Humoreska
Lord Paragraf a slovenská realita
Na Ústavnom súde v Košiciach bolo všetko hore nohami. Čakali veľkú oficiálnu návštevu – zvyčajne ide o akýsi figový list, ktorý má prikryť jej skutočný cieľ – kontrolu. Nemal to byť nikto iný, ako sám veľvyslanec Spojeného kráľovstva. Bolo to niečo vo svete nevídané, neslýchané – veľvyslanec na pôde ústavného súdu cudzej krajiny. Ako sám povedal, chce vraj prísť na priateľskú návštevu, inak povedané: „Chcem sa pozrieť a skontrolovať, ako to na ústavnom súde naozaj chodí.“
Prípravy sa začali hneď. Upratovačka dostala inštrukcie: treba dôkladne vyčistiť všetky stoly, aby na nich nezostal ani jeden súdny spis či nejaký iný dokument, nebodaj kus počarbaného papiera, poutierať zarámovanú preambulu ústavy, napraviť vychýlený obraz prezidenta, pripraviť britskú vlajočku. Asistentky trénovali britský úsmev – ten, ktorý hovorí „všetko je v poriadku“, aj keď nič nie je v poriadku.
Veľvyslanec prišiel v čiernom obleku, s anglickou presnosťou a výrazom tváre, aký majú herci, keď hrajú sira Arthura, ktorý práve odhalil vraha. Sudcovia ho vítali ako starého známeho, hoci ho predtým ešte nikdy nevideli.
Po úvodnom podaní rúk nasledoval sprievod po chodbách. „Toto je sieň číslo tri, kde rozhodujeme o najvážnejších ústavných sporoch,“ vysvetľoval jeden zo sudcov.
Veľvyslanec prikývol. „A ako často ju používate?“
„Keď je nálada.“
„A aká bude nálada, keď budete rozhodovať o podaniach v súvislosti so zákonom o mimovládnych organizáciách a o zmene ústavy,“ nasadil veľvyslanec prísny úradnícky tón. „Nepýtal by som sa na to, „vysvetľoval ďalej, „ale o túto agendu sa zaujíma náš slávny Sherlock Holmes… chce mať všetko pod svojou neodmysliteľnou lupou.“
„Nálada bude výborná,“ pokúsil sa o nadľahčenie témy predseda súdu, „presne taká, aká má byť: aby sa vlk nažral a koza ostala celá.
„Ale aj tak,“ oponoval veľvyslanec, „ keby ste potrebovali poradiť, mohli by sme poslúžiť aj doktorom Watsonom s jeho nezaplatiteľnými skúsenosťami.
Predseda preglgol, pre istotu mlčal, aby nič nepokazil. Diskusia sa presunula do zasadacej miestnosti. Veľvyslanec sa zaujímal o nezávislosť súdnictva. Sudcovia mu vysvetlili, že slovenské súdnictvo je nezávislé, nezávislé od seba i od občanov.
„A čo právna istota?“ vyzvedal sa veľvyslanec zdvorilo. „Prísne o ňu dbáme,“ odvetil sudca. „Záleží len na tom, koho sa spýtate. Niektorí ju vidia v zákone, iní v tlačovej správe a niektorí v komentároch pod článkom… a novinári v svojich pravdách.“
Veľvyslanec uznanlivo prikývol, mierne sa mu zachvela v ruke šálka čaju. Znervóznel pred otázkou, ktorú sa hotoval položiť predsedovi… ten ho však predišiel, napochytre k nemu pristúpil a odovzdal mu dar – knihu o dejinách slovenského ústavného súdnictva, vraj jediný limitovaný výtlačok, lebo realita sa totiž mení rýchlejšie ako paragrafy.
„Rád si ju pozriem,“ odvetil s úctou obdarovaný. „obsah detailne prelistujem, možno sa z nej i dačo priučím. Na revanš vám darujem Holmesovu fajku, určite vám pomôže pri vynášaní správnych rozhodnutí.“Vzápätí sa naklonil a potuteľne zašepkal predsedovi do ucha: „Ak v súdnych spisoch natrafíte na nejakého schopného influencera, dajte mi diskrétne vedieť. Nikdy vám to nezabudneme…“
Rozlúčili sa ako starí dobrí priatelia. Na ústavnom súde sa vrátilo všetko do normálu, asistentky uložili úsmevy späť do zásuvky a sudcovia pokračovali v práci. Už sa tešili na avizovanú návštevu veľvyslancov z ďalších „spriatelených“ krajín…
Pavol Dinka
