Ako sa stal Krtko kontrolórom
Zvieratká v lese na svojom sneme volili kontrolóra. Následne potom, čo už všetky ostatné funkcie boli rozdelené. Pravdu povediac, nikomu sa do toho ani zvlášť nechcelo, hoci odznelo zopár návrhov, ale žiaden neprešiel.Až prišiel na rad Lev, legitímny kráľ zvierat a prehovoril v rámci diskusie. -Zvoľme Krtka, – navrhol akoby bez rozmýšľania, hoci to mal dobre vopred premyslené. A pokračoval:- Ten sa na tú funkciu hodí najlepšie! -A to už prečo? – oponovali v rámci interpelácie ostatné zvieratká. Lev sa postavil na jeho obhajobu argumentami: – Nuž, krtko sa vo všetkom vŕta, pokým všetko nerozvŕta. Až sa dopracuje k správnemu výsledku, pričom k šťastiu mu aj drobné pandravy postačia. A predovšetkým preto, – tu Lev zvýšil svoj hlas – že krtko je slepý ako „patróna“. A tak sa stal Krtko kontrolórom…
Ách, tí starci…
Sedí dedko na lavičke a kŕmi holuby. O chvíľu si k nemu prisadne ďalší starký a vyberie z kešene kúsok chleba. Pomly ho robí a rozhadzuje okolo seba volajúc: – Náá, pi- pi- pi, náá! Papajte sliepočky moje! Starec, ktorý prišiel pred ním ho začudovane pozoruje až sa mu takto prihovorí : – A či vám už haraší, veď tu široko – ďaleko žiadnej sliepky!? – Nevadí, – odvetí mu ten druhý aspoň holubom viac zostane!
Čakanie na príležitosť
Zastavili ma takí dvaja, vraj, nech sa ku nim pridám. -A načože ma potrebujete ? – pýtam sa. – Ále, potrebujeme tretieho do partie… – prehodia na vysvetlenie. Prehovorili ma šikovne, tak som sa pridal. Tí dvaja sa na seba významne pozreli a posadili sa pohodlne do kresiel. Jedno bolo voľné, asi pre mňa. Tak som sa posadil aj ja. Keď to trvalo už hodnú chvíľu, začalo sa mi to zdať akési čudné. Nuž som sa opýtal :-Prečo tu vlastne len tak posedávame ? – Čakáme, kedy príde náš čas ! – vravia oni. Sedeli sme tam poriadne dlho. Oni boli trpezliví, zato mňa už mrle žrali. Ani veru neviem, koľko času tak uplynulo. Jedného dňa však nečakane ožili. Pozerali sa jeden na druhého, potom zasa na hodinky. Nevyšlo to ! – vraví jeden. Náš čas neprišiel ! – pridal sa druhý. Obaja vstali z kresiel a pobrali sa preč. – Počkajte – volám za nimi – a načo ste ma k tomu všetkému potrebovali ? – Aby sme sa mali na koho vyhovoriť . Čo by bolo so mnou, keby to vyšlo, to som sa radšej ani neopýtal.
Ján Heinrich
