Vážená redakcia Humorikon! Po dlhšej odmlke opäť ponúkam svoj príspevok na uverejnenie. Blíži sa výročný deň – sviatok, ktorý významným spôsobom poznamenal a zmenil život v celej našej spoločnosti. Mnohé veci zrušil a mnohé obrátil naruby. Chcel by som veriť, že môj príspevok možno niektorých pobaví a rozosmeje a niektorých možno prinúti aj vážne sa zamyslieť…
Úryvok z denníka anonymného psychiatrického pacienta
(Fikcia)
Môj milý denníček! Dnes je opäť sobota a zverujem sa ti preto znovu so svojimi pocitmi a zážitkami.
Predstav si, práve som sa dozvedel, že na Slovensku budeme mať čoskoro svoj vlastný kalendár. Bude platiť iba u nás a nikde inde vo svete. Podľa Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied, vysokú životnú úroveň na Slovensku dosiahneme až vtedy, keď začneme písať rok 2089! Vtedy vraj bude porovnateľná s okolitým vyspelým svetom. Veľmi ma to prekvapilo a potešilo zároveň. Aby si mi rozumel: Túto prísne dôvernú správu som sa dozvedel iba včera od môjho nového spolubývajúceho. Priviezli ho sem priamo z prognostického ústavu, takže mám zaručene overené informácie. Musel som mu však sľúbiť, že to nikomu neprezradím (tebe ale môžem). Je to hotová vec: Nové slovenské kalendáre 2089 uzrú svetlo sveta už čoskoro! Opäť budeme suverénne rozhodovať, tentoraz o vlastnom slovenskom kalendári! No nie je to báječné?!
Ak teda tomu dobre rozumiem, znamená to, že už teraz sa blíži sté výročie udalostí, ktoré Slovenská informačná služba dlhodobo považuje za štátny prevrat. Sú to naozaj tvrdé slová, a preto jej riaditeľ neskôr upresnil, že to treba chápať iba ako „pracovný názov“. Ja však so štátnym prevratom súhlasím! Lebo slovo „prevrat“ najlepšie vystihuje to, čo sa naozaj udialo. Pamätám si to veľmi dobre, veď nie som idiot! Pamätám si, ako mnohí významní ľudia, ktorých som poznal aj osobne, začali húfne prevracať svoje kabáty. A nielen kabáty. Prevracali aj svoje najspodnejšie tričká, keď sa zrazu ostentatívne začali prežehnávať a oháňať citátmi z biblie, neraz vytrhnutými z kontextu. Tak veru! A teraz môj nový spolubývajúci odvážne tvrdí, že to nebol prevrat, ale vraj „nežná revolúcia“. Somár akýsi, nevie čo hovorí!…
Priznám sa, pri jeho slovách som sa veľmi preľakol! Aby si mi rozumel – podľa zákona, ktorý platí rovnako vo všetkých satelitoch Ruského impéria, a určite bude čoskoro platiť aj u nás, v Slovenskej gubernii, za šírenie nepravdivých informácií o štátnom zriadení hrozí až pätnásťročné väzenie! Všimol som si, že štátni úradníci, vazali štátnej moci, (podobne, ako môj nový spolubývajúci), sú na túto tému obzvlášť alergickí a už samotné slovo „revolúcia“ im naháňa strach a hrôzu. Tejto téme sa preto radšej vyhýbam oblúkom.
Každoročne 17. novembra radšej dobrovoľne, tak ako všetci rozumne zmýšľajúci, vypĺňam povinný dotazník na tému „Ako som spokojný so svojim životom“. Aby si vedel – dotazník ponúka iba dve možné odpovede: „Som veľmi spokojný“ alebo „Som spokojný“. Zistil som (na základe môjho vlastného súkromného prieskumu), že takmer 98 percent opýtaných je „veľmi spokojných“. Tak ako ja. Myslím si, že tak je to správne. Lebo každý, kto namiesto správnej odpovede „Som veľmi spokojný“ v dotazníku podčiarkol či už nevedomky alebo naschvál odpoveď „Som spokojný“, dočkal sa veľmi rýchlo nemilého prekvapenia. V skorých ranných hodinách ho zobudilo zlostné búchanie na vchodových dverách a tiež zúrivý zvonček! Po vylomení dverí sa do bytu potom vrútilo ozbrojené komando, ktoré ho prinútilo ľahnúť si tvárou k zemi, aby ho nakoniec spútali a polonahého odvliekli. Strašné!
Chvalabohu, rozumní ľudia sa naučili veľmi rýchlo „správne odpovedať“. Naučili sa, že ak sa budú správať tak, ako sa od lojálneho občana očakáva, môžu sa neskôr tešiť aj na svoj zaslúžený dôchodok. Dostanú ho ako darček k oslave svojich sedemdesiatich narodenín! No nie je to báječné?! Ja sa už veľmi teším! Dovtedy sa ale všetci musíme uskromniť. To vieš konsolidácia…Myslím si, že to ale vôbec nie je až také zlé. Stále sa dá šetriť: na základe ministerského odporúčania začali sme si napríklad variť marmeládu. Podľa mňa, dá sa to zvládnuť! Lebo prídelový systém na základné potraviny od istej doby funguje vcelku spoľahlivo! Síce s určitými obmedzeniami a tiež len občas, ale čo je dnes dokonalé?! Mnohí si dokonca pochvaľujú, že konečne netrpia obezitou. Po povinnom slnečnom opaľovaní (ktoré nariadil istý rozumne zmýšľajúci vládny splnomocnenec), sa ľudia konečne prestali vyhýbať aj pohľadu do zrkadla. Na vlastné oči sa totiž mohli presvedčiť, že vďaka tomuto nariadeniu sú čoraz krajší a zdravší. Tak ako ja. Všimol som si, že na povinné opaľovanie začali dohliadať aj mestskí policajti na autách s nainštalovanými kamerami. Vynikajúci nápad! (Mimochodom, bol to môj nápad, však vieš, už som ti o tom písal).
Môj nový spolubývajúci je akýsi čudný…Tvrdí totiž, že vďaka novelizovanému trestnému zákonu, sa u nás opäť začalo vo veľkom kradnúť. Hlúposť! Podľa oficiálnej štatistiky počet trestných činov predsa klesol. Ja si myslím, že treba si len lepšie zamknúť bicykel, a všetko bude v poriadku.
A to nie je všetko. Zistil som, že existuje možnosť, ako si legálne „prilepšiť“, teda sebe a svojej rodine. Stačí sa jednoducho iba prihlásiť a absolvovať niekoľkotýždňový vojenský výcvik. Od záujemcu – lojálneho občana sa očakáva iba dodržiavanie disciplíny, skoré ranné vstávanie a neustále zlepšovanie fyzickej kondície. Čiže brnkačka!…Po úspešnom absolvovaní výcviku títo občania budú vraj slúžiť ako dobrovoľná vojenská záloha pre prípad náhlej živelnej pohromy. Neviem však, čo pod pojmom „živelná pohroma“ si mám predstaviť. Podľa mňa však na tom až tak veľmi nezáleží…Dôležité je, že takýto občan – dobrovoľník získa privilegovanú možnosť dostať sa (občas) aj k luxusnému, inak nedostupnému tovaru. Napríklad k čokoláde alebo banánom. No nie je to báječné?!
Napadli ma všelijaké myšlienky, lebo veď žijeme iba raz. Tak som sa rozhodol, že to veru skúsim aj ja a tiež sa prihlásim. Ale beda! Veľmi rýchlo som si totiž uvedomil, že v dotazníku som včera v rozrušení podčiarkol a elektronicky odoslal nesprávnu odpoveď. Náhle som pocítil, ako sa mi zrazu zatočila hlava, ako idú na mňa mdloby… V tej chvíli sa „neočakávane“ ozval zúrivý zvonček: „Cŕŕŕŕ…“ Srdce sa mi prudko rozbúšilo, s hrôzou som zalapal po dychu: „Už je to tu!…“ Otvoril som oči a celý spotený a rozrušený som polonahý vyskočil z postele. Chvíľu to trvalo, kým som sa úplne zorientoval. S úľavou som si napokon uvedomil, že to bol iba strašný sen a cengajúci budík ma konečne zbavil tejto príšernej nočnej mory!
Musel som si zapáliť cigaretu. Tak ako každé iné ráno aj tentoraz som zapol rádio. Myslím tým drevenú skrinku, ktorej sa voľakedy hovorilo „rozhlas po drôte“. Priniesol som si ju z domu, celý čas bola odložená na povale, stačilo ju len oprášiť. Opäť ma naštvalo, že správy znovu asi vysielali v posunkovej reči. Lebo ničomu som nerozumel a vôbec nič som sa ani nedozvedel. Ako obyčajne… Našťastie, môj nový spolubývajúci, ktorý sa pri každej príležitosti chváli, že ovláda desať svetových jazykov, esperanto aj posunkovú reč, všetkému rozumel a všetko mi aj simultánne pretlmočil. Tak som sa dozvedel, že nás opäť čaká krásny slnečný deň. Aj to, že ceny potravín a energií začnú od zajtra výrazne klesať. Potešilo ma tiež, že naši športovci ako jediní na špeciálnej športovej olympiáde v Kyjeve získali v ďalšej športovej disciplíne opäť zlatú, striebornú aj bronzovú medailu. Musím podotknúť, že môj spolubývajúci bol z tohto úspechu priam nadšený. Podľa jeho názoru ostatní športovci v Európe musia byť určite frustrovaní, že túto veľkolepú súťaž môžu sledovať nanajvýš iba ak doma v papučiach pri televíznych obrazovkách…Myslím si, že naši športovci by sa nášmu budúcemu gubernátorovi mali verejne poďakovať za jeho skvelú, prezieravú politiku.
A tak, chtiac-nechtiac, musel som pripustiť, že tento deň, i napriek určitým problémom, začal sa vlastne veľmi sľubne…
Môj milý denníček! Musím sa ťa ale opýtať: nevieš, prečo nástenný kalendár, ktorý môj nový spolubývajúci včera priniesol a zavesil na stenu, má všetky strany vybielené? Keď som sa ho na to pýtal, nechcel mi vôbec odpovedať. Stále totiž tvrdil, že čas pracuje proti nám, a preto aj on pracuje v utajení. Predstav si, snažil sa ma presvedčiť, že všetko, čo sa stalo, sa vlastne nestalo. Ja však viem, že čo sa nestalo, sa ešte môže stať! Takže neviem…
Zatiaľ iba toľko. Stretneme sa opäť o týždeň. Čau!
Marián Nomilner
