Krátke literárne príspevky do Humorikonu na relax a zamyslenie nám poslal náš stály prispievateľ a jeden z najproduktívnejších a najlepších slovenských autorov:
Morality a iné hity
Aký je rozdiel medzi Pánom Bohom a manželkou poručíka Columba? Principiálne žiadny: Všetci o nich rozprávajú, ale nik ich nikdy nikde nevidel!
Nebo si predstavujem ako servírovací stolík, za ktorým budem pojedať malinové rezy so želé, popíjať alžírsku kávu a k tomu ako bonus mi budú hrať skladbu „Cesta“ v podaní Marty Kubišovej. Ale to si viem občas zabezpečiť aj sám v pekle našej demokracie.
Tak ďaleko od mora má nejeden našinec tak blízko k pirátstvu – na našich cestách!
Rúško dočasne vytislo z mainstreamovej tlače sústavne ohovárané Rusko.
Ako tie roky letia, som čoraz popletenejší. Začínajú byť pre mňa charakteristické dve rany jednou muchou.
Dve muchy jednou ranou? To je zázrak! Bližšie k realite má pokus zabiť jednu muchu stovkou rán.
Odkaz doby je jasný: Ak si nebol televíznym zabávačom, nemôžeš byť prezidentom, ak si nebol predavačom drog, nemôžeš sa uchádzať o post premiéra.
V totalite ho nenútili vstúpiť do komunistickej strany, lebo vedel prešibane predstierať, že mu šibe.
Tára o prosperite vlasti, no predovšetkým vlastne vlastní.
Loď stroskotala z objektívnych príčin: Strážca majáka mal asanačný deň kontrolovaný admiralitou.
Nanebovstúpenie sa odkladá, lebo nedošli pozorovatelia z pekla.
Naozajstní chlapi sú objaviteľmi až do smrti! Jablko poznania usilovne hľadajú v pekných ženských kolenách.
Škvrny na mojich posudkoch v totalite pochádzali našťastie iba z kádrovníckych káv.
Epigramáž
Spomienka na privatizáciu
Jajže, Bože, strach veliký,
vpadli dravci na podniky!
Chudák podnikateľ
Chudák našský podnikateľ.
Koľkí doňho zaryjú!
Musí živiť svojich blízkych.
K tomu ešte mafiu.
Výstraha pre Greenpeace
Z betónovej lobby chlapi
sú sťa strelení.
Raz zalejú do betónu
všetkých zelených.
Hymna bytových maliarov
Celé dni sme na rebríku,
natierame republiku.
Preto naše inkaso
inšpiroval Picasso!
Odchádza šerif
Odchádza šerif z podniku,
od whisky pohľad kalný.
Odovzdal mladým poznatky –
s výnimkou sexuálnych.
Jedovatá zdravoveda
Čmáranina v čakárni dentistu: Všetci sme odsúdení na elektrické kreslo!
Dermatológ sa nesmie dívať pacientom pod kožu. Internisti by to vnímali ako prekračovanie kompetencie.
Dve veci ľudia zvyčajne neradi ukazujú: chudobu a chorobu. Ale o tej druhej stále rozprávajú.
Chirurgovia žijú predovšetkým z chýb internistov a znalostí röntgenológov.
Choroba je zákerná: u pacienta sa hlási, pred lekárom sa skrýva.
Keď pesimista vidí okolo seba ľudí v bielom, hneď si predstaví príbuzných v čiernom.
Kedy už konečne prenecháme krviprelievanie výhradne transfúznym staniciam?
Kto okrem gynekológa môže ihneď po zistení nacionálií vyzvať krásku, aby sa vyzliekla?
Liečba modernou slovenskou hudbou sa môže skončiť trvalým ohluchnutím. Alebo ohlúpnutím.
Máme prostriedky proti sepse. Čo však užiť proti skepse?
Moderní šamani namiesto masiek hrôzy nosia masky dôstojnosti.
Nahadzovaním kilogramov sa zhadzujeme.
Nerozlišovanie protekčných detí celebrít od ostatných môže pediatra priviesť až k psychiatrovi.
Nezáviďme röntgenológom! V živote urobili množstvo snímok, no nemôžu z nich usporiadať súbornú výstavu.
Otvorenej povahe hrozia ťažšie komplikácie ako otvorenej zlomenine.
FEJTÓN
Vždy si mali čo povedať
Nikdy nezabudnem na dialógy môjho kamaráta, iniciované z terasy jeho chaty a adresované susedom, ako aj iným známym pútnikom, kráčajúcim po lesnej ceste pred chatou. Dialógy sa odvíjali bez ohľadu na to, či pútnik kráčal po ceste nahor, alebo nadol. Rečniť začínal vždy kamarát, ktorý vybehol z útrob chaty na terasu vtedy, keď cez oblok uzrel kráčať po ceste dajakého známeho.
„Tak čo, idete? Idete?“ sondoval kamarát.
„Hej veru, idem, idem!“ upresňoval pocestný.
„Dobre robíte, že idete!“ povzbudzoval ho kamarát.
„Tak veru, moja reč. Ale už musím ísť!“ živo reagoval pocestný.
„Majte sa dobre, sused!“ zaželal mu kamarát.
„A vy tiež, sused!“ revanšoval sa pocestný.
Nuž , rozprávačský klenot sťaby zo slovenskej umeleckej prózy. V týchto chatových dialógoch dochádzalo iba k drobným, nepodstatným zmenám v niektorých slovíčkach. Vyššie uvedený slovný model vcelku vystihoval všetky dialógy, ktorých som bol poslucháčom. A tie, čo som nepočul, upodozrievam z toho, že zneli rovnako.
Raz, keď sa môj kamarát po takomto kontaktovaní pútnika vrátil do obývacej izby chaty, podrobil som ho nemilosrdnej kritike. Vytkol som mu, že všetky vety, ktoré použil, boli nanič. Nemali nijakú informatívnu hodnotu! Kamarát nezabudol zdôrazniť, že ani vety toho chlapíka na ceste nemali nijakú informatívnu hodnotu, takže sú si kvit.
Pokračoval som otázkou, či mu nie je ľúto vlastných hlasiviek, keď mu už nie je ľúto cudzích hlasiviek, na vykrikovanie bezobsažných viet. Áno, vykrikovanie, lebo z terasy sa na lesnú cestu nedalo došepkať, ba ani len pritlmene dovravieť. Kamarát ma ubezpečil, že mu nie je ľúto hlasiviek na jalové vety, lebo úlohou týchto viet nie je niesť a odovzdať nijakú informáciu, ale len podporiť dobré medziľudské vzťahy. Dialóg medzi ním a pútnikom prebieha preto, aby signalizoval obojstranný záujem človeka o človeka, aby dotvrdil fakt, že sa vidia, že sa chcú vidieť a že sa radi vidia, ba aj to, že sa rešpektujú.
A že si majú čo povedať! – dodal som ironicky ako nevďačný a bezcitný hosť na chate kamaráta. Ale hostiteľa moja jedovatosť nezviklala. Pripomenul mi, že by nebolo zdravé, keby spolu dobre vychádzali iba ľudia, ktorí si majú čo povedať. Svet by bol samý konflikt, povedal, lebo tí, čo si majú čo povedať, zvyčajne na to nemajú čas. Ale tí, čo si nemajú čo povedať, majú spústy času a ustavične sa nudia, takže nachádzajú rozptýlenie v tom, že iným križujú cestu a hádžu im pod nohy polená. Preto sa oplatí pokúsiť sa zabrzdiť ich nejakým tým milým slovkom či dvoma. A ešte dodal, že s ľuďmi, s ktorými si máme čo povedať, stretneme sa iba raz za niekoľko rokov, a to ešte iba na chvíľu a najskôr na dovolenke v zahraničí, kým s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať, musíme sa stýkať ustavične.
K tomu som sprvoti nič nedodal, lebo sa ani nedalo. Potom mi to však predsa len nedalo, aby som nemal posledné slovo. Dodal, som, že je síce pekné, ako sa v takýchto prázdnych dialógoch upevňujú medziľudské vzťahy, pripustil som, že účastníci takéhoto dialógu si neuvedomujú svoje ničnehovorenie práve tak, ako si mnohí ľudia neuvedomujú svoje ničnerobenie. Lenže, namietal som, tretej a na formovaní medziľudských vzťahov nezainteresovanej osobe to trhá uši. A ďalej som pokračoval vo svojej drvivej kritike prázdnych dialógov. Spýtal som sa svojho oponenta, či by nestačila strohá výmena pozdravov. Zasmial sa. Nie, nestačila! Kto iba pozdraví, budí dojem, že sa obmedzuje len na to najnevyhnutnejšie. Hoci zdraví, získava povesť nadutca. Ak nie rovno chrapúňa!
Kamarát bravúrne zabrzdil moju kritickú iniciatívu. Odrazu som nevedel, čo mám na to povedať, ako zareagovať. Cítil som, že má pravdu a bezradne som zmĺkol. Ale on nemal príležitosť vychutnávať svoje argumentačné víťazstvo. Hneď ako dohovoril, zbadal ako hore cestou ide nejaký ďalší známy, takže vyletel na terasu pestovať správne medziľudské vzťahy. Obidvaja sa priam prekonávali vo vykrikovaní bezobsažných viet, v akomsi verbálnom potľapkávaní po pleciach. Tak som získal sebazáchovný čas a keď sa kamarát ku mne vrátil, šikovne som obrátil reč na dubáky. No a keď je reč o dubákoch, zasvietia mu okále, nepustí nikoho iného k slovu a dokonale zabúda na to, o čom bola reč pred niekoľkými minútami.
HUMORESKA
Firmu mal zachrániť usmievavý jeleň
Stalo sa to dávnejšie, ešte v predkovidových, teda prekoronavírusových časoch, lebo aj také kedysi boli, hoci je to dnes už takmer neuveriteľné. Ba mohlo by sa to stať aj v pokovidových časoch zhromažďovania a diskutovania, lebo aj také azda raz budú, hoci sa to dnes zdá byť takmer nesplniteľné. Najmä ak budú u nás o podávaní či nepodávaní vakcín rozhodovať bábkoherečky, prípadne aj exorcistky, kaskadérky a chovateľky koní.
Posaďme sa teda pekne pohodlne doma či v inej karanténe a ponorme sa do problémov potravinárskej firmy LUKULUS. Na výrobnej porade tejto firmy sa riešil problém konzervy s hrdým názvom Poľovnícky guláš, ktorá kvartál za kvartálom strácala svojich ctiteľov a sympatizantov medzi konzumentmi.
Výrobcovia sa nečudovali. Poľovnícky guláš sa nielenže nepredával, on sa už ani nekradol a nevynášal z firmy. A to bolo veľmi vážne memento, znepokojujúci signál, že guláš sa ocitol – ako povedal ekonomický námestník generálneho riaditeľa – na scestí.
Dnešná výrobná porada mala skoncovať s regresívnymi tendenciami vo vývoji konzervy. Mala podnietiť jej renesanciu. Inak firme hrozilo, že sa spolu s touto nešťastnou konzervou skotúľa do konkurzu. Dnes sa chystali poučiť z chýb predchádzajúcej porady, keď sa v rámci občerstvenia podávala domáca špecialita: práve onen poľovnícky guláš. Zúčastnení sa vtedy mrvili vo svojich porciách a znechutene prežúvali. Predložený pokrm zablokoval ich tvorivé myslenie a paralyzoval ich asociatívne schopnosti. Situáciu nezachránila ani čierna káva s dvojitou náložou. Navyše firemný psychológ zistil, že v notesoch účastníkov onej neblahej porady sa zjavilo nezvyčajne málo nakreslených abstraktných obrazcov. To bolo svedectvo o totálnom útlme prítomných.
Dnešná výrobná porada sa vyvarovala kardinálnej chyby. Podávali sa spoľahlivé párky cudzej výroby – až zo susedného regiónu. Medzi duševne prítomnými vládla názorová jednota: všetci svorne pokladali poľovnícky guláš za nejedlú konzervu. Všetkým bolo jasné, že dodávatelia východiskových surovín /na jedného deklarovaného jeleňa pripadali tri nedeklarované voly/ dodávajú čoraz nekvalitnejší materiál. Nuž, problém sa nedal riešiť týmto smerom. Bolo ho treba riešiť iným smerom. Dal sa riešiť iba na tvári miesta.
Keďže párky nenarušili asociatívne schopnosti účastníkov porady /dodávatelia obozretne dodali pod zub akože znalcom naozaj kvalitné párky/, ktosi vyrukoval s iniciatívnym podobenstvom: Čo sa urobí s dojčaťom, keď začne zapáchať? Prebalí sa – a je na istý čas pokoj. Táto konštruktívna metafora upriamila pozornosť prítomných na obal problematickej konzervy. Ozval sa triezvy hlas, že obal guláša zaostáva ešte aj za nevábnym obsahom, a preto predstavuje primárny problém, na ktorý treba preniesť pozornosť. Všetci si vydýchli a preniesli svoju pozornosť na obal.
Prvý diskutér konštatoval, že poľovník na obale má nemoderný hubertus, čo samo osebe navodzuje v konzumentovi dojem stagnácie. Druhý diskutér upozornil na to, že oheň nakreslený na obale je podvyživený, ako keby tam horelo zavlhnuté drevo. To nie je dobré! Tretí diskutér kritizoval slabé parožie zobrazeného jeleňa, ktoré nevhodným spôsobom spotrebiteľovi naznačuje treťoradú kvalitu obsahu. Konštruktívne dodal, že na obrázku musí byť znázornený trofejný exemplár. Štvrtý diskutér vyjadril nespokojnosť nad smutným výrazom v jelenej tvári, pričom upozornil, že konzumácia potrebuje správne psychické vyladenie, bodrú atmosféru a optimálnu dávku optimizmu, teda faktory, ktoré trúchlivý výraz v jelenej tvári výslovne ubíja. Piatemu diskutérovi už nedovolili prehovoriť, lebo ten všetko začínal od Adama s Evou, a pritom všetci vedeli, že o hodinu sa začína vysielanie medzištátneho futbalového zápasu.
Vtedy sa ktosi ozval s faktickou poznámkou: Z čoho zaplatíme astronomický honorár za nové výtvarné riešenie obalu? Ktosi iný mu oponoval rovnako bleskovou faktickou pripomienkou: Obsah konzervy sa nemení, ušetríme na tom, že ani jedna konzerva gulášu neprenikne von cez diery v oplotení našej firmy, na opravu ktorého už teda naozaj nemáme finančnú rezervu. A teda: Koľko vyrobíme, toľko predáme!
Výtvarník, ktorého poverili vypracovaním novej, optimistickej nálepky, vytvoril nálepku priam mystickú. Obliekol poľovníka podľa najnovšieho hollywoodskeho filmu spod snehov Kilimandžára, inscenoval zbojnícku vatru a nakreslil neexistujúce parožie, za ktoré mu hrozilo vylúčenie z kruhu poľovníkov. Keď mu však výtvarný návrh vrátili s dôraznou požiadavkou, že tam chcú mať usmievajúceho sa jeleňa, odišiel domov s podivným výrazom v tvári a viac sa nevrátil. Ale aj ostatní výtvarníci sa firme LUKULUS začali akosi vyhýbať. Našiel sa síce jeden naivný maliar, ktorý prejavil ochotu prevziať túto objednávku, ten však podnes kategoricky žiada honorár s dvoma nulami navyše. Zdôvodňuje to tým, že po vytvorení usmievajúceho sa jeleňa už od neho nikdy nik nijaký obraz nekúpi. Keďže „teďka nejsou peníze“, jelení guláš sa nielenže naďalej ani v akciách nepredáva, no on sa už ani nekradne a nevynáša z firmy. Takže sa definitívne ocitol na scestí.
Milan KENDA
—————————————————————
PODPORTE nezávislé médium Humorikon – jediné slovenské internetové médium svojho druhu ľubovoľnou finančnou čiastkou! Všetok obsah na týchto stránkach je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na skvalitnenie jednotlivých strán. Máme veľa nápadov ako sa neustále zlepšovať a ponúkať vám naďalej čo najkvalitnejší žurnalistický obsah. Pod hlavičkou slovenskej pôvodnej satiricko-humoristickej tvorby sú to všetky literárne žánre, vrátane humoresiek, rozhovorov, fejtónov a drobných literárnych útvarov. Prirátajúc informácie z rôznych podujatí! Kultúra na Slovensku je v závese a satira a humor sa dnes ako žáner objavujú v médiách iba ak sem-tam sporadicky. Hoci existujeme iba niečo vyše roka, bez vašej pomoci čitateľov a autorov sa ďalej nepohneme.
Mimochodom, zaznamenali sme už 30 000 vzhliadnutí a obsahom je zaradenie za vyše ročné obdobie približne 1510 príspevkových strán od desiatok popredných slovenských i zahraničných autorov, profesionálnych humoristov, tvorcov duchaplného slova a vtipnej karikatúry!
Je tu možnosť ako nám pomôcť aj formou inzercie a reklamy. Na to vám vystavíme daňový doklad!!!
Ak nám chcete pomôcť skvalitniť noviny, respektíve podporiť slovenskú kultúru v oblasti humoru a satiry, ako i kvalitnú žurnalistiku, máte možnosť poukázať nám legálne 2% z dane na podporu Humorikonu. Sme riadne evidovaní na daňovom úrade. Prípadne telefonický kontakt: 0907 905 537.
Potrebné údaje: IČO: 42120977
Súpisné orientačné číslo: 1723/3
Môžete tak urobiť i prevodným príkazom na účet:
IBAN: SK54 7500 0000 0040 0096 0499
Ďakujeme!
———————————————————————————————————————
