca.
Porada trvala až do svitania. Mládenci vyslovili ešte niekoľko pochabých návrhov a múdri starci ich uvádzali na pravú mieru. A na pravú vieru uvádzal všetko prezieravý Noe. Uzavrel všetky sporné body božsky múdrymi kompromismi.
Z mládencov, ktorí na tejto porade stratili všetky ideály, stali sa už na palube archy vodcovia prvých hippies. Odev si zdobili kvetmi lekna a iných vodných rastlín.
Po pristátí, keď voda opadla, rozdelil Noe všetkým účastníkom plavby pozemky. Z hippies sa stali konvenční hospodári. Uznávali krokodíly, lebo trhajú v rieke barbarov, ktorí sú tam nútení kúpať sa na svojich lúpeživých výpravách, uznávali aj myši, lebo požerú úrodu vždy aj susedovi.
Od tých čias sa ľudia po stáročia znova a znova zamýšľajú nad výsledkami plavby posádky i zverinca Noemovej archy. Mnohým vŕta v hlave, ako sa všetko to zvieratstvo sveta, nazývané odborne faunou, pomestilo do jedinej archy. Našlo sa niekoľko filozofov zo Spoločnosti priateľov Noemovej expedície, ktorí našli riešenie. Podľa nich pohodlne spočívala v arche iba elita zo zvierat, iba miláčikovia praotca. Ostatní museli plávať v kŕdli za archou, pričom ich posádka lákala ustavičným hádzaním krmiva do vody. Takže archa mala chvost ako kométa.
Milan Kenda
