Dnes aktuálne, nestarnúci pracovitý humorista, spisovateľ Milan Kenda

Pranier

Pre HUMORIKON a SLOVENSKÝ ROZHĽAS

PRIŠIEL MI ANONYM!

Do mojej poštovej schránky prišiel mi anonymný list. V obálke bez poštovej známky, bez poštovej pečiatky, bez využitia poštových služieb anonymnému pisateľovi poslúžil nejaký anonymný sprostredkovateľ, dodávateľ tejto anonymnej zásielky, mne neznámy sused z nášho bytového domu v centre Bratislavy.
Po dlhšom otáľaní rozhodol som sa reagovať na výčitky, posmešky a iné postrehy z tohto listu. A rozhodol som sa personifikovať neznámeho pisateľa tak, že si ho pomenujem a budem zdvorilo oslovovať. Nazval som si ho Miroslavom a budem ho zdvorilo titulovať: Vážený pán Miroslav!
Vážený pán Miroslav začína svoj atak doslova takto: „Asi desaťkrát spomínate v rozhovore časopis Roháč, ktorý vo svojej dobe plnil svoju úlohu, a hlavne bol propagátorom svojho vydávateľa Komunistickej strany Slovenska. Áno, Paľo Taussig, Tomáš Janovic a ďalší sa (s výnimkou M. Vavru, ktorý bol zlodej a podvodník, navyše zlý karikaturista) sa starali o jeho úroveň, ale ani jeden z nich by nechcel aby sa vrátili časy, v ktorých takto museli bojovať.“
Najprv na vysvetlenie: Pán Miroslav spomína môj rozhovor pre srbský časopis ŠIPAK, ktorý pre slovenských čitateľov zverejnil v HUMORIKONE jeho editor a šéfredaktor MILAN KUPECKÝ. No Poďme ďalej… Nuž, vážený pán Miroslav, mne sa karikatúry Milana Vavra vždy páčili. Spoznal som ho síce až v čase po prevrate, teda až v perióde tohto skurveného kapitalizmu (aby som sa exaktne vyjadril), ale registroval som ho ako kultivovaného, veľmi vtipného, nápaditého a duchaplného človeka, ktorý nepotrebuje kradnúť cudzie nápady, cudzie plody práce. Na rozdiel od neho usvedčeným zlodejom plodov cudzej tvorby bol Vami spomínaný Tomáš Janovic. Škandál s Janovicovou krádežou cudzích aforizmov bol svojho času dosť známy a presiakol z redakcie Roháča do literárnych kruhov Bratislavy. Janovic – možno z lenivosti a v časovej tiesni – ukradol aforizmy istého mimobratislavského aforistu. Pravdepodobne rátal s tým, že táto krádež zostane navždy utajená, že onen „vidiecky“ autor sa neodváži ozvať – hoci aj právom – a obviniť komunistu Janovica, redaktora z Roháča, z orgánu Komunistickej strany Slovenska. No odvážil sa! S uznaním treba priznať, že Janovic svoju krádež nezatĺkal, že k svojmu zlodejstvu sa priznal a náležite sa z tohto zlyhania kajal. Takže kajúcnikov sme mali už v hĺbke socializmu, tí dnešní nie sú originálnou novinkou!
Možno ste postrehli, vážený pán Miroslav, že som tu použil termín SOCIALIZMUS a nie termín KOMUNIZMUS, na rozdiel od množstva súčasných debilov, najmä spomedzi „demokratov“, ktorí píšu a rozprávajú o ére komunizmu. Zabúdajú, že idealistický a v praxi nerealizovateľný spoločenský systém zvaný komunizmus nielen u nás, ale ani nikde vo svete nikdy nebol a nikdy nemôže byť. Ale vráťme sa k Vášmu anonymu…
Pravda, po prevrate sa Janovic štylizoval do role „bojovníka proti komunizmu“. Tento „bojovník proti komunizmu“ napokon získal svojho času Pribinov kríž za to, že podpísal pozývací list pre americkú armádu, aby sa rozmiestnila na hraniciach s Ruskou federáciou. A keď nedávno zomrel, všetky médiá slniečkarov smútili za ním tak, ako keby nás opustil prinajmenšom nositeľ Pulitzerovej i Nobelovej ceny zároveň. Nuž teda tak, vážený pán Miroslav!
Spomínate aj Pavla Taussiga, ako sa staral o úroveň vtedajšieho Roháča. Teraz Pavel Taussig uverejňuje u nás v Bumerangu. Využíva, či skôr zneužíva, starobylé ilustrácie, najmä z módnych časopisov z 19. storočia. Kopíruje ich a vkladá im svojské, taussigovské, akože aktuálne posmešné a ironické výroky a komentáre. Prevládajú tu úroky na Maticu slovenskú, ktorú exotický predátor Taussig zo svojej rozhľadne v ďalekom nemeckom Frankfurte dôverne ovláda, dešifruje a pranieruje. Do slovenskej problematiky sa norí zo svojej nory vo Frankfurte furt! Nuž teda tak, vážený pán Miroslav!
V ďalšom texte svojho listu sa mi vážený pán Miroslav zdrvujúco posmieva: „Ale vy si sťažujete na dnešnú dobu. J. Suchý trefne povedal: Kapitalizmus je lepší ako socializmus, ale horší ako sme si ho predstavovali.“ A pán Miroslav ďalej pokračuje:„Dnešná doba je slobodná. Len ľudia sa ešte nenaučili, že sa musia postarať sami o seba. Ale táto sloboda je aj v tom, že od zajtra by mohol byť na svete Roháč, ktorý vám tak chýba. Tak ho vydávajte a plaťte vysoké honoráre, aj to je charakteristika tejto doby. Môžete ho robiť hoci aj ako časopis proslovenský, aj keď neviem, aký iný by mal byť. Máte tu dokonca aj stranu SNS, máte tu fašistov, možno by ste získali ich podporu. Kto sú to sorošovci neviem, ale viem, že všeobecná úroveň je taká, ako to vidíte Vy, a ako to vidíme všetci. Je to bieda. Spomínate len Roháč, ale zrejme nepoznáte Bumerang, je to časopis (mesačník), ktorý je neporovnateľne lepší, ako Roháč vo svojich najlepších rokoch. Zrejme ho nepoznáte, ale mali by ste vedieť, že sa tam niekto priživuje na vašom mene. Pretože nejaký Milan Kenda tam publikuje. Musí to byť nejaký podvodník, inak by ste v rozhovore spomenuli, kde okrem iného publikujete. (…) Tak si sadnite s Mišánkom a spolu s nesorošovcami začnite vydávať Roháča. Je to nielen Vaša príležitosť, ale aj povinnosť.“
Nuž vážený pán Miroslav, musím Vás sklamať mojím zistením, koľko závažných faktov, tabu a súvislostí Vám uniklo. Môj mnohoročný priateľ a skvelý aforista MILAN KUPECKÝ sa veľmi obetavo, za vlastné peniaze a s vlastnou nekonečnou trpezlivosťou, vo viacerých etapách a pod viacerými názvovými variáciami pokúšal vydávať roháčovský reinkarnát, ale zakaždým jeho ušľachtilé úsilie po nejakom čase stroskotalo na nedostatku financií. A do istej miery aj na nemožnosti vyplácať autorom aspoň almužnové honoráre. Zakaždým som s ním úzko autorsky spolupracoval a bez nároku na honoráre som mu posielal nielen moje subžánrovo rozmanité texty, ale aj moje satirické koláže, teda výtvarné konštrukty. Prečo v brutálnom a stupídnom spoločenskom systéme zvanom kapitalizmus nemožno (s výnimkou krátkodychých pokusov) vydávať humoristicko-satirický časopis, to som podrobne vysvetlil nielen v rozhovore pre srbský časopis ŠIPAK, ale aj v iných interview. Pravdaže, je tu svetlá výnimka mesačníka KOCÚRKOVO s jeho pozoruhodne dlhou érou vychádzania od prevratu z roku 1989 podnes, ale tento časopis Majstra MILANA STANA je založený na odvážnej filozofii (tak triumfálnej, ako aj zraniteľnej), ktorú som sformuloval už dávnejšie do troch slov: KAŽDÝ SLOVÁK SPISOVATEĽOM. No aby som nezabudol, vážený pán Miroslav, reagovať na Vašu invektívu o obnovení Roháča za účasti mojej osoby. Už sa tak dávnejšie stalo a trvalo to viacero rokov, bolo to na niekoľko etáp od zrodu po zánik, no nie po boku Vami navrhovaného Mišánka, ale po boku Kupeckého.
Nuž, vážený pán Miroslav, ako už sám vidíte, tejto viac povinnosti ako príležitosti som sa spoločne s nesmierne agilným a nekonečne obetavým editorom, aforistom a publicistom MILANOM KUPECKÝM zhostil po viacerých rokoch oživovaného NOVÉHO ROHÁČA, postupne premenúvaného do ďalších a ďalších názvov. No nemohli sme v tomto absurdnom spoločenskom systéme zvanom kapitalizmus za vlastné peniaze a pri absolútnej rezignácii na honorovanie tieto reinkarnáty Roháča donekonečna produkovať. Ale veľmi sme si „nepomohli“, lebo sme za vlastné peniaze (Milan Kupecký) a bez nároku na honorár (Milan Kenda plus kolektív autorov) po viacero rokov až podnes vydávali tentokrát už internetový časopis HUMORIKON!!! Ocitovaný posmešný odstavec Vášho listu Vás, vážený pán Miroslav, naozaj usvedčuje z principiálnej neznalosti pokusov o znovuoživenie Roháča, ale aj z principiálnej neznalosti súdobých ekonomických tabu pri vydávaní humoristicko-satirických periodík, predovšetkým printových, ale aj internetových. A navyše, vážený pán Miroslav, ak ja nenávidím kapitalizmus, to neznamená, že milujem fašizmus!!! Iba ak vo Vašej patologickej predstavivosti.
A teraz sa dostávame k tomu najpodstatnejšiemu. Ak som vo viacerých mojich rozhovoroch, vrátane rozhovoru pre srbský časopis ŠIPAK, rozprával o humoristicko-satirických ČASOPISOCH, nemohol som rozprávať zároveň o BUMERANGU, lebo som v týchto mojich textoch neanalyzoval TLAČOVÉ PRÍLOHY INÝCH ZÁKLADNÝCH MEDIÁLNYCH NOSIČOV.
BUMERANG je samostatne nepredajná príloha denníka ŠPORT, teda BUMERANG nie je z hľadiska právno-ekonomického štatútu časopisom, rozhodne nie časopisom v pravom zmysle tohto slova. Pravda, zasiela autorom za zverejnené texty honoráre vo výške almužien (vrátane almužien pre mňa). Je otrasne smutným faktom, že v tomto patologickom systéme zvanom kapitalizmus taký vysoko kvalitný, intelektuálny produkt, akým nesporne je BUMERANG pod vedením unikátneho Majstra FEDORA VICA, z hľadiska právno-ekonomického nemôže byť naozaj nezávislým a plnohodnotným časopisom!!! Naopak, závisí od milosti či nemilosti vydavateľa kľúčového nosiča, či sa mu príloha naďalej hodí, alebo už nie. V prípade pupočnej šnúry so Športom to už niekoľko rokov funguje, za čo treba pochváliť vedenie denníka Šport. Ale v minulosti BUMERANG niekoľkí vydavatelia buď nespravodlivo odvrhli, alebo zlikvidovali v spojitosti so svojím zánikom.
Nuž teda tak, vážený pán Miroslav! Ale v niečom máte predsa len pravdu. Naozaj som mal vo všetkých mojich rozhovoroch spomenúť príbeh BUMERANGU. Teda príbeh o tom, ako takýto superkvalitný intelektuálny produkt musí v súdobom kapitalizme znášať submisívny osud samostatne nepredajnej prílohy!

Milan Kenda