Ach, plytkosť dobrosrdečná
Ak vám názov príspevku pripomína verš od P. O. Hviezdoslava, nemýlite sa. Nejde ani o náhodu. Išiel som totiž nedávno okolo jeho sochy námestím nesúcom jeho meno. Tak skoro to však už zrejme neurobím. „Och, zmätok umov!“ – pokračuje básnik. A ja som pokračoval v prechádzke mestom so zmätkom v hlave a v duši. „Kto zapríčinil tento úpadok, zosurovenie, zdivočenie mravov?“ – pýtal som sa v duchu s Hviezdoslavom. Ak totiž zabrali Američania celú ulicu okolo svojho veľvyslanectva, prečo nám berú aj pešiu zónu?! Neviem ako pre iných, no pre mňa je už tento priestor ako prijemne miesto oddychu nepoužiteľný. Železobetónové základy v dimenzii ako pod mnoho poschodovou stavbou, z ktorej vytŕčajú ťažkopádne oceľove stĺpy. Žeby protitankové zátarasy? No zrejme len hlupák by sa vybral (nepozorovane) na tanku do stredu mesta. Pritom pre modernu techniku sú takéto prekážky hračkou. Keby sme žili v socializme, tak by to bolo jasné. Treba minúť naplánované investície. Takto nerozumiem. „Och, zmňtok umov!“ – tvrdí velikán slovenskej poézie. Veľká je aj jeho socha. Najmä podstavec. Ušetril aspoň dva oceľove stĺpy. Stal sa totiž súčasťou zátarasu. Hľa, aká pocta básnikovi. Oceľove stĺpy pri soche sú obložené kameňom a v ňom vytesané Hviezdoslavove básne. Tie málo aktuálne. Rozhodne viac by sa hodili Krvavé sonety. Napríklad tieto verše: „Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra svojvoľne, kde len stihne, slabšieho; bar zem je pre všetkých dosť širošíra, chce, aby stretla sa len pre neho; ba končiny si svoji všehomíra, kams´ v prazdeň vytiskajúc iného…“
Jaroslav Liptay
