Úryvok z humoristickej knihy s názvom Ako sme „válčili“ za socializmu…
Životopis (totalitný) autora, alebo aj humorne ladené Curriculum vitae
Už od útleho veku som inklinoval k socialistickému internacionalizmu a svetovému proletariátu. Podobne ako väčšina slovenských velikánov, najmä spisovateľov, pochádzam z chudobnej rodiny a trel som biedu. Ako chlapec som chodil bosý a tak miesto topánok ma utláčali fabrikanti, ktorí ako sa to recituje aj v istej revolučnej básni – „nám otŕčali bruchá!“ Hoci červená farba ma príliš nefascinovala, nedokázal som ani v krízových rokoch zatajiť svoj pôvod a najmä počas klamstva som sa vždy červenal. Dokonca aj nos mám červený, lenže nie od politického presvedčenia, ale od chlastu. V predpubertálnom veku, pri rozhodovaní či ísť na malú alebo veľkú stranu, som sa rozhodol vstúpiť do tej veľkej, čo mi neskôr moji neprajníci vyčítali provokujúcimi poznámkami, že som mal vstúpiť radšej do niečoho iného. Lenže ja viem svoje. Strana, ku ktorej som inklinoval, združovala náš chudobných proletárov a bola našim predvojom. Usilovala sa o beztriednu spoločnosť a priznám sa, nám čo sme boli pri lopate sa do učenia veľmi nechcelo. Občas sme si mohli podriemať na nejakej schôdzi a dopriať si aj kus obloženého chlebíčka alebo v lepšom prípade vysmážaný rezeň. Prozaický bol môj vzťah aj k priateľovi najvernejšiemu – Sovietskemu zväzu. Zvlášť mi imponovala Anna Proletárka a Syn pluku. Istý čas som pátral aj po stopách neznámeho vojaka. A hoci plešatí ľudia mi neboli nikdy príliš sympatickí, priam som sa zamiloval do Vladimíra Iljiča. Vybozkávať sa do sýtosti mi umožňoval častý príchod družobných delegácií k nám, najmä potom, čo som sa vyšplhal na stranícku funkciu. Saratov bol po Dunajskej Strede druhou zahraničnou oblasťou, ktorú som kedy v živote navštívil. Možno aj preto ma moji stranícki kolegovia z VUML volali svetobežníkom. Mal som tiež príležitosť navštíviť leninovo mauzóleum, škoda len, že sa mi nenaskytla príležitosť vystreliť si z Aurory, z ktorej si dnes strieľa kde-kto. Keďže som takmer celý svoj život presedel na schôdzach, zanechalo to stopy na mojom zdraví, ako profesionálna choroba z povolania. Napríklad od častého hlasovania som mal pravú ruku silnejšiu a od sedenia som získal zlatú žilu. Je to jediný môj poklad, ktorý žiaľ, na rozdiel od tvrdej meny, som nemohol uložiť do Švajčiarskej banky. Od neustáleho poklonkovania mám zdeformovanú chrbticu a občasné poruchy racionálneho myslenia. Najviac ma na príslušnosti k rodnej strane fascinovala fixná idea o šťastnej budúcnosti, s ktorou som kráčal vedno dovtedy, pokiaľ ma neopustila. V živote som priam nenávidel protekciu, úplatkárstvo a triedneho nepriateľa. Kým s protekciou a úplatkárstvom som sa stretával takmer na každom kroku, triedneho nepriateľa, podobne ako lietajúci tanier, či Yetiho som nikdy v živote nevidel. Veľmi som sa rozhneval aj vtedy, keď mi rodná strana pridelila protekčne garzónku, na ktorú som netrpezlivo, v intenciách straníckej disciplíny, čakal dve päťročnice, kým predtým som býval u starej mamy vo Svrčinovciach a priživoval sa z jej starobného dôchodku. Bol to tiež jeden z príkladov správnosti našej sociálnej politiky. Spoločnosť, ktorú som pomáhal budovať, mi za to umožnila čerpať nenávratnú pôžičku a splácať televízor z multiservisu. Socialistickými vymoženosťami bolo aj pravidelné poisťovanie sa proti požiarom, lacnejšie stravovanie v závodnej jedálni, rekreácie cestou eróhá a ďalšie, ako napríklad najesť sa dosýta vlašského šalátu v podnikovom bufete. Za to všetko sa odo mňa vyžadovalo, okrem straníckej disciplíny, iba platenie členských príspevkov, čo bolo vždy dôležitejšie ako napríklad platenie nájomného. Najviac ma trápi, že zahnívajuci kapitalizmus už nedobehneme. Ani vtedy, ak by sa rozhodol ísť nám oproti. A tak nám asi nič iné nezostáva iba vstúpiť, ba vlastne skôr sa vlámať do tej Európy. Skôr si však musíme našetriť na cestovné. Ktovie či nás tam vpustia aj s holým zadkom? Škoda len, že sme za tých vyše štyridsať rokov nedokázali s tými imperialistami uhrať aspoň remízu, už keď sa nám nepodarilo nad nimi zvíťaziť.
NOVINÁRSKE „PRÚSERY“
„Prúser“ nie je slovenské slovo, no často sa používa v novinárskej hantírke. Koľko ich novinár „stvorí“ do roka, ťažko vyčísliť, pretože nie všetky sa dostanú na svetlo božie. To platilo vtedy a platí aj dnes. Vyskytujú sa najmä v podobe skreslených informácií, novinárskych kačíc a preklepov. Novinárovi sa zúčtujú obyčajne hneď po vyjdení novín. To sa stávalo na redakčnej porade aj mne a nielen mne. Tie sú akýmsi seizmografom pri hodnotení práce predošlého dňa všetkých členov redakčného kolektívu. Pre redakciu i tlačiareň je nepríjemné, keď sa do textu vlúdi preklep, či novinársky škriatok, alebo novinárska kačica. Uvediem príklad. Raz sa mi „podarilo“ napísať namiesto vpred „vprd“ alebo namiesto vpadli „vprdli“, alebo iné anomálne texty, ako napríklad: „Storočná babička. Nepočuje, nevidí, je pripútaná na lôžko, ale ináč je celkom čulá…“ Ďalej „Súdruh, nazvime ho Mrkvička, prišiel domov z práce a manželka ho nečakane vítala so slávnostným obedom. Nechýbali ani kvety a šampanské. Dôvod? Manžel v ten deň ako člen bronzovej BSP prevzal odznak a diplom.“ Raz sme v službe pri umiestňovaní dôležitej fotografie na titulnú stranu vyrobili takmer geniálny „prúser“. Odstrihli sme z nej hlavného predstaviteľa a namiesto neho ponechali tlmočníka. Našťastie, vedúci vydania chybu včas postrehol a ušetril nás i seba od možných nepríjemností. Takéto humorné texty sa ako výstrižky, či už z novín alebo obťahov, vždy umiestňovali z vnútornej strany dverí jednotlivých oddelení redakcie, na obveselenie duše povinnosťami a zhonom štvaného redaktora.
Na 1 mája som mohol som ísť aj do hája
Vy starší pamätáte, vždy na 1 mája, v deň sviatku pracujúcich to bola skutočne paráda. Hoci som sa týchto osláv (asi som sa nepokladal za pracujúceho a niesť transparent s nejaký prvomájovým heslom) za 50 vtedy československých korún mi neprináležalo, no i tak som postrehol, že mnohé pracujúci sa ho zbavili, hneď ako manifestujúci pochod zašiel krátko za hlavné námestie okresného sídla, odhodením ho do najbližšieho jarku. Avšak niekoľko riadkovú, relatívne krátku správu som z osláv musel napísať a v ten deň operatívne zaslať do redakcie. Jej text znel každý rok približne rovnako, menilo sa vždy iba meno nejakého papaláša, ktorým sa vtedy hovorilo krajskí tajomníci. Žartovné na tom bolo, že hoci som občas pochodujúci sprievod, ktorého trasa viedla ulicou, kde som býval, pozeral iba oknom, každý rok som posielal, ten istý text približného znenia: „Oslavy začali vypustením 200 holubov. Vpredu kráčali pracujúci najväčšieho podniku Elektrosvit s transparentami a hneď za nimi v šatkách kráčali pionieri mávajúci zástavkami vrátane žiakov z umeleckých tried odetých v pestrofarebných krojoch. Po nich sa k sprievodu pridali viaceré hudobné skupiny, ktoré sa prezentovali nielen hudbou, tancom, ale i spevom s melódiou tradičných piesní jednotlivých regiónov, z miest a obcí okresu. Na tribúne, povedľa ktorej sa pohol sprievod mestom stáli stranícki predstavitelia okresu a mesta, vedľa nich zaslúžilí pracujúci a partizáni s ligotajúcimi sa vyznamenaniami pripnutými na slávnostnom odeve a uniformách. V strede tribúny stál takmer v pozore vedúci krajský tajomník. K pochodujúcemu sprievodu sa postupne pridávali lemované alegorické pestrofarebné poľnohospodárske, hasičské a iné motorové vozidlá a vozy s konskými poťahmi, Nedali sa nepostrehnúť ani Zväzarmovci a ďalšie skupiny členov z rôznych spoločenských organizácií. Celým námestím, za pochodu pracujúcich sa ozývala dychová hudba. Bolo to vždy skutočne krásne, až fascinujúce, snáď to možno prirovnať iba k spartakiáde. A v čo je vtip? V tom, že raz sme takto počas osláv boli u mňa doma aj s kamarátmi a spolu sme popíjali nejaký destilát. Krátko pred začatím osláv som si zmyslel, že pokým som ešte triezvy, nadiktujem správu z osláv do redakcie, čo bolo povinnosťou každého vysunutého (hovorili nám vyšinutí) redaktora z jednotlivých okresov nášho kraja. Proste nech to mám a sebou. Keď som zavolal telefónom do redakcie službukonajúcej tete Marice (tak sme ju familiárne volali), chudera, už nežije, odišla svojim spôsobom ak sa vraví do „umeleckého neba“ tak mi hneď začala dohovárať slovami, ktoré mi ešte dnes znejú v ušiach, hoci odvtedy pretieklo veľa vody Dunajom: -Ty junčisko akýsi, robíš si so mňa dobrý deň, veď oslavy ešte len začnú o hodinu (myslím, že začiatok prvomájových sláv bol vždy stanovený na deviatu hodinu?!). Ja som jej na to v dobrom odpovedal: – Veď to už mám napísané a nadiktoval som jej spomínaný text. A dodal som: – Ak by prišlo iba k zmene v prípade krajského tajomníka, zavolám! Pretože ak by som to nedajbože zamenil, tak sa môžem z redakcie z fleku pobrať kade ľahšie. To bolo to najdôležitejšie ustrážiť, ostatné platilo vždy to isté. S týmto doslova rovnakým textom som prežil doma v rodinnom kruhu každoročne 1 máj, Sviatok pracujúcich.
A F O R I Z M Y
Nesprávajme sa k prírode macošsky. Ťažko sa nám bude žiť ako sirotám!
Dnes už neexituje lacný humor. To sa nám iba zdá z výšky honorárov.
Som ako malé dieťa. Stále sa hrám so slovnými hračkami.
Chlebodarcom lichotí pochlebovanie.
Keby kvitla hlúposť a závisť, nesťažovali by sme sa na nedostatok zelene.
Sú pracoviská, kde je nižší plat ako životné minimum.
Ej, kam sa podeli tie zlaté časy, keď sme mali dôvod nadávať iba na manželstvo, futbal a počasie?!
Banky netreba ozdravovať. Stačí do nich iba vložiť peniaze.
Rada: Nebuďte nervózny, nemusí každý vedieť, že nemáte nikoho za sebou.
Poslancom je relatívne ľahko schváliť minimálnu mzdu a výšku dôchodku. Horšie by bolo, keby z toho museli žiť.
Tešiť sa možno aj z neúspechu. Iných.
Niekedy sa až pri pitve ukáže, čo je skutočne v nás.
Nedopusťme, aby naša ekonomika išla dolu vodou. Veď takmer všetky rieky sú znečistené.
Pomaly bude občan platiť aj za svetlo božie.
Neviem čo vidíme za tým zahraničným kapitálom? Bol tu Marxov a neujal sa.
Kľúčové problémy najľahšie zdolávajú zlodeji.
Nič netrvá večne. Iba privatizácia u nás.
Niektorí ľudia majú problémy s chrbticou od práce, iní od prílišného poklonkovania.
Kvôli slnečnej erupcii sa mnohí vzdali myšlienky dosať sa na výslnie.
Zaujímavé, mnohí nemajú ani horolezecký kurz, ani hudobný sluch a pritom nám lezú a brnkajú na nervy.
Oveľa ľahšie je viesť auto, ako firmu.
Lepšie, ak vás kopne múza, ako keď vás vykopnú z práce.
Morálnemu víťazovi sa neujde miesto na stupienku víťazov.
Niekdajšiu deľbu práce vystriedala deľba peňazí.
Žiaľ, niektorí ľudia si svoju neschopnosť zamieňajú za osud.
Kedysi kosák a kladivo, dnes širák a žobrácka palica.
Súdiac podľa prania špinavých peňazí sme veľmi čistotný národ.
Pozmenené porekadlo: Politik, ktorý šteká, nehryzie!
Kedysi sme okrádali štát. Dnes jeden druhého.
Euro: Bože, ako hlboko som kleslo!
Stále sme vo vojnovom stave. Kedysi sme bojovali za socializmus, dnes o prežitie.
Máme oveľa viac tunelárov ako tunelov.
Ako homo sapiens sme najdokonalejším tvorom na Zemi.
Vieme zo seba robiť opicu, somára, ba i vola.
Chlebodarcom lichotí pochlebovanie.
SENTENCIE
Banky netreba ozdravovať. Stačí do nich vložiť peniaze.
Tešiť sa možno aj z neúspechu. Iných.
Niekedy sa až pri pitve ukáže, čo je skutočne v nás.
Pomaly bude občan platiť aj za svetlo božie.
Neviem, čo vidíme za tým zahraničným kapitálom. Bol tu Marxov a neujal sa.
Nič netrvá večne. Iba privatizácia u nás.
Niektorí ľudia majú problémy s chrbticou od práce, iní od poklonkovania.
Nesprávajme sa k prírode macošsky. Ťažko sa nám bude žiť ako sirotám!
Rada: Nebuďte nervózny, nemusí každý vedieť, že nemáte nikoho za sebou.
Nedopusťme, aby naša ekonomika išla dolu vodou. Veď takmer všetky rieky sú znečistené.
Nedopusťme, aby naša ekonomika išla dolu vodou. Veď takmer všetky rieky sú znečistené.
MELÓDIE S KOMENTÁROM
Pásol Jano tri voly u hája…bude ich viac, ak sa zníži počet parlamentných poslancov.
Sedemdesiat sukieň mala a predsa sa nevydala…mala by to skúsiť s jednou minisukňou.
Anička, dušička, nekašli…navštív lekára a vyber si nejaký ďalší nový pilier zdravotnej poisťovne.
Horela lipka horela, poď ňou panenka sedela….bolo to iste nejaké dievča z materskej škôlky, kde už inde nájdete dnes pannu?
Mám rozprávkový dom…to si iste vyspevuje nejaký privatizér, veď niektorí ľudia žijúci v paneláku nemajú ani na zaplatenie nájomného.
Tichá noc, všetko spí…a kriminálnici vyrážajú do ulíc.
Cestička v údolí, srdce ma zabolí…keď vidím, že je ešte stále rozkopaná.
Anička, dušička, kde si bola…bola som sa prihlásiť na úrade práce.
Ej, bolo nás jedenásť, už nás je len desať…rozhodca sa predsa len pred rozvášnenými divákmi rozhodol domácemu hráčovi udeliť červenú kartu.
Stupavská krčma je smutná…bodaj by aj nie, veď už nielen pivo, ale aj borovička zdražela.
Išiel Macek do Malaciek šošovičku mlátiť…mohol by zájsť aj do parlamentu prázdnu slamu mlátiť.
Široká cestička, vedie k nám cez lesy…hoci dnes už je betónová, je kratšie zájsť si cez ňu po sociálnu podporu.
POZNÁMOČKY
Som proti nemiestnym otázkam. Najmä v referende.
Najčastejšie sa stráca historická pamäť.
Judášske groše sa najčastejšie vyplácajú v tvrdej mene.
Čistý príjem možno vypočítať aj zo špinavých peňazí.
Žiaľ, veľa hlavných akcionárov má vedľajšie záujmy.
Pri predpovediach viac verím meteorológom ako politikom.
Najviac nás zamestnáva nezamestnanosť.
Nedá sa svietiť? Žiaľ, nedá sa svietiť!
Po vyšliapaných chodníčkoch sa chodí viac ako po širokých cestách.
Pozmenené príslovie: Mýliť sa je výčapnícke!
PRIŠLO PO UZÁVIERKE
Aký kontrast: Z horúčkovitého zbrojenia – studená vojna!
Obľuboval také menu – silný nápoj, slabú ženu.
Móda nedokáže kráčať tak rýchlo, aby za ňou nestačili ženy.
Aj alkohol je iba pre tzv. vnútornú potrebu.
Z politického kapitálu chudoba nevyžije.
Podľa novely liečebného poriadku sa vraj budú musieť nosiť klobásy do lekárskej komory.
Jedine pivári sa dožili svetlej budúcnosti.
Závidím slimákovi. Nemôže sa stať bezdomovcom.
POVEDALI
Patológ:
Môžem smelo povedať, že sa najčastejšie stretávam s otvorenými ľuďmi.
Predavač obuvi:
Ja viem najlepšie, kde koho tlačí topánka.
Chovateľ králikov:
Robota nie je zajac, neutečie.
Obuvník:
Obviňujú ma, že veľa času prešustrujem.
Auto opravár:
Mne nik nevyčíta, keď si občas v práci ľahnem.
Hodinár:
Ja viem najlepšie, koľko odbilo.
Zápasník:
V kolektíve je sila. Najmä v zápasníckom.
Zámočník:
Dokážem robiť lepšie kľučky ako futbalista.
Sudca:
Žiaľ, oslavovanejší je sud ako súd.
Opravár výťahu:
Mňa striedajú úspechy. Raz som hore, raz dolu.
Optik:
Ja sa každému môžem smelo pozrieť do očí.
Mlynár:
Na rozdiel od politikov nemeliem iba ústami.
Predavačka drogérie:
Môžem smelo povedať, že práca mi vždy vonia.
Fotografista:
Mne aj nahnevaný vždy venuje úsmev.
Hrobár:
Nemám funkciu, no i tak mám veľa ľudí pod sebou.
Smetiar:
Mne nik nevyčíta, že zametám pred cudzím prahom.
Potápač:
Mňa chápu, hoci sa vždy snažím dostať nahor.
Nezamestnaný:
O nás môže každý povedať, že čas pracuje pre nás.
Televízny pracovník:
My sme ako lekári. Liečime nespavosť.
Šachista:
Začínam mať obavy, aby mi nezačalo strašiť vo veži.
Boxer:
Som osamotený, a preto odkázaný iba na svoju päsť.
PRIVIATE VETROM
Viac ako turistické pochody vyčerpávajú tie myšlienkové.
Žiť plným životom – na to treba plné vrecká.
Prijateľnejšie je kopnutie múzy ako vykopnutie z práce.
Niektoré športové zápolenia sú vraj vopred rozhodnuté. Načo sa potom hrajú?
Únik informácií sa našim štátnym inštitúciám darí zistiť až potom, keď o ňom už aj vrabce na streche čvirikajú.
Keď už chce nejaká politická strana staviť na nejakú kartu, tak nech nie je falošná.
Dnes sa toľko politikárči, že nemusíme nadávať už iba na počasie.
Dedinský futbal pomaly zaniká. Plochy ihrísk podliehajú reštitúciám.
Boli časy, keď sme využívali bohaté teoretické skúsenosti tak, že sme prakticky nič nerobili.
Človek si najviac poškodí chrbticu vtedy, keď nevie, ku ktorej strane sa má prikloniť.
Mestá sa natoľko zblížili s obcami, že nevidieť rozdiel v počte malomeštiakov.
Hore je hore…
Už od doby ľadovej či kamennej sú mravec a včela symbolom pracovitosti. Vedeckí pracovníci sa však harkali o tom, kto z týchto dvoch fenoménov je pracovitejší a užitočnejší. Táto téma bola dlhodobým sporom medzi botanikmi európskych vedeckých pracovníkov. Zasadli do sály a sledovali filmovú dokrútku. Darmo, spravodlivosť je spravodlivosť, načim ju objaviť. Svetlo v sále zhaslo. – Tebe je ľahko. Vzlietneš si, poletuješ z kvietka na kvietok, popíjaš si z voňavých kalíškov a zároveň si akoby na platenej dovolenke, – ťažkal si mravec. Včielka mlčala. – Ale čo ja? – pokračoval mravec. – Celý deň sa naťahujem s inventárom, ktorý je odo mňa viacnásobne väčší a ťažší. Znášam domov potravu ako ľudia z fabriky z čias totality…- Chápem, teraz niet čo kradnúť, – prerušila ho včielka.- Vieš, je to drina, bolia ma nohy.- No, no, len si už toľko neťažkaj, – zabzučala včela. – Je tam toho, veď na prácu, ktorú vykonávaš, je vás toľko ako mravcov, prepáč, slížov, po slovensky rezancov v hustej polievke. Znášať domov pre seba, to je veľká motivácia. Mravec mlčal, no po chvíľke provokoval. – Znášaš voňavý peľ a zároveň si na čerstvom vzduchu. So mnou je to na milú kedveš. Už to nie je ako kedysi. – Ale, ale, – protestovala včela. – Vieš, že kvetov ubúda, peňazí je menej, zeleň sa vytráca. Smog sa vznáša nad Zoborom, krídelká nám oťažievajú ako keby boli z olova. Mravec uvažoval. Naskutku. Nemá to ľahké. Včela si lieta, ale veľmi ľahko sa môže stať, že spadne z vášky a bude po nej. Zo zeme sa nepadá. Iba ak funkčne. -Hľa, – pokračovala včielka. – Pozri na tento rajón, ktorý obhospodarujem. Rozlohou je väčší ako ten, nad ktorým lietajú lietadlá leteckých spoločností s chemických poprašovaným materiálom. Hrozí mi smrť, – dodala. Vedeckí pracovníci boli z tohto sporu už unavení. Profesor s briadkou dal povel, aby sa v sále rozsvietili svetlá. Sledovanie filmu bolo prerušené. Bodaj by nie, podávali desiatu slovenských špecialít na švédskych stoloch s ruskou vodkou. Vedci sa sporili. Ktosi navrhol, aby išli do terén, teda sa po konzultácii vybrali na kvitnúcu lúku. Videli bzučiace včielky, usilovných mravcov, ale aj robustný traktor. Nič netušiac zamieril rovno na púpavu, na ktorej sedela včielka, na kopec, kde robotovali mravce. Včielka bleskurýchle vzlietla a už jej nebolo. Mravca prešlo koleso traktora. – A je po pracovitosti, – komentoval túto smutnú udalosť profesor zapisujúci si čosi do poznámkového bloku. -Prečo sme sa teda sporili, páni bratia? – opýtal sa čiperný docent menšej postavy. – Čo má chudák mravec z toho robotovania, čo? Napokon, dnes sa už usilovnosť ako fyzický fenomén nenosí. Navyše vidno, čo je mravec? Nula. -Áno, áno, – podporil docenta mladý adept. – Pracovná a iná perspektíva je taká, je hore, vždy bola, je a bude tá najperspektívnejšia. Je vyššie ako na zemi. Včielka bzučalka si tento dialóg pozorne vypočula. – Majte ma radi, – zabzučala a vyletela k výšinám za pracovnými povinnosťami. – Darmo, hore je hore, páni, poznamenal docent. – Hore sa aj úplatku dočkáš.
Pilulkové filé (dovolenka v roku tritisíc)
Rozhodli sme sa, že tohoročnú dovolenku nestrávime u starej mamy vo Svrčinovciach, ale v inom, modernejšom, atraktívnejšom prostredí, aby nám susedia závideli.Koncom týždňa, v piatok, po jednohodinovej pracovnej smene sme sa celá rodina zišli akože na poradu. Zabalili sme si nafukovacie vaky, zjedli zopár vitamínových tabletiek a hajde. Z bezpečnostných dôvodov sme na našom nafukovacom byte odistili vzduchový ventil B/67. Potom sme kozmickou rýchlosťou, pomocou katapultu sadli na pripravený lietajúci koráb, ktorý v časoch pracovného voľna premával na hviezdnej dráhe. Koráb bol tentoraz pristavený pred našim súkromným oblakodromom. Cieľom našej dovolenkovej cesty boli Konzervohory ležiace v okolí Murgašovho ostrova, ktoré vďaka požiadavke múzejníkov sa ako jediné zachovali z čias Anno Domini 2000, ktorým sa hovorilo králikárne.
Po niekoľkominútovom lete sme sa ocitli na mieste. Pred výstupom na Zem sme si natiahli kyslíkové skafandre. Čierne mraky, podobajúce sa niekdajšiemu fenoménu popolčekov, signalizovali dobré počasie, a to sem prilákalo veľa svetoobčanov z rôznych euroregiónov. Vôkol nás stálo zopár zaparkovaných kozmických korábov a starých helikoptér – ale len ako atrakcie. Z ubytovní bol prekrásny výhľad na Konzervové vŕšky, ktoré sa tu zachovali z predkozmickej doby. Historici uvádzajú, že sa zachovali vďaka niekdajším zmysluplným turistom. Pod nami sa slimačím tempom vinula pestrofarebná rieka hýriaca rôznymi olejovými škvrnami. Z oboch brehov sa k výšinám týčili jedovaté kopce odpadov. Okolo rieky bolo mĺkve ticho. Rieku brázdili tmavočierne tvory, akési živočíchy, pripomínajúce dávne ryby. Kliesnili si cestu žiariacimi lúčmi a hoci mali problémy s pohybom, predierali sa vlnami ako náš praprastarý otec s barlami od kontajnera ku kontajneru. Nad hlavami nám lietali čudesné koráby ťahajúce obrovské cisterny. Okolo nich sa hemžili olovené mraky. Medzi mrakmi pendloval sused Teodor, ktorý mal so sebou robota Felixa, chodil ho venčiť každú pol hodinu. Krátko po vylodení sme sa teda pustili do rekreovania. Manželka sa chcela slniť, alias opaľovať, ale zároveň „opaľovala“ suseda Teodora. Nie som hlupák. Postrehol som, ako veľmi sa tešila samočinným synchrónnym stieračom popolčeka, ktorý som jej kúpil k oslavám jej dvestoročnice. Syn Kleofáš C/33 si medzitým natieral bezpečnostný pancier krémom proti bežnému ochoreniu – rakovine. Popri tom si kybernooptickým prístrojom premietal štvordielny historický seriál „Človek v roku 2000“. Dcéra Ramóna číslo 47/422 si automatickým sprejom vstrekovala do žíl akýsi životabudič, podobný niekdajším omamným drogám, ako boli mariška, herák a koks, borovička alebo čikuli. Manželka sa po chvíli oddychu pustila do prípravy obeda. Teda obeda. Na stole sa objavilo pilulkové filé podľa receptu našej prababičky Simsonovej zo zámoria. Filé rozvoniavalo a kým som ja išiel po filtrovanú pitnú vodu dopravenú až z Gabčíkova nitrianskym potrubím, filé s oloveným popraškom bolo pripravené na konzumáciu. Oj, či to bola pochúťka! Chcel som repete, ale v týchto končinách to všetko ide cez počítače a tak som radšej hodil rukou, len neviem, či ľavou alebo pravou. Takto nám ubiehali dni a noci. Hovoriť o týchto prekrásnych chvíľach by bolo nosením konzerv na zoborský štít. Po celý čas sme sa cítili výborne. Dovolenka sa skončila šťastným návratom, v prekrásnom prostredí, kde niet ani vtáčika a letáčika, povedal by básnik číslo K/644. Nabudúce sa chystáme navštíviť Panelové hory z doby klokočino-petržalskej, povedal by naslovovzatý archeológ. Hm, sporia sa, či to bola naskutku klokočino-petržalská, alebo škatuľková, resp. králikovo-sídlisková doba. Ale to už nie je náš problém. Nás nemusí zaujímať, či botanici objavili tisíc alebo tritisíc suchých komárov, mravcov či múch. Tie vraj otravovali ľudstvo od čias Pribinu. My, našťastie taký problém už nemáme.
NEPRÍJEMNÉ HRYZENIE
Odvtedy, čo som sa zaregistroval ako podnikateľ a neplatím dane, pociťujem večer čo večer, keď idem spať, akési hryzenie. Čo to len môže byť? Pokúšam sa prísť na to vylučovacou metódou. Pes to nie je! Pes je predsa ako kniha, najlepší priateľ človeka. A napokon, kde by sa aj vzal, hoci dnes žijeme život pod psa. Pri takých vysokých poplatkoch za všeličo, aké nám dala do vienka naša vláda, by som radšej štekal sám. Čo ma to teda hryzie? Preboha, že by to bolo to malé cirkusové zvieratko? Žeby blcha? Nie, ani nápad! Veď čistota je u mňa minimálne pol života a čo sa týka tej čistoty, úspešne periem aj špinavé peniaze. Ďalšie, čo mi prišlo na um v rámci mojich obáv: či to nie je zub času. No vzápätí som si uvedomil, že ten sa prejavuje celkom odlišne v porovnaní s mojimi pocitmi. Človek ošedivie, v lepšom prípade oplešivie tak, že mu nemožno ani vlas na hlave skriviť. To hryzenie, ktoré pociťujem, nie je podobné ani hryzeniu hmyzu, napríklad priadky morušovej, keď si pochutnáva ako bezdomovec na zvyškoch jedla, na malinovom liste. Je to inakší pocit. Ako keď človek robí niečo proti svojej vôli, napríklad počas komunálnych, či parlamentných volieb, keď koná nielen proti svojej vôli, ale i presvedčeniu… prípadne egoisticky iba vo svoj prospech. Lenže, kto už dnes koná inak? Čo to teda môže byť? Dumám ďalej. Čo takto svojvoľne nahlodáva môj pokoj a moje zdravie? Aha, ja hlupák, už to mám! Už mi to nemyslí ako niektorým politikom vo vláde či v parlamente. Veď je to svedomie! Práve to, čo mnohým z nich chýba. A čo teraz? Budem asi musieť navštíviť lekára, hoci naše zdravotníctvo je možno viac choré ako ja. Ale akého? Obvodného? Ten mi tak, pre úsporné opatrenia predpíše nanajvýš acylpyrín. A budem sa počas nočnej mory potiť ešte viac ako doteraz. Pôjdem k špecialistovi, hoci mu budem musieť dať za posledné úspory zo sociálnej podpory úplatok, vlastne všimné. Lenže k akému? K psychiatrovi? Či k chirurgovi? Nie, nemám predsa zlomené srdce… Pôjdem k dentistovi. Aby ma svedomie nehrýzlo, dám si vyhotoviť umelý chrup. A basta.
Na prednáške
Vážení účastníci nášho medzinárodného seminára. Dovoľujem si privítať vás na dnešnom krátkom seminári o vplyve nezdravého ovzdušia na ľudský organizmus. Každý z nás iste vie, či už z tlače, alebo z elektronických médií, aký nesmierne škodlivý vplyv na človeka, respektíve jeho organizmus, majú napríklad výfukové plyny z motorových vozidiel, ktorých na našich cestách neustále pribúda. Varovným signálom sú aj exhaláty, ktoré sa dostávajú z povrchu do podzemia a znečisťujú nielen podzemné vody, ale i rieky a potoky. Nehovoriac o ovzduší, kde smog je dvanásť hlavým drakom, kvôli ktorému sú naše i tak prašné komunikácie miest čierne a vytráca sa z nich zeleň. Víriaci prach na rozkopaných sídliskách nahlodáva tiež naše pľúca. Osobitnou kapitolou je pevný domový odpad, ktorý nežiaduco dekoruje naše okolie, keď technické služby, potkany, dôchodcovia a bezdomovci na všetko nestačia. Zásahy pracovníkov technických služieb miest i obcí sú iba akousi náplasťou na rany, ktoré nám spôsobujú rôzne civilizačné faktory. Všetky tieto neduhy pretrvávajú a ak sa nám ich nepodarí eliminovať, nedostaneme sa ani do Európskej únie, či ako tam hovoríte. Kameňom úrazu je fajčenie. Táto kapitola si však vyžaduje osobitnú pozornosť. O zhubnosti a škodlivosti fajčenia na ľudský organizmus si však pohovoríme po krátkej fajčiarskej prestávke.
Pri telefóne
Limity stanovené majiteľom organizácie sú nízke, preto v súkromných prípadoch treba telefonovať stručne a presne, – informoval nás na výrobnej porade šéf manažmentu. Berte to prosím, ako príkaz! V duchu sme na našom oddelení marketingu ľutovali kolegu Strakuľu. Ten vždy postáva pri telefóne a nikdy nevie, kedy prestať. A keď telefonuje s manželkou, vtedy je nám do popuku. Iba netrpezlivo počúva, počúva, počúva… klopí oči, stokrát opakuje áno, áno, áno… Každému z nás sa sem-tam podarí súkromný hovor pred majiteľom takpovediac „zašiť“, povýšiť ho na služobný, no Strakuľovi nikdy. Je prosto dobrák. Aj minule. Kolega ho vyvolal z výrobnej porady do susednej miestnosti a oznámil mu: volá manželka! Skočil ako obarený. Opäť sme sa započúvali cez tenkú panelovú stenu do ich dialógu (hoci sa to nesluší), ktorý bol vlastne monológom. Na naše prekvapenie, monotónne „áno“ prerušilo rázne odporovacie „nie!“ Neverili sme vlastným ušiam, takmer sme zmeraveli. Spozornel dokonca aj vedúci oddelenia, člen podnikového manažmentu, ktorý viedol poradu. Do jej ukončenia sme sa nedokázali sústrediť na nastolenú, prerokovávanú problematiku, ktorá súvisela s obchodom. Hoci zaťažený úlohami, vŕtalo nám všetkým v hlave, ako sa Strakuľa odvážil svojej zákonitej polovičke, čiže manželke povedať „nie“. Kde vzal toľko odvahy? Rozuzlenie prišlo, keď sme sa okolo neho zhŕkli ako kŕdeľ husí a zasypali ho zvedavými otázkami. Sklamanie však bolo na našej strane, keď Strakuľa po kratšom váhaní zo seba „vysypal“: -Povedal som jej „nie“ vtedy, keď sa ma manželka opýtala, či som ešte pri telefóne, a či sa mi ešte nezunovalo počúvať ju…
PRERUŠENÝ MONOLÓG
-Limity sú nízke, preto treba telefonovať iba v súrnych prípadoch – znel príkaz. V duchu sme najviac ľutovali kolegu Strakulu. Ten vždy postáva pri telefón a a nikdy nevie kedy má prestať. A keď telefonuje s manželkou, vtedy je nám do popuku. Iba trpezlivo počúva, počúva, počúva… Klopí oči, stokrát opakuje áno, áno, áno… Každému z nás sa sem-tam podarí súkromný hovor „zašiť“, povýšiť ho na služobný, no Strakulovi nikdy. Je prosto dobrák. Aj minule. Kolega ho vyvolal z výrobnej porady do susednej miestnosti a oznámil mu : volá manželka! Skočil ako vystrelený. Opäť sme sa započúvali cez tenkú stenu do ich dialógu (hoci sa to nesluší), ktorý bol vlastne monológom. Na naše prekvapenie, monotónne „áno“ prerušil odporovacím „nie“. Neverili sme vlastným ušiam, takmer sme zmeraveli. Spozornel dokonca aj vedúci oddelenia, ktorý viedol poradu. Do jej ukončenia sme sa nedokázali sústrediť na prerokovávanú problematiku. Vŕtalo nám všetkým v hlave ako sa dokázal odvážiť povedať manželke „nie“. Toľko odvahy?! Rozuzlenie prišlo, keď sme sa okolo neho zhŕkli ako kŕdeľ husí a zasypali ho zvedavými otázkami. Sklamanie však bolo na našej strane, keď Strakula zo sala „vysypal“…povedal som „nie“ , keď sa ma manželka spýtala , či sa mi nezunovalo počúvať ju.
PAPIERIK
V to sobotné ráno som sa nezobudil na zvonenie budíka. Zo spánku ma vytrhol buchot môjho suseda, ktorý prášil pred domom koberec. Údery boli neobyčajne silné, pretože prenikli cez zatvorené okno až k mojej posteli. Ich intenzita sa stupňovala a nepríjemný buchot ma znervózňoval. Podišiel som k oknu. Sused na prvý pohľad vyzeral ako pomätený. Raz pozrel na zem, v zapätí na koberec, nasledoval náprah a rana ako z dela. Tieto úkony sa periodicky opakovali s menšími prestávkami. Keď som sa lepšie prizrel, uvidel som na zemi pred susedom ležať akýsi kúsok papiera, na ktorý pred každým úderom upriamil pohľad. Čo sa načisto pomiatol, pomyslel som si. Veď za ten čas by vyprášil nielen koberec, ale i prašivého psa. Natiahol som si tepláky, papuče a vybehol som von. Hnala ma zvedavosť, no najmä tajomstvo pred susedom ležiaceho papierika, kvôli ktorému mláti do koberca hlava-nehlava. Sused na môj pozdrav nereagoval. Nadviazať s nim rozhovor bolo nemožné. Nedal sa vyrušiť zo svojej činnosti, a so zlostným výrazom v tvári tĺkol do koberca ďalej. A keď som sa už chcel vzdať, náhodou som svoju pozornosť upriamil na ležiaci papierik. V tom momente mi bolo všetko jasné. Od tej chvíle som začal suseda chápať a opantal ma súcit. Uznanlivo som pokrútil hlavou, potľapkávajúc ho po ramene. Vypadnutý papierik z koberca nebol obyčajný papierik. Bola to fotografia jeho svokry, ktorá sa na neho pozerala z okna po celý čas svojím typickým prísnym pohľadom.
MALÁ ANALÓGIA VODIČA
Existuje desatoro prikázaní u veriacich. Komunisti a iné strany majú viacero bodov programu. Avšak aj u vodiča existuje určitá, nazvime to analógia, ktorej by sa mal pridržiavať počas jazdy. Pretože dopravnými značkami sa vodiči riadia a ich porušovaním riadia- chodcov! Nuž teda, čo by mal vedieť každý vodič? Každý vodič by mal okrem vozidla vedieť ovládať aj sám seba a najmä svoje nervy. Jazdiť by mal tak, aby sa nedostal do kolízie, najmä so šéfom. Neodporuča sa mu ísť bezhlavo do kopca, inými slovami, kritizovať svojho nadriadeného, ak náhodou tento je už súkromník, respektíve vlastník fabriky, v ktorej pracuje. Vodičovi sa ďalej neodporúča odbočiť napríklad od témy, ktorá sa napríklad vedie o ženách, počasí, futbale, televíznom programe, prípadne zahýbaní. Obchádzať sa mu zakazuje cestnú kontrolu, pričom pozor na predčasný odchod z pracoviska, povedzme na pivo alebo futbalový zápas. Nebezpečné sú tiež služobné vzdialenia sa, napríklad od problémov podniku. Práve vodič by nemal strácať duchaprítomnosť v žiadnej, ani neprehľadnej situácii. A to nielen v neprehľadnej situácii ako je cestná kontrola, ale i vtedy, ak sa na pracovisku práve skladá na obligátnu fľašu koňaku. Vtedy pozor ma zvukové znamenie, ktoré zakazuje vytrúbiť samému celý obsah fľaše. Okrem toho pozor, do chladiča sa namiesto vodky dáva voda! Žiaden vodič by však nemal až tak zahýbať manželke, aby to uškodilo rodine. Pritom pozor na stopárky, najmä sexbomby, pretože je to nebezpečný náklad! Podobné riziko je aj v prípade zahraničného kapitálu, vtedy hrozí AIDS! Vodičovi sa ďalej zakazuje parkovanie v krčme. A to sa netýka iba najnižšej cenovej skupiny, prípadne u novopečeného súkromníka. Čo sa týka cúvanie, mal by ho ovládať najmä v prípade ak nafúka detekčnú trubičku, prípadne mu zistia promile alkoholu v krvi. Ďalej pozor na chodcov. Treba si uvedomiť, že aj my sa nimi stávame, ako náhle opustíme vlastné vozidlo. Podobne je to aj v prípade mávania, ktoré treba robiť tak zreteľne, aby si to neznámy, či priateľ nevysvetľoval ako hrozenie.
ÚSMEVNE PO SNEHOVEJ KALAMITE
Týždeň nás kvárila snehová kalamita. Šesť dní som abstinoval v zamestnaní. Okrem toho. Kvôli viaznúcemu zásobovaniu potravín som si nemohol počas oných pôstnych dní vôbec dovoliť ani len prejedať sa a bol som tak nútený žiť striedme ako askét či vegetarián. Na každodennom stole, popri základných potravinách mi chýbali aj alkoholické nápoje, čiže existoval som iba zo špajzových zásob, bez konzumu tradičného kvanta kalórií. Pripadal som si ako chudák. Chýbali mi tiež informácie z televízie, rozhlasu, sennej tlače a to popri ďalších obmedzeniach- čiernej káve a cigaretách. Dni „nedobrovoľného väzenia“ som vypĺňal občianskou aktivitou. Brigádnicky som pomáhal odpratávať sneh z komunikácií na našom sídlisku a tak som celé hodiny trávil na čerstvom vzduchu. A ten bol tentoraz ozaj vzácne čerstvý. Chýbali v ňom výpary z výfukov automobilov a aj kotolňa na nadmernú produkciu tak vzácneho popolčeka, na ktorý som bol zvyknutý, bola odstavená pre nedostatok mazutu. A tak moje pľúca, ktorými som do seba vdychoval štipľavý, mrazivý vzduch, dostali poriadne zabrať. Popritom som schudol zopár kíl. Obezita ako by sa vyparila. Večer som bol nechtiac nútený skoršie isť do postele a ráno si dlhšie pospať. Pripadal som si ako leňoch. Dnes je to uz všetko celkom iné. Ťažké kalamitné dni už pominuli. Život sa normalizoval nie len pre mňa, ale aj pre ostatných obyvateľov nášho sídliska. Od včerajška vstávam skoršie, už o štvrtej hodine ráno. Aby som nezmeškal spoj do práce, na autobus utekám ozlomkrky ešte ospalý. V robote ma vždy čaká na stole čierna káva a zoznam služobných ( priznajme, že i súkromných) vecí, ktoré musím stihnúť počas pracovnej doby osobne alebo telefonicky vybaviť. Opäť som každý deň v kolektíve, v ktorom sa v plnej nahote prejavujú tie známe-zlé, často proklamované medziľudské vzťahy. Neklesám však na duchu, pretože som na tento nápor na nervy a psychiku dobre pripravený. A možno bez stresu by som dané úlohy ani nezvládol. Opäť som v zajatí súkromných debát, ale i rôznych schôdzí, seminárov, no nechýbajú skonzumované litre čiernej kávy, kvantá vyfajčených cigariet… Popoludní, po príchode domov, kolotoč, na ktorý som skoro ráno nasadol, pokračuje. Nákupy, vyzdvihnutie dieťaťa z predškolského zariadenia, prechádzka po čerstvom smogu pri hukote motorov, zbíjačiek a čo ja viem ešte akých ďalších zvukových kulís. Potom rýchlo domov k výdatnej večeri. Po vyčerpávajúcom celodennom maratóne hustím do seba okrem jedla aj informácie zo všetkých masovokomunikačných prostriedkov. Som nahnevaný na Reagana, na počasie, na našich futbalistov, na manželku ( to prosím pri korekcii vyškrtnite- žiadosť autora)… Do postele si líham unavený neskoro večer, potom, čo ma manželka budí v kresle pred zapnutým televízorom. Po ťažkom jeden ma v spánku obyčajne prenasleduje nočná mora. Sníva sa mi ako prepadávam banky, dvorím mladým ženám… Netrápim sa však v pomyslení, že je to lepšie ako predtým sledovaný televízny program. Na druhý deň znovu nasadám do rozbehnutého „vlaku.“. Pritom si ťažko vzdychnem s pomyslením: Ešte šťastie, že tá snehová kalamita už skončila…
—————————–
Autor knihy Milan Kupecký je dlhoročným, skúseným, ale i známym publicistom, nielen na poli súčasného humoristického, burinou zarastajúceho poľa, ale dlhé roky postupne pracoval v niekoľkých celoslovenských periodikách a v krátkom čase aj v Novom Roháči, kde bol aj šéfredaktorom. Je autorom piatich humoristických kníh, ktoré vydal teraz na sklonku života za prispenia Literárneho fondu a viacerých popredných slovenských karikaturistov a podnikateľov. Teraz ponúkol čitateľovi ďalšiu knižku, ako si môžete prečítať najmä v jej záverečných kapitolách „Ako sme „válčili“ za socializmu.“
Milan Kupecký
