Dnes aktuálne slovenský humorista Milan Kupecký

Curriculum vitae autora

„Zmysel pre humor som objavil v sebe až po skončení základnej vojenskej služby. Nezainteresovane, keď som začul v rozhlasovej zábavnej relácii otázku Čo je to cirkus? Na ktorú bolo treba vymyslieť vtipnú odpoveď. A keďže som bol aktívnym futbalistom v rodných Šuranoch pohotovo som zareagoval:.. “Keď idú hrať šurianski futbalisti von, tak to je ale cirkus!“ Alebo v čase, keď zorali šurianske futbalové ihrisko ako podklad na vysadenie trávy, takto som to okomentoval: „Konečne sa splnil šurianskym fanúšikom sen. Zorali futbalové ihrisko…“ A potom to už išlo ako po masle. Popri humore som bol najskôr aktívnym dopisovateľom do zábavných relácií a okrem rôznych súťaží som posielal do redakcií aj drobné literárne útvary – myšlienky, zvané aforizmy, ale i poviedky a humoresky a to na rôznu tematiku, vrátane športovej, nielen do printových, ale i elektronických médií. Vďaka tejto dopisovateľskej aktivite som pracoval niekoľko rokov v rôznych redakciách. Najskôr ako športový redaktor v novozámockých okresných novinách, potom ako dlhoročný vysunutý redaktor krajského denníka Hlas ľudu a neskôr v Roľníckych novinách. Po tzv. „Nežnej“ mu ponúkli prácu v Novom Roháči, kde som bol krátky čas aj šéfredaktorom. A keďže časopis, respektíve tento titul skrachoval, ako známy humorista, verný „roháčovec“, som sa pokúsil sa ho zachrániť, hoci márne, vo vydavateľstve Komárňanské tlačiarne. Po jeho opätovnom zániku som sa ako fanatik, pokúsil opäť o nemožné, – vydávať časopis pod názvom Extra Roháč na vlastné náklady, spolu s niekoľkými poprednými slovenskými píšucimi i kresliacimi humoristami, tiež fanatikmi. Avšak opäť márne. Tento dlhoročný profesionálny celoslovenský satiricko-humoristický časopis, do ktorého som dlhé roky prispieval, následne definitívne zanikol. Ako v aktívnom autorovi zostali vo mne už iba nostalgické spomienky a kopa vlastných satirických myšlienok, ktoré som vydal za spolupráce a pomoci ďalších skvelých slovenských humoristov a sponzorov, knižne.“

Takmer humoresky

NOVINÁRSKE „PRÚSERY“

„Prúser“ nie je slovenské slovo, no často sa používa v novinárskej hantírke. Koľko ich novinár „stvorí“ do roka, ťažko vyčísliť, pretože nie všetky sa dostanú na svetlo božie. To platilo vtedy a platí aj dnes. Vyskytujú sa najmä v podobe skreslených informácií, novinárskych kačíc a preklepov. Novinárovi sa zúčtujú obyčajne hneď po vyjdení novín. To sa stávalo na redakčnej porade aj mne a nielen mne. Tie sú akýmsi seizmografom pri hodnotení práce predošlého dňa všetkých členov redakčného kolektívu. Pre redakciu i tlačiareň je nepríjemné, keď sa do textu vlúdi preklep, či novinársky škriatok, alebo novinárska kačica. Uvediem príklad. Raz ss mi „podarilo“ napísať namiesto vpred „vprd“ alebo namiesto vpadli „vprdli“, alebo iné anomálne texty, ako napríklad: „Storočná babička. Nepočuje, nevidí, je pripútaná na lôžko, ale ináč je celkom čulá… Ďalej „Súdruh, nazvime ho Mrkvička, prišiel domov z práce a manželka ho nečakane vítala so slávnostným obedom. Nechýbali ani kvety a šampanské. Dôvod? Manžel v ten deň ako člen bronzovej BSP prevzal odznak a diplom.“ Raz sme v službe pri umiestňovaní dôležitej fotografie na titulnú stranu vyrobili takmer geniálny „prúser“. Odstrihli sme z nej hlavného predstaviteľa a namiesto neho ponechali tlmočníka. Našťastie, vedúci vydania chybu včas postrehol a ušetril nás i seba od možných nepríjemností. Takéto humorné texty sa ako výstrižky, či už z novín alebo obťahov, vždy umiestňovali z vnútornej strany dverí jednotlivých oddelení redakcie, na obveselenie duše povinnosťami a zhonom štvaného redaktora.

TROJSTUPŇOVÁ KONTROLA

Bol som služobne vo vtedajšom novozámockom Mäsokombináte. Príslušný vedúci pracovník bral môj príchod až príliš oficiálne, hoci ako vysunutý redaktor som bol znalý tamojších pomerov. Po zvítaní ma podrobnejšie informoval o uplatňovaní trojstupňovej kontroly (čo bol vtedy hit-výmysel na zabránenie kradnutia, – poznámka autora) v ich závode s tým, že veruže z ich fabriky sa nedostane von nelegálne ani kúsok mäsa a o požívaní alkoholu počas pracovného času nehovoriac. Samozrejme, že ma nepresvedčil, pretože rozkrádanie socialistického majetku mi nebol pojem neznámy a menšie, či väčšie straky boli, žiaľ, v každej výrobnej organizácii. A nielen výrobnej. Niet sa čo diviť, pretože ešte doteraz sa nikomu nepodarilo vymyslieť hrable, ktoré by hrabali od seba a nič výhodnejšie ako krádež, vlastne pardon, obohacovanie sa (čo znie jemnejšie), neregistruje, pretože ak by tomu bolo naopak, ľudia by iste prestali kradnúť…S jeho dovolením som „vyfasoval“ biely plášť a navštívil jednotlivé prevádzky. Sám, bez oficiálneho doprovodu, veď som mnohých tamojších pracovníkov dôverne i menej dôverne poznal. A kam som prišiel (strediská – porážka, výroba a expedícia) som popri získavaní informácií absorboval do seba aj zopár poldecových pohárikov destilátu. Samozrejme alkohol bol nenápadne ukrytý na každom pracovisku. Nechcem tým povedať, že by sa v onom závode vtedy pilo vo veľkom, no kvapka ku kvapke…Až som sa ocitol pri konečnej fáze výroby. I tu už boli pripravené poháriky naplnené destilátom. A na moje prekvapenie i pre spomínaného vedúceho pracovníka, ktorý zabezpečoval trojstupňovú kontrolu. Najhoršie na tom, že sme o sebe nevedeli kde sa v ten čas nachádzame. ba ani to, že máme obaja naliate. Keď vchádzal do miestnosti a ja som mal už veselšiu náladu, pozdvihol som pohárik na zdravie a vyriekol: „Tak súdruh vedúci, na tú trojstupňovú:“ V tom momente akoby zmeravel a od „prekvapenia“ v danej situácii, sa ledva udržal na nohách. Nestratil však duchaprítomnosť a „otočil“ sa o stoštyridsať stupňov. Zároveň pohotovo, kvázi nechápavo krútil hlavou a začal hlava – nehlava „udeľovať“ kárne opatrenia zamestnancom, ktorí počas prestávky popíjali so mnou. Ostatní, okrem nás dvoch (teda mňa a vedúceho) , nechápali čo sa deje, pretože pravdepodobne išlo o bežné praktiky čo som potom pochopil aj ja keď jeden z pracovníkov vyriekol. Citujem: „Ten vedúci sa asi pomiatol, veď ho čakáme a má ako vždy naliate. Keď vedúci nahnevaný opustil miestnosť, krútili všetci hlavami, či sa mu vraj náhodou niečo nestalo. Následne som mal čo robiť, aby som celú vec napravil. Najskôr som vysvetlil pracovníkom o čo ide, čo je vlastne v „hre“ a potom som zašiel za oným vedúcim presviedčať ho, že nič zlé nenapíšem, ba naopak, a že viem ako to aj na iných pracoviskách chodí. Na moje prekvapenie, on si iba húdol svoje, že vyvodí z toho prísne dôsledky a že to nenechá iba tak… Ja som sa v duchu rehotal, hoci zo začiatku mi do smiechu nebolo. Samozrejme, že napokon všetko dobre dopadlo. Keď som sa však s oným vedúcim pracovníkom stretol s odstupom času, skalopevne mi tvrdil, že udelil za ten prehrešok kárne opatrenia, potom ako som „nabalený“ odchádzal z ich podniku a na záver nezabudol zdôrazniť, že u nich „funguje“ spomínaná (nielen podľa mňa -fiktívna) trojstupňová kontrola na sto percent.

AKO SOM „ZACHRAŇOVAL“ CELULÓZKU

Raz sme mali v redakcii výrobnú poradu, kde okrem iného odznel problém Juhoslovenských celulózok a papierní v Štúrove, ktoré mali ohrozenú výrobu v dôsledku nedostatku druhotných surovín. Táto situácia sa ma bytostne dotýkala ako vysunutého redaktora v tomto regióne. Všetci sme spoločne dumali ako na stránkach nášho denníka tejto situácii pomôcť, keď nie inak, (to sme si všetci iba mysleli) aspoň na papieri. Keď „dráma“ vrcholila a čakalo sa na môj fundovaný názor, zrazu sa mi na jazyk ako človekovi so zmyslom pre humor, začala tlačiť vtipná replika, ktorú som aj vyriekol: „Ako pomôcť? Nuž tak, že zvýšime remitendu!“ Okamžite na to nastal rehot na plné ústa tých duchaplnejších a odvážnejších. Tí ostatní, ktorí buď nepochopil pointu, alebo dostali strach, sa ako vždy zachovali opatrníckejšie a s vážnou tvárou a malou útechou pre nich bolo hrobové ticho, ktoré po tomto mojom výroku nastalo.

RACIONALIZAČNÁ DIELŇA

Istý čas sme na podnet nášho nadriadeného stranícko-aparátnického orgánu zavádzali v Hlase ľudu rôzne inovované rubriky. Trebárs „Ľudia na pracoviskách sa pýtajú – zodpovední pracovníci odpovedajú“ (myšlienka to bola dobrá), hoci ja osobne som ju medzi užším kolektívom vtipne „premenoval“ na rubriku „Ľudia sa pýtajú – zodpovední pracovníci sa vyhovárajú“. Ďalej to boli ďalšie rubriky na fiktívnom základe ako „Jeden deň z ušetreného“, „Odborárska miliarda“, „Sami sebe“, ktorú som prezentoval a doplnil výrokom „Sami pre seba“. O týchto umelo vymyslených nápadoch bolo napísať niečo, bolo ozaj umením, pretože podobne ako niektoré ďalšie hnutia v rámci socialistického súťaženia a záväzkového hnutia boli viacmenej iba na papieri a pripomínali mi stavanie vzdušných zámkov. Jedným z hitov boli napríklad aj „Vznik racionalizačných dielní. Na ich margo sa raz v novinách objavila krátka správička od nášho dopisovateľa v tom zmysle, že tam a tam veľmi dobre „funguje“ racionalizačná dielňa. Bol to veľký podnet a tip pre nás, redaktorov, ktorý bolo treba zúžitkovať. Zhodou okolností patril tiež do môjho regiónu. A tak som dostal od vedúcej oddelenia úlohu, aby som napísal o tejto dielni reportáž. Nuž čo, príkaz je príkaz a tak som zavítal do spomínanej racionalizačnej dielne medzi jej pracovníkov. Čo sa potom udialo, vyznelo napokon ako vtip. Privítaniu sa mi dostalo ako sa osobe od pera vtedy, keď ideológia vládla nad peniazmi, patrí. Postupne sme si vypili s vedúcim dielne pohárik, či dva, a ako sa hovorí, zblížili sa. Nasledovalo potykanie si a dôverný dialóg. -Môžem hovoriť na rovinu?- znela napokon otázka vedúceho racionalizačnej dielne. -Samozrejme!- súhlasil som.-Tak, súdruh redaktorko, vec sa má tak. Doteraz sme mali na dverách štítok „Dielňa“, ktorý sme pred niekoľkými dňami zmenili na oznam „Racionalizačná dielňa“. A to je jediná zmena, ktorú sme doteraz urobili…

STOPERCENTNÁ TREFA

V istej materskej škole zabudli projektanti a samozrejme aj vtedajší stavbári na postavenie prístupovej cesty, ktorá k nej mala viesť. Tá súčasná, čo k nej viedla, bola zároveň aj parkoviskom. V skutočnosti to vyzeralo tak, že zásobovacie vozidlá, teda pracovníci, museli tovar vykladať a nosiť niekoľko desiatok metrov od vchodu objektu, hoci často krát z privezeného tovaru „ubudlo“, najmä čo sa týka surovín na je zjedenie. Skrátka, problém ako hrom! Písalo sa o ňom aj na stránkach niektorých novín, avšak k náprave nedošlo. A keďže sa to týkalo regiónu, v ktorom som pôsobil, zostal, ako sa vraví Čierny Peter v mojich rukách a na mojich pleciach, aby som zjednal nápravu. Keď som sa so situáciou oboznámil, navštívil som príslušného pracovníka národného výboru, ktorý mal tieto veci na starosti a informoval som ho o probléme. Ten mi bez rozmýšľania, hoci v podstate nevedel o čo ide, podal približne nasledovné informácie: „Problém poznáme. V spomínanom predškolskom zariadení máme silné ZRPŠ (vtedajšie Združenie rodičov a priateľov školy) a iniciatívu jej členov brigádnicky využijeme. O probléme vieme a už v nasledujúci deň poskytneme na výstavbu náhradného parkoviska mechanizmy a problém tak odstránime.“ Komické na celom prípade bolo, že sa potom v danej veci nič nepodniklo a na druhý deň po interview miestny funkcionár už v skorých ranných hodinách v potu tvári hľadal predškolské zariadenie o ktorom sme hovorili a zisťoval o aký problém vlastne ide, a na ktorý mi tak fundovane odpovedal. Je to dôkaz toho, že na vedúcich miestach boli neraz dosadení protekčne aj takýto kvázi schopní ľudia, ktorí sa vedeli vždy, v každej situácii pohotovo vynájsť, najmä čo sa týka sľubov a výhovoriek. (Napokon, tak o chodí aj dnes – pozn. autora).

Hore je hore…

Už od doby ľadovej či kamennej sú mravec a včela symbolom pracovitosti. Vedeckí pracovníci sa však harkali o tom, kto z týchto dvoch fenoménov je pracovitejší a užitočnejší. Táto téma bola dlhodobým sporom medzi botanikmi európskych vedeckých pracovníkov. Zasadli do sály a sledovali filmovú dokrútku. Darmo, spravodlivosť je spravodlivosť, načim ju objaviť. Svetlo v sále zhaslo. – Tebe je ľahko. Vzlietneš si, poletuješ z kvietka na kvietok, popíjaš si z voňavých kalíškov a zároveň si akoby na platenej dovolenke, – ťažkal si mravec. Včielka mlčala. – Ale čo ja? – pokračoval mravec. – Celý deň sa naťahujem s inventárom, ktorý je odo mňa viacnásobne väčší a ťažší. Znášam domov potravu ako ľudia z fabriky z čias totality…- Chápem, teraz niet čo kradnúť, – prerušila ho včielka.- Vieš, je to drina, bolia ma nohy.- No, no, len si už toľko neťažkaj, – zabzučala včela. – Je tam toho, veď na prácu, ktorú vykonávaš, je vás toľko ako mravcov, prepáč, slížov, po slovensky rezancov v hustej polievke. Znášať domov pre seba, to je veľká motivácia. Mravec mlčal, no po chvíľke provokoval. – Znášaš voňavý peľ a zároveň si na čerstvom vzduchu. So mnou je to na milú kedveš. Už to nie je ako kedysi. – Ale, ale, – protestovala včela. – Vieš, že kvetov ubúda, peňazí je menej, zeleň sa vytráca. Smog sa vznáša nad Zoborom, krídelká nám oťažievajú ako keby boli z olova. Mravec uvažoval. Naskutku. Nemá to ľahké. Včela si lieta, ale veľmi ľahko sa môže stať, že spadne z vášky a bude po nej. Zo zeme sa nepadá. Iba ak funkčne. -Hľa, – pokračovala včielka. – Pozri na tento rajón, ktorý obhospodarujem. Rozlohou je väčší ako ten, nad ktorým lietajú lietadlá leteckých spoločností s chemických poprašovaným materiálom. Hrozí mi smrť, – dodala. Vedeckí pracovníci boli z tohto sporu už unavení. Profesor s briadkou dal povel, aby sa v sále rozsvietili svetlá. Sledovanie filmu bolo prerušené. Bodaj by nie, podávali desiatu slovenských špecialít na švédskych stoloch s ruskou vodkou. Vedci sa sporili. Ktosi navrhol, aby išli do terén, teda sa po konzultácii vybrali na kvitnúcu lúku. Videli bzučiace včielky, usilovných mravcov, ale aj robustný traktor. Nič netušiac zamieril rovno na púpavu, na ktorej sedela včielka, na kopec, kde robotovali mravce. Včielka bleskurýchle vzlietla a už jej nebolo. Mravca prešlo koleso traktora. – A je po pracovitosti, – komentoval túto smutnú udalosť profesor zapisujúci si čosi do poznámkového bloku. -Prečo sme sa teda sporili, páni bratia? – opýtal sa čiperný docent menšej postavy. – Čo má chudák mravec z toho robotovania, čo? Napokon, dnes sa už usilovnosť ako fyzický fenomén nenosí. Navyše vidno, čo je mravec? Nula. -Áno, áno, – podporil docenta mladý adept. – Pracovná a iná perspektíva je taká, je hore, vždy bola, je a bude tá najperspektívnejšia. Je vyššie ako na zemi. Včielka bzučalka si tento dialóg pozorne vypočula. – Majte ma radi, – zabzučala a vyletela k výšinám za pracovnými povinnosťami. – Darmo, hore je hore, páni, poznamenal docent. – Hore sa aj úplatku dočkáš.

Pilulkové filé (dovolenka v roku tritisíc)

Rozhodli sme sa, že tohoročnú dovolenku nestrávime u starej mamy vo Svrčinovciach, ale v inom, modernejšom, atraktívnejšom prostredí, aby nám susedia závideli.Koncom týždňa, v piatok, po jednohodinovej pracovnej smene sme sa celá rodina zišli akože na poradu. Zabalili sme si nafukovacie vaky, zjedli zopár vitamínových tabletiek a hajde. Z bezpečnostných dôvodov sme na našom nafukovacom byte odistili vzduchový ventil B/67. Potom sme kozmickou rýchlosťou, pomocou katapultu sadli na pripravený lietajúci koráb, ktorý v časoch pracovného voľna premával na hviezdnej dráhe. Koráb bol tentoraz pristavený pred našim súkromným oblakodromom. Cieľom našej dovolenkovej cesty boli Konzervohory ležiace v okolí Murgašovho ostrova, ktoré vďaka požiadavke múzejníkov sa ako jediné zachovali z čias Anno Domini 2000, ktorým sa hovorilo králikárne.
Po niekoľkominútovom lete sme sa ocitli na mieste. Pred výstupom na Zem sme si natiahli kyslíkové skafandre. Čierne mraky, podobajúce sa niekdajšiemu fenoménu popolčekov, signalizovali dobré počasie, a to sem prilákalo veľa svetoobčanov z rôznych euroregiónov. Vôkol nás stálo zopár zaparkovaných kozmických korábov a starých helikoptér – ale len ako atrakcie. Z ubytovní bol prekrásny výhľad na Konzervové vŕšky, ktoré sa tu zachovali z predkozmickej doby. Historici uvádzajú, že sa zachovali vďaka niekdajším zmysluplným turistom. Pod nami sa slimačím tempom vinula pestrofarebná rieka hýriaca rôznymi olejovými škvrnami. Z oboch brehov sa k výšinám týčili jedovaté kopce odpadov. Okolo rieky bolo mĺkve ticho. Rieku brázdili tmavočierne tvory, akési živočíchy, pripomínajúce dávne ryby. Kliesnili si cestu žiariacimi lúčmi a hoci mali problémy s pohybom, predierali sa vlnami ako náš praprastarý otec s barlami od kontajnera ku kontajneru. Nad hlavami nám lietali čudesné koráby ťahajúce obrovské cisterny. Okolo nich sa hemžili olovené mraky. Medzi mrakmi pendloval sused Teodor, ktorý mal so sebou robota Felixa, chodil ho venčiť každú pol hodinu. Krátko po vylodení sme sa teda pustili do rekreovania. Manželka sa chcela slniť, alias opaľovať, ale zároveň „opaľovala“ suseda Teodora. Nie som hlupák. Postrehol som, ako veľmi sa tešila samočinným synchrónnym stieračom popolčeka, ktorý som jej kúpil k oslavám jej dvestoročnice. Syn Kleofáš C/33 si medzitým natieral bezpečnostný pancier krémom proti bežnému ochoreniu – rakovine. Popri tom si kybernooptickým prístrojom premietal štvordielny historický seriál „Človek v roku 3 000“. Dcéra Ramóna číslo 47/422 si automatickým sprejom vstrekovala do žíl akýsi životabudič, podobný niekdajším omamným drogám, ako boli mariška, herák a koks, borovička alebo čikuli. Manželka sa po chvíli oddychu pustila do prípravy obeda. Teda obeda. Na stole sa objavilo pilulkové filé podľa receptu našej prababičky Simsonovej zo zámoria. Filé rozvoniavalo a kým som ja išiel po filtrovanú pitnú vodu dopravenú až z Gabčíkova nitrianskym potrubím, filé s oloveným popraškom bolo pripravené na konzumáciu. Oj, či to bola pochúťka! Chcel som repete, ale v týchto končinách to všetko ide cez počítače a tak som radšej hodil rukou, len neviem, či ľavou alebo pravou. Takto nám ubiehali dni a noci. Hovoriť o týchto prekrásnych chvíľach by bolo nosením konzerv na zoborský štít. Po celý čas sme sa cítili výborne. Dovolenka sa skončila šťastným návratom, v prekrásnom prostredí, kde niet ani vtáčika a letáčika, povedal by básnik číslo K/644. Nabudúce sa chystáme navštíviť Panelové hory z doby klokočino-petržalskej, povedal by naslovovzatý archeológ. Hm, sporia sa, či to bola naskutku klokočino-petržalská, alebo škatuľková, resp. králikovo-sídlisková doba. Ale to už nie je náš problém. Nás nemusí zaujímať, či botanici objavili tisíc alebo tritisíc suchých komárov, mravcov či múch. Tie vraj otravovali ľudstvo od čias Pribinu. My, našťastie taký problém už nemáme.

Na úrade

Stretávame sa s ňou ako nezamestnaní i ako podnikatelia. Takmer na každom kroku. Bujnela za socializmu, teraz prekvitá, v súčasnosti má mnoho krycích názvov, ako lobby, klientelizmus, intervencia. Kedysi sme protekciu nazývali honosne-socialistická známosť. A kde sa jej najviac darí? Nuž predsa – v úrade! Pristúpil som k príslušnej referentke ako stránka. Na mene inštitúcie ani tak nezáleží, pretože podobné každodenné horory zažívame všade. -Musíte si so sebou priniesť občiansky preukaz, vodičské oprávnenie, kartu poistenca, potvrdenie z daňového, dôchodkového a sociálneho úradu a úradu práce. Ak podnikáte, tak približne dvadsať patričných príslušných potvrdení a rôznych priznaní vo viacerých vyhotoveniach, – informovala ma hneď pri vstupe do miestnosti za zamrežovanom okienku sediaca bacuľatá, podľa vizáže dobre situovaná pracovníčka, úradníčka. – To všetko, čo ste teraz povedali, som vám predsa priniesol už včera…- No, ale to nestačí. Potrebujeme od vás ďalšie potvrdenia a doklady. Okrem rodného listu, zdravotný preukaz, povolenie od veterinára, ak chováte nejaké zviera, potvrdenie o prevzatí dlhopisu, zaplatení dedičskej dane, potvrdenie od lekára, či ste svojprávny, ďalej zváračský preukaz, potvrdenie že sa znášate so susedom, s manželkou, výpis z registra trestov, zbrojný pas a preukaz zahraničného Juda, ak nie ste Slovák…- Stačí, stačí, – skočil som jej zúfalo do reči,- hovorte aspoň pomalšie, aby som si to stačil nahrať na disketu, keď už nepomáha ani stenografia. – Dobre, len sa nerozčuľujte, nie ste sám, vonku na chodbe takých stránok ako ste vy stoja desiatky… A aby som nezabudla, ďalej musíte priniesť ešte aj potvrdenie o vyplácaní rodinných prídavkov, potvrdenie od všetkých doterajších zamestnávateľov, a ak nie ste zamestnaný, tak potvrdenie a odporučenie akú prácu ste spôsobilý vykonávať, prípadne prineste váš rekvalifikačný preukaz. Na základe týchto písomností vás odporučíme po potvrdenie do nejakej ďalšej výrobnej, alebo nevýrobnej organizácie… – Dosť, prosím vás, lebo mi prasknú nervy… – Len pokojne, mladý pánko… To ešte ani zďaleka nie je všetko. Ak ste náhodou živnostník tak potrebujeme tiež potvrdenie, vrátane hodnoty vášho legálne nadobudnutého majetku, blok o zaplatení registračnej pokladnice a ak ste privatizovali, tak kópiu vašich projektov v troch vyhotoveniach. – Dobre, dobre, ja už skutočne musím ísť, aby som to všetko stihol aspoň do konca tohto mesiaca. – Á … aby ste nezabudli priniesť so sebou tisíckorunový kolok… – Prosím vás, a potvrdenie od milenky nepotrebujem? – dodal som ironicky. – Vidíte, to mi neprišlo na um. Ale pre istotu si aj od nej vypýtajte potvrdenie, že nepotrebujete potvrdenie…

NEPRÍJEMNÉ HRYZENIE

Odvtedy, čo som sa zaregistroval ako podnikateľ a neplatím dane, pociťujem večer čo večer, keď idem spať, akési hryzenie. Čo to len môže byť? Pokúšam sa prísť na to vylučovacou metódou. Pes to nie je! Pes je predsa ako kniha, najlepší priateľ človeka. A napokon, kde by sa aj vzal, hoci dnes žijeme život pod psa. Pri takých vysokých poplatkoch za všeličo, aké nám dala do vienka naša vláda, by som radšej štekal sám. Čo ma to teda hryzie? Preboha, že by to bolo to malé cirkusové zvieratko? Žeby blcha? Nie, ani nápad! Veď čistota je u mňa minimálne pol života a čo sa týka tej čistoty, úspešne periem aj špinavé peniaze. Ďalšie, čo mi prišlo na um v rámci mojich obáv: či to nie je zub času. No vzápätí som si uvedomil, že ten sa prejavuje celkom odlišne v porovnaní s mojimi pocitmi. Človek ošedivie, v lepšom prípade oplešivie tak, že mu nemožno ani vlas na hlave skriviť. To hryzenie, ktoré pociťujem, nie je podobné ani hryzeniu hmyzu, napríklad priadky morušovej, keď si pochutnáva ako bezdomovec na zvyškoch jedla, na malinovom liste. Je to inakší pocit. Ako keď človek robí niečo proti svojej vôli, napríklad počas komunálnych, či parlamentných volieb, keď koná nielen proti svojej vôli, ale i presvedčeniu… prípadne egoisticky iba vo svoj prospech. Lenže, kto už dnes koná inak? Čo to teda môže byť? Dumám ďalej. Čo takto svojvoľne nahlodáva môj pokoj a moje zdravie? Aha, ja hlupák, už to mám! Už mi to nemyslí ako niektorým politikom vo vláde či v parlamente. Veď je to svedomie! Práve to, čo mnohým z nich chýba. A čo teraz? Budem asi musieť navštíviť lekára, hoci naše zdravotníctvo je možno viac choré ako ja. Ale akého? Obvodného? Ten mi tak, pre úsporné opatrenia predpíše nanajvýš acylpyrín. A budem sa počas nočnej mory potiť ešte viac ako doteraz. Pôjdem k špecialistovi, hoci mu budem musieť dať za posledné úspory zo sociálnej podpory úplatok, vlastne všimné. Lenže k akému? K psychiatrovi? Či k chirurgovi? Nie, nemám predsa zlomené srdce… Pôjdem k dentistovi. Aby ma svedomie nehrýzlo, dám si vyhotoviť umelý chrup. A basta.

Na prednáške

Vážení účastníci nášho medzinárodného seminára. Dovoľujem si privítať vás na dnešnom krátkom seminári o vplyve nezdravého ovzdušia na ľudský organizmus. Každý z nás iste vie, či už z tlače, alebo z elektronických médií, aký nesmierne škodlivý vplyv na človeka, respektíve jeho organizmus, majú napríklad výfukové plyny z motorových vozidiel, ktorých na našich cestách neustále pribúda. Varovným signálom sú aj exhaláty, ktoré sa dostávajú z povrchu do podzemia a znečisťujú nielen podzemné vody, ale i rieky a potoky. Nehovoriac o ovzduší, kde smog je dvanásť hlavým drakom, kvôli ktorému sú naše i tak prašné komunikácie miest čierne a vytráca sa z nich zeleň. Víriaci prach na rozkopaných sídliskách nahlodáva tiež naše pľúca. Osobitnou kapitolou je pevný domový odpad, ktorý nežiadúco dekoruje naše okolie, keď technické služby, potkany, dôchodcovia a bezdomovci na všetko nestačia. Zásahy pracovníkov technických služieb miest i obcí sú iba akousi náplasťou na rany, ktoré nám spôsobujú rôzne civilizačné faktory. Všetky tieto neduhy pretrvávajú a ak sa nám ich nepodarí eliminovať, nedostaneme sa ani do Európskej únie, či ako tam hovoríte. Kameňom úrazu je fajčenie. Táto kapitola si však vyžaduje osobitnú pozornosť. O zhubnosti a škodlivosti fajčenia na ľudský organizmus si však pohovoríme po krátkej fajčiarskej prestávke.

Pri telefóne

Limity stanovené majiteľom organizácie sú nízke, preto v súkromných prípadoch treba telefonovať stručne a presne, – informoval nás na výrobnej porade šéf manažmentu. Berte to prosím, ako príkaz! V duchu sme na našom oddelení marketingu ľutovali kolegu Strakuľu. Ten vždy postáva pri telefóne a nikdy nevie, kedy prestať. A keď telefonuje s manželkou, vtedy je nám do popuku. Iba netrpezlivo počúva, počúva, počúva… klopí oči, stokrát opakuje áno, áno, áno… Každému z nás sa sem-tam podarí súkromný hovor pred majiteľom takpovediac „zašiť“, povýšiť ho na služobný, no Strakuľovi nikdy. Je prosto dobrák. Aj minule. Kolega ho vyvolal z výrobnej porady do susednej miestnosti a oznámil mu: volá manželka! Skočil ako obarený. Opäť sme sa započúvali cez tenkú panelovú stenu do ich dialógu (hoci sa to nesluší), ktorý bol vlastne monológom. Na naše prekvapenie, monotónne „áno“ prerušilo rázne odporovacie „nie!“ Neverili sme vlastným ušiam, takmer sme zmeraveli. Spozornel dokonca aj vedúci oddelenia, člen podnikového manažmentu, ktorý viedol poradu. Do jej ukončenia sme sa nedokázali sústrediť na nastolenú, prerokovávanú problematiku, ktorá súvisela s obchodom. Hoci zaťažený úlohami, vŕtalo nám všetkým v hlave, ako sa Strakuľa odvážil svojej zákonitej polovičke, čiže manželke povedať „nie“. Kde vzal toľko odvahy? Rozuzlenie prišlo, keď sme sa okolo neho zhŕkli ako kŕdeľ husí a zasypali ho zvedavými otázkami. Sklamanie však bolo na našej strane, keď Strakuľa po kratšom váhaní zo seba „vysypal“: -Povedal som jej „nie“ vtedy, keď sa ma manželka opýtala, či som ešte pri telefóne, a či sa mi ešte nezunovalo počúvať ju…

Čaro futbalu

Hovorí sa, že tí, čo vošli do histórie, obyčajne za to zaplatili životom. S futbalistom Lojzom Kopačkom to bolo trochu inak. Bol vášnivým hráčom Družstevníka Pažiť. Pamätá si aj dátum svojej svadby iba podľa derby zápasu Pažiť – Zajíčkova lúka, keď rozhodca iba s námahou unikol rozvášneným divákom do Zajíčkovej kukurice vysadenej povedľa ihriska. Ergo, nič nového pod slnkom. – Dnes pôjdem s tebou na futbalový zápas, – povedala mu jedného dňa po sviatočnej omši jeho polovička (či tri štvrtinka?) Amálka. Lojzo sa okúňal. – Anciáša tvojho, som zvedavá, čo je to za šport, keď chlapi sú kvôli tej loptičke takí pojašení,- trvala na svojom. – Dobre,- súhlasil napokon Alojz,- práve dnes hráme zápas so susedným Podzámečkom. Na jeseň nás na ich ihrisku poriadne dokopali, nuž, máme im čo odplácať,- vystatoval sa,- nech ti vystrojenie netrvá dlho, ako keby sme išli do cirkusu, hoci občas sa futbalový zápas podobá aj aréne pod šapitóm, – dodal. Keď prišli na ihrisko, na Pažiti sa práve skončil predzápas. Po krátkej prestávke obe mužstvá vybehli na ihrisko. Hľadisko ožilo. Najmä starý a skúsený Milan Mentel, ktorý vše zabudol na móres a volil taký slovník, že dospelí museli deťom uši zapchávať, ale mal postreh ako sám Dodo Rajman alebo taký Stacho. – Sudcovi mrkvu! Fuj sudca! – bolo počuť hneď na úvod a podobné výkriky sa stupňovali. Nielen na strane domácich, ale hostia z Podzámečku sa tiež harašili. -Nebojte sa, do nich, do nich! – zakričalo zopár skalných. – Doma im to zrátame, – ozval sa starý Mentel. Odrazu sa objavil dym. To hostia zapálili čerstvé okresné noviny. Tým dali jasne najavo, že ich mužstvo „horí“. Domáci vytiahli starý zaprášený transparent s heslom: Dnes sú u nás hody, nedáme vám body! V trinástej minúte sa hosťom nečakane podarilo streliť gól. Stalo sa tak vtedy, keď útočník odkopol bezradne loptu v snahe zbaviť sa jej. Vtedy, ako na potvoru, zafúkal vietor a odvial loptu do siete. Gól znamenal nielen vedenie, ale bol aj signálom k obojstranným šarvátkam, ktoré trvali do konca zápasu. Z takejto mixáže mal aký-taký úžitok iba rozhodca. No takýto mišmaš by sotva komentoval objektívne aj samotný a slávny Gabo Zelenay. Rozhodca napokon rafinovaným spôsobom zvrátil zápas na 2:1 pre domácich. Tak si vlastne zachránil svoju ľudskú kožu. – Ako sa ti páčil zápas? – opýtal sa Lojzo svojej manželky v krčme po stretnutí u Stoklasa. Povzdychla si.-Neviem,-konštatovala rozpačito, ale pravdivo Amálka. – Vieš, že som nesledovala hru, no tá bitka bola super. Ako keby som pozerala v televízii americký film. – Na budúce pôjdeš znova? – opýtal sa Lojzo. – Pôjdem,- prisvedčila, – ale vyšívať čepiec susede Zuzane. Lojzo si mädlil ruky.

Nechápavý

Vedúci oddelenia akciovej spoločnosti Párky-Dárky, s.r.o. mi ako obchodnému partnerovi dlho nevedel porozumieť. V jeho očiach som vyzeral ako obyčajná radová stránka, ktoré zažil v časoch totality ako vedúci nomenklatúrny káder podniku neúrekom. Nech som hovoril Piovarčimu čokoľvek, len krútil očami, pregĺgal sliny a mykal plecami. Keď som ho navštívil, vždy som sa presne vyjadril, čo v rámci legislatívy od neho potrebujem. Stačilo, aby mi dal príslušný formulár, na ktorom by sa naša spoločnosť mohla oficiálne uchádzať o príslušný tender. Keby mi žiadosť podal, tým by bola z jeho strany moja požiadavka splnená. On nie a nie ma pochopiť. Hľadel na strop, potom na palmu v kvetináči, na oblok… Pri vysvetľovaní som si občas pomáhal aj rukami a nohami, on však nie a nie mi porozumieť. – Priateľko, takýchto stránok ja tu mám denne celé desiatky. Ide mi hlava prasknúť. Nehovoriac o tých, ktorí prídu s požiadavkou vybaviť si certifikát. Takmer sa môžem zblázniť, pochopte,- horekoval a ušubranou vreckovkou si utieral čelo. – Moja požiadavka je len maličkosť, – prosíkal som. – To môže každý… – nedopovedal. Šetril si slová. Všetky moje gestikulácie, zvyšovanie a znižovanie hlasu až na brumendo, boli márne. Už-už som chcel rezignovať, ale čosi ma pomklo konať. Vo vrecku som mal pripravenú obálku s tým, že ak by bolo treba… Tá chvíľka napokon prišla. Pravou rukou som siahol do vrecka môjho saka. Piovarči sa zalizol. Vybral som obálku a posunul ju šikovne popod nos vedúceho tak, aby tento výsostný akt bol najmenej nápadný. Aby to vyzeralo, že nič sa nedeje. Piovarčimu naskočil nastrojený úsmev. Ihneď sa mu vyjasnilo. Pochopil, múdra hlava. V očiach sa mu dodatočne zaiskrilo ako žiara na vianočnej prskavke. -Konečne, že ste pochopili,- zašvitoril ako nežná krásavica, – veď aj mám nadriadených… O podsunutej obálke však nepadlo ani slovko. – Pán vedúci, to ste mohli hneď povedať, – namietal som. – Pane, ak chcete, aby sa auto dalo do pohybu, musí dostať benzín. – Niektorým stačí nafta. – No vidíte, ale bez pohonných hmôt sa vám auto nepohne,- nabádal, ako keby sa ospravedlňoval. Neviem, či mu mám povedať, že dolu brehom pôjd samospádom každé auto, keď ho posotíme. Aj stará barabizňa. – Viem, čo si myslíte,- poznamenal, ako keby čítal moje myšlienky. -Tu ale niet nijakého brehu,- dodal. Bodaj ho, vravím si, myšlienky čítať vie, nie je škoda, že má len takú malú funkciu?

SKOROMONOLÓG

-Alfréd! – vieš na čo som si spomenul?- oslovila ma manželka Arana počas dovolenkového ničnerobenia, keď sme obedovali, jednoducho v čase, ktorému u nás hovoríme familiárne chvíľka poézie -Chcem ti povedať, že som si všimla, že v ostatnom čase na teba priatelia akosi zabúdajú… – To vieš! –chcem sa ohradiť, ona však pokračuje nepúšťajúc ma k slovu: – Dovolenkové obdobie beží v plnom prúde a ty si doteraz nedostal jedinú pohľadnicu, jediný pozdrav a to nielen zo zahraničia, ale ani z tuzemska…- Dobre, lenže,…snažím sa prerušiť jej monológ no nedarí sa mi. – Vydrž ešte nech to dopoviem, – pokračuje moja nežná polovička: – Je to prvý raz, čo pamätám, že ti nik z tvojich bývalých priateľov ani len nezavolal, neponúkol prežiť spoločne dovolenku… – Dobre, lenže,… – Aké lenže ? – zvyšuje obrátky manželka, – bolo leto a predseda družstva nikdy na nás nezabudol a zaslal po svojom šoférovi debničku melónov… A ty si koľkým že, ako protislužbu, vybavil zasa ich problémy. Tomu syna protekčne na vysokú, inému zasa najvýhodnejší investičný privatizačný fond, nehovoriac už o protekciách na holandských dražbách počas veľkej privatizácie. Niekedy som mala o teba vážne obavy, či príliš neriskuješ. A to más za to odmenu, že si na teba nik ani len nespomenie?! – Ach, drahá, predsa ma len nechaj dohovoriť… A čože ty máš sklerózu, alebo si sa načisto pomiatla? Nevieš, že už som dva mesiace na dôchodku a vzdal som sa všetkých funkcii…

JOZEFKA

Ešte nedávno evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie na úrade práce a poberala „žobračenku“. Preto som jedného pekného dňa, hoci bolo pod mrakom, požiadal Jozefku o ruku. Súhlasila! A tak hneď po svadbe som je pomohol zamestnať sa v našej akciovej spoločnosti. Nebol to problém, pretože sme si v nej žili ako jedna rodina. A to nielen obrazne, pretože švagor bol generálnym riaditeľom, sestra riaditeľkou odbytu, dedo vrátnikom a svokra manažérom pre styk s verejnosťou. A tak by som mohol menovať, a po najteplejšie miestočko- kuriča, ktorého prestavoval sused Kleofáš zo sprivatizovanej štvorbytovky. Jozefka začala u nás ako upratovačka, s platom desaťtisíc brutto. -Na začiatok je to dobré, . presviedčal som ju, hoci sekretárka Anča má raz toľko. – Musíš to pár dní vydržať, aby to nebolo také okaté. – chlácholil som ju. Platy sú síce u nás vysoké, no netreba zabúdať, že sme akciovku založili v čase, keď mala desaťmiliónový dlh a dnes je sekera ešte väčšia, – dodal som akoby na ospravedlnenie. Navyše, nechcel som situáciu sťažovať švagrovi, ktorý práve v tom čase znižoval stav pracovníkov. A tak všetky pracovné miesta boli limitované. Kedysi sa dalo pracovníka preradiť do „ERKY“, lenže kde tie lanské socialistické snehy sú…? – A s dochádzkou do roboty si nemusíš robiť starosti, -snažil som sa jej vysvetliť situáciu vo firme. Jozefka pochopila. Veď časy sú čoraz zložitejšie a roboty niet. Preukázala tak voči mne vzácnu skromnosť a trpezlivosť. Ale, ako som sa neskôr presvedčil, aj ambície. Keď som ju ako-tak postavil na nohy, začala sama robiť prvé krôčky, priam skoky… Jej frontálny nástup smerom „hore“ som začal pociťovať každý deň na vlastnej koži, a to nielen na pracovisku, ale i doma. Kým ona absolvovala rôzne domáce i zahraničné cesty, ja som doma varil, pral, žehlil… Nielenže som sa, chlapisko ako hora, dostal pod papuču, ale po finančnej afére a odchode nášho švagríka z riaditeľskej funkcie sa Jozefka dostala na jeho miesto. Miesto generálneho riaditeľa. – Požiadala som o rozvod, – povedala mi pred pár dňami ešte stále moja zákonná polovička. Bola to pre mňa, iste uznáte, horká pilulka. Napokon som všetko pochopil. Najmä po tom, čo som si ako film premietol fragmenty z nášho manželského i pracovného spolužitia. Dúfam, že mi nebudeš robiť problémy s rozvodom, – nezabudla mi povedať Jozefínka deň pred tým, čo som dostal predvolanie na rozvodové konanie. Apropo, – pokračovala, – mohol by si zároveň požiadať o rozviazanie pracovného pomeru. Dostaneš päťmesačné odstupné, veď vieš ako sa to robí. Bolo by predsa nevhodné, aby sem boli na jednom pracovisku. Ale nemaj obavy, nezabudla som ani na teba a myslela som aj na tvoju budúcnosť. Našla som ti v susednej akciovke lepší flek a aj plat budeš mať vyšší, raz taký ako doteraz. Budeš zastávať funkciu ekonomického riaditeľa. Hovorila som o tom s Jožkom, pardon, s tamojším riaditeľom, ktorého Miško z Fondu národného majetku dosadil do funkcie. Ten Miško, ktorý nás občas navštevoval a pred pár dňami ma požiadal o ruku…

PRERUŠENÝ MONOLÓG

-Limity sú nízke, preto treba telefonovať iba v súrnych prípadoch – znel príkaz. V duchu sme najviac ľutovali kolegu Strakulu. Ten vždy postáva pri telefón a a nikdy nevie kedy má prestať. A keď telefonuje s manželkou, vtedy je nám do popuku. Iba trpezlivo počúva, počúva, počúva… Klopí oči, stokrát opakuje áno, áno, áno… Každému z nás sa sem-tam podarí súkromný hovor „zašiť“, povýšiť ho na služobný, no Strakulovi nikdy. Je prosto dobrák. Aj minule. Kolega ho vyvolal z výrobnej porady do susednej miestnosti a oznámil mu : volá manželka! Skočil ako vystrelený. Opäť sme sa započúvali cez tenkú stenu do ich dialógu (hoci sa to nesluší), ktorý bol vlastne monológom. Na naše prekvapenie, monotónne „áno“ prerušil odporovacím „nie“. Neverili sme vlastným ušiam, takmer sme zmeraveli. Spozornel dokonca aj vedúci oddelenia, ktorý viedol poradu. Do jej ukončenia sme sa nedokázali sústrediť na prerokovávanú problematiku. Vŕtalo nám všetkým v hlave ako sa dokázal odvážiť povedať manželke „nie“. Toľko odvahy?! Rozuzlenie prišlo, keď sme sa okolo neho zhŕkli ako kŕdeľ husí a zasypali ho zvedavými otázkami. Sklamanie však bolo na našej strane, keď Strakula zo sala „vysypal“…povedal som „nie“ , keď sa ma manželka spýtala , či sa mi nezunovalo počúvať ju.

PAPIERIK

V to sobotné ráno som sa nezobudil na zvonenie budíka. Zo spánku ma vytrhol buchot môjho suseda, ktorý prášil pred domom koberec. Údery boli neobyčajne silné, pretože prenikli cez zatvorené okno až k mojej posteli. Ich intenzita sa stupňovala a nepríjemný buchot ma znervózňoval. Podišiel som k oknu. Sused na prvý pohľad vyzeral ako pomätený. Raz pozrel na zem, v zapätí na koberec, nasledoval náprah a rana ako z dela. Tieto úkony sa periodicky opakovali s menšími prestávkami. Keď som sa lepšie prizrel, uvidel som na zemi pred susedom ležať akýsi kúsok papiera, na ktorý pred každým úderom upriamil pohľad. Čo sa načisto pomiatol, pomyslel som si. Veď za ten čas by vyprášil nielen koberec, ale i prašivého psa. Natiahol som si tepláky, papuče a vybehol som von. Hnala ma zvedavosť, no najmä tajomstvo pred susedom ležiaceho papierika, kvôli ktorému mláti do koberca hlava-nehlava. Sused na môj pozdrav nereagoval. Nadviazať s nim rozhovor bolo nemožné. Nedal sa vyrušiť zo svojej činnosti, a so zlostným výrazom v tvári tĺkol do koberca ďalej. A keď som sa už chcel vzdať, náhodou som svoju pozornosť upriamil na ležiaci papierik. V tom momente mi bolo všetko jasné. Od tej chvíle som začal suseda chápať a opantal ma súcit. Uznanlivo som pokrútil hlavou, potľapkávajúc ho po ramene. Vypadnutý papierik z koberca nebol obyčajný papierik. Bola to fotografia jeho svokry, ktorá sa na neho pozerala z okna po celý čas svojím typickým prísnym pohľadom.

Z humoristickej dielne

A F O R I Z M Y

Nesprávajme sa k prírode macošsky. Ťažko sa nám bude žiť ako sirotám!
Dnes už neexistuje lacný humor. To sa nám iba zdá z výšky honorárov.
Som ako malé dieťa. Stále sa hrám so slovnými hračkami.
Humor možno prirovnať k automobilu. Zle je, keď nás prejde.
Inovované príslovie: Nalejme si čistej, pitnej vody!
Predsavzatie mnohých dnešných juniorov: Keď vyrastiem, budem milionárom.
Balík opatrení sa netýka tých, čo sa už stihli nabaliť.
Najhoršie je, ak vodič začne hovoriť z cesty.
Zle je, ak sa človek stane koňom svojho koníčka.
Dnes už každý z nás myslí po novom. Na seba.
Najťažšie sa čerpá zo studnice múdrosti.
Niekedy viac bolí strata peňaženky ako rozumu.
Padli sme vraj na kolená. Nuž čo nám potom zostáva, iba sa modliť.
Najťažšie je žiť v koalícii s manželkou.
Nekrič hop, lebo ti určia limit.
Bledšia ako mesiac je ľudská závisť.
Chlebodarcom lichotí pochlebovanie.
Keby kvitla hlúposť a závisť, nesťažovali by sme sa na nedostatok zelene.
Sú pracoviská, kde je nižší plat ako životné minimum.
Ej, kam sa podeli tie zlaté časy, keď sme mali dôvod nadávať iba na manželstvo, futbal a počasie?!
Banky netreba ozdravovať. Stačí do nich iba vložiť peniaze.
Rada: Nebuďte nervózny, nemusí každý vedieť, že nemáte nikoho za sebou.
Poslancom je relatívne ľahko schváliť minimálnu mzdu a výšku dôchodku. Horšie by bolo, keby z toho museli žiť.
Tešiť sa možno aj z neúspechu. Iných.
Niekedy sa až pri pitve ukáže, čo je skutočne v nás.
Nedopusťme, aby naša ekonomika išla dolu vodou. Veď takmer všetky rieky sú znečistené.
Pomaly bude občan platiť aj za svetlo božie.
Neviem čo vidíme za tým zahraničným kapitálom? Bol tu Marxov a neujal sa.
Kľúčové problémy najľahšie zdolávajú zlodeji.
Nič netrvá večne. Iba privatizácia u nás.
Niektorí ľudia majú problémy s chrbticou od práce, iní od prílišného poklonkovania.
Kvôli slnečnej erupcii sa mnohí vzdali myšlienky dostať sa na výslnie.
Zaujímavé, mnohí nemajú ani horolezecký kurz, ani hudobný sluch a pritom nám lezú a brnkajú na nervy.
Oveľa ľahšie je viesť auto, ako firmu.
Lepšie, ak vás kopne múza, ako keď vás vykopnú z práce.
Morálnemu víťazovi sa neujde miesto na stupienku víťazov.
Niekdajšiu deľbu práce vystriedala deľba peňazí.
Žiaľ, niektorí ľudia si svoju neschopnosť zamieňajú za osud.
Kedysi kosák a kladivo, dnes širák a žobrácka palica.
Súdiac podľa prania špinavých peňazí sme veľmi čistotný národ.
Pozmenené porekadlo: Politik, ktorý šteká, nehryzie!
Kedysi sme okrádali štát. Dnes jeden druhého.
Euro: Bože, ako hlboko som kleslo!
Máme oveľa viac tunelárov ako tunelov.
Ako homo sapiens sme najdokonalejším tvorom na Zemi. Vieme zo seba robiť opicu, somára, ba i vola.

Priviate vetrom

Som proti nemiestnym otázkam. Najmä v referende.
Najčastejšie sa stráca historická pamäť.
Judášske groše sa najčastejšie vyplácajú v tvrdej mene.
Čistý príjem možno vypočítať aj zo špinavých peňazí.
Žiaľ, veľa hlavných akcionárov má vedľajšie záujmy.
Pri predpovediach viac verím meteorológom ako politikom.
Najviac nás zamestnáva nezamestnanosť.
Nedá sa svietiť? Žiaľ, nedá sa svietiť!
Po vyšliapaných chodníčkoch sa chodí viac ako po širokých cestách.
Pozmenené príslovie: Mýliť sa je výčapnícke!
Aký kontrast: Z horúčkovitého zbrojenia – studená vojna!
Obľuboval také menu – silný nápoj, slabú ženu.
Móda nedokáže kráčať tak rýchlo, aby za ňou nestačili ženy.
Aj alkohol je iba pre tzv. vnútornú potrebu.
Z politického kapitálu chudoba nevyžije.
Podľa novely liečebného poriadku sa vraj budú musieť nosiť klobásy do lekárskej komory.
Jedine pivári sa dožili svetlej budúcnosti.
Závidím slimákovi. Nemôže sa stať bezdomovcom.Viac ako turistické pochody vyčerpávajú tie myšlienkové.
Žiť plným životom – na to treba plné vrecká.
Prijateľnejšie je kopnutie múzy ako vykopnutie z práce.
Niektoré športové zápolenia sú vraj vopred rozhodnuté. Načo sa potom hrajú?
Únik informácií sa našim štátnym inštitúciám darí zistiť až potom, keď o ňom už aj vrabce na streche čvirikajú.
Keď už chce nejaká politická strana staviť na nejakú kartu, tak nech nie je falošná.
Dnes sa toľko politikárči, že nemusíme nadávať už iba na počasie.
Dedinský futbal pomaly zaniká. Plochy ihrísk podliehajú reštitúciám.
Boli časy, keď sme využívali bohaté teoretické skúsenosti tak, že sme prakticky nič nerobili.
Človek si najviac poškodí chrbticu vtedy, keď nevie, ku ktorej strane sa má prikloniť.
Mestá sa natoľko zblížili s obcami, že nevidieť rozdiel v počte malomeštiakov.

Milan Kupecký
—————————————————————
PODPORTE nezávislé médium Humorikon – jediné slovenské internetové médium svojho druhu ľubovoľnou finančnou čiastkou! Všetok obsah na týchto stránkach je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie jednotlivých strán. Máme veľa nápadov ako sa neustále zlepšovať a ponúkať vám naďalej čo najkvalitnejší žurnalistický obsah. Pod hlavičkou slovenskej pôvodnej satiricko-humoristickej tvorby sú to všetky literárne žánre, vrátane humoresiek, rozhovorov, fejtónov a drobných literárnych útvarov. Prirátajúc informácie z rôznych podujatí! Kultúra na Slovensku je v závese a satira a humor sa dnes ako žáner objavujú v médiách iba ak sem-tam sporadicky. Hoci existujeme iba niečo vyše roka, bez vašej pomoci čitateľov a autorov sa ďalej nepohneme.
Mimochodom, zaznamenali sme už vyše 35 000 vzhliadnutí a obsahom je zaradenie za vyše ročné obdobie približne 1510 príspevkových strán od desiatok popredných slovenských i zahraničných autorov, profesionálnych humoristov, tvorcov duchaplného slova a vtipnej karikatúry!

Je tu možnosť ako nám pomôcť aj formou inzercie a reklamy. Na to vám vystavíme daňový doklad!!!

Ak nám chcete pomôcť skvalitniť noviny, respektíve podporiť slovenskú kultúru v oblasti humoru a satiry, ako i kvalitnú žurnalistiku, máte možnosť poukázať nám legálne 2% z dane na podporu Humorikonu. Sme riadne evidovaní na daňovom úrade. Prípadne telefonický kontakt: 0907 905 537.
Potrebné údaje: IČO: 42120977
Súpisné orientačné číslo: 1723/3

Môžete tak urobiť i prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499

Ďakujeme!
———————————————————————————————————————

0 0 votes
Article Rating
Subscribe
Notify of
guest

0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments