Dnes aktuálne slovenský humorista Ján Heinrich

Ján Heinrich patrí medzi známych popredných slovenských humoristov. Dlhé roky pracoval v oblasti lesníctva, konkrétne v bývalých Štátnych lesoch v Žiline, kde momentálne ako dôchodca žije a pracuje. Keďže sa dlhé roky pohyboval v tomto prostredí napísal niekoľko kníh s názvom Lesoviny, ktoré obsahujú satirické myšlienky-aforizmy z tohto prostredia. Okrem toho je autorom mnohých poviedok, humoresiek, epigramov, ktoré postupne zaraďujeme na stránky Humorikonu. Jeho príspevky sa kedysi objavovali v známom celoslovenskom satiricko-humoristickom časopise ROHÁČ, keď predtým dlhé roky mal vlastnú rubriku v Roľníckych novinách. Prinášame niekoľko príspevkov z jeho bohatej tvorby…

Aforizmy

Poviem vám to na rovinu. Ide to s nami dolu z kopca!
Kto ovláda umenie prehrávať, toho už žiadne víťazstvo nezaskočí.
Diplomat je človek, ktorý sa škrabká na inom mieste, ako ho svrbí.
Odvaha je najagresívnejšia forma zúfalstva.
Vernosť je akútny nedostatok príležitosti.
Starých chlípnikov najskôr odhalíte pri horúcej polievke.
Spustila sa s ním vo výťahu.
Návrh prešiel v parlamente mlčiacou väčšinou.
Kto dnes nemá lakte, ten sa musí už len na kolená spoliehať.
Najvzácnejší bude čoskoro človek s ľudskou tvárou.
Najvýstižnejšia satira máva anonymného autora.
Niektorým ide práca od oboch rúk.
Kacírske myšlienky sú ohňovzdorné.
Niektoré denníky sú napojené na informačné stoky.
Čiernemu humoru sa najlepšie darí v bielych plášťoch.
Aj hulvátovi občas ujde slušné slovo.
Po voľbách sa poslanci stávajú nezávislými. Od svojich voličov.
Lídrov by mali balzamovať, aby sa nerozpadli skôr, ako strany.
Nápis na náhrobnom kameni diabetika: Spi sladko! Už môžeš…
Ľudský život je prikrátky na to, aby sme stihli všetko pobabrať.
Nevyslovená pravda je niekedy horšia ako lož.
Najviac ľutujeme hriechy, ktoré sme nestihli spáchať.
Vabank sa hrá najlepšie s prázdnou peňaženkou.
Nie je každý kominár, kto sa so štetkou vláči.
Najviac za nás kričia hluché miesta.
Dnes už nie je vo svojej koži ani hodnotná kniha.
Nenapraviteľní recidivisti by si mali zvyšok trestu odsedieť v parlamente.
Najviac ľutujeme hriechy, ktoré sme nestihli vykonať.
Keď parlament rozpustiť, tak v kyseline sírovej.
Veľakrát je istejšie dívať sa pod nohy, ako dopredu.

Chvíľka u riaditeľa

Nečakane ma predvolali ku generálnemu riaditeľovi. Plný nepríjemnej predtuchy, dotackal som sa na sekretariát. Bol som bledý ako stena, oblieval ma studený pot a triasol som sa ako osika. – Sadkajte si, – zašveholila sekretárka. – Kávičku si dáte? Ponúknutú stoličku som s vďakou odmietol a kávu som vypil na stojáka. Ako v mrákotách som vošiel do riaditeľovej kancelárie. Privítal ma srdečne, ako starého známeho, hoci to bolo naše prvé osobné stretnutie. – Sadnite si do mäkkého, – povedal a žoviálnym gestom ukázal na široké a kožou tapacírované kreslo. – Ďakujem, ja aj postojím, – vyliezlo zo mňa. Riaditeľ zvážnel a zahľadel sa mi skúmavo do očí. Uhol som jeho pohľadu. Zrak mi nevdojak skĺzol na starú, drevenú, rozheganú direktorskú stoličku, ktorá pamätala už celé generácie riaditeľov. Starý to v tej rane postrehol. Bol to lišiak prefíkaný, masťami všetkých režimov mazaný. – Štamperlík si dáte? – spýtal sa a nečakajúc na odpoveď zazvonil na sekretárku. O chvíľu boli na konferenčnom stolíku dva koňaky. – Poškuľujme, poškuľujeme, – povedal zamyslene a uchlipol si z koňaku,- po riaditeľskej stoličke poškuľujeme. – Áno, musím sa ti priznať, – prešiel nečakane na tykanie, – trasie sa tá potvora podo mnou. – Radšej ty, ako niekto iný, – dodal, dorazil pohárik a so záujmom si ho začal obzerať. Kopol som si teda aj ja a stále, stojac, spustil som ódu na jeho nekonečnú múdrosť, odbornosť, dobrotu, prezieravosť, obľúbenosť a nenahraditeľnosť. – Si skromný chlapec, – hovoril otcovsky, držiac ma okolo ramien. – Nájdem pre teba stoličku, akú si zaslúžiš. To boli jeho slová na rozlúčku. Ešte medzi dverami na mňa sprisahanecky žmurkol dodal. – Máš srdce na správnom mieste. Bol som rád. Našťastie, nik naokolo nepostrehol, že hneď od začiatku som mal práve srdce v gatiach…

Pravdorizmy

Daňoví poplatníci pozor! Aj daňový únik treba zakončiť poriadnym blafákom!
Nič tak nevzrušuje, ako holá pravda.
Pravda obyčajne víťazí. In memoriam.
Keby sme mali v parlamente komory, boli by už dávno vyžrané.
Závet je niekedy jediná možnosť, ako rozplakať pozostalých.
Tí, ktorým smrdí robota by mali mať vstup zakázaný aj na úrad práce.
0d choroby šialených kráv sa najviac dištancujú voly.

SENO
Pri pohľade
na ňu, napadlo mi
práve,
ako vonia seno
zaľúbenej krave?

ZBOJNÍCKA
Čo sa tradície týka
hrdí sme na Jánošíka
veď u nás taká obyčaj
ukradni a utekaj!
Kto k nám príde
často vraví –
aha, vykradnuté hlavy!

ROVINKA
Tie čo majú trojky, štvorky,
báť sa veru nemusia,
veď pravda dnes víťazí
u nás predsa o prsia.

Do prievanu

Najviac masla na hlavách majú práve tí, ktorí toho veľa nenamútia.
V kartách a v láske treba vedieť podvádzať tak, aby si všetci mysleli, že máte šťastie.
Ukladajte peniažky do prasiatka! Vychováte z neho poriadnu sviňu.

Nádej umiera posledná

Umiera Nádej. Sedím pri jej smrteľnej posteli, v rukách držím jej bezvládnu, chladnúcu dlaň. Dýcha ťažko, chrčí, v agónii moje meno spomína. Teraz vydýchla naposledy. Zatláčam jej oči. Dobrá to bola Nádej. Všetko mi odkázala v testamente. Odchádzam plný Novej nádeje…

Prehlušené svedomie

Sú v živote chvíle, keď sa treba rozhodnúť. Aj pre mňa nastal taký okamih, vyvstala otázka: Akým smerom sa má uberať môj ďalší život? Radcov som mal naporúdzi hneď troch. Najskôr sa mi rozum prihovoril: – Poď za mojim hlasom a budeš slávny! Pre múdrosť ťa budú oslavovať!-Veď uvidím, – hovorím si, -nech aj tí dvaja ponúknu, čo majú. Potom mi srdce takto vraví: – Môj hlas, to je samá dobrota. Choď za ním a oltáre ti budú za živa stavať! – Načo sú mi oltáre, -dumám a čakám ešte, čo mi svedomie ponúkne. – Riaď sa ty len mojim hlasom, -káže mi svedomie -budeš dobre spávať, aj umierať sa ti bude ľahko! Je mi to ale za ponuku, – pomyslím si a zahľadím na kopec peňazí, horu bohatstva, ktoré sa predo mnou vynímajú…Čuším, v duchu nesúhlasím, ale aj tak sa poberám tým smerom…

Ako sa stal Krtko kontrolórom

Zvieratká v lese na svojom sneme volili kontrolóra. Následne potom, čo už všetky ostatné funkcie boli rozdelené. Pravdu povediac, nikomu sa do toho ani zvlášť nechcelo, hoci odznelo zopár návrhov, ale žiaden neprešiel. Až prišiel na rad Lev, legitímny kráľ zvierat a prehovoril v rámci diskusie. – Zvoľme Krtka, – navrhol akoby bez rozmýšľania, hoci to mal dobre vopred premyslené. A pokračoval: – Ten sa na tú funkciu hodí najlepšie! – A to už prečo? – oponovali v rámci interpelácie ostatné zvieratká. Lev sa postavil na jeho obhajobu argumentami: – Nuž, krtko sa vo všetkom vŕta, pokým všetko nerozvŕta. Až sa dopracuje k správnemu výsledku, pričom k šťastiu mu aj drobné pandravy postačia. A predovšetkým preto, – tu Lev zvýšil svoj hlas – že krtko je slepý ako „patróna“. A tak sa stal Krtko kontrolórom…

Ách, tí starci…

Sedí dedko na lavičke a kŕmi holuby. O chvíľu si k nemu prisadne ďalší starký a vyberie z kešene kúsok chleba. Pomaly ho robí a rozhadzuje okolo seba volajúc: – Náá, pi- pi- pi, náá! Papajte sliepočky moje! Starec, ktorý prišiel pred ním ho začudovane pozoruje až sa mu takto prihovorí: – A či vám už haraší, veď tu široko – ďaleko žiadnej sliepky!? – Nevadí, – odvetí mu ten druhý aspoň holubom viac zostane!

Čakanie na príležitosť

Zastavili ma takí dvaja, vraj, nech sa ku nim pridám. – A načože ma potrebujete ? – pýtam sa. – Ale, potrebujeme tretieho do partie…- prehodia na vysvetlenie. Prehovorili ma šikovne, tak som sa pridal. Tí dvaja sa na seba významne pozreli a posadili sa pohodlne do kresiel. Jedno bolo voľné, asi pre mňa. Tak som sa posadil aj ja. Keď to trvalo už hodnú chvíľu, začalo sa mi to zdať akési čudné. Nuž som sa opýtal: – Prečo tu vlastne len tak posedávame? – Čakáme, kedy príde náš čas! – vravia oni. Sedeli sme tam poriadne dlho. Oni boli trpezliví, zato mňa už mrle žrali. Ani veru neviem, koľko času tak uplynulo. Jedného dňa však nečakane ožili. Pozerali sa jeden na druhého, potom zasa na hodinky. Nevyšlo to! – vraví jeden. Náš čas neprišiel! – pridal sa druhý. Obaja vstali z kresiel a pobrali sa preč. – Počkajte – volám za nimi – a načo ste ma k tomu všetkému potrebovali? – Aby sme sa mali na koho vyhovoriť! Čo by bolo so mnou, keby to vyšlo, to som sa radšej ani neopýtal…

Súboj

Môj sok ma vyzval na súboj. Podľa zaužívaného zvykopráva, ja som mal právo voľby zbrane. Zvolil som si slovo. Veď slovo je zbraň najmocnejšia. Okrem toho, ovládam ho dokonale. Nuž, skromnosť bokom, veril som si. A konečný výsledok? Môj sok odišiel bez škrabnutia. Nedotkli sa ho ani moje najostrejšie, najlepšie mierené slová pretavené z hlbokých a bojovo naladených, navyše po dobre premyslených myšlienok. On sa dokonca ani na jediné slovo nezmohol. Po boji som oľutoval moju nesprávnu voľbu. Radšej som mu mal dať po papuli!

TAM, KDE HLÚPOSŤ KVITNE…

Zavítal som do zvláštnej krajiny. Bola ako rozkvitnutá lúka. Kam len oko dovidelo, samý kvet. Lebo, div sa svete, hlúposť tam kvitla. A darilo sa jej. Hoci nemám rád hlupákov a tiež hlúposť ako takú, je mi tu fajn. Teplúčko, a aj s ľuďmi sa dá vychádzať a vydržať. Navyše, o pár mesiacov príde zima, hlúposť odkvitne, nastanú snáď iné časy, nejako to už vydržím, pomyslel som si. Napokon sa dozvedám, že tu, v tejto krajine po celý rok leto vládne. Hoci prekvapený a tak trocha aj sklamaný, napokon som sa rozhodol že v krajine i napriek tomu zostanem. Vládne tu síce hlúposť, horúčavy, ale zatiaľ sa tu cítim dobre a som veľmi spokojný.

Sentencie

Na konci ruky zákona je nastrčená dlaň.
Lídrov by mali balzamovať, aby sa nerozpadli skôr, ako strany.
Je ľahšie vyhlásiť sa za otca národa, ako platiť alimenty.
Vôbec, prezidenti si svoje vytrpia aj na poštových známkach. Z jednej strany na nich pľujú a z druhej ich otĺkajú.
Spravidla kto neovláda umenie odísť, musí vedieť rýchlo utekať.
Z pohľadu vší je osobná hygiena obmedzovaním osobnej slobody.
Najvyspelejšie víťazia o prsia už na štartovacej čiare.
Na konci ruky zákona je nastrčená dlaň.
V hladovej doline je každý obézny občan podozrivý.
Rada: Ak chcete manžela, ktorý seká dobrotu, vydajte sa za mäsiara.

Ján Heinrich

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments